Propagačné a únikové vpády niekoľkých skupín príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) – v dobových dokumentoch a československej historiografii známych skôr ako „banderovci” – na Slovensko v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny spôsobili nielen uskutočnenie po desaťročia najväčšej vojenskej akcie československej armády po skončení vojny, ale mali aj veľký politický a spoločenský vplyv. Ten v niektorých momentoch dokonca zatieňoval samotné vojenské aktivity prebiehajúce v súvislosti s bojom proti banderovcom. Už len samotný cieľ a realizácia prvých prienikov UPA na severovýchodné Slovensko na jeseň 1945 a na jar 1946 mali jednoznačne politické zameranie. Prvé dva banderovské prieniky na Slovensko boli čisto propagačnými vpádmi – tzv. rejdami, niekoľkých (spravidla troch) „sotní” (rôt, zvyčajne v počte 120 osôb). Až tretí prienik niektorých jednotiek UPA na Slovensko, respektíve do Československa, aj keď mal svoj primárny politický podtext, bol predovšetkým vojenskou záležitosťou, hoci sa neskôr k nemu opäť pridával aj postupne sa vzmáhajúci politický vplyv tejto problematiky na vnútropolitický vývoj. V súvislosti s vojensko- a politicko-spoločenskými aspektmi prienikov sotní UPA na územie Československa je nutné si zodpovedať niekoľko základných (a navzájom nadväzujúcich) okruhov otázok. Po prvé – ako je možné hodnotiť činnosť jednotiek UPA na území krajiny a zároveň aj činnosť československej armády a bezpečnostných štruktúr v eliminácii prienikov, po druhé – aká bola reakcia československých orgánov a politických subjektov na banderovské aktivity na našom území, po tretie – ako sa činnosť UPA odrazila na vnútropolitickom dianí v krajine v procese zápasu o demokratický kontra komunistický charakter štátu, a to predovšetkým v roku 1947, a nakoniec – (azda najťažšie a najrelatívnejšie) zhodnotiť vplyv aktivít UPA vo vzťahu k slovenskému obyvateľstvu.

Bezpochyby v prvej etape (t.j. v rokoch 1945 – 1946) hlavným dôvodom akcií UPA na území Slovenska bola prieskumná činnosť, propagácia vlastného hnutia i objasňovanie jeho cieľov, a najmä aktívna antisovietska i antikomunistická propaganda v rámci povojnovej koncepcie „Frontu podrobených a ohrozených národov strednej a východnej Európy”,[1] vytýčenej Ukrajinskou hlavnou oslobodzovacou radou (UHVR). Ako uviedol M. Kmeť: „Vedenie [ukrajinského] odboja malo záujem o šírenie svojich názorov, predstáv a programu i v susednom štáte, do ktorého navyše presahovalo ukrajinské etnické osídlenie, a zároveň sa ukazovala reálna potreba strategického zázemia nielen z logistických dôvodov, ale najmä kvôli získavaniu spojencov a sympatizantov.”[2]

Prvý propagačný rejd prebiehal na severovýchode Slovenska od 22. augusta do 24. septembra 1945 a bol organizovaný zástupcom krajského vedúceho Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a súčasne krajským referentom propagandy OUN Zakerzonského kraja Vasiľom Halasom – „Orlanom” a veliteľom 24. taktickej skupiny (TS) UPA „Makivka” Jaroslav-Dmytro Vitovs’kym – „Andrijenkom”, ktorý bol zároveň určený za veliteľa rejdu, ktorého sa zúčastnili sotne „Zmiji”, „Zavediji” a „Bulava”. Dňa 22. augusta 1945 uvedené oddiely UPA spolu s príslušníkmi civilnej siete OUN (celkom okolo 500 osôb) prekročili slovensko-poľskú hranicu.[3] Vzhľadom na absolútnu nepripravenosť československej strany na takúto veľkú ozbrojenú aktivitu z územia juhovýchodného Poľska sa banderovci na jeseň 1945 pohybovali na severovýchodnom Slovensku viac-menej nerušene. V snahe zasiahnuť čo najväčšie územie sa rozdelili a v malých skupinách sa pohybovali spočiatku v okresoch Medzilaborce, Stropkov a Giraltovce, kde navštevovali jednotlivé obce. Neskôr svoju činnosť rozšírili aj do ďalších okresov východného Slovenska.

Počas zhruba mesiac trvajúceho rejdu navštívili desiatky obcí na východnom Slovensku, kde organizovali propagačné prednášky o cieľoch a aktivitách ukrajinského nacionalistického hnutia, najmä o jeho boji proti sovietskemu imperializmu a dôrazne brojili proti boľševizmu. Popri tom viedli politické rozhovory v domácnostiach. Výraznejšie sa zameriavali na politické ovplyvnenie miestnej inteligencie (farár, učiteľ, notár). Medzi jednotlivými obcami sa presúvali rýchle, čo spôsobovalo československým orgánom veľké skreslenie spravodajských informácií o ich počte, ktorý sa odhadoval až na niekoľko tisíc.[4] K takýmto fantastickým číslam o ich počte prispievali aj samotní banderovci, ktorí zámerne v rozhovoroch s domácim obyvateľstvom nadhodnocovali svoju početnosť, aby tým vylepšili obraz o svojej vojenskej sile.

Keďže išlo o propagačný vpád, a nie o represívnu akciu proti politickým odporcom a už vôbec nie o drancovanie krajiny a obyvateľstva (ako na to poukazovala prednovembrová historiografia), už od začiatkov príprav akcie sa kládol prioritný význam na vytvorenie čo možno najpozitívnejšieho obrazu ukrajinského nacionalistického hnutia v slovenskej spoločnosti. V tejto súvislosti bolo banderovským sotniam v inštrukciách prikazované správať sa zvlášť slušne a nenásilne na Slovensku, čo sa nakoniec aj skutočne vo veľkej miere úspešne darilo.[5] Nestretli sa s otvoreným odporom, rozdali propagačný materiál, vykonali desiatky prednášok a besied, v niektorých prípadoch dokonca navštívili aj miestne tanečné zábavy či omše v kostoloch, čím si nepochybne u výraznejšie religiózne založeného miestneho obyvateľstva vytvorili celkom prijateľný obraz. Tento relatívne pozitívny dojem (aj napriek zjavnej záťaži, ktorú akákoľvek partizánska činnosť prináša pre civilné obyvateľstvo) bol zachovaný aj krátko po ukončení prieniku[6] a opätovnom stiahnutí sa do bázového juhovýchodného Poľska (tzv. Zakerzonský kraj, Zakerzonie).[7]

Aktívna propagandistická činnosť oddielov UPA na východnom Slovensku zákonite upriamila na seba pozornosť československých bezpečnostných orgánov. Miestne stanice Národnej bezpečnosti (NB) a Finančnej stráže (FS), strážiace hranice hlavne proti pašeráctvu, boli proti oddielom UPA jednoducho bezmocné. Jediná možná sila, ktorá mohla ich aktivity zastaviť – československá armáda, zápasila toho času s povojnovými personálnymi a materiálnymi nedostatkami. Jej časti rozmiestnené na Slovensku tvorili 4. vojenskú oblasť s jednotkami so slovenským mužstvom a velením.[8] Až po ukončení vojenských príprav 11. septembra 1945 bola československou armádou začatá vojenská operácia na vyčistenie priestoru severovýchodného Slovenska od banderovských jednotiek – prakticky v dobe, keď dve z troch rejdujúcich sotní územie Slovenska samovoľne opustili a tretia odchádzala na územie východnej Lemkoviny (24. septembra 1945) bez toho, aby bola československým vojskom nejako zvlášť prenasledovaná.[9]

Zlom nastal paradoxne až po skončení prvého rejdu UPA na Slovensku, keď v nasledujúcich mesiacoch a priori temer všetky výraznejšie kriminálne prečiny v tejto oblasti boli zvaľované na účet banderovcov, ktorých sa v skutočnosti dopustili presne neidentifikované ozbrojené kriminálne skupiny (či už domáce alebo z poľského pohraničia). Vo vtedajších bezpečnostných hláseniach sa to však často stávalo, a hoci si racionálnejšie bezpečnostné zložky neskôr uvedomovali zneužívanie kriminálnej činnosti iných ozbrojených skupín na úkor banderovcov,[10] všeobecne bol však už oficiálne vytvorený obraz „rabujúcich a terorizujúcich” banderovcov. Paušálne obviňovanie banderovcov z mnohých kriminálnych činov vykonaných na severovýchodnom Slovensku v októbri až decembri 1945 vrcholil ich obviňovaním z rasovo-politických vrážd v Novej Sedlici, Uliči a Kolbasove (okres Snina), kde došlo k zavraždeniu 18 obyvateľov – komunistov a Židov. Ako však ukazujú najnovšie výskumy, autorstvo banderovcov pri týchto vraždách je prinajmenšom sporné, diskutabilné a existuje viacero možných alternatív, i keď ani podieľanie sa niektorej nedisciplinovanej skupiny UPA (pôsobiacej na vlastnú päsť, t.j. bez vedomia velenia UPA na Zakerzoní) na týchto vraždách nemožno úplne vylúčiť a takisto ani potvrdiť.[11]

Aj nasledujúci (druhý) propagačný rejd UPA, uskutočnený v apríli 1946, mal zhruba podobné zameranie a priebeh ako prvý. K jeho uskutočneniu primälo vedenie ukrajinských nacionalistov tak úspešnosť (bezproblémovosť) prvého rejdu, ako najmä výhodnejšia medzinárodná (otvorená začínajúca roztržka medzi Východom a Západom a črtajúca sa možnosť vojnového stretu dvoch ideologicky znepriatelených blokov) a predovšetkým vnútropolitická situácia v Československu pred májovými voľbami do Ústavodarného národného zhromaždenia (ÚNZ). A tak do predvolebného boja medzi Komunistickou stranou Slovenska (KSS) a Demokratickou stranou (DS) o budúce smerovanie povojnového Slovenska vstúpila na jar roku 1946 so svojimi aktivitami v oblasti severovýchodného Slovenska aj UPA.

