Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa uhorská vláda rozhodla pre masový odliv rusínskeho obyvateľstvo z Haliče kvôli ich politickej a vojenskej nespoľahlivosti a možnej kolaborácie s cárskou armádou. Úradníci už vopred disponovali zoznamami rusofilov a politicky nepohodlných ľudí, ktorí sa niekedy nedožili ani súdu, ako tomu bolo 14. septembra v Przemyśli, kde boli sedliaci dobití honvédmi. Podobný osud zastihol množstvo Rusínov v celej krajine.[1]

Medzi nimi bol Jaroslav Kmicikievič, ktorý sa preslávil najmä počas druhej svetovej vojny.  Narodil sa 30. júla 1894 v lemkovskej obci Dnestrik – Dubovy v dnešnej Ukrajine do rodiny gréckokatolíckeho kňaza. Práve toto územie bolo ostro sledované uhorskými orgánmi, pretože tu pôsobilo množstvo publicistov, politikov či kňazov odmietajúcich maďarskú politiku. V rokoch 1905 až 1913 navštevoval gymnázium v Przemyśle.[2] Na strednej škole sa pridal do tajného spolku proti Rakúsko-Uhorsku. Hlavnou úlohou bolo pripraviť podmienky pre odtrhnutie Haliče od monarchie. Spočiatku mal vyčkávať na stanici na svedkov zapletených do politických sporov za ich rusofilstvo a následne im vysvetľovať ako prebieha pojednávanie a čo majú hovoriť, aby sa neohrozili a neboli následne uväznení. Avšak jeho činnosť bola odhalená a musel nútene odísť.[3]

Utiekol som do Karpát, do obce Komárniky, kde býval môj strýc. Tam som sa zdržiaval do mobilizácie. Dostal som sa medzi vojakov z mojej rodnej obce. Agitoval som medzi nimi, aby nestrieľali na Rusov, aby sa pri najbližšej príležitosti vzdali. Išlo o vojakov pluku 77[4], ktorý celý potom prešiel do Ruska. 3. augusta 1914 som prišiel do obce Sulimov, kde môj otec bol farárom.“[5] Ako gréckokatolícky kňaz to nemal jednoduché a práve 3. augusta ho prišli zatknúť žandári. Jediné čo stihol svojmu synovi dať, boli peniaze na cestu do Ľvova, ale on sa rozhodol ísť 4. augusta do okresného mesta Žovkva, kde sa snažil získať informácie o uväznenom otcovi a osobne sa s ním porozprávať, čo mu nebolo umožnené.[6] O deň neskôr sa hlásil vo veliteľstve 11. delostreleckého jazdeckého pluku v Ľvove na základe povolávacieho rozkazu.[7]

Môžeme hľadať paralelu medzi Maximom Sandovičom a otcom Jaroslava Kmicikieviča. Obaja trpeli za svoju vieru a boli prenasledovaní kvôli ich agitačným schopnostiam proti rakúsko-uhorskej politike. Kňazi mali stále výsostné postavenie v spoločnosti a boli považovaní za inteligenciu a svojimi kázňami mohli ovplyvňovať zmýšľanie ľudu, čo dualistická monarchia nemohla ignorovať.

Pri svojej jednotke vydržal čosi viac ako týždeň a 15. augusta 1914 bol uväznený spolu s ďalšími študentmi z dnešnej Ukrajiny. Najprv sa ocitli v Kulikove a potom ich presunuli do Žovkvy, kde ich umiestnili do provizórnej väznice. „Zavreli nás do miestnosti – cely, kde bolo miesto pre 6 väzňov a nás bolo 40. Cela mala malé okno a keď sa niekto z nás dusil, pomohli sme mu ku okienku, aby sa mohol nadýchať aspoň trochu čerstvého vzduchu. Stravu sme dostávali v hlinených miskách.“[8]  Táto výpoveď len dokumentuje to, v akých nehostinných podmienkach sa ocitli väzni z Haliče.

