Vnútro kostolov slúžilo v minulosti aj ako miesto posledného odpočinku vplyvných osobností. V závislosti od ich zámožnosti a módy boli ich hroby viac či menej podrobne označované a zdobené. Dnes preto tieto pamiatky stoja kdesi na pomedzí pamiatok umenia a histórie. Ich výtvarné umenie je veľmi často na vrchole umeleckej úrovne svojej doby, v mnohých prípadoch reflektuje najmodernejšie súdobé výtvarné prúdy. Oltárne či nástenné náhrobky s náhrobnými doskami, pamätné dosky zhotovené na pamiatku zosnulého, tzv. epitafy, alebo pohrebné štíty, ktoré označujeme aj ako mortuária, patria snáď i k najtypickejším zachovaným „nosičom“ rodovej symboliky. Vďaka prevažne trvácemu materiálu, ktorý vo väčšine prípadov odoláva zubu času, nám často detailne uchovávajú podobu šľachtického či meštianskeho erbu. Okrem toho – vďaka početným nápisom, sú aj vierohodnými zdrojmi genealogických informácií. Obsahujú totiž nielen biografické údaje viažúce sa k zosnulému, ale často aj údaje o jeho manželke, príbuzných a familiároch. Pri nedostatku iných /archívnych/ informácií môžu byť často ich jedinými a jedinečnými zdrojmi. Kostoly na Slovensku skrývajú v tomto ohľade nejedno prekvapenie.

Z pohľadu histórie

Po bitke pri Moháči, ktorá sa odohrala 29. augusta 1526, nastali v Uhorsku časy mravného úpadku. Začal sa boj medzi dvoma panovníkmi, z ktorých ani jeden nehodlal ustúpiť.[1] Išlo o Uhorsko a hlavnými súpermi boli Ferdinand Habsburský na jednej, a Ján Zápoľský na druhej strane. V nadchádzajúcom zmätku sa križovali tak politické, ako aj osobné záujmy šľachty a oboch panovníkov. Čo je však dôležité – na škodu štátu. V celom Uhorsku následne zavládla bieda, zmätok a plač.

Bratia Ján a Rafael Podmanickí využili v týchto časoch všetko na to, aby sa mohli čo najviac obohatiť.[2] Postavili sa na stranu Jána Zápoľského a svojvoľne začali obsadzovať a zaberať cudzie usadlosti a majetky. Zápoľský, keďže bol odkázaný na ich pomoc, im toto koristnícke počínanie toleroval a ich výčiny a prechmaty prehliadal. Práve Považie sa stalo dejiskom zápasenia oboch uhorských panovníkov. Ferdinand Habsburský sa snažil získať Podmanických na svoju stranu, a preto ich obdaroval mnohými majetkami na Morave, v Nitrianskej a aj v Trenčianskej župe. Bratia však i v tej najkritickejšej dobe zostali stáť na strane Zápoľského. Ich moc postupne rástla a svoje sídlo – Považský hrad, v roku 1529 ubránili aj proti vojsku cisárskeho generála Katzianera.[3] Krátko po útoku zorganizovali bratia Ján a Rafael vlastné, dobre platené žoldnierske vojsko, ktoré pozostávalo hlavne z moravských, sliezskych a poľských rytierov. S touto „súkromnou“ armádou začali obsadzovať majetky svojich protivníkov, na ktoré si vzápätí vymohli od Jána Zápoľského donácie.[4] V roku 1533 Ján Podmanický obsadil hrad Lednicu, no tým sa dostal do sporu so svojim severným susedom – Mikulášom Kostkom.[5] Vrchol svojej moci dosiahli Podmanickí v roku 1540, keď pod ich vplyv spadali hrady Bystrica, Súča, Košeca, Budatín, Lednica, Hričov a vo Vesprémskej stolici i hrad Palota. V roku 1540 však Ján Zápoľský zomrel, a bratia Podmanickí sa tak dostali do nezávideniahodnej zložitej politickej situácie.