Prípravy na druhý rejd sa začali čiastočne už začiatkom roka 1946. Jeho organizovanie mal na starosti opäť zástupca krajského vedúceho a krajský referent propagandy OUN Vasiľ Halasa – „Orlan”. K realizácii druhého propagačného rejdu UPA boli vyčlenené sotne „Bir”, „Didyk” a „Karmeľjuk” (opäť takmer 500 osôb), ktoré prekročili poľsko-slovenské hranice v noci zo 4. – 5. apríla 1946. Pre vyšší úspech banderovskej propagandy bolo do slovenského a českého jazyka preložené väčšie množstvo propagandistických letákov a brožúr. Pred uskutočnením rejdu vypracoval „Orlan” inštrukcie k úspešnej realizácii rejdu. Jeho základom malo byť slušné, nekonfliktné a nenásilné správanie všetkých účastníkov pochodu, ktorých nedodržiavanie malo byť striktne trestané. Účastníci sa mali tiež prezentovať dobrým správaním a čistotnosťou, resp. poriadkumilovnosťou. Osobitný zreteľ sa kládol personálny výber účastníkov rejdu, najmä tých, ktorí mali propagandisticky presviedčať miestne obyvateľstvo v osobnom kontakte v jednotlivých domoch obsadenej obce. Príliš sa nezdôrazňoval slovensko-český antagonizmus, práve naopak sa mali slušne správať ako ku slovenským, tak aj k českým vojakom, obsiahnuť propagačne čo najväčšiu oblasť a zamerať sa hlavne na slovenské dediny (predpokladala sa ich väčšia politická vyspelosť v smere protikomunistickom). V snahe maximálne pozitívnej odozvy rejdu bola pozornosť venovaná tiež riadnemu zabezpečeniu akcie proviantom – boli pripravené špeciálne potvrdenky UPA na potraviny odobraté, respektíve poskytnuté miestnymi obchodníkmi či súkromnými osobami. Velitelia banderovských oddielov boli opatrení finančnými prostriedkami pre potreby rejdu a sotne mali so sebou kone, ktoré mali byť v prípade materiálnej núdze odpredané.[12]

Počas druhého rejdu prichádzali sotne UPA častejšie do styku už aj s československými jednotkami nasadenými do boja proti nim. V prípade stretu s menšou vojenskou skupinou sa snažili presviedčať československých vojakov osobne. Na šírenie protikomunistickej, resp. protisovietskej propagandy medzi československými vojakmi využívali pripravené letáky, ale aj programové listy odosielané poštou alebo doručované niektorým vojenským veliteľom prostredníctvom miestnych obyvateľov, s ktorými sa pri rejde stretli.[13] Banderovská propaganda druhého rejdu sa však opäť sústredila na vysvetľovanie dvoch základných problémov ich ideológie a činnosti. Najskôr sa snažili obyvateľstvu predstaviť svoje nacionalistické hnutie, informovať a podať o ňom pozitívny obraz. V druhej časti propagandy sa príslušníci UPA snažili v maximálnej možnej miere znechutiť obyvateľstvu Sovietsky zväz a komunizmus. Upozorňovali na sovietsky imperializmus, poľské represie proti ukrajinskej menšine, skrytú a pomalú, ale o to zákernejšiu boľševizáciu Československa a jej isté dôsledky a pod. Pritom si vo svojej propagande nemuseli veľmi ani vymýšľať či preháňať. Tunajšie obyvateľstvo, aj keď nemalo priamy kontakt a dostatok správ o zločinoch komunizmu v ZSSR (zvlášť na Ukrajine) či o situácii v poľskej Lemkovine, malo už svoje skúsenosti s rusínskymi (lemkovskými) utečencami, zachraňujúcimi sa spod poľských represií útekom do slovenského pohraničia.[14]

Nasadenie československej armády a Národnej bezpečnosti na zneškodnenie banderovských oddielov bolo opäť oneskorené.[15] K  21. aprílu 1946 sa sústredilo na východnom Slovensku 14 peších motorizovaných a samopalných práporov, dva delostrelecké oddiely, jeden prápor tankov, letka bojových lietadiel a niekoľko menších jednotiek, rozdelených do podskupín „Železo”, „Hliník” a „Zlato”, ktorým podliehala aj skupina pre Zabezpečenie pohraničného územia (ZPÚ) „Otto”. Pre prípadné použitie na východnom Slovensku boli v českých krajinách v pohotovosti ďalšie tri prápory. Na stíhanie banderovcov bola vytvorená vojenská skupina „Oceľ”, ktorá začala vyčisťovaciu operáciu s názvom „Široké hrable”. Banderovci však opäť unikli. „Proti niekoľkým stovkám banderovcov stálo asi 7000 vojakov s tankami, delostrelectvom a letectvom a oddiely NB. Napriek tomu ich úloha nebola jednoduchou záležitosťou. K zneškodneniu skupín UPA, ktoré sa vyhýbali stretnutiu, neustále sa presúvali a boli rozptýlené v hornatom a lesnatom teréne s možnosťou úkrytu a skrytého pohybu, nestačila len početná prevaha,” – konštatoval J. Fiala.[16] Oddiely UPA opúšťali východoslovenské územie nie pod tlakom armády (a neskoro začatej vojenskej operácie), ale preto, že ich rejd sa chýlil k záveru a jednoducho sa vracali na svoje bázové územie (sotňa „Karmeljuka” prekročila slovensko-poľskú hranicu v noci z 18. na 19. apríla 1946, sotňa „Bira” 22. apríla a sotňa „Myrona” 24. apríla 1946).[17] V priebehu druhého rejdu oddiely UPA navštívili celkom 106 obcí v desiatich východoslovenských okresoch, v ktorých uskutočnili plánované aktivity. Cieľ vytýčený vedením OUN v podstate splnili.[18]

K úspešnému plneniu vyššie uvedených zámerov UPA voči Slovensku prispeli skutočnosti, že počas propagačných rejdov v rokoch 1945 a 1946 sa banderovci nestretli s väčším odporom československých armádnych a bezpečnostných zložiek, pohybovali sa po východnom Slovensku takmer celkom otvorene, z celej akcie vyšli bez vážnejších ľudských strát (niekoľko zranených a nezvestných, respektíve dezertovaných) a bez väčších prekážok sa vracali na svoje základne v juhovýchodnom Poľsku. Svoje zamýšľané propagačné ťaženia, dá sa povedať, úspešne zrealizovali.[19]

Pri svojich vpádoch na Slovensko sa banderovci, vzhľadom na nacionalistické, protisovietske a protikomunistické zameranie svojho hnutia, spoliehali na aktívnu pomoc zvyškov radikálnych nacionalistických prívržencov bývalej vojnovej Slovenskej republiky, ukrajinského a rusínskeho obyvateľstva na Slovensku, ako aj prívržencov protikomunistickej Demokratickej strany. Tieto predpoklady vedenia UPA sa však naplnili iba v malom rozsahu. Radikálne nacionalistické hnutie na Slovensku bolo slabé a nebolo schopné poskytnúť banderovcom účinnú pomoc, aj keď k tomu bolo vyzývané exilovými ľudáckymi skupinami či osobnosťami.[20]

Zaujímavé je však to, že obidve strany svoju činnosť v rokoch 1945 – 1946 v súvislosti s akciami voči druhej strane navzájom hodnotili ako úspešné. V česko-slovenskej historiografii sa nasadenie československej armády pokladalo za rozhodujúci moment stiahnutia sa oddielov UPA z krajiny, hoci to nezodpovedalo realite.[21] Bezpečnostné zložky  na pohraničí (NB a FS) sa ukázali ako nespoľahlivé a slabé, zlyhalo Obranné spravodajstvo a v dôsledku niektorých organizačných chýb nasadenie nepripravenej armády sa uskutočňovalo v predvečer samovoľného odchodu oddielov UPA. Navyše, vzniká dojem, že slovenskí vojaci nemali záujem (v čase mieru!) bojovať proti dobre vycvičeným a vyzbrojeným ukrajinským partizánom. Situácia sa zmenila až v roku 1947, keď došlo k únikovému prechodu troch sotní cez územie Československa do americkej okupačnej zóny v Rakúsku a Nemecku. V tejto etape československá armáda bola na banderovcov omnoho lepšie pripravená ako v predchádzajúcich rokoch (najmä po kvantitatívnej stránke), mala lepšie spravodajské informácie, fungovala spolupráca s poľskými orgánmi a bola aj väčšia politická vôľa (predovšetkým na strane československých komunistov) banderovcov v republike zlikvidovať. Tretí prienik UPA v roku 1947 bol diametrálne odlišnou akciou, akou boli predošlé propagačné vpády, a uskutočňoval sa v zmenenej politickej situácii – hovoríme o tzv. druhej etape.

Rok 1947 sa tak stal posledným výrazným a najvýznamnejším obdobím pôsobenia UPA na území Slovenska, keď v jeho druhej polovici došlo k únikovému prechodu troch banderovských sotní a niekoľkých menších skupín územím Československa na Západ. Tento prienik však už nebol propagačnou či naplánovanou politicko-vojenskou akciou vedenia ukrajinských nacionalistov, ale dôsledkom existenčného vojenského tlaku poľskej armády voči jednotkám UPA. Realizovaním akcie „Visla” (Wisła) a vysídlením ukrajinskej menšiny z juhovýchodného Poľska do novozískaných západných území (niekdajších nemeckých), ostalo ukrajinské nacionalistické hnutie v krajine bez svojho prirodzeného zázemia, ktoré mu v jeho partizánskom boji poskytovalo nevyhnutné informácie a materiálne zásoby.[22] Na základe straty tohto civilného zázemia, pod neustále sa vzmáhajúcimi útokmi poľských divízií,[23] oddielov sovietskeho NKVD a s pribúdajúcimi stratami sa velenie UPA v juhovýchodnom Poľsku rozhodlo ukončiť svoju činnosť, t.j. časť oddielov UPA sa mala z taktických dôvodov prebiť na územie Ukrajinskej SSR a pokračovať v boji so sovietskym zriadením v krajine, časť prejsť územím Československa do americkej zóny v Rakúsku a Nemecku a ostatní členovia UPA v Poľsku mali podľahnúť demobilizácii.[24]

Oficiálne bol vedením OUN – UPA povolený prechod územím Československa koncom mája – začiatkom júna 1947 sotňam „Hromenko” (veliteľ Mychajlo Duda), “Burlaka” (Volodymyr Ščiheľskyj), „Krylač” a „Lastivka” (dve posledné sa spojili a veliteľsky podriadili sotni „Burlaka”).[25] Neskôr ich nasledovala aj sotňa „Brodyč” (veliteľ  Roman Hrobeľs´kyj), ktorá, po krátkom nútenom pobyte v okolí Starej Ľubovne v júni 1947, uskutočnila prechod do Rakúska pozdĺž slovensko-poľských hraníc (na poľskej strane) a cez Moravu rozdelená na 5 menších skupín (cca 60 členov) až koncom septembra 1947.

