Na druhý deň ráno, v nedeľu dňa 26. júna 1949 príslušníci Bezpečnosti informovali Krajské veliteľstvo ZNB v Prešove o nočných udalostiach v Dlhom nad Cirochou. Bola utvorená zvláštna vyšetrujúca komisia, ktorá sa odobrala do obce Dlhé nad Cirochou, aby overila nahlásené udalosti. Ráno odišli mnohí Dlžania na odpustovú slávnosť do Belej nad Cirochou. Medzitým príslušníci Bezpečnosti s guľometmi v rukách obkľúčili celú dedinu a asi 50 ďalších vošlo priamo do dediny. Keď sa pútnická procesia vracala z Belej domov, na východnom vstupe do dediny už ľudí čakala Bezpečnosť a vyzývala ich, aby sa rozišli a vrátili sa domov cez záhrady, poza dedinu. Niektorí poslúchli, ale časť vošla do dediny priamo po hlavnej ceste, aby dôstojne odniesli pútnický kríž do kostola.
Hneď po príchode procesie začalo v obci vyšetrovanie. Bolo veľmi kruté a ľudia dodnes spomínajú na túto nedeľu ako na „krvavú nedeľu“. Vyšetrovatelia najskôr šli do každého domu a zisťovali, kto z jeho obyvateľov bol večer pri fare. Tých ľudí potom priviedli do krčmy v dome spotrebného družstva – v „Spolku“, kde ich vyšetrovali – oddelene ženy od mužov. Ženy museli stáť otočené čelom k stene. Báli sa o svoj život. Preto si kľakli na zem a chceli si vzbudiť ľútosť nad svojimi hriechmi, ale boli prinútené opäť vstať. Vyhrážali sa im, že ich pozatvárajú a pošlú do ZSSR.
V druhej miestnosti vyšetrovali mužov. Ženy počuli cez stenu len ich výkriky a plač pri vypočúvaní a mučení. Príslušníci bili každého, kto nepovedal mená aspoň ďalších dvoch alebo troch, ktorí boli pred farou. Najzúrivejší bol krajský bezpečnostný referent, ktorý „tĺkol ľudí aj pažbou pištole, lebo rukami nevládal.“ Nelenili ani ostatní. Chlapom zapichovali za nechty špendlíky a používali aj iné spôsoby týrania. V prestávkach, keď sa išli najesť, museli si najskôr v potoku poumývať skrvavené ruky. Po ich odchode upratujúce ženy „v lavóroch vynášali z miestnosti krv“.

Vyšetrovanie a súdy

Večer zobrali do vyšetrovacej väzby vo väznici Okresnej prokuratúry v Prešove 56 občanov aj s kňazom Tomkom. V nasledujúcich dňoch zaistili ďalších mužov, až sa počet zaistených ustálil na čísle 71. Niektorí občania sa zo strachu pred zaistením skrývali celé mesiace po lesoch alebo po známych v blízkych obciach. Šiesti občania boli stíhaní na slobode.

Po niekoľkých dňoch prepustili kňaza Jána Tomka. Po rokoch spomínal, že jeho prepustenie bolo provokáciou. Hovoril, že týmto chceli vtedajší mocipáni vyprovokovať ostatných dedinčanov, ktorých príbuzní zostali vo väzbe, aby sa postavili proti nemu. Nestalo sa tak. Keď pri príchode domov šiel zo železničnej stanice na faru, ľudia stáli na ceste a vítali ho s plačom. Vo väzbe bol pravdepodobne takisto bitý. Po prepustení potom každú nedeľu z kazateľnice vyzýval ľud k modlitbe za tých, ktorí boli väznení. Zatknutých Dlžanov vo väzbe ďalej vypočúvali. Aj v Prešove používali vyšetrovatelia pri výsluchoch násilné metódy. Z mnohých smutných osudov teraz uvediem len dva.

Za zverské vyšetrovanie zaplatil svojím životom dlžiansky kostolník Ján Piškanin. Jeho totiž upodozrievali, že večer 25. júna zvonil v kostolnej veži na poplach. Bezpečnostný referent ho tak zbil pažbou pištole, že sa pomiatol. Mučený bol aj vo vyšetrovacej väzbe. Vo štvrtok 21. júla 1949 ho prepustili z väzby. Domov prišiel už psychicky narušený, a preto v pondelok 25. júla mal s ním ísť jeho syn na vyšetrenie do Levoče do psychiatrického ústavu. Avšak v sobotu 23. júla večer o štvrť na desať vystúpil na kostolnú vežu, odkiaľ skočil a zabil sa. Farár Ján Tomko bol presvedčený (ako aj všetci Dlžania), že samovraždu spáchal v nepríčetnom stave, preto mal kostolník riadny kresťanský pohreb, čo Tomko odôvodnil v liste košickému biskupovi okrem iného aj tým, že „dlhé roky bol veľmi svedomitým kostolníkom a tichým a pobožným kresťanom – katolíkom, ktorý v živote azda nikomu neublížil“. Kostolník Ján Piškanin umrel ako štyridsaťdeväťročný.

