Spomienky vojenského lekára Leva Naumoviča Vojtolovskeho, ktorých súčasťou sú úryvky z listu neznámeho ruského dôstojníka vykresľujú vojnu zo zorného uhla jej priamych účastníkov. Boli to práve obyčajní ruskí a rakúsko-uhorskí dôstojníci a vojaci, ktorí znášali najťažšie vojnové útrapy a prinášali najväčšie obete. Karpatský front sa v januári 1915 stal jedným z najkrvavejších bojísk Prvej svetovej vojny a tento smutný status si udržal až do apríla 1915. Územie súčasného severovýchodného Slovenska sa stalo dejiskom veľmi intenzívnych bojov do ktorých boli nasadené desiatky tisíc vojakov oboch znepriatelených strán. Tieto boje si vyžiadali stratu tisícok ľudských životov a zanechali za sebou množstvo vojnových hrobov roztrúsených po karpatských vrchoch a dolinách.

Frontová línia sa na konci decembra 1914 stabilizovala na hlavnom karpatskom hrebeni. V priebehu januára 1915 rakúsko-uhorské velenie prisúvalo posily a v dedinách nachádzajúcich sa na ceste vedúcej k Duklianskemu priesmyku sústreďovalo zálohy a vojenský materiál. Jeho cieľom bolo zahájiť ofenzívu, ktorá by deblokovala obkľúčený fortyfikačný komplex Przemysl v Haliči. Rovnako postupovalo aj ruské velenie, ktoré plánovalo Dukliansky priesmyk využiť pre svoju ofenzívu do vnútrozemia monarchie. Ako prvé prešli 23.1.1915 do útoku rakúsko-uhorské vojská, ktoré sa pokúšali v ťažkých bojoch a za zložitých klimatických podmienok karpatskej zimy prelomiť ruskú obranu v Duklianskom priesmyku. Jednotky VII. armádneho zboru generál jazdectva Arcikniežaťa Jozefa von Habsburg však nezaznamenali úspech a už 27.1.1915 museli čeliť ruskej ofenzíve. Z postavení okolo Duklianskeho priesmyku vyrazili do útoku jednotky XII. armádneho zboru generálporučíka L.V.Leša. Smerom na Hunkovce postupovala ruská 12. pešia divízia generálmajora Alekseja Maksimoviča Kaledina, ktorá sa stretla v úporných bojoch s rakúsko-uhorskou 17. pešou divíziou generálporučíka Aurela von Le Beau. Počas bojov 28. – 29.1.1915 ruské vojská prekonali rakúsko-uhorskú obranu a prenikli na južnú stranu Karpát. Pri svojom postupe obsadili aj obec Hunkovce, v okolí ktorej došlo k intenzívnym bojom.

Krátko po týchto udalostiach prechádzal cestou vedúcou cez Dukliansky priesmyk ruský vojenský lekár Lev Naumovič Vojtolovskij, ktorý vo svojich povojnových memoároch zanechal nasledujúce svedectvo:

„Pri dnešnej obhliadke opustených zákopov som mal veľmi smutné pocity. Tento zimný deň bol svetlý a bolo vidieť slnko. Viezli sme sa na konských povozoch horskými cestami, stúpali a klesali z jedného vrchu na druhý. Výhľad do diaľky nám v dolinách zakrývali zalesnené svahy avšak hore na kopcoch sa odkrývala panoráma hôr. V lúčoch studeného slnka sa na horizonte jasne črtali obrysy Karpát pokryté tmavými lesmi a trblietavým bielym snehom. Pred nami sa rozprestierali výšiny po vrcholoch ktorých sa tiahol kľukatý pás zákopov. Nad zákopmi sa rozprestierala sýtomodrá, spokojná a majestátna obloha. Avšak v ušiach zaznievala veľmi divná hudba – bolo počuť vzdialené explózie delostreleckých granátov.

