Uhorsko prešlo počas 19. stor. výraznými politickými, ekonomickými či sociálnymi zmenami. Jednou z nich bolo aj štátoprávne vyrovnanie medzi maďarským a nemeckým etnikom. Týmto právnym aktom sa zmenilo Rakúske cisárstvo na dualistickú konštitučnú monarchiu Rakúsko-Uhorsko, čím došlo k zrovnoprávneniu oboch častí monarchie, Predlitavska a Zalitavska, a vytvoreniu priestoru na vlastnú zahraničnú či vnútornú politiku, ktorá sa orientovala v uhorskej časti na tvrdé pomaďarčenie minorít.[1]

            Ani početná rusínska menšina nedokázala vzdorovať maďarizačným tendenciám. Rusíni, alebo taktiež Rusnáci, žili prevažne vo východnej časti Zalitavska v župách Marmaroš, Ugoča, Bereg, Ung, Zemplín, Šariš či Szatmár. Aj rakúska časť monarchie spravovala územia obývané týmto etnikom. Oblasť Haliče, spadajúca priamo pod právomoci Predlitavska, bola z etnického pohľadu problémová, pretože od vypuknutia revolúcie v roku 1848 až do konca Veľkej vojny panovalo presvedčenie, že obyvatelia tohto územia sú tvrdí rusofili a ich snahy vedú k odtrhnutiu sa od monarchie a pripojeniu k Rusku.[2]

            Po roku 1867 uhorský parlament prijal niekoľko národnostných zákonov, ktoré mali riešiť postavenie minorít. Jedným z nich bol aj jazykový a národnostný zákon z roku 1868 čísla XLIV zaoberajúci sa zrovnoprávnením nezhôd medzi Maďarmi a ostatnými etnikami. Praktická realizácia a následné postihy za jeho porušenie boli neuskutočniteľné, lebo nebolo presne určené, pod ktoré ministerstvo spadajú právomoci posudzovať a trestať prehrešky, a tak sa vytvorila určitá medzera v legislatíve, ktorú Maďari využívali vo svoj prospech.[3]

            V 80. rokoch 19. stor. došlo k roztriešteniu rusínskej inteligencie do 2 prúdov, čo oslabilo doterajšie postavenie Rusínov v spoločnosti vybudované Alexandrom Duchnovičom či Ivanom Rakovským. Prvá skupina, označovaná ako stará generácia, sa zhromaždila okolo politika Adolfa Dobrianskeho orientujúceho sa na Rusko, pričom využívali špecifický dialekt kombinácie ruského a rusínskeho jazyka. Mladá generácia si uvedomovala, že rusínske povedomie je nízke, a preto ich snahou bolo kultivovať rusínsky jazyk vydávaním učebníc gramatiky, slovníkov či novín. Práve ich snahu narúšala vrstva promaďarsky orientovanej vrstvy Rusínov vydávajúcich v Užhorode noviny Východ v maďarčine, kde množstvo článkov hlásalo nevyhnutnosť asimilácie Maďarov a Rusínov.[4]

            Nejednotnosť dala príležitosť silnejúcej maďarizácii agitovať aj v oblastiach s dominantným postavením tejto menšiny, pretože obyčajný sedliak sa radšej venoval svojej práci. Aj kvôli nedostatku pracovných príležitostí sa veľká väčšina produktívneho obyvateľstva z oblasti Haliče, Bukoviny či Uhorska sťahovala do Ameriky. To však nebol jediný dôvod vysťahovalectva Rusínov. V závere 19. stor. dochádza k prvým súdnym procesom s ľuďmi odmietajúcich národnostnú politiku Budapešti a žiadali od politikov väčšie práva pre Ukrajincov, Poliakov či Rusínov v politickej aj kultúrnej rovine. Tieto ataky na minority vyvrcholili po vypuknutí prvej svetovej vojny, pretože uhorská vláda sa obávala, že utláčané obyvateľstvo bude lojálne a nápomocné cárskemu vojsku kvôli ich slovanskému pôvodu, a preto pristúpila k masovému zatváraniu ľudí do zajateckých táborov.[5]

            Maďarizácia zasiahla najmä sféru školstva. Najväčší útlak nemaďarských škôl začal prijatím zákonov ministra školstva grófa Alberta Apponyiho v roku 1907, ktoré viedli k úpadku a následne k zatváraniu národnostných škôl. Učitelia v rusínskej škole museli deti viesť k aktívnemu používaniu maďarčiny a bolo prísne zakázané učiť o Cyrilovi a Metodovi. Po prijatí novej školskej legislatívy na Podkarpatskej Rusi pôsobilo iba 23 škôl, kde sa vyučoval rusínsky jazyk a tento počet v ďalších rokoch klesol na číslo 9, pričom len v dnešnom Prešovskom kraji[6] žilo približne 90 000 Rusnákov.[7]