Po pár dňoch v Žovkve sa zajatci presunuli železnicou do ďalšieho väzenského komplexu v Ľvove. Tu držali aj otca Jaroslava Kmicikieviča. Na dvore sa nachádzala šibenica a pomaly každý deň sa vykonávali popravy. Situácia sa zmenila v noci z 27. na 28. augusta, kedy bolo počuť artilériu, čo znamenalo, že sa frontová línia približuje k hlavnému mestu Haliče. Z obavy dobytia mesta a možnej vzbury vyhnali väzňov na dvor a postupne ich zaraďovali do skupín. Na ďalší deň ráno nastúpili na vlak smerom do zajateckého tábora v Terezíne. Podmienky presunu boli katastrofálne. „Namiesto 40 ľudí, natlačili do vagóna až 80 väzňov. Boli sme bez jedla, bez vody a bez odpadkového kýbla. Medzi nami boli aj ženy. Viezli nás celý deň a celú noc. Na všetkých staniciach policajti otvárali vagóny a chválili sa, že vezú špiónov. Je len samozrejmé, že ľudia, ktorí stáli na staniciach, nás za takéto obvinenia kameňovali.“[9]

            Prenasledovanie Rusínov sa zintenzívnilo najmä v posledných augustových dňoch, kedy cárska armáda aj napriek prvej porážke v bitke pri Krasniku medzi 23. až 25. augustom dokázala svoje sily zmobilizovať a odvrátiť rýchly koniec vojny v Haliči v bitke na Gnilej Lipe. Rakúsko-uhorské úrady správne vyhodnotili stav na fronte, pretože 2. septembra padlo do rúk cárskej armády hlavné mesto Haliče aj s celým fortifikačným  zariadením budovaným ešte pred vojnou, a preto radšej odviezli všetkých väzňov v predstihu, aby sa nevzbúrili a nepomáhali Moskaľom preniknúť do mesta. Rusko tak získalo nielen dôležitý strategický bod, ale aj psychologickú výhodu pred ďalšími bitkami v Haliči a Karpatoch.[10]

            Negatívne reakcie ľudí na staniciach boli bežné skôr v uhorskej časti krajiny. Po vypuknutí bojov v Haliči a na Podkarpatskej Rusi na prelome augusta a septembra sa rozmohol fenomén udavačstva, kedy prorakúski a promaďaraski orientovaní obyvatelia Haliče nahlasovali úradom možných rusofilov a špiónov za odmenu 300 rakúskych korún. Aj týmto sa živili niektorí ľudia v chudobnom kraji a neváhali udať ani svojich blízkych.[11]

  1. augusta sa transport, v ktorom bol budúci plukovník Jaroslav Kmicikievič, dostal do Přerova. Oproti ostatným staniciam, tu sa im dostalo od domácich opatery a jedla. O ranených či chorých sa postarali zdravotné sestry Červeného kríža. Zaujímavým faktom bolo stretnutie sa s transportom vojakov odchádzajúcich na front, ktorí sa dostali k trestancom a ponúkali im vlastné potraviny či oblečenie. Policajti sprevádzajúci vlak z Ľvova nahnali trestancov späť do vagónov a pokračovali s nimi ďalej do Prahy. Na stanici sa im opäť ušlo pozornosti a starostlivosti od miestneho obyvateľstva. Vo večerných hodinách sa vlak dostal do Buhošovíc nad Ohří, a tu sa zadržaní rozdelili do skupín a následne ich hnali do Terezína, kde bol väznený aj sarajevský atentátnik Gavrilo Princip. Podľa Jaroslava Kmicikieviča bolo v zajateckom tábore celkovo 800 rusofilov a neskôr sa ich počet vyšplhal na 1000 väzňov, čo však bolo problémové presne zistiť, pretože často do týchto táborov prišli ľudia z Haliče či Bukoviny bez úradných dokumentov. Následne väzňov prerozdelili do jednotlivých častí tábora. Do jazdeckých kasární natlačili okolo 150 ľudí. V stajniach držali približne 500 ľudí zväčša študentov a roľníkov, ktorí sa medzi sebou mohli voľne pohybovať. V kazematoch bola zase držaná rusínska a rusofilská inteligencia, čiže kňazi, starostovia, politici a úradníci o počte 320 ľudí. Ženy a deti boli väznené v hlavnej budove, ktorá poňala 30 osôb.[12]

Transporty do Terezína či Talerhofu pokračovali aj na začiatku septembra, kedy sa ruskej armáde podarilo obsadiť časť Haliče. Ruské armádne velenie cítilo veľkú šancu zasadiť rakúsko-uhorskej armáde definitívnu ranu a vydalo prehlásenie k všetkým národnostiam monarchie, v ktorom im prisľúbili práva a slobodu v prípade, že sa vojna vyvinie v ruský prospech a oni sa dostanú do sféry vplyvu cára. Musíme však kriticky priznať aj to, že ani ruská strana sa príliš nelíšila od národnostnej a menšinovej politiky Rakúsko-Uhorska, pretože minority žijúce v Ruskom impériu nemali právo na národné sebaurčenie a ich snahy na vlastné presadenie boli kruto potlačené.[13]

