Situácia po potlačení Slovenského národného povstania nebola ani na Zamagurí jednoduchá. Postavenie miestneho obyvateľstva na jeseň ešte viac skomplikovala aj značná neúroda. Výrazne sa to prejavilo v nedostatku niektorých potravín, ako strukoviny či zemiaky. Problémy boli aj so zásobovaním a tak chýbala najmä múka, nafta a petrolej. Od októbra bola väčšina obyvateľov okresu, podobne ako v okrese Stará Ľubovňa, nútená nemeckou armádou ku kopaniu zákopov na línii Nová Belá-Tribš-Vyšné Lapše-Nižné Lapše-Osturňa. Kvôli vývoju vojenských pomerov sa dňa 5. decembra na zasadnutí slovenskej vlády začlenili okresy Stará Ľubovňa, Sabinov, Prešov a Spišská Stará Ves do druhého evakuačného pásma. Obyvatelia však tieto výzvy neuposlúchli a radšej sa ukryli v okolitých lesoch a vyčkali na prechádzajúcu sovietsku armádu. V rámci evakuácie väčšina nemeckého obyvateľstva z obcí Nižné Šváby (Červený Kláštor), Vyšné Šváby (Majere) a Kahlenberg (Lysá nad Dunajcom) odišla ku koncu roka a v priebehu januára 1945 a transportom sa evakuovala spoločne s ustupujúcim nemeckým vojskom smerom na západ. Išlo najmä o nemecké jednotky, ktoré boli ubytované v ľudových školách v Novej Belej, Tribši a Malej Frankovej. Taktiež v obci Fridman bol ubytovaný osobitný 45-členný oddiel nemeckých vojakov v miestnom kaštieli. Od sep­tembra 1944 v okrese pôsobili aj 2 nemecké protipartizánske jednotky, ktoré mali sídlo v kúpeľoch Smerdžonka a v obci Veľký Lip­ník.[1]

   Pred príchodom sovietskeho vojska sa na území severného Spiša intenzívnejšie rozmáhala hlavne činnosť rôznych ozbrojených lúpežných bánd zložených z poľského pohraničného obyvateľstva, ktorí sa snažili pôsobiť ako poľskí alebo dokonca slovenskí partizáni. Tým sa snažili zakamuflovať fakt, že pri ich akciách v skutočnosti nešlo o získanie zbraní a výstrojov pre boj proti nemeckým jednotkám, ale iba o rabovanie miestneho slovenského obyvateľstva. Na prelome rokov 1944 a 1945 máme zmapované tri takéto prípady. Dňa 21. decembra 1944 bola poľskými banditmi prepadnutá obec Richvald. Približne 100 banditov násilím vniklo do miestneho potravného družstva, kde ukradli rôzne potraviny. Okrem toho rabovali aj v domoch miestnych obyvateľov, ktorým rovnako ukradli potraviny a dokonca i hotovosť.[2] Podobný prepad sa stal aj vo Veľkom Lipníku z 27. decembra 1944, kde tlupa asi 40 banditov najprv odzbrojila miestnu žandársku stanicu, následne vyrabovala obidve krčmy v obci a aj ďalšie prevádzky (mlyn, trafiku a potravinové družstvo). Banditi po prepadoch odišli z obce smerom na Foľvark (dnešné Stráňany).[3] V tejto činnosti ozbrojených banditov sa pokračovalo ešte začiatkom januára 1945, keď bolo vykradnuté Potravné družstvo v Kacvíne a škody dosiahli hodnotu 39 130, 65 Ks. Bolo to posledné známe rabovanie lúpežných bánd na Zamagurí pred prechodom frontu.[4]

