Honvédske jednotky vznikli na základe rozsiahlych štátoprávnych zmien, ktoré zasiahli Habsburskú monarchiu a viedli k vzniku dualistickej monarchie. Tieto jednotky predstavovali uhorskú armádu v rámci ozbrojených síl monarchie. Vznikom a vývojom týchto jednotiek sa zaoberá nasledujúci článok.

V druhej polovici 19. storočia čelila Habsburská ríša mnohým problémom a ocitla sa v zložitej situácii. Neriešenie vnútorných problémov, akými bola národnostná otázka či hospodárska zaostalosť, viedlo k postupnému mocenskému zaostávaniu monarchie. Napriek týmto problémom si vládnuce kruhy nepripúšťali, že s monarchiou nie je niečo v poriadku. Tvrdé rany vojenskej a mocenskej prestíži monarchie uštedrili konflikty s národmi, ktoré v tomto období viedli zjednocovací proces. Habsburská monarchia stála v ceste zjednoteniu Talianska i Nemecka. V roku 1859 bola rakúska armáda porazená v bitkách pri Magente a Solferine. Rakúsky cisár musel zjesť horkú pilulku a uznať existenciu nového Talianskeho kráľovstva. Po tejto facke prišiel ešte tvrdší úder v podobe prusko-rakúskej vojny v roku 1866. Debakel, ktorý rakúskej armáde uštedrili Prusi pri Hradci Králové, znamenal pre rakúsku generalitu dôležité ponaučenie do budúcna. Ťaživé postavenie do ktorého sa dostala monarchia po prehratej prusko-rakúskej vojne, využili Maďari. Tvrdo pritlačili na rakúske vládnuce kruhy a požadovali väčší podiel na moci. Panovník ustúpil a došlo k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu. V praxi to znamenalo vznik dualistickej monarchie Rakúska-Uhorska. Reforma mocenského usporiadania monarchie priniesla aj zmeny v armáde.

Naplnenie maďarských ambícii viedlo k vytvoreniu pomerne zložitej štruktúry ozbrojených síl. Hlavnú časť armády tvorili jednotky spoločnej armády a námorníctva. Doplňujúcou zložkou armády boli jednotky vlastibrany. V rakúskej časti monarchie to boli jednotky landwehru a v uhorskej časti honvédske jednotky. Tretiu časť armády tvorili jednotky rakúskej a maďarskej domobrany.

Honvédske jednotky boli zriaďované podľa branného zákona čl. XLI. Tento zákon špecifikoval postavenie tejto ozbrojenej zložky v rámci branných síl monarchie. Zákon ďalej bližšie rozpracoval úlohy, organizáciu či spôsob dopĺňania honvédskych jednotiek. Honvédske jednotky boli teda doplňujúcou časťou ozbrojených síl, ktorá by bola povolávaná v období vojny na podporu armády a v období mieru vo výnimočných prípadoch na udržanie vnútorného poriadku a bezpečnosti. Nasadenie týchto jednotiek mal schvaľovať uhorský snem.

Celé maďarské politické spektrum s nadšením vítalo vytvorenie uhorskej armády, a preto sa vznik honvédskych jednotiek tešil podpore maďarských politických strán. Inak zriaďovanie uhorských honvédskych jednotiek videlo vedenie armády a viedenské vládnuce kruhy. V tejto armáde sa prejavoval v praxi rastúci maďarský separatizmus, a preto jej budovanie čo najviac naťahovali a komplikovali. Samotná štruktúra honvédskych jednotiek bola vytvorená tak, aby boli honvédske jednotky naviazané na jednotky spoločnej armády.

Od roku 1868 začínajú vznikať honvédske prápory v Uhorsku. Spočiatku mali úplne nízke stavy. Mierový stav honvédskeho práporu bol iba o niečo vyšší ako stav stotiny pluku spoločnej armády. Tvorilo ho 7 dôstojníkov a 116 vojakov. Dohromady bolo vytvorených 82 peších práporov mužstva. V roku 1886 došlo k ďalšej zmene a honvédske prápory boli zlúčené do tzv. pol brigád. Z týchto pol brigád boli v roku 1890 sformované honvédske pešie pluky. Nedôvera rakúskych vládnucich kruhov, ale aj nedostatok financií naďalej brzdili rozvoj honvédskych jednotiek. Nové pluky mali neustále nízky stav mužstva. Členili sa na prápory s tromi, resp. štyrmi stotinami. Ich mierový stav sa pohyboval od 734 mužov (pluk s troma prápormi) až po 965 mužov (pluk so štyrmi prápormi). Náhradný prápor v čase mieru tvorili traja dôstojníci a 13 vojakov.