Uhorský snem, ktorý sa konal v roku 1542, reagoval na mnohé sťažnosti a protesty rozhodnutím, že ak Ján a Rafael nevrátia do dvoch mesiacov majetky svojim pôvodným majiteľom, musia odísť do vyhnanstva. Obaja bratia sľúbili, že majetky vrátia a v roku 1544 aj zložili prísahu Ferdinandovi I. Habsburskému.[6] S navrátením majetkov sa však vonkoncom neponáhľali. Ján Podmanický v priebehu roka 1545 zomrel a všetky svoje majetky zanechal Rafaelovi, ktorý i naďalej pokračoval v obrane svojich záujmov. Niektoré majetky boli však predsa vrátené, no kráľovský majestát o vrátení Hričovského hradu Rafael vôbec nerešpektoval. Ferdinand ho preto výrokom z 1. septembra 1549 odsúdil na trest straty hlavy a majetkov. Krištof Kubíni, právny zástupca Podmanického, však v rodinnom archíve vyhľadal donačnú listinu z čias Mateja Korvína o darovaní Hričovského hradu a panstva Blažejovi Podmanickému, a tým dosiahol zrušenie panovníkovho hrdelného rozsudku. Posledný útok „považského rytiera“ sa odohral v r. 1550 na Súľovský hrad. Opäť ako pri hrade Hričov i tu panovník Ferdinand ustanovoval nového vlastníka, no Rafael Podmanický cítil i tu svoju príležitosť, a tak zaútočil. [7]

V roku 1552 sa Rafael Podmanický oženil s Janou z Lomnice, pôvodom z Moravy, ktorá bola dcérou Adama z Lomnice – bohatého pána z Brumova. Rok predtým tiež započal na Považskom hrade generálnu opravu, ktorej konca sa už nedožil. Ku koncu života ochorel na neznámu chorobu, a preto začal vyhľadávať kúpele a podporovať cirkev ako jej mecenáš.[8] Stavebná činnosť sakrálnych stavieb pod patronáciou Rafaela Podmanického kulminovala v 40. a 50. rokoch 16. storočia.[9] Zomrel bez potomkov 9. februára 1559, čím po meči vymrela barónska vetva mocného rodu z Trenčianskej stolice.[10] Považský hrad pripadol korune a kráľovská komora celé panstvo zanedlho predala.

Z pohľadu kunsthistórie

Epitaf Rafaela Podmanického bol objednaný zanedlho po jeho smrti, a to nie ním samým, ako sa pôvodne myslelo, ale jeho manželkou – Janou z Lomnice. Tá zákazku nezverila nikomu z kamenárskych majstrov tej doby v Uhorsku, ale ani na Morave. Obdržal ju privilegovaný viedenský majster Hans Saphoy /Johan Saffoy/, pracujúci pod cisárskou patronáciou. Pracovná zmluva ohľadne prác na epitafe sa nezachovala, no zachovali sa tri listiny urgujúce zaplatiť k preddavku 150 zlatých zvyšný nedoplatok.[11] Preddavok 150 zlatých dovoľuje odhadnúť celkovú výšku zjednanej ceny epitafu, ktorá sa mohla pohybovať vo výške 200 až 300 zlatých. Zhotovenie umeleckého diela netrvalo dlho – do úvahy pripadá rok 1560 alebo 1561, teda krátko po smrti Rafaela Podmanického.[12]