V čase, keď začalo zvonenie na poplach, bola blízko pri kostole Mária Lelková. Keďže šlo o signál, ktorý sa používal pri požiari, myslela si, že niekde skutočne horí, preto vystúpila na vežu a pomáhala zvoniť. Počas vyšetrovania jej zvonenie vyšlo najavo a bola obvinená z toho, že práve ona dala svojím zvonením dohodnutý signál občanom, hoci to vôbec netušila. Vo vyšetrovacej väzbe ju nebili, ale stále jej pripomínali, že sa nevyhne bitke a týraniu, ak bude zapierať. Neprezradila, kto začal zvoniť prvý. Neuposlúchla ani rady spoluväzňov, aby zvonenie pripísala vtedy už mŕtvemu kostolníkovi – jemu by už toto obvinenie nepriťažilo. Zachovala sa podľa svojho svedomia za cenu straty slobody.

Po skončení vyšetrovania sa konalo dňa 5. októbra 1949 hlavné pojednávanie Okresného súdu v Humennom vo veci vzbury v Dlhom nad Cirochou. Počas neho viacerí obžalovaní odvolali svoje výpovede uskutočnené pred vyšetrovateľmi ZNB priamo v obci, ako aj pred vyšetrujúcim sudcom Krajského súdu v Prešove. Odôvodňovali to tým, že k priznaniu alebo k usvedčeniu jednotlivých spoluobžalovaných boli donútení bitkou, a keď bití neboli, konali to tak zo strachu z bitky. Okresný súd tieto tvrdenia nevzal do úvahy.
Po vykonanom dokazovaní vzal okresný prokurátor obžalobu voči 35 obvineným späť. Štyroch obvinených okresný súd oslobodil a 30 dospelých občanov uznal za vinných zo spáchania zločinu vzbury a 8 neplnoletých občanov za vinných zo spáchania previnenia vzbury. Šiesti obvinení podali odvolanie a odvolací súd dňa 4. novembra 1950 prekvalifikoval ich obvinenie na trestný čin násilia na verejnom činiteľovi a upravil výšku trestov.

Rehabilitácia

V spoločenskopolitických pomeroch päťdesiatych rokov obnovenie procesu s občanmi Dlhého nad Cirochou neprichádzalo do úvahy. Prežité utrpenie v čase tzv. Katolíckej akcie však ešte väčšmi zblížilo cirošskodlžianskeho farára Jána Tomka s farníkmi. Odmietal sa zapájať do podujatí organizovaných štátnou mocou, ako boli rôzne kňazské konferencie, manifestačné púte a pod. Pokusy o získanie Jána Tomka k spolupráci s režimom sa skončili neúspešne. V hodnotiacej správe cirkevného tajomníka na konci roku 1950 bol označený ako „reakčný, náboženský fanatik, skryte škodlivý.“  Domnievam sa, že podobne hodnotený mohol byť aj v nasledujúcich rokoch. Obviňovanie z náboženského fanatizmu, „reakcionárstva“ a aj z „bitkárstva“ neminulo ani jeho farníkov.

O udalostiach, ktoré poznačili koniec júna 1949 v Dlhom nad Cirochou, sa mohlo hlasnejšie hovoriť až v období tzv. pražskej jari v roku 1968. August 1968 a následná normalizácia však úsilie o rehabilitáciu občanov zmarili.  Rehabilitačný proces bol možný až po „nežnej revolúcii“ v novembri 1989.
Úsilie o rehabilitáciu odsúdených Dlžanov vyvinul najmä Okresný výbor Konfederácie politických väzňov Slovenska v Humennom. Okresný súd v Humennom dňa 1. marca 1991 právoplatne rehabilitoval 32 občanov pôvodne odsúdených pre zločin alebo previnenie „vzbury“. Ďalších šesť občanov, ktorým bolo zmenené obvinenie za útok na verejného činiteľa, boli na podnet Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky rehabilitovaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky dňa 22. júla 1993.

Epilóg

Kňaz Ján Tomko – strýko J. Em. Jozefa kardinála Tomka – pôsobil ako dekan – farár v Dlhom nad Cirochou 50 rokov až do roku 1995. Po odovzdaní funkcie ostal tu na odpočinku. Zomrel 13. apríla 1996 vo veku 83 rokov. Pochovaný je medzi svojimi farníkmi na dlžianskom cintoríne. Cirošskodlžania si na neho doteraz s úctou spomínajú okrem iného aj kvôli spoločne prežitému utrpeniu.

Tento text je prepracovaným znením prednášky, ktorá odznela pri prezentácii rovnomennej knihy autora na seminári v Dlhom nad Cirochou dňa 6. septembra 2008 v Dlhom nad Cirochou, konanom pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule obetiam, odsúdeným v súvislosti s tzv. Krvavou nedeľou v júni 1949. Vychádza z prezentovanej knihy, preto priame odkazy na literatúru a pramene neuvádza. Vyhľadať ich možno v samotnej knihe: GUMENICKÝ, Jozef: Ľudová vzbura v Dlhom nad Cirochou. Dlhé nad Cirochou: 2008, 56 s. ISBN 978-80-970001-6-5.
Prednáška je publikovaná v časopise Naše svedectvo, č. 5/2008, s. 22-32.