Cárskej armáde sa podarilo na prelome októbra a novembra prebiť cez Karpaty až na územie súčasného Slovenska k Humennému. Rusom sa naskytla jedinečná príležitosť, pretože ak by dokázali prelomiť obranné postavenia v okolí mesta, tak by ovládli dôležitú strategickú cestu na východný front cez Východoslovenskú nížinu z Budapešti. Rozhodujúcu bitku nezvládli a museli sa stiahnuť späť na úpätie Karpát. Od začiatku roka 1915 Rakúsko-Uhorsko spustilo svoju protiofenzívu a podarilo sa im začiatkom mája vytlačiť ruské jednotky definitívne z Karpát, a tým sa vojna od územia Uhorska vzdialila.[14] Ruské vojská na území súčasného severovýchodného Slovenska nebrali ohľad na Rusínov, čo nekorešponduje s ich prehlásením. Ako príklad môžeme uviesť ich bezohľadné správanie sa v Krásnom Brode s prevažne rusínskym obyvateľstvom, kde bol kláštor baziliánov zničený delostreleckou paľbou. Podobne, ruská artiléria zničila prvky ľudovej architektúry rusínskej spoločnosti.[15] Ako ďalší príklad bezohľadného správania môžeme uviesť reportáž dánskeho korešpondenta Aage Madelunga z 28. novembra 1914 : „Spravil som iba niekoľko krokov, keď som natrafil na miestneho starostu. Bol to asi 60-ročný dobre stavaný muž. Keď som sa ho spýtal na dianie v meste počas ruského vpádu, do očí sa mu vtisli slzy. Rukou si ich zotrel, pozrel na mňa a posťažoval sa, že ho kozáci zbili. Pokračoval som vo svojej obchôdzke mestom a na jednej z ulíc som stretol miestneho Žida. Pristavil som ho, lebo ma zaujímalo, či počas ruského vpádu zostal v Humennom. Vystrašene a jachtavo odpovedá, že  bol v meste a že v ich dome bola kozákmi ubitá susedka.“[16] Aj keď v Humennom bolo prítomných viacero etník nielen Rusíni, ale aj Židia či Maďari, na základe popísaného správania sa v období obliehania mesta, si môžeme vytvoriť názor na ich menšinovú politiku a záujem oslobodiť minority v Rakúsko-Uhorsku.

Ďalší osud Jaroslava Kmicikieviča je spätý s väzenským prostredím v Terezíne, kde sa po úvodných prehliadkach dostal do cely určenej pre jedného s ďalšími 5 osobami – kňazom Romanom Križanovským, advokátom Michalom Križanovským, kňazom Ivanom Stojalovským, bankovým riaditeľom Ivanom Paškovičom a profesorom a zároveň triednym učiteľom z gymnázia v Przemyśli Arsenijom Dorožinskijim. Tak ako v každom zajateckom tábore aj tu zdraví a schopní zajatci museli pracovať, keďže väzňov pribúdalo a nebolo dostatok kapacít. Nepracujúci sa nudili, a preto vyrezávali rôzne figúrky či vyrábali topánky zo slamy a vymieňali si ich za jedlo či peniaze. Občas sa podarilo niektorým zajatcom získať noviny s čerstvými informáciami o bojovej činnosti v Haliči. Denný režim v tábore nebol príliš prísny. Väzni sa mohli pohybovať v areáli zajateckého tábora. Počas núteného pobytu v Terezíne sa Kmicikievič naučil dobre po česky vďaka tomu, že si požičal knihu O Černej hore, čo mu umožnilo sa po vzniku Československej republiky začleniť do armády novovytvoreného štátu. Druhou veľmi obľúbenou aktivitou boli kartové hry[17]

Prvé mesiace v Terezíne neboli pre ľudí až také kruté. To sa zmenilo s príchodom chladnejšieho počasia, keďže zajatcom nebolo umožnené zobrať si so sebou nejaké oblečenie a v tábore im žiadne nepridelili. Len dobrosrdečnosť miestneho obyvateľstva, ktoré darovalo staré oblečenie, zachránilo zajatcov od prípadného prechladnutia a následnej smrti. Väzni pracujúci na rozšírení tábora dokonca kradli materiál a drevo, aby si mohli vo svojich celách zakúriť a zohriať sa. Ani po hygienickej stránke to nebolo o nič lepšie. Ľudia disponovali iba tým oblečením, čo mali na sebe od ich presunu z Ľvova a šatstvo si prali vo vode bez mydla. Nedostatočná strava a hygiena podnietili šírenie nákaz a chorôb, na čo doplatil medzi inými aj sarajevský atentátnik Gavrilo Princip, ktorý zomrel na tuberkulózu.[18]