Renesančný epitaf sa nachádza v druhotnom umiestnení na severovýchodnej stene predsiene farského kostola Navštívenie Panny Márie v Považskej Bystrici, pričom pôvodne bol umiestnený v hradnej kaplnke na Považskom hrade ako poklop sarkofágu.[13] Do kostola bol premiestnený v roku 1681 po požiare na hrade, ktorý súvisel s potlačením protihabsburského povstania Imricha Thököliho.[14] Má rozmery 208 x 101 cm a je zhotovený z červeného mramoru. Jeho vyhĺbený reliéf ukazuje postavu rytiera v plnej zbroji, ktorej súčasťou je aj helma so zdvihnutým priezorom na hlave. Nápadná je stredoveká symbolika, ktorá predstavuje postavu ako večne živú s otvorenými očami a uvoľneným postojom. Zaujímavé sú tiež ďalšie skutočnosti – vankúš pod hlavou, meč položený cez pravé rameno, znakový štít a turnajová helma po stranách postavy. Na vankúši heraldicky vpravo je znázornený erb Podmanických, naľavo štít so znakom krídla Jany z Lomnice. Znak manželky je oproti vtedajším zvyklostiam rozmernejší a ozdobnejší v porovnaní so znakom manžela; jednak to môže súvisieť s čepeľou meča, ktorý zasahuje do tohto priestoru, no vylúčiť tiež nemožno sebazdôraznenie objednávateľky epitafu, ktorým bola práve Jana z Lomnice.[15]

Epitaf Rafaela Podmanického má na Slovensku výnimočnú dvojjazyčnú legendu; okrem bežného latinského nápisu je tu i text písaný karlickou češtinou, ako to zodpovedalo slovenskosti bratov Podmanických a ich vzťahom k Morave i moravskému pôvodu Jany z Lomnice.[16] Vo zvislej polohe náhrobnej dosky nenápadný a zatiaľ prehliadaný nápis sa nachádza na okosených hranách epitafu. Je vytesaný v peknej renesančnej kapitále, ktorá začína vľavo hore obtáčajúc celý epitaf v protismere hodinových ručičiek:

ANNO.M.D. LVIII XXIII FEBRVARI – OBYT GENEROSVS AC MAGNIFICVS /D(OMI)N(VS) RAPHALI – PODMANICZKY/ A PODMANIN ET IN BISTRZICZ ZC – AO AETATIS SVAE XLIIII CVIVS ANI(M)A /REQUIESCAT IN PACE/“.[17]Preklad: V roku pána 1558 23. februára – zomrel urodzený a vznešený – pán Rafael Podmanický – z Podmanína od Bystrice atď.   Vo veku svojom 44 – Jeho duša nech spočíva v pokoji.

Karlickou češtinou písaná legenda, zachytená gotizujúcim minuskulným písmom, obtáča okraje hornej plochy reliéfu. Začína vľavo hore, pokračuje vpravo:

Leta: Panie: Tisiceho. Pietisteho. Padesateho /Osmeho: prwni. strzedu. w: Pustie: Umrzel. gest. Vrozeny. Pan. Pan: Raffael /Podmaniczky z Podmanina A /Na Bistrziczy r(=etc). Gehož. Dussy. Pan: Büoh. Milostiw. Racž beity:/“.[18] Preklad: V roku pána 1558 prvú stredu počas pôstu, umrel urodzený pan pan Rafael Podmanický z Podmanína od Bystrice atď. Jeho duši pán Boh milostivý ráč byť.

Rok úmrtia Rafaela Podmanického nie je na epitafe uvedený správne. Podľa historického bádania tento Podmanický nezomrel 23. februára 1558, ale až 9. februára 1559.[19] Takýto omyl mohol byť najskôr zapríčinený odložením prevzatia náhrobnej dosky; ak pamätný nápis na ňom bol vytesaný až dodatočne po uhradení plnej sumy za dielo /po 15. októbri 1565/, teda pomerne dlho po Rafaelovej smrti podľa dodatočnej, nepresnej predlohy Jany z Lomnice, žijúcej vtedy už na Morave. Autorstvo nápisu Jany z Lomnice nepriamo dokladá moravská, resp. česká titulatúra v oslovení – „urozený pan pan“, u rytiera pochádzajúceho z Uhorska veľmi nepravdepodobná.[20]