Príchod Červenej armády a 1. fáza bojov

   Samotný prechod frontu cez územie Slovenskej republiky prebiehal vo viacerých etapách v rámci Západokarpatskej akcie. Pod velením generála Ivana J. Petrova túto akciu vykonávali na území severného Spiša vojská 4. Ukrajinského frontu od 25. do 29. januára 1945. Išlo konkrétne o 1. Gardovú armádu na čele s generálplukovníkom Andrejom A. Grečkom, pod ktorú patril 11. a 107. strelecký zbor.[5] Po tom, čo sa nemecké vojska 23. januára stiahli zo Starej Ľubovne, obsadili líniu Jarabina-Kamienka-Veľký Lipník. Divízia dostala rozkaz útočiť s dvoma plukmi na Nemcov pozdĺž hradskej cesty na Kamienku. Smerom na Novú Ľubovňu pod velením Andreja P. Fokina postupoval 320. gardový strelecký pluk, posila 129. gardovej streleckej divízie. Tento pluk bol charakteristický znalosťou bojov v horskom teréne a obchádzaním nepriateľa. Aj tu vznikla myšlienka obísť nemecké vojská cez Novú Ľubovňu, Podolínec smerom na Veľký Lipník. Po tuhých bojoch sa pomaly podarilo vytlačiť nemecké vojská z Kolačkova, Lomničky a Podolínca. K prelomeniu línie Kamienka-Veľký Lipník prišlo 25. januára, aj napriek nedokončenému manévru s prekvapením nepriateľských vojsk od Veľkého Lipníka. Jednotky 107. streleckého zboru ešte v ten deň oslobodili obec Stráňany, z ktorej poslední nemeckí vojaci ustúpili 24. januára o 23. hodine, po tom čo vyhodili do povetria všetky mosty a poškodili telefóne vedenia. Toho istého dňa ruské lietadlo spustilo na miestnu krčmu bombu, čím poškodilo celú jej strechu. Prvé sovietske hliadky prišli do obce 25. januára o 7. hodine ráno.[6] Toho dňa boli oslobodené aj susedné dediny – Lesnica a Veľký Lipník. Nasledujúci deň sa sovietskym vojskám podarilo postupne oslobodiť aj obec Haligovce, v ktorej už dva dni v miestnej ľudovej škole táborili nemecké vojská. Ešte pred vytlačením podmínovali mosty a odpálili telefóne stĺpy. Poslední vojaci stihli utiecť 26. januára o 3. hodine ráno a už o hodinu neskôr sa v obci ukázali sovietski vojaci, ktorí tak bez bojov oslobodili obec.[7] Nasledujúci deň bola ešte oslobodená susedná dedina Richvald (Veľká Lesná), kde počas prestrelky v lokalite Pustovec padli aj dvaja sovietski vojaci.[8] Pred príchodom sovietskych vojsk sa zintenzívnila činnosť nemeckej protipartizánskej jednotky v Smerdžonke pod vedením nemeckého dôstojníka Pehlmana a niektorých obyvateľov obcí Nižné Šváby, Vyšné Šváby a Kahlenberg, ktorých viedol nemecký učiteľ Július Loisch. Dôstojník Pehlmann sa ešte týždeň pred prechodom frontu pokúšal v okrese odviesť miestnych mužov do pracovných táborov. Jeho zámer však 26. januára prekazil príchod Červenej armády do týchto dedín. Počas bojov utrpel aj starobylý stredoveký kláštor kartuziánov, ktorého strechy boli značne poškodené. V ten deň ešte prešiel front cez obec Lechnica.[9]

Do bojov zasiahli aj maďarské jednotky

     Piatok 26. januára sa v Spišskej Starej Vsi objavili aj jednotky 1. maďarskej armády, ktoré mali pomôcť nemeckej 253. pešej divízii a delostrelectvu proti postupujúcim jednotkám Červenej armády.[10] Keďže hladina rieky Dunajec bola zamrznutá, nemecké vojská vytvorili silné opevnenie na jeho západných brehoch pri Spišskej Starej Vsi. Napriek tomu sa podarilo jednotkám 107. streleckého zboru (pod velením generálporučíka D. V. Gordejeva) spolu s 167. a 161. streleckou divíziou (pod velením generálmajora R. U. Gruačenka) prekonať silný odpor nepriateľa a vytlačiť ho. O 2. hodine ráno privítali sovietskych vojakov zástupcovia mesta Jozef Mravčák a Pavol Slosiarik.[11] Počas bojov o oslobodenie Spišskej Starej Vsi padli 4 sovietski, 7 nemeckí a maďarskí vojaci, ktorí boli pochovaní na tamojšom cintoríne v hromadnom hrobe.[12] Následne jedna časť červenej armády sústredila svoj útok v smere na Spišskú Maguru, kde sa im v nasledujúcich dňoch od 27. do 29. januára podarilo postupne oslobodiť dediny Havku, Matiašovce, Zálesie, Spišské Hanušovce, Jezersko, Veľká a Malú Frankovú, Osturňu (27. januára), Reľov a Hágy (29. januára).[13]

