V rámci popularizácie regionálnych dejín sme sa rozhodli dať priestor na na našom webe príspevkom, ktoré vypracovali študenti stredných škôl počas vyučovania dejepisu. Je veľmi dôležité priviesť študentov k regionálnej histórii, aby si formovali vzťah k vlastnému regiónu. V duchu stratégie rozvoja tohto webu chceme osloviť učiteľov dejepisu, aby v rámci vyučovania viedli študentov k poznávaniu regionálnej histórie. Praktickým výsledkom by mohli byť študentské projekty, ktoré by sa pravidelne uverejňovali na tomto webe. Študenti a učitelia by tak prispeli k masívnemu budovaniu databázy informácii o histórii svojho regiónu. Študentské práce budú redakčne upravené našimi editormi. Dnešný príspevok prináša spomienku na obdobie druhej svetovej vojny v Humennom

Jana Nevoľníková(Gymnázium armádneho generála L. Svobodu, Humenné)

Júlia Ichová sa narodila 14. 6. 1935. V čase, kedy sa odohráva jej rozprávanie mala 8 rokov. Zomrela 2.7.2008 v Humennom, kde po vojne prežila celý svoj život.

„Matne si spomínam na deň, kedy sme sa museli presťahovať na miesto, kde sa nebojovalo. Cestovali sme vlakom a vojaci držali biele zástavy na oknách. Bývali sme pri ruských vojakoch. Spolu s bratrancom sme im nosili jedlo, a spolu s nimi sme zvykli jedávať kocky cukru. Tieto chvíle boli pomedzi všetku tú beznádej to najkrajšie, čo sme zažívali. Raz sme sa bratrancom objavili granáty, ktoré mali v prípade útoku ruskí vojaci pripravené. Boli sme deti a netušili sme, čo taký granát môže spôsobiť. Preto sme si ho chceli vziať a prehadzovať si ním. Našťastie v tej chvíli prišiel vojak a vzal nám ho s veľkým krikom. Mali sme veľké šťastie, pretože keby sa granát odistil, už by sme tu dávno neboli. Keď sme sa vrátili domov, našli sme svoje domovy hore nohami. Zmizlo nám mnoho vecí a neostávalo nič iné, len sa odraziť a pokúsiť sa obnoviť svoje životy…“

Zdroj: Spomienka Júlie Ichovej (nar. 14.6.1935, Humenné – zom. 2.7.2008, Humenné)

Spomienku zaznamenala Jana Nevoľníková.