Existenčný presun sotní UPA Československom na Západ bol diametrálne odlišnou akciou v odlišnej situácii, aká bola v priebehu predošlých propagačných vpádov v rokoch 1945 a 1946. Aj pred týmto únikom poučili velitelia sotní svoje mužstvo o tom, že treba opäť zapôsobiť na slovenské, respektíve české obyvateľstvo čo najlepším dojmom a chrániť sa znehodnotenia pozitívneho vnímania UPA násilným chovaním, a tak nahrávať „boľševickej” propagande vykresľujúcej ich iba ako vrahov a zlodejov. Ale v roku 1947 nešlo už o dobre pripravenú, bezproblémovú propagandistickú akciu. V tomto únikovom prieniku išlo v prvom rade o záchranu „holého života”, čiže dostať sa pokiaľ možno nenásilne alebo v prípade potreby jednoducho sa prebiť na Západ a vyhnúť sa tak fyzickej likvidácii v boji, rozsudku smrti či dlhoročnému väzneniu v Poľsku. Propaganda a zachovanie svojho kladného obrazu u obyvateľstva boli stále dôležité, avšak už druhoradé.

V snahe dostať sa do americkej zóny v Rakúsku či Nemecku čo možno najrýchlejšie a bez strát, snažila sa „Hromenkova” a „Burlakova” sotňa postupovať československým územím bezkonfliktne. K relatívnej úspešnosti československého zákroku proti UPA v roku 1947 sa okrem lepšej príprave armády (reorganizáciou vojenských oddielov na stíhaciu skupinu „Teplice” a zapojením ZNB) pridávali negatívne faktory na strane banderovcov, najmä materiálna i psychologická nepripravenosť na obťažnejšie prebíjanie sa Československom. K tomu sa pridávala aj zmenená vnútropolitická situácia v Československu a väčší oportunizmus obyvateľstva vo vzťahu k UPA.[26]

Prienik „Hromenkovej” a „Burlakovej” sotne Československom na Západ v roku 1947 je teda charakterizovaný už viac ako klasický partizánsky boj bez spoľahlivého zázemia, aj so svojimi sprievodnými prejavmi občasného násilia voči obyvateľstvu či oficiálnemu vojsku a krádežami potravín. Napriek tomu však treba podotknúť, že ani počas tohto existenčného prieniku sa banderovci zbytočne nedopúšťali násilia a snažili sa ho eliminovať iba na existenčne nutnú demonštráciu sily pri získavaní potravy či informácií, dočasné zatýkanie príslušníkov československej armády a bezpečnostných orgánov a na ich obranné boje v prípade vlastného napadnutia. Iba dva výraznejšie prípady sa vymykajú tejto charakteristike. Tým prvým je zabitie dvoch príslušníkov FS Brodyčovou skupinou počas jeho ústupu z vynúteného prechodného pobytu na Slovensku v júni 1947.[27] Druhým, v podstate skôr vynúteným prípadom použitia násilia zo strany banderovcov, bol pre československú stranu najtragickejší prípad vojenského stretu na Ľupčianskej Magure, keď pri zrážke s 18-člennou skupinkou československých ašpirantov 6 v boji padli a 5 sa zranilo. (Raneným ašpirantom poskytol Burlaka ošetrenie lekárom sotne, spolu s ostatnými veliteľmi svojich družstiev ich vypočul a nechal ležať na mieste zrážky s tým, že si pre nich prídu zakrátko ich vlastní vojaci, ktorí však pre nich prišli až na druhý deň).[28] Banderovci tak mali s narastajúcimi aktivitami armády proti nim, so silnejúcou oficiálnou československou protibanderovskou propagandou a s množiacimi sa prípadmi rekvirovania potravín a obmedzovania dovtedajšieho spoločenského a hospodárskeho života (v dôsledku protibanderovských akcií) značne „pošramotenú” povesť. Ich vnímanie spoločnosťou sa zhoršovalo s pribúdajúcim časom ich pôsobenia v republike, teritoriálne teda z východu na západ, napriek tomu, že sa tejto svojej negatívnej percepcii snažili v značnej miere predchádzať umierneným chovaním.

Celkovo z troch sotní „Hromenko”, „Burlaka” a „Brodyč”, ktoré sa prebíjali územím Československa v roku 1947 (približne 320 osôb), prešlo do Bavorska okolo 120 osôb (cca 37 %).[29] Okrem uvedených troch sotní postupovalo československým územím v roku 1947 (ako aj v nasledujúcom roku) ešte niekoľko menších skupín UPA (v počte neprevyšujúcich niekoľko osôb), a taktiež príslušníci civilnej siete OUN v Poľsku. Dňa 12. novembra 1947 však československé vojenské orgány konštatovali, že územie krajiny je od „bánd UPA” vyčistené a „dočisťovanie terénov” následne prevzali oddiely Ministerstva vnútra ČSR.[30]

Vo vzťahu spoločnosti k výskytu jednotiek UPA na území Slovenska, respektíve Československa, či všeobecne vo vzťahu k ukrajinskému nacionalistickému hnutiu po druhej svetovej vojne, možno sledovať dve hlavné roviny – a to vzťah oficiálnych československých štátnych orgánov i politických inštitúcií a vzťah ostatnej spoločnosti, teda obyčajných ľudí, k nim. Pomer oficiálnych československých orgánov (či už politických alebo vojenských) k banderovcom, ktorí sa v rokoch 1945 až 1947 objavovali na Slovensku sa odvíjal v zložitej vnútropolitickej situácii, neskôr závisel aj od zintenzívneného politického boja medzi jednotlivými politickými subjektmi moci, ale predovšetkým bol podmienený zahraničnopolitickými konštantami povojnového Československa. V tomto smere bolo Československo verným spojencom Sovietskeho zväzu (do všetkých dôsledkov), a to aj napriek tomu, že väčšina povojnových politických subjektov nebola prokomunisticky či jednoznačne prosovietsky orientovaná. Zahranično-politická orientácia ČSR na ZSSR ako dominantného veľmocenského spojenca a dôsledné plnenie si všetkých z toho vyplývajúcich povinností sa hlavnou mierou podpísali aj na vzťahu a hodnotení ukrajinského nacionalistického hnutia československými vojenskými a politickými orgánmi. Odhliadnuc od jasného postoja komunistov k tomuto protisovietskemu a protikomunistickému hnutiu, nemali banderovské aktivity v Československu ani prílišné šance získať si sympatie nekomunistických politikov.

Ukrajinský nacionalizmus bol nimi vnímaný podobne ako slovenský ľudácky nacionalizmus a odmietaný najmä pre svoju niekdajšiu spoluprácu s nacistickým Nemeckom ako úhlavným nepriateľom a existenčným ohrozením Československého štátu. K tomu sa prirodzene pridávalo tiež samotné neakceptovateľné prekročenie československých hraníc cudzou a, v zmysle povojnových spojeneckých zväzkov, nepriateľskou ozbrojenou mocou, ktorá tu nezákonne uskutočňovala propagandu proti jeho najvýznamnejšiemu povojnovému spojencovi – ZSSR, od ktorého bola povojnová ČSR chtiac-nechtiac závislá. Očakávania vedenia ukrajinských nacionalistov o možnej pomoci či pasívnej podpore zo strany nekomunistických politikov a nimi ovplyvňovaných štátnych orgánov boli veľmi nereálne a nezodpovedali politickým snahám a možnostiam týchto politikov. A to platí pre vzťah nekomunistov voči banderovcom napriek tomu, že používali násilie iba v nevýraznej miere, respektíve aj napriek tomu, že realizovali im politicky blízku protikomunistickú kampaň. Protiboľševická a antisovietska propaganda vedená banderovcami na československom území tak na jednej strane síce mohla pomôcť nekomunistom v presvedčení niektorých obyvateľov o škodlivosti komunizmu a utvrdiť iných v protikomunistickom postoji, v konečnom dôsledku však aktivity UPA pomáhali v politickom boji (paradoxne) predovšetkým komunistom.

Únikové presuny oddielov UPA cez územie ČSR v roku 1947 sa uskutočňovali v období zvlášť vyostrujúceho sa životne dôležitého politického zápasu v štátnej administratíve, vojenských a bezpečnostných zložkách, pri ktorom získali československí komunisti (KSČ a KSS), v nadväznosti na akcie proti UPA, vhodnú zámienku a prostriedok pre svoju ideologickú kampaň voči domácim politickým oponentom (zvlášť proti slovenským demokratom, českým národným socialistom a lidovcom). Najvýraznejšie boli banderovské akcie na československom území politicky zneužívané komunististami a nimi ovládanými štátnymi orgánmi a spoločenskými organizáciami na elimináciu Demokratickej strany na Slovensku, ktorá sa ostro stavala proti totalitarizácii spoločnosti KSČ. Komunisti neustále poukazovali na (v skutočnosti vymyslenú) podporu banderovského hnutia vedením a prívržencami DS,[31] či už priamo potravinami a informáciami, či znižovaním banderovského nebezpečenstva a ich „ideologickou” podporou v demokratickej tlači, hoci DS sa k banderovskému hnutiu stavala od začiatku jednoznačne odmietavo, čo sa odzrkadlilo aj v jej interných straníckych obežníkoch a v tej istej tlači.[32] Nebezpečenstvo účelového spájania DS s podporou nacionalistickej a protisovietskej UPA si veľmi dobre uvedomovalo vedenie DS, ktoré vo svojich interných straníckych obežníkoch jednoznačne vystríhalo svojich straníckych funkcionárov pred akýmikoľvek kontaktmi s banderovcami a prikazovalo „všetkých ľudí vyhlasujúcich sa za banderovcov okamžite hlásiť Národnej bezpečnosti”.[33]