Nemecké vojsko muselo ustúpiť zo Spišskej Starej Vsi smerom na Nowy Targ a to v dvoch smeroch. V prvom smere cez Nedecu, Nižné a Vyšné Lapše, kde v dôsledku prestrelky so sovietskou armádou vyhorela viac ako polovica obce. Boje trvali tri dni a Nemci využili práve tie zákopy, ktoré museli od októbra 1944 vykopávať miestni ľudia. V tejto situácií boli obyvatelia obce nútení utiecť zo svojich príbytkov a zachrániť si tak holý život. Následkom stretu oboch nepriateľských vojsk vyhorelo 75 gazdovstiev, často s vybavením a živým dobytkom.[14] Druhý smer ústupu nemeckého vojska bol cez poľské dediny Maniowy, Dębno a Harklowu. Keďže pri obci Łopuszna nezadržali útok sovietskej armády, museli napokon ustúpiť smerom až na Nowy Targ. Napriek tomu, že nemeckí vojaci vyhodili do povetria mosty pri Nedeckom zámku a v Dębne, sovietske tanky prešli bez problémov po zamrznutej rieke Dunajec. K ďalším bojom prišlo až pri Nowom Targu, ktoré trvali do 29. januára, keď prišlo k oslobodeniu samotného mesta a následne aj neďalekého mesta Zakopané. Sovietske vojská sa neskôr presunuli na územie Oravy, kde sa postup zastavil na línii Chyžné-Nižná Lipnica a tu boje prebiehali takmer ďalších 9 týždňov.[15]

Situácia po prechode

   Obdobie po prechode frontu je spojené so snahou lokálnych orgánov o skorú nápravu škôd spôsobených odchodom nemeckých a prechodom sovietskych vojakov. Tejto obnove malo pomôcť zakladanie slovenských národných výborov, ktoré vznikali na prelome januára a februára 1945. Z vojakov, ktorí sa vrátili z frontu sa vytvárali slovenské milície. Ich hlavnou úlohou bola ochrana miestneho obyvateľstva pred rôznymi lúpežnými bandami. Okrem toho, že sa obnovila pôsobnosť policajných staníc a hraničných stráží, bola založená aj Národná bezpečnosť, ktorá mala stanice v Spišskej Starej Vsi, Veľkej Frankovej a Veľkom Lipníku. Stav jej príslušníkov však bol veľmi nízky, keďže obyvateľstvo pohraničia bolo ohrozované poľskými banditmi. Situácia sa zlepšila až na konci roku, keď bolo obsadené miesto veliteľa stanice NB v Spišskej Starej Vsi a miesto okresného veliteľa.[16] Na prelome januára a februára sa vo viacerých dedinách na Zamagurí vyskytla aj epidémia brušného týfusu, na ktorú ochorelo veľa ľudí a niekoľkí jej aj podľahli. Veľkú pomoc poskytol Jan Rejas, lekár židovského pôvodu. Okrem toho sa následkom prechodu frontu vyskytol hlavne u detí aj svrab.[17] Situáciu obyvateľstva zhoršovali aj hospodárske podmienky a problémy v zásobovaní. Život však musel pokračovať ďalej a mohla sa tak začať postupná konsolidácia pomerov, ktorá spojila aj zamagurské obyvateľstvo. Hneď po prechode frontu bol vo vzduchu cítiť aj politický zápas medzi Komunistickou stranou Slovenska a Demokratickou stranou. Celkový vývoj situácie na politickej úrovni určili napokon voľby v roku 1946, ale najmä februárový prevrat v roku 1948.

   V dnešnej stredoeurópskej historiografii prebieha medzi historikmi diskusia o oprávnenosti označenia prechodu Červenej armády cez naše územie pojmom „Oslobodenie Slovenska (resp. Česko-Slovenska)“. Napriek tejto polemike môžeme objektívne zhodnotiť prechod Červenej armády ako oslobodenie nášho územia od nemeckého okupačného vojska, ktoré tu aktívne pôsobilo od roku 1944.