O autorovi epitafu

Hans Saphoy /Johan Saffoy/, autor epitafu Rafaela Podmanického, je na Slovensku vcelku neznámy sochár 16. storočia. Inak je tomu pochopiteľne v Rakúsku.[21] Vie sa o ňom, že pochádzal z rodiny stredovekých kamenárskych majstrov, za Petra Parléře činných tiež v Prahe. Vo Viedni pôsobil Saphoy od roku 1552, no už predtým sa podieľal na stavbe münsteru a opevnenia v Überlingene. Od 2. júna 1556 sa podieľal na stavbe dómu sv. Štefana vo Viedni, kde mu pripadla úloha uzavrieť torzo stredovekej severnej veže chrámu renesančnou kupolou.[22] V roku 1574 obnovil svätoštefanské klenby a od roku 1567 začal vo Viedni s rozširovaním Dolnorakúskeho zemského domu. V roku 1570 ho cisár Rudolf II. po intervencii v cistercitskom kláštore v švábskom Saleme, blízko Bodamského jazera, prepustil z poddanského stavu. Hans Saphoy zomrel v roku 1578.[23]

Zdá sa, že epitaf Rafaela Podmanického spolu s epitafom Ulricha Mairhausera zu Poisbrunn z viedenského dvorného kostola sv. Michala, sú jediné sochárske diela Hansa Saphoya vôbec. Je zarážajúce, prečo Jana z Lomnice odmietala zaplatiť zvyšnú sumu za epitaf, i keď bola značne majetná. To však nijako nezmenšuje jedinečnosť epitafu Rafaela Podmanického, ktorý s pozoruhodne ozrejmeným pozadím prináleží nielen ku kontextu sepulchrálnej skulptúry Rakúska, ale i Slovenska a nepriamo i Moravy.

Záver

V kompozícií náhrobku Rafaela Podmanického sochár vychádzal zo stredovekého spôsobu zobrazenia postavy v typickom dvojpostoji – rytier leží na vrchnáku tumby ako na márach s vankúšom pod hlavou, súčasne však „stojí“ v náznaku kontrapostu a s otvorenými očami. Okrem noblesne koncipovanej ústrednej postavy zvyšnú plochu tumby pokryl autor symetricky a dekoratívne rozloženými erbmi spolu s turnajovou helmou.

Keď Hans Saphoy dokončil náhrobný epitaf, žiadal od Jany z Ludaníc prevzatie náhrobku a doplatok honoráru za hotové dielo. Vdova, ktorá sa medzitým vydala za moravského pána Václava z Ludaníc, neprejavila záujem o dokončený mramorový kameň na hrob svojho bývalého muža a zvyšok dohodnutej sumy ani nezaplatila. Až po viacerých a nakoniec i dôrazných urgenciách priamo od panovníka – Ferdinanda I. a jeho syna Maximiliána II.,      sa Hans Saphoy po štyroch rokoch nakoniec dočkal svojho honoráru a Rafael Podmanický zas po šiestich rokoch svojho náhrobku.

Hoci sochár a staviteľ Hans Saphoy nebol úplne neznámym tvorcom ani na Slovensku – napr. pre kostol v Kremnici vytvoril na objednávku Krištofa Füssla krstiteľnicu /1561/, jeho diela štýlovo ani ikonograficky renesančnú plastiku Slovenska neovplyvnili.

———————————————

[1] Niekedy je toto obdobie historikmi označované ako obdobie tzv. druhej feudálnej anarchie /prvá sa začala za Ladislava Kumánskeho a trvala až do nástupu Karola z Anjou/.

[2] FÜKO, Pavol. Podmanickovci a dejiny bystrického hradu. Považská Bystrica : Štefan Kvasnička, 1944, s. 57. Prepadávali majetky politických odporcov, plienili gazdovstvá susedov, oberali kupcov, mešťanov, zdierali poddaných a v r. 1531 dokonca Rafael podpálil Nové Mesto nad Váhom.