Bezpochyby prieniky UPA na československé územie komunistom, takpovediac, nahrávali do kariet. Neuvedomovali si to ešte do parlamentných volieb v roku 1946 (znamenajúcich porážku komunistických síl na Slovensku), až neskôr, keď tzv. banderovské ohrozenie nabralo na intenzite a komunisti z týchto niekoľkých prienikov, približne troch stoviek ozbrojených banderovcov v roku 1947, vytvorili domnelé ohrozenie krajiny, súčasne vykresľovali nedostatočnú početnosť a aktivitu armády a štátnych orgánov na Slovensku (pod väčšinovým vplyvom DS) voči banderovcom. Takto napríklad A. Pšenička na zasadnutí Ústredného výboru KSS v máji 1947 obvinil z podpory banderovcov, okrem ich krytia gréckokatolíckym biskupstvom, dokonca aj niektorých pracovníkov samotného Povereníctva vnútra.[34] Na druhej strane však, podľa informácií z prostredia DS (aj od demokratom naklonených bývalých partizánov), niektoré skupiny údajných banderovcov boli vytvorené priamo z popudu KSS, respektíve členovia KSS boli ich členmi.[35] Nemožno však s určitosťou potvrdiť alebo vylúčiť túto eventualitu. Vzhľadom na podobné komunistické provokácie na sovietskej Ukrajine a v Poľsku smerujúce k diskreditácii politických oponentov, je možné, že takto postupovali komunisti aj na Slovensku. Týmto sa snažili zdôvodňovať a na verejnosti ospravedlňovať svoje zámery, súčasne znásobovať banderovské nebezpečenstvo, aby potom mohli byť do protibanderovských akcií povolané nimi ovládané jednotky, ktoré mohli využiť aj na nátlak a elimináciu svojich politických protivníkov. Na umelom vyvolávaní protibanderovskej hystérie sa vo viacerých prípadoch podieľala tiež vojenská kontrarozviedka. Tá sa nechala zatiahnuť či už do osobných či politických vyrovnávaní si účtov s údajnými podporovateľmi banderovcov (smerovaných proti nekomunistickým aktivistom), ba dokonca do zorganizovania fingovaného banderovského prepadu sanatória a pod.[36]

Československá vláda nakoniec postupne podľahla taktike a tlaku komunistov v súvislosti s alternatívami eliminácie UPA v Československu. Najskôr sa komunistickému ministrovi vnútra V. Nosekovi podarilo presadiť realizovanie protibanderovských akcií aj na Slovensku jeho ministerstvom a nie slovenským Povereníctvom vnútra riadeným nestraníkom M. Ferjenčíkom.[37] Demokratom naklonenému gen. Ferjenčíkovi sa aspoň podarilo zmierniť tento zásah bezpečnostného centra ovládaného komunistami tým, že na Slovensko putovalo výrazne menej príslušníkov pohraničného ZNB, ako pôvodne minister V. Nosek navrhoval.[38] Súčasne pražské centrálne bezpečnostné orgány ovládané komunistami vytvárali vo svojich správach pre najvyššie štátne orgány dojem, akoby bolo Slovensko štátno-bezpečnostne úplne nespoľahlivé.[39] Následne na základe úmyselných fabulácií o spojení niekoľko (až) stočlenných skupín protikomunistických „bielych partizánov”,[40] s oddielmi UPA v horách a údajne podporovaných Demokratickou stranou, začali centrálne bezpečnostné orgány v Prahe ovládané komunistami spriadať protištátne sprisahanie na Slovensku[41] v snahe vyvolať celospoločenskú hystériu. Ústredným politickým motívom sa stáva spolupráca protikomunistického (ľudáckeho) podzemia s Demokratickou stranou a oddielmi banderovcov, hoci išlo o ničím nepodloženú fikciu.[42]

Koncom leta 1947 komunistická tlač v Československu spustila cielenú kampaň proti banderovcom. Takmer denne boli publikované články, ktoré mali u občanov vyvolať pocit strachu a ohrozenia.[43] V druhej polovici augusta 1947 komunistická tlač prešla do generálnej ofenzívy proti UPA a ich takzvaným „domácim pomáhačom”. Išlo o cielenú politickú kampaň, rozbehnutú za účelom vtiahnutia bývalých partizánov (a ich vyzbrojenie) do dôležitých politických udalostí v zápase o moc pod rúškom boja s banderovcami a „domácou reakciou”. Mimoriadnu aktivitu vyvíjal v tomto smere najmä Zväz slovenských partizánov (ZSP), ktorý od svojho ustanovenia, v apríli 1945 v Košiciach, bol ovládaný komunistami (K. Šmidke, I. Daxner, S. Falťan, J. Šolc).

S cieľom zmeniť výsledky májových volieb v roku 1946 na Slovensku, komunisti zvolali 18. – 19. augusta 1947 do Bratislavy celoslovenskú konferenciu partizánov. Táto de facto komunistická organizácia sa, v súlade s politikou KSS, pustila do triedneho boja za „očistu verejného a politického života” a za likvidáciu oddielov UPA na Slovensku. Predseda Ústredného výboru ZSP K. Šmidke vo svojom hlavnom referáte, prednesenom na Celoslovenskej konferencii, nepriamo obvinil Demokratickú stranu z podpory oddielov banderovcov a ostro kritizoval, že „doterajšie opatrenia (voči UPA) nie je možné považovať za dostačujúce”. Apeloval na vytvorenie ozbrojených skupín z občanov verných štátu, a to v každej obci, ako aj dobrovoľníckych oddielov „partizánov” a ich vyzbrojenie.[44] Na konferencii vystúpil aj plk. gšt. J. Stanek, ktorý navrhoval, aby sa z „partizánov” a ďalších odbojových zložiek vytvorili ozbrojené jednotky, ktoré popri československej armáde by boli nasadené proti oddielom UPA operujúcim na Slovensku. Na konferencii bolo rozhodnuté vyhlásiť pohotovosť „partizánov” na celom území Slovenska. Súčasne sa začali aj rokovania ZSP so Združením českých partizánov.

Z Celoslovenskej konferencie vzišlo uznesenie a boli vyslané delegácie k predsedovi Slovenskej národnej rady J. Lettrichovi, predsedovi Zboru povereníkov G. Husákovi, predsedovi československej vlády K. Gottwaldovi a k ministrovi národnej obrany gen. L. Svobodovi. Hoci J. Lettrich na stretnutí s partizánskou delegáciou vyhlásil, že na potlačenie ukrajinských povstalcov stačí armáda a oddiely Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), komunistickí reprezentanti (G. Husák, K. Gottwald a s komunistami kolaborujúci gen. L. Svoboda) požiadavku ZSP jednoznačne podporili.[45] Zväz slovenských partizánov, v koordinácii s KSČ, začal vyvíjať mimoriadne silný nátlak na československú vládu. „Zbrane v rukách partizánov boli totiž výborným prostriedkom na vynútenie si politických požiadaviek a vôbec terorizovanie demokratických politikov, ktorí odmietali podľahnúť komunistickému tlaku. Súčasne bolo ozbrojenie aj výborným psychologicko-mocenským ťahom proti politickým oponentom a smerom k verejnosti vôbec. Malo navodiť dojem, že „národno-demokratická” revolúcia vôbec nie je ukončená, opačne, je silne ohrozovaná fašistickými živlami prostredníctvom demokratov.”[46]

Dňa 20. augusta 1947 informoval ústredný tlačový orgán KSČ Rudé právo o vyhlásení K. Šmidkeho, že do bojov s UPA budú nasadení partizáni, „z ktorých budú vytvorené dobré ozbrojené jednotky”. V nasledujúcich dňoch sa komunistické noviny usilovali vyvolať u obyvateľov Československa pocit ohrozenia a strachu. Rudé právo sa odvolávalo na zistenia „slovenských partizánov”, podľa ktorých úlohou UPA nebol len prechod cez územie ČSR do americkej okupačnej zóny v Nemecku, ale „…zdržovať sa pokiaľ možno čím najdlhšie na Slovensku, vyvolávať tieseň, znepokojovať obyvateľstvo, brzdiť konsolidačný proces a napomáhať tým slovenskej reakcii”. A naviac vraj cieľom UPA je aj „drancovať, vyhľadávať partizánov a ďalších predstaviteľov slovenských pokrokových síl.”[47] Dňa 22. augusta 1947 aj českí „partizáni” sa prihlásili k „svojim slovenským bratom”[48] v spoločnom boji proti banderovskému nepriateľovi a ich „domácim prisluhovačom”.[49] Na výzvu slovenskej partizánskej ústredne sa do boja s UPA dobrovoľne hlásilo viac ako 6000 bývalých partizánov z obdobia SNP. Svoje rozhodnutie zapojiť sa do tejto akcie verejne deklaroval aj Zväz vojakov povstania (SVOJPOV),[50] ktorý bol z veľkej časti infiltrovaný komunistickými kolaborantmi.

