Na prelome 19. a 20. stor. sa zväčšovalo napätie medzi dvoma vojenskými blokmi, Dohodou a Trojspolkom, a pohraničné oblasti monarchie boli oveľa viac kontrolované z dôvodu narastajúcich rusofilských tendencií. Prvý súdny proces sa konal od 12. júna do 29. júla 1882 v Ľvove s Oľgou Grabar Dobrianskou. Aj napriek tomu, že bola na otcovom panstve v Čertižnom monitorovaná žandármi, podarilo sa jej odviesť deti za manželom do Ruska a následne sa vrátiť a pokračovať v protimaďarskej politickej činnosti v Haliči. To pobúrilo ministerského predsedu Kálmána Tiszu, ktorý vydal zatykač na Oľgu a jej otca Adolfa. Obaja boli uväznený v Ľvove. Pred zatknutím sa stretávali s poprednými ruskými vedcami a predstaviteľmi, čo Tisza označil za šírenie panslavizmu a rusofilských myšlienok. Tento proces sledovala celá Európa a obom obžalovaným sa podarilo poukázať na negatívne praktiky uhorských súdov a tiež na zlé postavenie minorít v Zalitavsku. Obžalovaní boli zbavení viny a Oľga sa rozhodla definitívne opustiť Rakúsko-Uhorsko a emigrovať do Ruska.[1]

Viacero súdnych procesov sa konalo medzi rokmi 1904 až 1906 v Debrecíne a Budapešti s rusínskymi sedliakmi, pretože sa verejne prihlásili k pravoslávnemu náboženstvu, čo uhorská vláda nerešpektovala a z obáv prenikania ruských vplyvov a možného spojenia s cárom  ich uznala vinnými a uväznila.[2]

Druhé a zároveň najväčšie súdne pojednávanie s rusínskymi roľníkmi sa konalo v Marmarošskej Sihoti rok pred vypuknutím Veľkej vojny. Pred súd sa postavilo 94 rusínskych roľníkov vyznávajúcich ortodoxiu. Boli obvinení z vlastizrady a snahy rozšíriť pravoslávie do uhorských žúp, čím by sa dostali pod náboženský vplyv patriarchu, ktorý by mohol šíriť politickú ideu cárizmu. Aj tento súdny proces zaujal európsku verejnosť, pretože uhorské súdy vôbec nebrali do úvahy dôkazy o nevine a nakoniec až 33 obžalovaných bolo odsúdených na niekoľko mesačné až ročné väzenie a ďalší museli zaplatiť vysoké pokuty.

Ďalší súdny proces bol namierený proti pravoslávnym kňazom a aktivistom, ktorý sa konal od 9. marca do 6. júna 1914 v Ľvove. Medzi zadržanými boli pravoslávni kňazi Maxim Sandovič a Hnát Hudyma, publicista a vedec Simeon Bendasiuk a študent práva Bazil Kolder. Symbolom utrpenia pravoslávnych Rusínov je Maxim Sandovič, ktorý sa po odslúžení svojej prvej svätej liturgie 2. decembra 1911 dostal do nemilosti úradov a bol potrestaný jasielským starostom pokutou a väzením. Keďže po odpykaní trestu sa opäť vrátil k šíreniu ortodoxie, tak ho úrady 28. marca 1912 deportovali do Ľvova, kde čakal dva roky na súdny proces. Medzitým bol naďalej nábožensky činný. Po vypuknutí bojov v Haliči ho uväznili aj s rodinou v Gorliciach, pretože rakúska vláda sa obávala, že pravoslávni veriaci budú nápomocní nepriateľskej armáde. 5. septembra prišla do Gorlíc skupina 60 žandárov vykonávajúcich popravy priamo zo Salzburgu na čele s rotmajstrom Dietrichom z Linzu. Práve on o deň neskôr na dvore väzenia vykonal akt popravy. Sandovičovi sňali kovový kríž a na jeho oblečenie mu kriedou nakreslili tento kresťanský symbol. Oproti nemu sa postavili dvaja vojaci, ktorí po zaznení Dietrichovho príkazu vystrelili. Otec Maxim síce prežil prvý zásah, ale následne bol jeho osud spečatený strelou z pištole. Popravu obľúbeného duchovného sledovali z väzenských okien aj rodinný príslušníci, medzi ktorými bol jeho otec Timotej a Maximova manželka Pelágia. Otec Sandovič bol kanonizovaný a stal sa patrónom a symbolom mučeníctva v  Haliči.[3]

Prenasledovanie pokračovalo aj po sarajevskom atentáte a prvých bojoch na fronte. Ďalšie dva procesy sa konali vo Viedni s politikom Dmitrijom Markovom od 11. júna do 21. augusta 1915. V roku 1916 bol na výsluch prizvaný aj kňaz z Bukoviny a spolu s Markovom boli odsúdení s ich spolupracovníkmi na trest smrti. Až intervencia zo zahraničia im zachránila život a rozsudok bol zmenený na doživotie, pričom Markov bol v roku 1917 dokonca prepustený z cely. Drvivá väčšina Rusínov-Lemkov[4] bola uväznená v Terezíne a Talerhofe ešte pred vpádom ruskej armády do Karpát.[5]

—————

[1]    POP, I.: Osobnosti našich dějín – GRABAR Emmanuil a GRABAR (Dobrjanská) Olga. www.rusyn.sk, 2015, [cit. 7.4. 2016]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.rusyn.sk/ivan-pop-osobnosti-nasich-dejin-grabar-emmanuil-a-grabar-dobrjanska-olga/

[2]    Ref. 6

[3]    BZÍK, P. 2008. Svätý svätiteľ novomučeník Maxim Sandovič (Gorlický). In. Prameň. 2008, roč. 16, č. 2, s. 3.

[4] Lemkovia sú istou formou rusínskeho etnika formujúceho sa od 19. stor. v oblasti Ľvova, Zakarpatskej Ukrajiny, juhovýchodného Poľska a v severovýchodnej časti súčasnej Slovenskej republiky.

[5]    Vojenský historický archív Bratislava, fond Spomienky, signatúra ŠZ X-34.

Ilustračný obrázok zobrazuje budovu súdu v Marmarošskej Sihoti, kde sa konali súdne procesy s Rusínmi.