[3] KOČIŠ, Jozef. Od Čachtíc po Strečno. Martin : Osveta, 1989, s. 103. Cisárski žoldnieri sa na pochode dopustili mnohých neprávostí voči pospolitému ľudu; správali sa ako na dobytom územií. Sám Alexius Thurzo, taverník a krajinský sudca, protestoval u samého cisára Ferdinanda voči takémuto správaniu sa cisárskej armády.

[4] Tamže, s. 104. Obsadený bol hrad Košeca, hrad Lednica, obec Zliechov, opátstvo na Skalke, hrad Súča, hrad Budatín, Žilina a mestečko Beluša.

[5] Zo starých kroník mesta III. Považská Bystrica : Mestské kultúrne stredisko, 1985, s. 7. Bratia Mikuláš a Peter Kostkovci boli pozvaní do horného Uhorska samotným Jánom Zápoľským, nakoľko boli výbornými vojakmi. Avšak ich sláva netrvala dlho; keď sa bratia Podmanickí dozvedeli o rezervovanosti a nestálosti voči Zápoľkému zo strany Mikuláša Kostku, bol tento „pán Strečna, Lietavy a Oravy“, pod zámienkou rokovania pozvaný na Považský hrad. Tu ho však bratia Podmanickí zajali a na niekoľko mesiacov uväznili. Ján Zápoľský sa onedlho pričinil o Kostkovo prepustenie, aj keď sám Kostka musel ešte bratom Podmanickým zaplatiť 5 000 zlatých.

[6] FÜKO, ref. 2, s. 55. Bolo to tiež podmienené úspešným tureckým ťažením, ktoré rozdelilo Uhorsko na dve časti; bratom Podmanickým neostalo nič iné, len sa prikloniť na stranu Ferdinanda. Taktiež na spád udalostí mohol mať vplyv i veľký požiar, ktorý na Považskom hrade vypukol v roku 1543.

[7] KOČIŠ, ref. 3, s. 106. Súľovský hrad bol podpálený a vážne poškodený.

[8] Pramene neuvádzajú o akú chorobu išlo.

[9] RUSINA, Ivan et al. Renesancia : Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava : Slovart, 2009, s. 229.

[10] VARSIK, Branislav. Otázky vzniku a vývinu zemianstva. Bratislava : Veda, 1988, s. 106. Na epitafe je nesprávne uvedený dátum úmrtia – 23. február 1558.

[11] Státní ústrední archiv Praha, fond Morava, Moravské spisy české dvorské kanceláře ve Vídni, č. 486 a 829. Tri urgentné listiny datované 20. júlom 1563, 31. decembrom 1563 a 15. októbrom 1565 boli písané v mene cisára Ferdinanda I. a jeho syna Maximiliána II. – od Jany z Ludaníc /opätovne sa vydala za Václava z Ludaníc/ žiadajú doplatenie zvyšnej sumy za výrobu epitafu. Presná výška sumy však nie je uvedená.

[12] HLOBIL, Ivo. Nově ověřené dílo stavitele Svatoštěpánskeho dómu vo Vídni Hanse Saphoye na Slovensku : Renesanční náhrobník Rafaela Podmanického /† 1559/ v Povážské Bystrici. In Bulletin MG, 50, 1994, s. 22.

[13] Dokazujú to okosené bočné strany. Do novej prístavby predsiene kostola bol epitaf presťahovaný v roku 1941 zo starej predsiene. Jeho osadenie ako v starej, tak aj v novej predsieni ostalo na ľavej strane.

[14] KRESÁNEK, Peter et al. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok Slovenska : Historická architektúra, pamiatky výtvarného umenia, pamätihodnosti. Banská Bystrica : Simplicissimus, 2009, s. 268.

[15] HLOBIL, ref. 12, s. 22.

[16] VARSIK, ref. 10, s. 106.

[17] Vo farskom kostole v Považskej Bystrici sa v súvislosti s epitafom Rafaela Podmanického zachoval ešte jeden epitafný nápis, ktorý bol premiestnený do kostola v Dolnej Súči. Pozri FÖLDI DOBY, A. Podmanyiczky Család. Budapest, 1892, s. 18; DIVALD, K. Trencsénmegyei kutatások. Múzeumi és Könyvtári Értesitő, 1912, s. 244.

