V rámci popularizácie regionálnych dejín sme sa rozhodli dať priestor na na našom webe príspevkom, ktoré vypracovali študenti stredných škôl počas vyučovania dejepisu. Je veľmi dôležité priviesť študentov k regionálnej histórii, aby si formovali vzťah k vlastnému regiónu. V duchu stratégie rozvoja tohto webu chceme osloviť učiteľov dejepisu, aby v rámci vyučovania viedli študentov k poznávaniu regionálnej histórie. Praktickým výsledkom by mohli byť študentské projekty, ktoré by sa pravidelne uverejňovali na tomto webe. Študenti a učitelia by tak prispeli k masívnemu budovaniu databázy informácii o histórii svojho regiónu. Študentské práce budú redakčne upravené našimi editormi. Dnešný príspevok prináša úryvok z kroniky obce Ľubiša, z obdobia druhej svetovej vojny.

Mária Sklenčárová (Gymnázium armádneho generála L. Svobodu, Humenné)

Úryvok je venovaný obdobiu druhej svetovej vojny. Kronika bola písaná Antonom Fialom v roku 2004, ktorý si toto obdobie prežil ako malý chlapec. Úryvok svedčí o tom, že celé Slovensko a aj jej malé časti boli druhou svetovou vojnou veľmi zasiahnuté. Prepis bol urobený bez gramatických a štylistických úprav.

Holokaust
Rok 1942 poznačil obec ešte s jednou nesmierne neľudskou a krutou udalosťou holokaustom. V Slovenskej republike pod vplyvom nemeckého fašizmu sa uskutočňovali útoky proti židovskej, židovskej menšine a zosilneli aj protičeské nálady. Kresťanské vedenie štátu nemohlo zabrániť ich prenasledovaniu, lebo to robili nemeckí fašisti a žiaľbohu sa k nim pridali aj slovenskí gardisti. Najprv v roku 1940 sa musela odsťahovať jedna česká rodina, ktorá žila v Ľubiši, rodina Emila Nováka, ktorý pracoval ako „vachter“ a pochôdzkar a jeho manželka predávala lístky. Bývali v staničnej budove.

Najtvrdší postih bol však namierený proti židovskej komunite žijúcej na Slovensku. Vláda prijala arizačné zákony, ktoré postihli i 4 rodiny ľubišských Židov. Boli zbavený obchodnej a hostinskej koncesie, nehnuteľného majetku, podliehali úprave o pracovnej povinnosti Židov a Cigánov a v prvej vlne v marci 1942 boli deportovaní do koncentračných táborov mladiství od 15 do 20 rokov a v druhej vlne v auguste 1942 ich rodičia, deti a starí rodičia v počte 22 osôb. Z nich prežil vojnové útrapy iba jeden z rodiny Anisovej. Ostatné zahynuli v neznesiteľných podmienkach v koncentračných táboroch alebo v plynových komorách. Spomínaná úprava zákona o pracovnej povinnosti sa dotkla i 4 cigánskych spoluobčanov. Boli zaradení do pracovného tábora v Hanušovciach a vrátili sa z neho po prechode fronty.

Prenasledovanie Židov a Cigánov, bola jedna z najsmutnejších a najtragickejších udalostí v histórii obce, rovnako aj evakuácia, keď občania museli pred blížiacim frontom opustiť  svoju rodnú obec. Keď v roku 1940 uplatnením arizačného zákona zanikli 2 židovské obchody, obec ostala bez obchodu. Preto občania si založili Potravné družstvo v dome, ktorý odobrali Štefanovi Anisovi. Členovia Potravného družstva ako predavača (obchodníka) poverili Michala Kováča (Orajta).23

Zdroj:

Kronika obce Ľubiša. Uverejnené so súhlasom samosprávy.

Obrázok na úvodnej lište je iba ilustračný.