V Terezíne upadlo aj náboženské prenasledovanie, aké sme mohli badať na začiatku 20. storočia, kedy rakúsko-uhorské úrady fanaticky prenasledovali pravoslávnych či gréckokatolíckych veriacich. Pri úmrtí niektorého z väzňov mu bol vystrojený klasický pohreb s obradmi, ktoré vykonával kňaz so speváckym zborom. Rakúske úrady dovolili zajatcom sláviť Vianoce podľa juliánskeho kalendára a spolu s policajným sprievodom im umožnili návštevu blízkeho kostola, kde kňaz odslúžil vianočnú bohoslužbu. Následne sa počas vianočných sviatkov vo všetkých celách ozývali koledy a spevy v ich rodnom jazyku. K zajatcom sa dostali aj správy z východného frontu, ktoré hovorili o tom, že veľká a vraj nedobytná pevnosť Przemyśl padla pod ruským tlakom, čo im dalo nádej na skorý koniec vojny a návrat do Lemkovského regiónu.[19]

Bolo zrejmé zo správania a samotného stráženia dozorcov, že väzňov nepovažujú za veľmi rizikových, čo sa odzrkadlilo aj v ich prístupe k nim. Niektorí väzni sa dostávali ako pomocná sila do kuchyne, odkiaľ kradli jedlo pre svojich spoločníkov. Do tábora začali prichádzať aj dôchodky či iné finančné dávky, čo umožnilo si kupovať aspoň nejaké jedlo či oblečenie. Slabú ostrahu využil aj jeden z väzňov, študent Hatalák, ktorý svojich pár drobných mincí hodil medzi dav a ten sa začal biť o peniaze, čo spozorovali dozorcovia a na popud samotného Hataláka sa pustili do ľudí, aby nevznikla väčšia roztržka. Naskytla sa mu jedinečná príležitosť. Skočil do priekopy, kde mal vopred pripravené lano a ušiel z oploteného tábora do zahraničia.[20]

  1. mája 1915, deň pred rozhodujúcou bitkou pri Gorliciach, prišiel rozkaz o sťahovaní všetkých väzňov z Terezína do druhého zajateckého tábora v Talerhofe v súčasnom Rakúsku. Jaroslav Kmicikievič na tieto udalosti spomína nasledovne : „Bolo nás okolo 800 ľudí. Malé skupiny išli na konfináciu. V tom čase v zime zomrelo v Thalerhore 1500 ľudí. Miesta pre nás Terezíncov bolo dosť. V tú dobu bolo v Thalerhofe už voľnejšie ako v Terezíne, čo nás veľmi prekvapilo. Ja som sa tu stretol s mojim otcom i s bratom…“[21]

Talerhof bol druhý zajatecký tábor v Rakúsko-Uhorsku, kde zhromažďovali Rusínov. Podmienky v rakúskom väzení však boli horšie ako v Terezíne. Muži boli oddelení od žien a detí a často boli v malých celách, kde nemohli medzi sebou komunikovať. Podmienky na život boli katastrofálne. Ľudia dostávali jedno jedlo denne v podobe polievky s ryžou či kusom chleba. Cely mali deravé strechy a pri prudkom daždi sa rozmočila hlinená podlaha. Po hygienickej stránke sa to podobalo Terezínu. Aj tu ľudia disponovali iba tým oblečením, ktoré si doniesli z domu a nemohli si ho ani poriadne oprať, keďže mydlo nedostávali. Žalostné podmienky pomohli šíreniu chorôb od prechladnutia, chrípky až cez infekčné choroby či týfus. Narozdiel od Terezína, v Talerhofe umierali ľudia denne a ich telá boli hádzané do jednej jamy bez obradov a očitých svedkov. Na dennom poriadku boli popravy, ktoré so strachom sledovali aj ženy. Mnoho ľudí sa rozhodlo skoncovať so svojim životom alebo sa psychicky zrútilo. Talerhof môžeme pokojne označiť za koncentračný tábor, aký poznáme z obdobia 2. svetovej vojny. Počas obdobia fungovania v rokoch 1914 až 1917 prešlo bránami tábora 30 000 Lemkov[22], medzi ktorými boli aj kňazi odmietajúci zastaviť svoju činnosť. Smutnou kapitolou tábora je fakt, že po jeho zrušení sa zničili všetky dokumenty a tábor bol zrovnaný so zemou.[23] Až v medzivojnovom období sa našli masové hroby s 1767 ostatkov, čo určite nie je konečné číslo. Následne boli exhumovaní a pochovaní v blízkosti obce Feldkirchen.[24]

