Autorka  spomienky na život v obci Belá nad Cirochou sa narodila tesne po skončení 2. svetovej vojny v roku 1946 v okrese Liberec. Po niekoľkých rokoch sa spolu s rodičmi presťahovala na východ do Belej nad Cirochou, kde vyrastala. Na svoju mladosť rada spomína:

,,Keď som bola ešte mladé dievča, bolo neprístupné, aby som sa vydávala po dvadsiatich piatich rokoch svojho života, hoci dnes je to už bežné. Niekedy sa dievčatá dali na vydaj, kým boli ešte veľmi mladé. U nás v dedine sa vydávali dievčatá od šestnástich rokov. No podľa zákona sa mohli vydávať len tie, čo dosiahli osemnásť rokov. Ak mali menej potrebovali papiere z úradu s povolením a taktiež lekársku správu o tom, že nie je tehotná. Ak si dievča sama nenašla chlapca, našli jej ho rodičia, aby neostala starou dievkou. Taktiež som sa vydávala ešte veľmi mladá. Po svadbe som sa starala o domácnosť i hospodárstvo, neskôr i o deti. Robila som všetko, čo bolo potrebné bez ohľadu na to, aké náročné pre ženu to bolo, od varenia, upratovania, prania až po ťažké práce na dvore, či so zvieratami. Popri tom som od osemnástich rokoch pracovala.

Okrem doby niekoľko mesiacov po pôrode som pracovala celý život. Materské školy boli pre deti od troch rokov, preto s mojou prvou dcérou ostávala svokra alebo som jeden čas pracovala poobede, len aby som niečo zarobila a bola zamestnaná. Hoci to nebolo jednoduché, vždy som sa snažila nájsť si prácu, pri ktorej by som stíhala starať sa o malé deti, domácnosť aj hospodárstvo. Rada spomínam aj na brigády po ukončení základnej školy, keď sme chodili do Českej republiky do lesa sadiť stromčeky a na podobné práce.“

Eva Godžaková

Eva Godžáková

Keďže nebolo veľa možností, ako si zaobstarať potravu a rôzne iné potreby, ľudia si snažili zadovážiť všetko, čo len mohli sami. Vlastnili polia a záhrady, kde pestovali rôzne ovocie, zeleninu, pšenicu ovos pre kone. Chovali aj niekoľko zvierat, ako kone, kravy, ošípané ovce, kozy, sliepky, kačky i husi. Z tých okrem mäsa získavali i mlieko, perie i kožu. Autorka spomienky najmä spomína na pestovanie konope ešte kým bola malá.

,,Niekedy sa konope sialo ako dnes zelenina. Mal ho takmer každý, kto mal pozemok na pestovanie. Ľudia si na výsadbu konope vyberali najmä polia blízko dolín, kde bolo dostatok vody a vlahy. Najlepšie miesto mal ten, ktorý si ho posadil v blízkosti nejakého potoka. My sme mali svoju zem v Belej nad Cirochou neďaleko takého potoka. Bolo to skutočné veľmi dobré miesto. Potom čo konope dozrelo, vyťahalo sa zo zeme a poviazalo do stohov. Tie sa celé namáčali do potoka alebo doliny, kde bola voda. Väčšinou sa ešte priťažili kameňmi, aby neodplávalo s vodou preč. Takto stálo vo vode aj tri týždne až mesiac. Následne sa sušilo, a keď už bolo úplne suché a zmäkčené, jednotlivé stohy sa mlátili na cerlici. Bol to stroj, ktorý sa podobal na taký stôl s rúčkou na kraji, ktorou sa točením mlátilo konope, až kým z neho neostali len vlákna. Tie sa ďalej hladili, aby boli jemné, rovné a hladké. Po vyhladení sa dali na štec, kde sa s hrebeňmi česali. Keď už boli dokonale hladké natočili sa na kolovrátok, ale u nás sme to nazývali kudreľ. Na ňom sa priadlo plátno. To sme využívali na plachty, obrusy i oblečenie. Toto plátno malo mnoho možností využitia, no koberce sa tkali celkom inak. Ženy vzali staré kabáty, ktoré sa rozstrihali na úzke pásiky a z tých sa tkali koberce. Dobre si spomínam aj na ženy, ktoré sa stretávali na páraní peria nazývali sa páračky.

Niekedy mal na hospodárskom dvore takmer každý kačky, husi alebo aspoň sliepky, z ktorých sa dvakrát do roka ťahalo perie. Kto nemal, mohol si neopracované perie kúpiť alebo za niečo vymeniť. V zime keď už nebolo veľa práce na poliach, skupina pätnástich žien sa stretla v jednej komore a spolu párali perie, ktoré si zadovážili. Perie sa najprv čistilo a potom skubalo. Od vrchu sa postupne sťahovalo dole, až kým neostala len stopka. Tým sa plnili vankúše, paplóny a matrace. Nebola to nejako príjemná práca, ale čo iné nám ostávalo, ak sme chceli spať na mäkkom.“

Takmer všetko, čo mali si vedeli zadovážiť sami, či to bolo mäso, múka, chlieb, zeleninu, ovocie alebo mliečne výrobky. Babka často spomína aj na chov a pašu hospodárskych zvierat, ako kozy, ovce, kravy a podobne. Niekedy existovali takzvaní pastýri. Boli to muži alebo ženy, ktorí sa starali o dobytok niekoľkých rodín. Každé ráno vzali svoje zvieratá a šli dole ulicou. Po ceste už čakali ďalší ľudia so zvieratami, ktorí mu dali na starosť aj tie svoje. Takto sa pastýri striedali po týždňoch. Ak sa dohodli na jednom na celý rok, pravidelne sa mu platilo, napríklad za jednu kravu jedným chlebom a kilom slaniny. No neskôr si už každý pásol svoje zvieratá sám.

 

Autorka spomienky veľmi rada spomína na 1. Máj. Bol to pre nich akoby sviatok. Hoci v oblasti Humenného počas Studenej vojny neboli až tak hrozné podmienky, no ťažko by ste hľadali plne zásobené obchody, rôznymi potravinami.

,,Keď prišiel dátum 1. mája, každý bol v meste, aby si mohol nakúpiť. Čakali sme aj hodiny pred obchodmi, len aby sa nám niečo ušlo a mali čo to navyše. V ten deň boli zásobené obchody ako nikdy inokedy. Dnes je v obchodoch mnoho ovocia,  ako napríklad pomarančov kiwi a banánov, vtedy sme o takom mohli len snívať. Boli sme radi, ak po čakaní pol dňa v rade na mäso, sa nám nejaké dobré ušlo. Pri iných produktoch, ako cukor a múka tomu nebolo inak. Nemali sme veľa, ale boli sme radi aj za to, čo sme mali.“

 

 

Zdroj spomienok:

Spomienky Evy Godžákovej

Zaznamenala: Dana Godžáková, 3.6.2016, Hažín nad Cirochou

Uverejnené so súhlasom autora spomienky.