———————————————

[1] Štátny archív Prešov (ďalej ŠAP), pracovisko Archív Stará Ľubovňa, f. Okresný úrad Stará Ľubovňa, šk. 27, č. D3-175/1/44.; ŠAP, pracovisko Archív Poprad, f. Školský Inšpektorát v Kežmarku, šk. 28, z. č. 1148/1945.; ŠAP, špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči, f. Žandárska stanica Stará Ľubovňa, šk. 1, inv. č. 2, Pamätník 1919-1947, s. 38-39.; ŠAP, pracovisko Archív Stará Ľubovňa, Zbierka kroník, Kronika obce Stráňany.; BRINČKA, J. Osudy Jána Kutarňu. In: Almanach Slováci v Poľsku X. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2004, s. 32.; MAJERIKOVÁ-MOLITORIS, M.-MAJERIKOVÁ, I. Spišské Hanušovce (1313-2013). Spišské Hanušovce: Goralinga, s. 16.; LAINCZ, E. Bezpečnostná situácia v bývalom okrese Spišská Stará Ves v roku 1944. In Almanach Slováci v Poľsku XV. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 201, s. 102-105.

[2] ŠAP, pracovisko Archív Poprad,, f. OÚ Spišská Stará Ves, šk. 1, č. 360 dôv./1944.

[3] ŠAP, pracovisko Archív Poprad,, f. OÚ Spišská Stará Ves, šk. 1, č. 360 dôv./1944.

[4] ŠAP, špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči, f. Štátne zastupiteľstvo Levoča, šk. 277, s. 179/1945, č. j. 14/45.

[5] MURCKO, M. Okres Stará Ľubovňa v rokoch 1938-1945. Prešov: Voma, 2001, s. 104.

[6] ŠAP, pracovisko Archív Stará Ľubovňa, Zbierka kroník, Kronika obce Stráňany.

[7] ŠAP, pracovisko Archív Stará Ľubovňa, Zbierka kroník, Kronika ľudovej školy Haligovciach 1918-1945.

[8] ŠAP, pracovisko Archív Stará Ľubovňa, Zbierka kroník, Kronika obce Veľká Lesná.

[9] ŠAP, pracovisko Archív Stará Ľubovňa, Zbierka kroník, Kronika obce Veľká Lesná.

[10] ŠAP, pracovisko Archív Stará Ľubovňa, Zbierka kroník, Kronika obce Veľká Lesná.

[11] Archív Mestského úradu Spišská Stará Ves, Kronika Spišskej Starej Vsi do roku 1945, 209.

[12] MANIAK, M. Padli za našu slobodu. Kežmarok: Jadro, 2013, s. 9-27.

[13] MANIAK, M. Oslobodenie. Kežmarok: Jadro, 2015, s. 10.

[14] MAJERÍKOVÁ, M. Vojna po vojne. Severný Spiš a horná Orava v rokoch 1945-1947. Banská Bystrica-Krakov: Univerzita Mateja Bela-Spolok Slovákov v Poľsku, 2013, s. 25.

[15] BRINČKA, J.: Z dejín Fridmana. In Almanach Slováci v Poľsku X. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2004, s. 15 – 16.; KWIEK, J. Z dziejów mniejszości słowackiej na Spiszu i Orawie w latach 1945-1947. Kraków: Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2002, s. 7.

[16] MAJERÍKOVÁ, M. Príspevok k povojnovým perzekúciám Slovákov na severnom Spiši a hornej Orave. In Perzekúcie na Slovensku v rokoch 1938 – 1945. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2008, s. 140.; BRINČKA, J.: Z dejín Fridmana…, s. 16.; Archív Mestského úradu Spišská Stará Ves, Kronika Spišskej Starej Vsi do roku 1945, s. 209.

[17] ŠAP, pracovisko Archív Stará Ľubovňa, Zbierka kroník, Kronika ľudovej školy Haligovciach 1918-1945.; BRINČKA, J. Z dejín Fridmana…, s. 16.