Do novembra 1915 Jaroslav znášal útrapy zajateckého tábora Talerhof. Potom, čo Rakúsko-Uhorsko prebralo iniciatívu na východnom fronte sa otvoril nový front na Apeninskom polostrove, a tak bol začlenený do 19. domobraneckého pluku. Neskôr sa dostáva do služby 36. domobraneckého pluku a spolu s ním sa zúčastnil bojových akcií na severovýchode Talianska. Tam je opäť prevelený k  6. domobraneckému pluku. V polovici mája roku 1916 sa dostal do talianskeho zajatia v bitke pri Monfalcone a v závere vojny sa pripojil k československým légiam v Taliansku.[25]

Jaroslav Kmicikievič si počas obdobia Veľkej vojny prešiel zložitými situáciami, čo bolo spôsobené činnosťou jeho otca či príslušnosťou k Lemkom. V medzivojnovom období sa vyprofiloval na dobrého vojaka a počas 2. svetovej vojny zúročil svoje znalosti a skúsenosti. Jeho svedectvo o krutých udalostiach v Haliči a neskôr v koncentračných táborov Rakúsko-Uhorska sú dôležitým mapovacím dokumentom, ktorý môže napomôcť k lepšiemu pochopeniu politickej, sociálnej či vojenskej situácie v upadajúcej dunajskej monarchii.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

[1]    NEZNÁMY : Talerhof i Terezín. www.holosy.sk, 2010, [cit. 7.4. 2016]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.holosy.sk/terezin

[2]    BYSTRICKÝ, J. 2013. Plukovník Jaroslav Kmicikievič. In. Obrana. 2013, roč. 21, č. 1, s. 46.

[3]    Ref. 15

[4]    Podiel Ukrajincov v 77. pešom pluku bol 69% a zbytok tvorili ostatné národnosti.

[5]    Ref. 15

[6]    Ref. 15

[7]    BYSTRICKÝ, J.: Plukovník Jaroslav Kmicikievič. www.vhu.sk, 2014, [cit. 7.4. 2016].  Dostupné na webovej  stránke (world wide web): http://www.vhu.sk/plukovnik-jaroslav-kmicikievic/

[8]    Ref. 15

[9]    Ref. 15

[10]  Österreich-Ungarns Letzter Krieg 1914-1918, Erster Band: Das Kriegsjahr, Wien : Verlag der Mlitarwissenschaftlichen Mitteilungen, 1930. s. 219 – 291.

[11]  NEZNÁMY, Talerhof : Eternal Memory! (PDF dokument). Získané z http://orthodoxengland.org.uk/pdf/talerhof.pdf

[12]  Ref. 15

[13]  Ref. 2, s. 61-65

[14]  HORVÁTH, J. 2014. Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica: Jakub Horváth, 2014, 131 s. ISBN 978-80-971688-6-4.

[15]  DROBŇÁK, M. – KORBA, M. – TURIK, R. 2008. Mementá prvej svetovej vojny I. Humenné : Redos, 2008, s. 57 ISBN 978-80-969233-3-5.

[16]  DROBŇÁK, M. – KORBA, M. – TURÍK, R. 2009 : Stopy prvej svetovej vojny. Humenné 1914. Humenné : REDOS, 2009. s. 20 ISBN 978-80-969233-9-7.

[17]  Ref. 15

[18]  Ref. 15

[19]  Ref. 15

[20]  Ref. 15

[21]  Ref. 15

[22]  Podľa profesora Ivana Popa prešlo zajateckým táborom v Talerhofom približne 20 000 Lemkov z 151 obcí.

[23]  NEZNÁMY, The story of Talerhof – We should not forget. www.carpatho-rusyn.org [cit. 7.4. 2016]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.carpatho-rusyn.rog/kr/taler.htm

[24]  Ref. 2 s. 63-64

[25]  NEZNÁMY, Jaroslav Kmicikievič (PDF dokument). Získané z http://www.osveta.mil.sk/data/files/2637.pdf

Ilustračný obrázok zobrazuje budovu súdu v Marmarošskej Sihoti, kde sa konali súdne procesy s Rusínmi.