            Aj gréckokatolícku cirkev zasiahla maďarizačná vlna. Uhorská vláda zakázala slúžiť liturgie v staroslovienskom liturgickom jazyku a mal byť nahradený latinčinou alebo maďarčinou. Toto nariadenie zasiahlo aj územie dnešného Slovenska, kde pôsobilo Prešovské a Mukačevské biskupstvo. Gréckokatolícki kňazi mali veľké problémy realizovať nariadenia kvôli nedostatočnej znalosti predpísaných jazykov a aj samotní veriaci sa sťažovali, že po maďarsky či latinsky sa modliť nevedia. Na druhej strane si uhorskí predstavitelia neuvedomovali, že vytvorili priestor pre rozširujúcu sa pravoslávnu cirkev spätú s Ruskom, ktorá zaujala miesto tam, kde gréckokatolíci odmietali liturgie v predpísanom jazyku.[8] Prešovský biskup Štefan Novák si uvedomoval hrozbu odchodu jeho veriacich, a preto sa v roku 1916 stretol s cisárom, kde predostrel opatrenia chrániace rusínskych veriacich pred postupujúcou pravoslávnou cirkvou, ale kvôli vojnovému stavu sa plány nerealizovali. Gréckokatolícky biskup len sledoval svoje záujmy a zaviedol latinskú abecedu v seminári a nahradil tradičný juliánsky kalendár tým gregoriánskym.[9]

            V likvidácii Rusínov sa pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch, keďže sa uhorskej vláde nedarilo dosiahnuť asimiláciu menšín s Maďarmi aj kvôli Rusínom žijúcich v Amerike, ktorí sa za morom združovali a podporovali svojich krajanov finančne alebo vydávaním novín. Situácia sa zhoršila po vypuknutí Veľkej vojny a rýchlom postupe ruskej armády v Haliči až na úpätie Karpát, pričom ruské vojská prenikli až na územie Slovenska a dostali sa tak do kontaktu s problémovým domácim rusínskym obyvateľstvom, ktoré nebolo uväznené či deportované, a rusínskymi jednotkami bojujúcich za cisára a monarchiu. Vojna neumožnila domácim politikom presadzovať požiadavky autonómie rusnáckym predstaviteľom, a tak sa iniciatívy chopili vysťahovalci za morom.

            Rusíni sa od roku 1867 museli vyrovnať s tvrdou maďarizačnou politikou Budapešti a krutými opatreniami voči najvzdelanejším vrstvám obyvateľstva. Vlna zatýkania a boja proti rusínskemu obyvateľstvu sa naplno rozbehla po roku 1880 a skončila až vznikom Československej republiky po prvej svetovej vojne, ktorá začlenila problematické etnikum na základe plebiscitu do nového štátneho útvaru v strednej Európe.

 

———————————————

[1]    MRVA, I. 2010. Slovensko a Slováci v 2. polovici 19. storočia. Bratislava : PERFEKT, 2010. s. 135-145 ISBN 978-80-8046-458-5.

[2]    POP, I. 2010. Malé dejiny Rusínov. Bratislava : Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2010. s. 50-51 ISBN 978-80-970354-4-0

[3]    MRVA, I. – SEGEŠ, V. 2012. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : PERFEKT, 2012. s. 350-355 ISBN 978-80-8046-586-5.

[4]    Ref. 2, s. 55-57

[5]    POP, I.: Dějiny Rusínů. www.rusyn.sk, 2015, [cit. 7.4. 2016]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.rusyn.sk/dejiny-rusinu-h/

[6]    Pozri prílohu č. 1.

[7]    NEZNÁMY, Chronológia histórie a kultúry Rusínov (PDF dokument). Získané z http://www.rusyn.sk/data/files/13.pdf

[8]    Ref. 2, s. 59-61

[9]    SZABÓ, V. 2014. Obyvatelia Zemplína vo Veľkej vojne 1914-1918 na stránkach regionálnej dobovej tlače. In. Prvá svetová vojna a východné Slovensko. Klub vojenskej histórie Beskydy, 2014. ISBN 978-80-971858-5-5. str. 15.

Ilustračný obrázok zobrazuje budovu súdu v Marmarošskej Sihoti, kde sa konali súdne procesy s Rusínmi.