Posledné výrazne zmeny v rakúsko-uhorských ozbrojených silách do prvej svetovej vojny prebehli v roku 1912. V tomto roku boli prijaté nové branné zákony. Prijatie týchto zákonov sprevádzal zdĺhavý vnútropolitický boj a uhorský parlament ich prijal na zasadnutí s veľmi búrlivým priebehom. Zvýšili sa početné stavy mužstva, pri peších jednotkách sa zaviedla dvojročná prezenčná služba. a modernizovala sa armáda.

Nové organizačné zmeny sa výrazne prejavili najmä v honvédskych jednotkách. Všetky honvédske pešie pluky prešli reorganizáciou. Počet práporov v pluku sa zmenšil zo 4 na 3. Každý prápor mal disponovať 4 stotinami, ale to sa nepodarilo do začiatku vojny naplniť. Vznikli štyri nové honvédske pešie pluky. Dohromady ich existovalo už 32 a spolu mali 96 práporov. Mierový stav honvédskych stotín sa zvýšil na 97 mužov.

Názvoslovie honvédskych plukov naznačovalo miesto dislokácie pluku. Každý pluk mal okrem svojho čísla aj prímeno odvodené od svojho sídla. Napr. originálne názvoslovie 9. honvédskeho pešieho pluku dislokovaného v Košiciach znel „Kassai 9.honvéd gyalogezred“.

Tab. 1.: Honvédske pešie pluky v roku 1914

tab 1

Prvou vyššou organizačnou jednotkou honvédskej pechoty bola podobne ako v spoločnej armáde brigáda. Brigády sa v honvédstve vytvárali od roku 1871. Veliteľovi brigády bol pridelený malý štáb, ktorý pozostával z adjutanta, lekára a dvoch kadetov. Štáb brigády mal na starosti iba výcvik a zdravotnícku službu. Zvyšne kompetencie spravovalo oblastné honvédske veliteľstvo. Po reorganizácii v roku 1876 existovalo 14 honvédskych brigád a v roku 1913 vznikli ďalšie dve brigády.

Tab. 2.: Honvédske pešie brigády v roku 1914

tab 2

Podľa pôvodných plánov mali byť v čase vojny sformované iba dve honvédske pešie divízie. Od roku 1913 boli tieto dve divízie napevno sformované. Boli to 20. honvédska pešia divízia s veliteľstvom dislokovaným vo Veľkom Varadíne a 5. honvédska pešia divízia s veliteľstvom v Budapešti. Tieto dve divízie boli organizované na exteritoriálnom princípe. Veliteľom honvédskej divízie bol dôstojník v hodnosti generálporučíka. Jeho štáb tvorili podľa tabuliek štyria dôstojníci a jeden rotný.

Po novom rozčlenení Uhorska na 6 doplňovacích oblastí vzniklo ďalších 6 divízii, ktorých podriadené jednotky boli dislokované na území doplňovacej oblasti. Divízie boli zároveň najväčšími existujúcimi honvédskymi jednotkami. V čase vojny mali byť honvédske divízie pričlenené k jednotlivým armádnym zborom alebo priamo pod velenie jednotlivých armád.

Medzi vyššie honvédske štruktúry patrili aj doplňovacie oblasti. Spolu ich bolo šesť a dve z nich pokrývali väčšinu územia dnešného Slovenska. Boli to doplňovacie oblasti s veliteľstvom v Bratislave a Košiciach. Dlhý čas trvalo, kým sa ustálila vnútorná štruktúra honvédskych jednotiek. To sa prejavovalo aj spormi v kompetenciách medzi veliteľstvami doplňovacích obvodov či veliteľstvami brigád a dvoch exteritoriálnych honvédskych divízii. Postupným vývojom sa tieto kompetenčné spory urovnali.

Tab. 3.: Honvédske doplňovacie oblasti v roku 1914 (Honvéd kerületi parancsnokság)

tab 3

Honvédske jednotky boli od začiatku 1. svetovej vojny nasadené na oboch pre monarchiu kľúčových bojiskách. Proti Srbsku nastúpila 42. a 40. honvédska divízia. Zvyšné pešie honvédske jednotky boli priradené k zväzkom, ktoré mali čeliť ruskej armáde v Haliči. Rovnako ako Uhorsko nebolo národným štátom Maďarov, nemožno ani honvédske jednotky považovať za národnú maďarskú armádu. Aj keď veliacou rečou bola maďarčina, v honvédskych jednotkách slúžili tisíce príslušníkov nemaďarských národností v Uhorsku.

Zdroj:

DANGL, V.: Organizačný vývoj rakúsko-uhorskej pechoty pred prvou svetovou vojnou. In: Vojenská história, roč.3, 1999, č.4, s. 3-20.

http://www.austro-hungarian-army.co.uk

DANGL, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách II. Bratislava: Perfekt, 2007