Na politicky účelovú komunistickú kampaň proti UPA celkom otvorene reagoval K. Niesner v národnosocialistických novinách: „…Na človeka menej informovaného to pôsobí dojmom, akoby na Slovensku vyrastal národu a štátu nepriateľ, ohrozujúci jeho bezpečnosť a akoby nebezpečenstvo pre republiku bolo tak veľké, že k jeho potlačeniu už nestačí ani bezpečnostný zbor, ani armáda, ba ani oba zbory dohromady a že je preto potrebné povolať do boja proti banderovským tlupám partizánov – a čo je zároveň prirodzené – náležite ich aj vyzbrojiť… A je azda nemiestne sa opýtať, prečo práve komunistická a jemu príbuzná tlač toto ohrozenie zveličuje do miery, ktorá by mohla podnietiť paniku?… Za akým účelom majú byť prepašované zbrane medzi určitú, politicky presne vyhranenú vrstvu národa?” [51] Podobné otázniky odzneli aj v ďalších českých novinách.[52]

Otázkou zapojenia partizánov do boja proti oddielom UPA sa na nátlak komunistov bola nútená niekoľkokrát zaoberať aj pražská vláda. Prvýkrát túto otázku predložil na zasadnutí vlády 27. augusta 1947 minister vnútra V. Nosek (KSČ) na podnet predsedu Zboru povereníkov G. Husáka. Keďže nekomunistickí členovia vlády pochopili, aký je skutočný zámer komunistov, ktorí pod zámienkou boja proti UPA začali vytvárať svoje vlastné paramilitaristické jednotky, narazil tento návrh vo vláde na ostrú kritiku. Vláda sa touto otázkou bola nútená zaoberať aj 9. a 16. septembra 1947 aj napriek odporu časti nekomunistických ministrov. Člen Demokratickej strany J. Ursíny a národný socialista H. Ripka opodstatnene namietali: prečo je potrebných na likvidáciu niekoľkých desiatok ukrajinských povstalcov, pohybujúcich sa na území Československa, toľko nových ozbrojených zložiek? Národný socialista J. Stránský poukazoval na skutočnosť, že ako velitelia jednotiek nasadzovaných na boj proti oddielom UPA boli odmietnutí dôstojníci, ktorí neboli členmi KSČ.[53] Ako uvádza vo svojich pamätiach bývalý minister spravodlivosti P. Drtina (národný socialista) – komunistami vyvolávaná hystéria o ohrození ČSR niekoľkými tlupami utečencov, ktorí z nacionálnych dôvodov povstali proti ZSSR, sa nemarxistickým ministrom vo vláde videla prehnaná. Títo ministri (národní socialisti; českí ľudovci a členovia DS) považovali za rozumné príliš si v danej situácii nevšímať týchto utečencov a ich komplikovanú otázku (únik príslušníkov UPA pred hrozbou fyzickej likvidácie verzus spojenecké záväzky ČSR so ZSSR). Takisto sa nechceli exponovať ani v ich prospech, ale ani proti nim. Chceli len, aby sa čo najskôr dostali mimo územia Československa, tak, aby to nevzbudilo podozrenie Sovietov.[54]

Takéto vnímanie otázky ukrajinských povstalcov prechádzajúcich územím ČSR sa odzrkadlilo aj v národnosocialistickej tlači: „Dnes a denně čteme v tolika novinách, jakým „hrozným nebezpečím” je pár stovek otrhaných štvanců, kteří se odněkud z východu snaží projít našimi zeměmi někam na západ. Mají k tomu patrně své důvody a pud sebezáchovy je časem donutí i k tomu, aby se ukázali lidem a vynutili si na nich (nebo jim ukradli) trochu jídla. Bylo by opravdu nejmoudřejší je nechat projít tam, kde si myslí, že dojdou klidu”.[55] Tento článok uverejnený v Svobodnom Slove sa stal vítanou politickou zámienkou na ďalšiu kampaň Rudého práva proti domácej „reakcii”, vrátane národnosocialistickej strany, bývalých slovenských ľudovcov a gardistov, ako aj proti akémukoľvek prejavu súcitu a ľudskosti s osobami zachraňujúcimi sa útekom pred istou smrťou, ktorá ich čakala v Poľsku a na Ukrajine.[56] Takéto prejavy „humanizmu” považovala komunistická tlač (ako aj slovenská a česká marxistická historiografia) za prejav „protištátnej činnosti”, za dôkaz „zrady” štátnych a národných záujmov v Československu. [57]

Práve v čase, kedy hrozil vo vláde otvorený konflikt v otázke spôsobu zákroku proti oddielom UPA, vstúpil do hry minister národnej obrany L. Svoboda. P. Drtina spomína veľmi dobre pripravené divadelné predstavenie za účasti ministra Svobodu. Gen. L. Svoboda, inak málokedy navštevujúci zasadnutia vlády vo vojenskej uniforme, prišiel tentoraz v rovnošate a v sprievode náčelníka generálneho štábu gen. B. Bočeka. Na vopred pripravených mapách Československa a Európy a na špeciálnej mape Slovenska sa usiloval presvedčiť vládu o strašnom nebezpečenstve, aké hrozí ČSR zo strany UPA. Cieľom tohto zastrašovania bolo, aby vláda odsúhlasila požiadavku komunistov na vyzbrojenie veľkého počtu nových síl k likvidácii oddielov UPA, presúvajúcich sa cez Slovensko do americkej okupačnej zóny v Rakúsku. Komunisti vo svojich prepočtoch kalkulovali predovšetkým s tým, že nekomunistickí členovia vlády nemôžu odmietnuť takúto vojenskú akciu, namierenú proti nepriateľovi spojeneckého Sovietskeho zväzu. Najmä vtedy nie, keď aj povereník vnútra M. Ferjenčík (čiastočne inklinujúci k DS) jednoznačne podporil Svobodovu a Bočekovu analýzu hroziaceho nebezpečenstva pre republiku. M. Ferječik svojim nepremysleným postojom neumožnil nekomunistickým členom vlády odvolať sa na miernejší vojenský posudok.[58] Až pod týmto tlakom schválila 16. septembra 1947 československá vláda hromadné vyzbrojenie a nasadenie „partizánov” proti oddielom UPA, ktoré však v žiadnom prípade nemali záujem o vojenskú konfrontáciu.

Tomuto schváleniu vo vláde predchádzala jedna mimoriadne dôležitá vnútroštátna udalosť. Vnútropolitická situácia na Slovensku sa od májových parlamentných volieb v roku 1946 zreteľne zostrovala. Komunistické útoky na nekomunistické strany (najmä na DS) naberali na intenzite. Dňa 14. septembra 1947 došlo k „odhaleniu” (komunistami vykonštruovaného) protištátneho sprisahania (tzv. žilinská skupina Anton Meltzer a spol.), do ktorého boli údajne „zapojení aj slovenskí demokrati a aktívni i záložní dôstojníci armády”. Súčasne sa objavili informácie aj o ich spolupráci s banderovcami. V tejto hysterickej atmosfére prebiehalo ozbrojovanie a formovanie paramilitaristických (partizánskych) oddielov a ich včleňovanie do vojenských práporov.

Začiatkom septembra 1947 – teda v čase, keď sa oddiel „Hromenka” nachádzal už v Rakúsku, „Burlakova” sotňa bola už v podstate rozbitá, a o prechode ďalšej, „Brodyčovej” sotne, sa ešte ani nevedelo – bolo povolaných 1951 partizánov a príslušníkov SPOJPOV-u, v októbri – novembri 1947 bolo povolaných ďalších 1679 partizánov. Ich skutočný vklad do boja s oddielmi UPA bol v podstate minimálny. Mimoriadne však komplikoval situáciu v armáde. Tento „pokrokový a uvedomelý” komunistický živel (ako partizánov nazvali marxistickí historici a publicisti) vniesol do celej akcie totálny chaos, keďže partizáni, ako ozbrojená zložka komunistickej strany, sa odmietali podriadiť vojenskému režimu a veleniu. Boli nedisciplinovaní a vo veľkej miere prejavovali sklony k opilstvu a výtržnostiam – ako to svojho času pomenoval V. Huml.[59] Podľa historika J. Mlynárika: „V konečnom dôsledku nasadenie partizánov len pomohlo banderovcom, pretože partizáni oslabili už aj tak nevysokú morálku vojenských jednotiek, ktoré neboli naisto presvedčené, či bojujú na správnej strane a za správnu vec”.[60]

Vyzbrojenie a pôsobenie bývalých partizánov na Slovensku sa uskutočňovalo v čase, keď ich reálny vklad do protibanderovského boja stal sa už bezpredmetným, zato však významne prispel k presadeniu politických požiadaviek KSS v jesennej politickej kríze.[61] Tak napríklad v Brezne nad Hronom odmietli partizáni odovzdať zbrane, pokiaľ neboli odvolaní niektorí členovia DS z Miestneho národného výboru. Dokonca sa medzi nimi zrodila myšlienka uskutočniť pochod partizánov do Bratislavy v sile jedného práporu, čím si chceli násilne vynútiť radikálnu politickú „očistu” verejného života.[62] Svoju vďačnosť partizánom za zlikvidovanie oddielov UPA prejavila KSS zvláštnym ďakovným listom na zasadnutí Ústredného výboru KSS 5. decembra 1947. Za povšimnutie stojí najmä tá skutočnosť, že pôvodne sa v liste ďakovalo iba partizánom, akoby len oni jediní zlikvidovali „banderovské bandy”. Až po pripomienke V. Šalgoviča bol list doplnený aj o poďakovanie vojakom, slovenským a českým príslušníkom Bezpečnosti.[63] Zneužitie slovenských partizánov nasadených v boji proti oddielom UPA, na presadenie mocensko-politických cieľov KSS, si vedenie Demokratickej strany veľmi dobre uvedomovalo, a preto požadovalo od svojich funkcionárov hlásiť na ústredie strany počty, výzbroj a najmä správanie týchto elementov. Taktiež ich nabádalo k aktivitám (rezolúcie, žiadosti atď.) smerujúcim k ich urýchlenému odzbrojeniu.[64] Na vnútrostraníckych poradách DS sa dokonca vravelo o vyzbrojovaní niektorých pseudobanderovských skupín samotnou KSS, aby mohli byť potom do boja proti vzmáhajúcim sa banderovcom povolaní partizáni a závodné stráže ako „stranícka armáda KSS”.[65]

Politicky radikálne a vyzbrojené partizánske jednotky, ktoré sa formálne zúčastnili na akcii proti oddielom UPA počas jesennej politickej krízy otvorene zastávali pozície KSS, podporovali jej ciele a so zbraňou v ruke ich presadzovali na verejnosti.[66] Vytvorili veľmi účinný tlak na demokratické sily na Slovensku, ktoré boli zastrašené a ocitli sa v totálnej defenzíve. Hoci vedenie DS bolo spočiatku odhodlané nepodľahnúť komunistickému nátlaku v otázke reorganizácie Zboru povereníkov (a v tomto smere sa spoliehali aj podporu českých nekomunistických strán). Avšak aj vzhľadom na reálnu hrozbu zneužitia vyzbrojených partizánov bolo vedenie DS nakoniec donútené prijať „kompromis”, ktorý znamenal stratu väčšiny v Zbore povereníkov ku koncu roku 1947.[67] Týmto boli bezprecedentným spôsobom zmenené výsledky parlamentných volieb (za tichého mlčania českých nekomunistických strán a česko-slovenskej spoločnosti), čo v konečnom dôsledku znamenalo aj počiatok konca „riadenej” demokracie v Československu a otvorený nástup komunistickej totality.