[18] VARSIK, ref. 10, s. 106. Asi posledný prepis nápisu podľa maďarskej litaratúry. Predtým so značnými odchýlkami v českom jazyku.

[19] Tamže.

[20] HLOBIL, ref. 12, s. 22. Tento názor je však nutné relativizovať, pretože česky písaná legenda sa v mnohom odlišuje od bežných prepisov obdobných sepulchrálnych skulptúr súdobej Moravy.

[21] Pozri napr. THIEME, V. – BECKERAD, F. Allgemeines Lexikon der bildenden Künstler, 29, 1935, s. 514.

[22] Dokončená bola v r. 1578. Cit. podľa HLOBIL, ref. 12, s. 23.

[23] SCHAFFRAN, Eugen. Hans Saphoy : Baumeister des Landhauses. In Unsere Heimat, N. F., XI, 1938, s. 65. Cit. podľa HLOBIL, ref. 12, s. 24.

Zdroje:

FÜKO, Pavol. Podmanickovci a dejiny bystrického hradu. Považská Bystrica : Štefan Kvasnička, 1944, 103 s.

GAJDOŠ, Milan. Okres Považská Bystrica. Bratislava : Šport, 1980, 128 s.

GARDIANOVÁ, Milada. História rodu Podmanických z Trenčianskej stolice. [seminárna práca]  Nitra : s. n., 1994, 17 s.

GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al. Súpis pamiatok na Slovensku K-P. Bratislava : Obzor, 1968, 584 s.

HLOBIL, Ivo. Nově ověřené dílo stavitele Svatoštěpánskeho dómu vo Vídni Hanse Saphoye na Slovensku : Renesanční náhrobník Rafaela Podmanického /† 1559/ v Povážské Bystrici. In Bulletin MG, 50, 1994, s. 22-24.

HLOBIL, Ivo. Rytířské náhrobníky rané renesance na Slovensku a Moravě. In Ars, 35, 2002, č. 1-3, s. 111-125.

Chrám Navštívenia Panny Márie v Považskej Bystrici a dejiny považskobystrickej farnosti : K 60. výročiu posvätenia chrámu po jeho prestavbe. Považská Bystrica : R. k. farský úrad, 2001, 60 s.

KIDOVÁ, Lenka. Dejiny považskobystrického hradu a rod Podmanickovcov. [seminárna práca]    Považská Bystrica : s. n., 2006, 15 s.

KOČIŠ, Jozef. Od Čachtíc po Strečno. Martin : Osveta, 1989, 232 s.

KORTMAN, Bohuslav (ed.). Považská Bystrica : Z dejín mesta. Žilina : Knižné centrum, 2006, 278 s.

KRESÁNEK, Peter et al. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok Slovenska : Historická architektúra, pamiatky výtvarného umenia, pamätihodnosti. Banská Bystrica : Simplicissimus, 2009, 983 s.

KROPILÁK, Miroslav et al. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. K-R. Bratislava : Veda, 1977, 520 s.

LICHNER, Ján et al. Pamiatky na Slovensku : Súpis pamiatok IV. Bratislava : Obzor, 1978, 734 s.

MEDNYANSKÝ, Alojz. Malebná cesta dolu Váhom. Bratislava : Tatran, 1981, 154 s.

RUSINA, Ivan et al. Renesancia : Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava :  Slovart, 2009, 996 s.

SÚA Praha, fond Morava, Moravské spisy české dvorské kanceláře ve Vídni, č. 486 a 829.

VARSIK, Branislav. Otázky vzniku a vývinu zemianstva. Bratislava : Veda, 1988, 298 s.

Zo starých kroník mesta III. Považská Bystrica : Mestské kultúrne stredisko, 1985, 11 s.