Počas presunu sme vdychovali osviežujúci vzduch Karpát. Ako dlhý had sa po horskej ceste tiahla kolóna koní, ktoré mali cez sedlo prehodené debničky s muníciou. V doline sa nám neočakávane otvoril pohľad na roztrúsené dedinské chalupy. Miestni obyvatelia ustupovali z cesty a úctivo nás pozdravovali. Na vrchole ďalšieho kopca sme natrafili na dvojitý rad zákopov a okopov, ktoré boli opustené len pred nedávnom. Všade naokolo sa váľali ostré náboje aj vystrieľané nábojnice, roztrhané sumky na muníciu, odrezané kúsky zakrvavených uniforiem, bodáky, pušky, chlebníky, črepiny granátov, zásobníky, konzervy, poľné fľaše, útržky papierov a kopčeky z čerstvo vykopanej zeminy, na ktorých stáli kríže. Na krížoch boli viditeľné nápisy – „Afanasij Pozňjakov, vojak 280. Surského pluku, roľník Tavridskej gubernie Melitopoľského újazdu. Padol 20. decembra“. Alebo na ďalšom kríži len jednoducho „Grigorij Červonichin, poddôstojník. Padol 20. decembra“. Neďaleko blízkeho okopu bol ďalší kopček z ktorého trčal malý drevený kríž. Na kríži visela prestrelená vojenská čiapka a pod ňou čiastočne zotretý nápis – „Vojak Kromského pluku. Zahynul hrdinskou smrťou pri záchrane kamaráta. Obaja padli 22. decembra“.

Približne 600 krokov od dvojitého radu našich zákopov a okopov sa tiahli rakúsko-uhorské postavenia s charakteristickými koridormi a spojovacími zákopmi. Tuná sme uvideli úplne rovnaký obraz. Akurát že namiesto tmavošedivých kúskov uniforiem sa tu váľali šedomodré, namiesto trojhranných bodákov tu boli porozhadzované nožové bodáky, namiesto žltých konzerv tu boli biele konzervy a namiesto útržkov papiera s ruskou azbukou tu boli útržky papiera v nemčine a poľštine. Avšak tieto listy obsahovali tie isté nežné slová – drahý, milovaný, ľúbený, milý. Koľko osobnej korešpondencie vojakov bolo rozviatych vetrom po všetkých úbočiach Karpát a po blativých cestách Haliče…?

V protivníkových aj v našich postaveniach sme pozbierali niekoľko špinavých a pokrčených listov. Jedným z nich bol nedokončený a na mnohých miestach poškrtaný list ruského dôstojníka. Alebo to možno bol len náčrt listu, len prvý konspekt. Text bol písaný po novoročných sviatkoch a na rukopise bolo viditeľné, že jeho autor sa ponáhľal. Myslím, že si môžem dovoliť odcitovať niekoľko úryvkov z nikdy neodoslaného listu neznámeho ruského dôstojníka, pretože na jeho riadkoch leží pečať fatalizmu, ktorým je poznamenaná psychológia ľudí bojujúcich vo vojne:

„….. prosím Vás, pozorne si prečítajte tento list. Nečakal som, že mi napíšete. Som prekvapený. Váš list som dostal – to znamená že si ma pamätáte. To je dobré. Ale zároveň je to málo. (Bože, ako je to málo)…… Živo si pamätám na našu známosť ….. Vtedy som bol schopný spraviť všetko, len aby som sa s Vami mohol porozprávať. Z prvého stretnutia som odišiel opojený nadšením. Pri ďalších stretnutiach som sa cítil zvláštne, cítil som že horím….. Na to všetko som nebol schopný zabudnúť, dokonca ani tuná na fronte. Iba Vy (Vy jediná) ste na mňa takto zapôsobili. Viac nikto a nikdy. Vy ste ma nechceli spáliť – ja sám som horel. Dialo sa to samo od seba, bez Vašej viny. Vy ste to nechceli, to chcel osud….. Ospravedlňte moju banálnu citlivosť – Vy ste pre mňa drahocenná spomienka, na ktorú sa dívam ďaleko od raja. Mňa do toho rajského sadu nepustili, bol som tam nadpočetný…. Teraz som vo víre veľkých svetových udalostí. Avšak na Vás nemôžem zabudnúť. Často na Vás spomínam. Spomínam na ten list, ktorý ste mi napísali ešte z Kurska. Dnes som od Vás dostal nový list. No zdá sa mi, že bol napísaný iba zo zvedavosti. Takže sa ponáhľam Vašej zvedavosti vyhovieť. Pozdravujete ma s Novým rokom? Ďakujem – ja Vás tiež pozdravujem…… Z čoho pramení Vaša zvedavosť? Nudíte sa a preto chcete vedieť čo sa so mnou stalo? Ja som ešte živý, ale kto vie, môžem padnúť alebo skončiť ako invalid. V Gomele sa sformoval pluk v ktorom velím. Veľa ľudí, koní, guľometov, ale v poslednej dobe žiaden boj. Dávnejšie bolo bojov viac, mučivo viac. Bojovali sme pri Novej Aleksandrii, bojovali sme pod Krakovom. Teraz sa nachádzame v horách a ja už tri týždne žijem v jednej dedinskej chalupe u miestneho tesára. V jednej malej izbičke sa tiesnime 6 dôstojníci. Dávnejšie bolo veľa presunov, každý deň a každú noc, ale teraz oddychujeme. Nachádzame sa pred protivníkom, sme zakopaní a vedieme malé prestrelky. Ani zďaleka to nie je také ako dávnejšie – hukot diel, nepretržitý treskot pušiek a guľometov. Teraz je pokoj, všade okolo je sneh a celkom silné mrazy. Mám Vám opísať Karpaty? Neopíšem, radšej sa Vám priznám k maličkej neskromnosti. Niekedy si dovolím snívať o tom, že po vojne tieto kraje navštívim spolu s Vami…. Trochu som sa začal učiť po poľsky a maďarsky. S učením mi trochu pomáha manželka tesára v chalupe ktorého bývame. Je to mladá a dobre stavaná žena. (Sme s ňou veľkými priateľmi. Často sa rozprávame o láske. No tento flirt je neškodný)…. V našom pluku sme mali veľa ranených. Niekedy sme boli v ťažkej situácii a bolo s nami veľmi zle. Naši vojaci vonkoncom nie sú takými „orlami“ ako ich vykresľujú noviny v zázemí. Ani vojna nie je taká zábava, ako to vykresľujú naši generáli…. Vašu zvedavosť som uspokojil? Kvôli Vám som spravil výnimku, pretože ja odpisujem iba ľuďom ktorí sa naozaj o mňa zaujímajú. Neodpisujem tým, ktorí mi píšu iba zo slušnosti či zvedavosti. Ak budete chcieť, tak si budem s Vami dopisovať ako s priateľkou…. Nad znením tohto listu som usilovne premýšľal a dlho si lámal hlavu. Preto Vás prosím, aby ste ho veľmi pozorne prečítali a úprimne mi odpovedali. Ak list nepochopíte, bude to znamenať „Nie“. Ak ho pochopíte, mali by ste napísať „Áno“. A vtedy budeme až do nášho stretnutia žiť s predstavami o ktorých budeme jeden druhému písať. A potom sa stretneme. Ale ak nás osud fyzicky rozdelí a ja budem zabitý, tak verím že napriek tomu budete so mnou v žiali nad tým čo sme stratili. Nerozumiete tomu? Viete, tuná na vojne sa človek naučí rozmýšľať o mnohých veciach iným spôsobom. Vám, ktorí ste ďaleko od hukotu diel a od možnosti každú minútu zomrieť, Vám sa tie otázky zdajú prázdne a nedôležité. Ale pre nás sú…… Ale v poriadku, nebudem na Vás naliehať….. Takže všetko najlepšie v Novom roku!“.

Zdroj: VOJTOLOVSKIJ, Lev: Vschodil krovavyj Mars – po sledam vojny. Moskva: Vojenizdat, 1998. 428 s. ISBN 978-5-2030-1845-8.