*   *   *   *   *

Hodnotiac pôsobenie banderovcov na Slovensku v prvých dvoch propagačných rejdoch (1945 – 1946) a následne v únikovom prechode krajinou (1947) je možné konštatovať jednoznačne pretrvávajúcu disciplínu v ich radoch a slušné správanie sa voči obyvateľstvu (až na niekoľko deliktov a ešte aj v súčasnosti neobjasnených niekoľkých vrážd). Ubližovať miestnemu slovenskému a rusínskemu obyvateľstvu predovšetkým na východnom Slovensku – v hlavnom regióne banderovského pôsobenia, príslušníci UPA zjavne nemali záujem, naopak, hľadali v ich radoch spojencov a sympatizantov svojich ideí a boja. Nevieme však s veľkou pravdepodobnosťou odhaliť celkový vplyv činnosti a propagandy UPA na obyvateľstvo východného Slovenska. Domnievame sa však, že len menšia, ba zanedbateľná časť slovenských Rusínov obývajúcich priestor severovýchodného Slovenska sa s bojom UPA stotožňovala. Pre väčšinu to bol cudzí boj, ktorý sa ich netýkal. Rusínske obyvateľstvo na Slovensku sa jednoducho nestotožňovalo s proukrajinskou orientáciou do takej miery, ako velenie UPA na Zakerzoní predpokladalo. Slovenskí Rusíni boli tradične naladení rusofilsky až sovietofilsky, komunizmu boli naklonení a naň náchylní oveľa viac ako Slováci.[68] Ukrajinský nacionalizmus bol pre nich cudzí, respektíve neprirodzený. Isté sympatie tu samozrejme boli, ale obyvateľstvo si predovšetkým zvažovalo svoje postavenie v štáte a rovnako sa obávalo istých represívnych následkov.[69] Na druhej strane je ale faktom, že sa napríklad v radoch gréckokatolíckeho kléru (podobne ako na Ukrajine) našli viaceré osoby, ktoré aktívne pomáhali banderovcom na Slovensku.[70] Tieto aktivity v radoch gréckokatolíckej cirkvi (ako aj v radoch DS) však nemožno preceňovať či paušalizovať.

Treba si uvedomiť, že u slovenských Rusínov bol jednoducho vysoko vyvinutý pocit spolupatričnosti ako k zakarpatským, tak aj k poľským Rusínom (Lemkom). Najmä v prípade Lemkov si uvedomovali, že UPA bojuje proti ich vysídleniu a bráni ich pred násilnosťou Poliakov. Preto banderovcov neudávali, ale ich ani nepodporovali (pred československou Bezpečnosťou však zákonite tvrdili iné).[71] Hoci sa v niektorých prípadoch vytvoril priestor pre istý oportunizmus slovenského obyvateľstva, väčšina sa však v prvom rade bála podporiť UPA z dôvodu, aby neskončilo tak ako ukrajinské obyvateľstvo v Poľsku. Najmä, ak v tom čase na severovýchodnom Slovensku prebiehali prípravy opcie a presídlenia obyvateľstva do Sovietskeho zväzu a niektoré chýry hovorili o vysídlení všetkých slovenských Rusínov z ČSR. Na druhej strane, sa však vyskytli ojedinele prípady, kedy vďaka masívnej československej protibanderovskej propagande a aktivite orgánov miestnej správy či jednotlivcov, sa pokúšali samotní obyvatelia (bez pomoci Národnej bezpečnosti či armády), malé a slabo vyzbrojené skupinky banderovcov zajať.[72] K tomu ich nepochybne nabádala pomerne vysoká odmena vypisovaná v roku 1947 za pomoc pri dolapení banderovcov,[73] respektíve naopak tresty pri neinformovaní o ich výskyte či vedomej alebo  nevedomej pomoci im obchádzaním bezpečnostných protibanderovských opatrení.[74]

Aj napriek disciplinovanému správaniu sa banderovcov v priebehu oficiálnych rejdov ich činnosť zároveň znepokojovala domáce obyvateľstvo – vyvolávala najmä strach, ale tiež pochybnosti, neistotu, obavy z prítomnosti a budúcnosti. Vytvárala sa živná pôda pre šírenie najrozmanitejších, väčšinou celkom nepravdivých chýrov, ktoré spoločenskú situáciu značne destabilizovali.[75] Súviselo to najmä s vyhrotenou medzinárodnou situáciou v roku 1947 – otvorené rozpory ZSSR so západnými mocnosťami (obdobie začínajúcej „studenej vojny”), ako aj propaganda (rozširovaná oddielmi UPA a domácimi ilegálnymi, protikomunistickými skupinami) o blízkej vojne medzi ZSSR a Západom, a tak časť obyvateľstva (najmä na východnom Slovensku) začala sa aj voči banderovcom správať oportunisticky. Partizánsky spôsob boja banderovcov, ich relatívne voľný pohyb po krajine, nerázny prístup bezpečnostných zložiek a miestnej správy (a niekedy aj armády) pri ich eliminácii a propaganda zdôrazňujúca nadnesené počty banderovcov na Slovensku a ich otvorenú pomoc zo Západu, vytváralo vo viacerých obyvateľoch dojem rovnakej situácie ako pred povstaním v roku 1944. Snažili sa preto zabezpečiť si alibi v prípade prevratu a víťazstva Západu, a tak niektorí pomáhali banderovcom, respektíve ich neprezrádzali československým orgánom, aj vtedy, keď im nehrozila banderovská odveta.[76]

Nepriaznivý postoj domáceho obyvateľstva voči banderovcom vyvolávalo najmä rekvirovanie potravín, keďže oblasť bola silne poznačená vojnovými udalosťami a nedostatkom potravinových článkov trpelo samotné obyvateľstvo.[77] Ale vo viacerých prípadoch sa stávalo, že za nadobudnuté zásoby banderovci platili, respektíve stravu a informácie im obyvateľstvo poskytovalo dobrovoľne a niekde aj so zjavnou sympatiou (napríklad počas prechodu „Hromenkovej” a „Burlakovej” sotne na strednom a západnom Slovensku).[78]

Prieniky oddielov UPA na územie Slovenska v rokoch 1945 – 1947 znamenali nepochybne veľký zásah takmer do všetkých oblastí života slovenskej povojnovej spoločnosti. Okrem zložitých politických pomerov v krajine, išlo v krátkom slede po vojne o ďalšiu vojenskú akciu, ktorá poznamenala značnú časť obyvateľov Slovenska. Tej, okrem strachu o svoj život či majetok, priniesla tiež viaceré obmedzenia spoločenského či hospodárskeho charakteru.[79]

————————

[1] Pozri В’ЯТРОВИЧ, Володимир: Рейди УПА теренами Чехословаччини. Торонто – Львів 2001, s. 35 – 52. В’ЯТРОВИЧ, Володимир: Чехословаччина очима українських повстанців 1945 – 1948. In:  Acta historica Neosoliensia, č. 9, 2006, s. 166 – 174.

[2] KMEŤ, Miroslav: Vecná a umelecká literatúra o problematike Ukrajinskej povstaleckej armády v Československu pred rokom 1990. In: Acta historica Neosoliensia, č. 8, 2005, s. 163.

[3] Bližšie pozri ŠMIGEĽ, Michal: Banderovci na Slovensku (1945 – 1947). Banská Bystrica 2007, s. 89 – 90.

[4] Archív Ministerstva vnútra Českej republiky (A MV ČR) Praha, f. 307-99-1. Oblastná správa OBZ Veliteľstva 4. oblasti z 11. septembra 1945.

[5] Diskutabilná je vražda tajomníka KSS z obce Breznica Michala Padomu 30. augusta 1945 pri Jakušovciach, ktorá bola automaticky pripisovaná na účet banderovcov. Autorstvo UPA pri tejto vražde by však odporovalo všetkým inštrukciám a vtedajšiemu správaniu banderovcov účastniacich sa rejdu.

[6] Obranné spravodajstvo 4. vojenskej oblasti v Bratislave v správe z 26. septembra 1945 (sumarizujúc a vyhodnocujúc výsledky činnosti UPA) konštatovalo: „Doteraz nedošlo k zrážkam jednotiek československých a ČA s banderovcami. Dá sa predpokladať, že tieto tlupy sa vyhýbajú boju neustálymi presunmi z priestoru do priestoru, vchádzajú do obcí, kde berú potraviny, vnášajú neistotu medzi civilné obyvateľstvo, pred ktorým častými pohybmi budia zdanie veľkej sily a množstva. Disciplína je údajne dobrá, až veľmi dobrá. S civilným obyvateľstvom zachádzajú slušne, iba kde tu zoberú so sebou z radov obyvateľstva sprievodcov, ktorých po splnení požadovaného úkolu posielajú späť k rodinám. (…) Obyvateľstvo navštevovaných obcí, ktoré bolo vojnou ťažko postihnuté a tohto času trpí znovu nedostatok, je tlupami vyžierané, prestrašené a pesimisticky pozerá na vývoj udalostí.” A MV ČR Praha, f. 307-97-25, Správy Veliteľstva 4. oblasti 1945 – 1948. Prehľad správ o činnosti banderovcov na území Slovenska v dňoch 6. – 20. septembra 1945.

[7] Bližšie ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku (1945 – 1947), s. 85 – 100.

[8] Rozmiestnenie Československej armády totiž v roku 1945 zodpovedalo potrebe zaistenia západných a južných hraníc, odkiaľ bolo predpokladané eventuálne ohrozenie štátu. V dobe, kedy sa organizácia armády tvorila, nebolo o UPA nič známe a ohrozenie z Poľska sa nepredpokladalo. ŠTAIGL, Jan: Ochrana štátnej hranice Slovenska po druhej svetovej vojne (1945 – 1950). In: Vojenská história, roč. 4, č. 1, 2000, s. 53 – 72.

[9] Dňa 28. augusta 1945 veliteľ rejdu „Andrijenko” dostal depešu z Ukrajiny, na základe ktorej rozdelil rejdujúci oddiel na tri časti. Prvá na čele s ním samým odišla cez Zakarpatsko do Haliče. Druhá pod velením „Pruta” sa 10. septembra 1945 vrátila na Zakerzonie. Tretia ostala pokračovať v akcii do 24. septembra 1945. В’ЯТРОВИЧ, В.: Рейди УПА теренами Чехословаччини, s. 69. Vojenský historický archív (VHA) Praha, f. VKPR, k. 1, č. j. 1124/1945. Správy z východného Slovenska k 19. septembru 1945.

[10] A MV ČR Praha, f. 307-99-1. Situačné správy o činnosti UPA na území Slovenska.

[11] Pozri ŠMIGEĽ, Michal: Vraždy židov a komunistov na severovýchodnom Slovensku v roku 1945: Kolbasovská tragédia. In: Acta historica Neosoliensia, č. 10, 2007, s. 217 – 231.

[12] A MV ČR Praha, f. 302-142-6. „Orlanov” list „Druže Myrone”. Tiež В’ЯТРОВИЧ, В.: Рейди УПА теренами Чехословаччини, s. 80 – 81; Літопис Української Повстанської Армії. Томус 33. Ред. П. Потічний, І. Лико. Торонто – Львів 2001, s. 614.

[13] Slovenský národný archív (SNA) Bratislava, f. PV – sekr., inv. č. 99, k. 74. Leták „Česko-slovenským vojakom”. SNA Bratislava, f. PV – obež., k. 9, inv. č. 12. Benderovci – situačná  správa za obdobie 16. – 28. apríla 1946. Tiež: VHA Bratislava, f. Operace „Banderovci” 1945 – 1948, k. 63, inv. č. 134. Hlásenie veliteľstva „Hliník” č. 1/Taj.1946; A MV ČR Praha, f. 302-142-6. Súhrnná správa o činnosti Zvláštneho oddielu.

[14] Bližšie ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku (1945 – 1947), s. 158 – 172.

[15] Pozri MIČKO, Peter: Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) na Slovensku v roku 1946. In: Annales historici Presovienses, č. 6, 2006, s. 198 – 216.

[16] FIALA, Jan: Zpráva o akci B. Praha 1994,  s. 77 – 79.

[17] Hlásenia sotní „Myron”, „Bir” a „Karmeľjuk” rejdujúcich v apríli 1946 po Slovensku. Літопис Української Повстанської Армії. Томус 33, s. 592 – 627.

[18] Pôvodným zámerom bolo zdržať sa na území východného Slovenska 10, maximálne 14 dní; aj to za podmienky, že nebudú rušení československými jednotkami. V skutočnosti druhý slovenský rejd trval fakticky do 24. apríla 1946, teda 18 dní.

[19] V širšom ponímaní tejto otázky hodnotenie skutočnosti, že propaganda UPA vplývala na výsledky volieb na východnom Slovensku je omnoho zložitejšie a odlišné, než bola doterajšia prevažne marxistická interpretácia, ktorá hovorí o neúspechu rejdu, vychádzajúc pritom z faktu, že rusínske obyvateľstvo v májových voľbách roku 1946 prekvapilo. Paradoxne, proti tvrdeniu o značnom ovplyvnení volebného výsledku propagandou UPA na jar roku 1946 v prospech DS a v neprospech KSS pôsobí fakt, že volebné výsledky na bázovom území propagandistických rejdov UPA – severovýchodnom Slovensku s rusínskym obyvateľstvom, dopadli nadpriemerne pozitívne pre KSS a naopak negatívne pre DS. Až zarážajúce sú v tejto súvislosti výsledky z okresov s väčším zastúpením rusínskeho etnika, ktoré malo logicky tvoriť hlavnú zložku podpory UPA a jej protikomunistickej agitácie na Slovensku. Opak bol pravdou. Komunisti práve v týchto okresoch získavali spravidla absolútne najvyššie počty svojich voličov v celoslovenskom meradle. Chybou hodnotenia bolo však to, že druhý slovenský rejd UPA sa nezameriaval na slovenských Rusínov, ale jeho objektom boli Slováci žijúci na východnom Slovensku, čo jasne deklarujú aj „Orlanove” pokyny.

[20] V jednej zo smerníc Slovenského revolučného odboja sa okrem iného uvádzalo tiež, že: „…povinnosťou ľudu je podporovať a poskytovať pomoc v akejkoľvek forme partizánskym skupinám, či už slovenským alebo UPA.” Štátny archív (ŠA) Bratislava, f. Štátny súd, k. 1, sign. Hp 1/1948.

[21] Porovnaj napríklad FIALA, J.: Zpráva o akci B, s. 83.

[22] HALCZAK, Bohdan – ŠMIGEĽ, Michal: K problematike postavenia Lemkov v Poľsku v prvej polovici 20. storočia a ich presídlenie do Sovietskeho zväzu. Akcia „Visla”. In: Acta historica Neosoliensia, č. 7, 2004, s. 196 – 198.

[23] Proti banderovcom (počet ktorých sa odhaduje na 1400 až 2000 osôb vrátane príslušníkov civilnej siete) bolo poľským armádnym velením nasadených päť peších divízií, divízia Zboru vnútornej bezpečnosti s tromi záložnými plukmi a taktiež pomocné jednotky oddielov národnej milície a jej dobrovoľné rezervy – celkovo 20 tisíc mužov. SZCZEŚNIAK, Antoni – SZOTA, Wiesław: Droga do nikąd. Działalność Organizacji Ukraińskich Nacjonalistów i jej likwidacja w Polsce. Warszawa 1973, s. 434.

[24] HALCZAK, Bohdan: Próby przebicia się oddziałów UPA z Polski przez terytorium Czechosłowacji do Niemiec w 1947 r. In: Acta historica Neosoliensia, č. 9, 2006, s. 161.

[25] ГАЛАСА, Василь: Наше житя і боротьба. Спогади. Львів 2005, s. 98 – 99.

[26] Bližšie pozri ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku (1945 – 1947), s. 176 – 194.

[27] A MV ČR Praha, f. 305-143-1. Vyšetrovanie banderovcov –  záverečná správa. Komisia pre vyšetrovanie banderovských tlúp na území ČSR. Košice, 12. februára 1948.

[28] A MV ČR Praha, f. 305-143-1. Dodatok výpovede Wolodimira Sczihelskeho pseudonym Burlaka zo dňa 21. októbra 1947, s. 31, 32, 34. Udalosť je zaznamenaná aj A MV ČR Praha, f. 307-34-10. Vojenský denník útvaru ZNB 8188  č. 62.ttaj./47. Pozri aj Svobodné slovo, 15. augusta 1947.

[29] Podľa informácie Stepana Banderu, v priebehu rokov 1947 – 1949 do Nemecka prešlo okolo 300 vojakov UPA a členov civilnej siete OUN. В’ЯТРОВИЧ, В.: Рейди УПА теренами Чехословаччини, s. 122.

[30] FIALA, J.: Zpráva o Akci B, s. 217 – 218.

[31] Spoluprácu medzi UPA a demokratmi na najnižšej úrovni však nie je možné vylúčiť. Išlo ale o mizivú spoluprácu predovšetkým na úrovni obecných organizácií – o poskytnutie materiálnych potrieb, informácií atď. Napriek tomu aj takéto prípady vyťahovali slovenskí komunisti na diskreditovanie celej strany. Okrem toho sa DS, na margo prípadného váhania svojich prívržencov vo veci postoja proti banderovcom, vyslovila veľmi jednoznačne, i keď aj do jej vyhlásení sa už premietala nutná akceptácia začlenenia Československa do sovietskej sféry vplyvu: „Proti názorom, že treba uvoľniť prechod banderovcom, treba uviesť, že banderovci sa chovajú u nás ako lupiči a záškodníci. Musíme sa preto s nimi vysporiadať ako suverénny štát. Odporovalo by to konečne aj našim spojeneckým zmluvám s Poľskom a so Sovietskym zväzom.” Boj proti banderovcom na Slovensku. In: Čas, 17. augusta 1947, s. 3.

[32] Napríklad: Benderovské bandy sú na ústupe. In: Čas, 2. augusta 1947, s. 3; Smrť chodí po horách. In: Čas, 24. augusta 1947, s. 3; Američania zatýkajú benderovcov. In: Čas, 14. septembra 1947; Občianstvo ďakuje armáde a NB za čistku od banderovcov. In: Čas, 10. septembra 1947. Jednoznačne odmietavé stanovisko k banderovcom zaujal Klub demokratických členov SNR vyhlásením v Čase. Rázne a prísne proti banderovským bandám. In: Čas, 1. júla 1947, s. 3.

[33] SNA Bratislava, f. Demokratická strana (DS), k. 51, Obežník č. 27/46.

[34] Komunistická strana Slovenska 1944 – 1948. Konferencie a pléna. Ed. M. Vartíková. Bratislava 1971, s. 570 – 571.

[35] ŠA Banská Bystrica, f. Oblastný akčný výbor, k. 2, č. 419/1948.

[36] LETZ, Róbert: Slovensko v rokoch 1945 – 1948 na ceste ku komunistickej totalite. Bratislava: Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie, 1994, s. 114 – 115.

[37] Národný archív Českej republiky (NA ČR) Praha, f. 100/24, a. j. 1494, k. 144. Zápis zo zasadnutia 86. schôdze vlády ČSR z 20. mája 1947.

[38] HEJL, Vilém: Zpráva o organizovaném násilí. Praha 1990, s. 105.

[39] Bližšie LETZ, R.: Slovensko v rokoch 1945 – 1948 na ceste ku komunistickej totalite, s. 142.

[40] Výskyt „bielych partizánov” bol bezpečnosťou evidovaný už od polovice roku 1945 na západnom a severozápadnom Slovensku. Tieto protikomunisticky orientované skupiny pôsobili v horách pri Bánovciach nad Bebravou, Topoľčanoch, Trenčíne, Ilave, v okresoch Považská Bystrica, Kysucké Nové Mesto, Púchov, v okrese Čadca v priestore Turzovka – Dlhé Pole. V oblasti Považia sa tieto oddiely nazývali „bielou gardou” (ich činnosť bola zameraná na vydávanie protikomunistických letákov a tlačovín). Predpokladalo sa, že sú vraj prepojení na gen. L. Prchalu. (SNA Bratislava, f. PV – sekr./obyč. 1946, k. 75, č. 966/88-46. Odhalenie protištátnych organizácií na Slovensku.) Zastávame názor, že pod uvedenými názvami sa mohli vyskytovať aj komunistami zorganizované skupiny, ktorých úlohou bola diskreditácia politických oponentov KSS na Slovensku. Jednou z takýchto skupín mohla byť aj kriminálna banda J. Kováčika (tajomník miestnej organizácie Zväzu slovenských partizánov v Bytči), vydávajúca sa za banderovcov, ako aj za „bielych partizánov”. Okrem rabovania jednotlivých obcí v okrese Bytča, prepadávali a terorizovali židovské obyvateľstvo v regióne. Bližšie pozri ŠIŠJAKOVÁ, J.: Protižidovské prejavy na Slovensku po druhej svetovej vojne (1945 – 1948) a ich podoba v oblasti severozápadného Slovenska. In: Acta historica Neosoliensia, č. 9, 2006, s. 154 – 155.

[41] Pozri LETZ, R.: Slovensko v rokoch 1945-1948 na ceste ku komunistickej totalite, s. 142.

[42] Pohotovostné oddiely chystali ozbrojený puč. In: Pravda, 18. septembra 1947, s. 1.

[43] Pozri Rudé právo, 15., 19. – 23., 26. – 27. augusta 1947.

[44] HUML, V.: Slovensko před rozhodnutím, s. 194 – 198. Karol Šmidke okrem iného uviedol: „V poslednom čase sa nám vynorila úloha, ktorá tiež súvisí s bojom proti reakcii, a to je likvidovať banderovské bandy na Slovensku. Ak nedávno tieto bandy šarapatili na území Poľskej republiky a tam chceli terorizovaním obyvateľstva zvrátiť výdobytky ľudu, dnes sú už v Poľsku rozprášené a ich zvyšky po skupinách prebiehajú na Slovensko. Banderovské bandy ohrozujú verejný pokoj a poriadok, svojou prítomnosťou rušia budovateľskú prácu, siahajú na majetky našich obyvateľov, ba ohrozujú životy, ako o tom svedčí prípad z Blatnice v Turci a iné. Banderovci majú svoje politické, teroristické poslanie, o čom jasne hovorí skutočnosť, že u obyvateľstva sa dopytujú na predbojovníkov ľudovodemokratického poriadku, na komunistov, partizánov a pod. Je vážnym zjavom, že s tými bandami sú spojené domáce protištátne živly, či už sú skryté v podzemí alebo sa pohybujú legálne a poskytujú im informácie a starajú sa v mnohých prípadoch o ich zásobovanie. Domáca reakcia víta a pre svoje nečestné ciele využíva prítomnosť týchto bánd na Slovensku. Pamätáme sa veľmi dobre, že za lanskej predvolebnej kampane využívali istí politickí činitelia banderovské bandy na východnom Slovensku a na Orave v prospech svojho volebného víťazstva. Zdá sa, že teraz takíto nezodpovední politici myslia na budúce voľby a z hľadiska nemravných volebných výpočtov podporujú banderovské bandy…”. FALŤAN, S.: Z bojov do budovania. Odbojové zväzy v rokoch 1945 – 1948. Bratislava 1989, s. 108 – 109.

[45] DRŠKA, P.: Československá armáda v národní a demokratické revoluci 1945 – 1948. Praha 1979, s. 93 – 94.

[46] LACKO, Martin: Agilná úderka komunistov. Zväz slovenských partizánov a jeho rola v príprave komunistického prevratu roku 1948. In: Domino efekt, c. 9, 2008, s. 35.

[47] Rudé právo, 20. augusta 1947. Podobnú rétoriku prevzali aj narodno-socialistické noviny: „Banderovci nielen drancujú dediny, ale hľadajú aj partizánov a iných predstaviteľov demokratických síl. Sú taktiež náznaky, že sú miestami podporovaní ľudáckym a gardistickým podzemím.” Něbezpečné poslání benderovců. In: Slovo národa, 23. augusta 1947.

[48] Českí partizáni na Slovensko proti benderovcom. In: Čas, 23. augusta 1947.

[49] Pozri Rudé právo, 15., 19. – 23. augusta 1947.

[50] Pozri: HUML, V.: Slovensko před rozhodnutím, s. 194 – 198; ŠOLC, J.: Cesta slovenských partizánov od celonárodného protifašistického povstania k februáru 1948. In: Historický časopis, roč. 9, č. 1, 1961, s. 42 – 47.

[51] Niesner, K.: Desperáti v lesích na Slovensku. In: Slobodný zítřek, 18. septembra 1947, s. 9.

[52] Bezpečnostní orgány opravdu nestačí? In: Svobodné noviny, 23. augusta 1947. Pozri tiež Slovo národa, 23. augusta 1947.

[53] NA ČR Praha, f. 100/24, a. j. 1494, k. 145. Zápis zo zasadnutia 102. schôdze československej vlády zo 16. septembra 1947.

[54] DRTINA, Prokop: Československo můj osud. Svazek I. Kniha 2. Praha 1991, s. 411 – 412.

[55] Banderovci a Nechanice. In: Svobodné slovo, 24. augusta 1947.

[56] Kdo jsou a jak vznikli benderovci. In: Rudé právo, 22. augusta 1947, s. 2.

[57] Benderovci, partyzáni a Svobodné slovo. In: Rudé právo, 26. augusta 1947; Svobodné slovo žádá volný průchod pro banderovce! Bandy fašistů a esesáků máme prý klidně nechat projít republikou do Německa. In: Rudé právo, 27. augusta 1947.

[58] DRTINA, P.: Československo můj osud, s. 412 – 413.

[59] HUML, V.: Slovensko před rozhodnutím, s. 198 – 199. Na druhej strane niektorí marxistickí autori po dlhú dobu naopak vyzdvihovali úlohu ZSP a tvrdili, že práve účasť partizánov prispela k rýchlej a úplnej likvidácii banderovských bánd, ktoré v bojoch s nimi utrpeli ťažké straty, čo môžeme vo svetle faktov považovať za podivné (ba lživé) a zrejme politicky motivované tvrdenie. ŠOLC, J.: Cesta slovenských partizánov od celonárodného protifašistického povstania k februáru 1948, s. 47.

[60] MLYNÁRIK, J.: Osud banderovců a tragédie řeckokatolické církve. Praha: Libri, 2005, s. 51.

[61] Porovnaj: FIALA, J.: Československé ozbrojené síly a zabezpečení pokojného vývoje revoluce v letech 1945 – 1947. In: Historie a vojenství, č. 4, 1962, s. 508; REIMAN, P. a kol.: Dejiny KSČ. Bratislava 1961, s. 483.

[62] BARNOVSKÝ, M.: Na ceste k monopolu moci. Bratislava 1993, s. 194 – 195.

[63] Komunistická strana Slovenska 1944 – 1948. Konferencie a pléna, s. 692.

[64] SNA Bratislava, f. DS, k. 51. Obežník Ústredného sekretariátu DS zo 4. 10. 1947.

[65] SNA Bratislava, f. PV – sekr., k. 82.

[66] Splnili svoju úlohu. In: Pravda, 23. októbra 1947, s. 3.

[67] Porovnaj DRTINA, P.: Československo můj osud, s. 417.

[68] Na rozdiel od rusofilsky naladeného rusínskeho obyvateľstva antikomunistická a antisovietska propaganda rozširovaná UPA v regióne bola prijateľnejšia Slovákom, pre ktorých bol boľševizmus neprirodzeným, dokonca cudzím elementom. Túto skutočnosť uvedomovalo aj velenie UPA – OUN v juhovýchodnom Poľsku a druhý banderovský rejd pred voľbami do ÚNZ v roku 1946 zameralo hlavne na Slovákov.

[69] VHA Bratislava, f. Operace „Banderovci” 1945 – 1948, k. 50, inv. č. 174. Situačné hlásenie č. 1/Taj.1945 z 23. decembra 1945.

[70] Bližšie pozri MLYNÁRIK, J.: Osud banderovců a tragédie řeckokatolické církve. Praha: Libri, 2005.

[71] VHA Bratislava, f. Operace „Banderovci” 1945 – 1948, k. 50, inv. č. 175. Situačné hlásenie Veliteľstva skupiny pre ZPÚ č. 1/Taj.1946 (január 1946); Situačné hlásenie vojenského oddielu „Anton” č. 62/Taj.1946 (január 1946).

[72] SNA Bratislava, f. PV – sprav., k. 9. Správa zo dňa 21. júla 1947.

[73] Povereníctvo vnútra deklarovalo odmenu až 10 000 korún jednotlivcom či obciam za každého banderovca, ktorého sa podarí s ich pomocou chytiť. ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. Okresný národný výbor v Banskej Bystrici 1945 – 1949, k. 193, č. 2314/1948.

[74] SNA Bratislava, f. PV – obež., k. 11. Mimoriadne opatrenia v boji proi banderovcom.

[75] GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: K politickému a sociálno-ekonomickému postaveniu Rusínov-Ukrajincov na Slovensku v povojnových rokoch. Košice 1991, s. 57.

[76] SNA Bradislava, f. PV-sprav., k. 9. Situačná správa za mesiac jún 1947.

[77] VHA Bratislava, f. Operace „Banderovci” 1945 – 1948, k. 50, inv. č. 174. Situačné hlásenie č. 32/Taj.1945 z 30. decembra 1945.

[78] Uvedenú skutočnosť napríklad V. Slavík vysvetľoval „jánošíkovským” prototypom slovenského obyvateľstva. SLAVÍK, Václav: Pravá tvár banderovcov. Akcia B proti civilnej sieti. Praha 1949, s. 23.

[79] SYRNÝ, Marek: „Banderovci” a slovenská spoločnosť v rokoch 1945 – 1947. In: Acta historica Neosoliensia, č. 8, 2005, s. 160 – 161.