Činnosť kuráta ovplyvňovala prebiehajúca situácia na bojisku. Práca bola v zásade rozdielna keď sa jednalo o vojnu pozičnú a keď o pohyblivú vojnu. V prípade pohyblivej vojny, ktorá prebiehala v častom menení pozícií a dlhých, väčšinou viacdenných pochodoch bez výraznejšieho oddychu, bolo nemožné viesť pravidelné poľné bohoslužby. Iba keď sa vojsko zastavilo na relatívne dlhší čas, mohla sa pod holým nebom, alebo stanom uskutočniť aj svätá omša. Miestami svätých omší bývali aj rôzne sýpky, sklady, zruby atď. Najslávnostnejšou atmosférou vynikala, pokiaľ prebiehala v kostole na operačnom území a teda za zvuku organu, vydávajúceho cirkevné melódie, alebo hymnu monarchie. Masové bohoslužby na otvorenom priestranstve, niekedy doplňované hrmotom z diaľky doliehajúceho delostrelectva, bol aj pre duchovných veľa krát nezabudnuteľným zážitkom.[1]

“V žiari slnka stálo 5 tisíc ozbrojených vojakov, mlčky tesne vedľa seba, lebo vo vojne neznie hudba a bolo počuť iba štrnganie ružencami, s ktorými sa mnohí modlili k Panne Márii.”[2]Vyskytovali sa prípady, kedy duchovný slúžil bohoslužbu priamo v predných pozíciách, často pod paľbou nepriateľských armád.[3] Duchovný často pracoval pri vojsku aj viac rokov v kuse a jeho osoba sa stávala neodlúčiteľnou súčasťou pluku. Istý kurát, keď po rokoch opúšťal vojakov, vyjadril svoje myšlienky nasledovne: “Nepretržitých 32 mesiacov stojím na fronte s mojim plukom, s ktorým som zdieľal osud chmúrnych i víťazných dní – a tak mi pripadalo strašne ťažké, oddeliť sa od mojich mužov.”[4]Veľakrát kňaz neslúžil iba pri jednom konkrétnom pluku, ale jeho služby využívalo viac regimentov, niekedy aj desiatky kilometrov od seba vzdialených. Osamotený duchovný sa počas presunov na koni, alebo niekoľkohodinovou chôdzou vystavoval mnohým nebezpečenstvám. Pokiaľ sa naskytla potreba a okolnosti to dovoľovali, vojenský kurát slúžil aj potrebám obyvateľstva žijúceho na území bojiska. Prítomnosť rakúsko – uhorských katolíckych poľných duchovných využívalo napr. poľské obyvateľstvo žijúce na území cárskeho Ruska. Naopak, vojaci c. a k. armády sa často zúčastňovali omší v miestnych kostoloch, celebrované tamojšími kňazmi.

Kurát slúžieval aj ako tlmočník medzi lekárom a pacientom. Poľné duchovenstvo mohlo udeľovať všetky sviatosti, až na birmovanie a vysväcovanie kňazov.[5]

Obzvlášť špecifické pôsobisko malo duchovenstvo slúžiace na talianskom fronte, najmä v Dolomitoch. Presúvanie sa medzi jednotlivými plukmi bolo v strmom, ľadovom vysokohorskom teréne veľmi ťažké. Od septembra, októbra do apríla, mája vládla krajine krutá zima, sprevádzaná niekoľkometrovou snehovou pokrývkou, lavínovým nebezpečenstvom, extrémne nízkymi teplotami a častými, vyše 100 km/h silnými fujavicami.[6] Pre prírodné podmienky takmer neustále vznikali problémy so zásobovaním a tak trpeli všetci zúčastnení fyzickým vyčerpaním.[7]

Ďalším netypickým zaradením duchovných bolo zaradenie ku kavalérii. Ich činnosť sa musela prispôsobiť úlohám jazdeckých plukov, teda sústavnému presúvaniu sa. Hoci mal kurát pri kavalérii vyššiu možnosť používania sakrálnych stavieb, ako kňaz pri peších oddieloch, aj tak si väčšinou musel všetky predmety potrebné ku slúženiu omše nosiť so sebou. Napr. v ruskom Poľsku, jednom z krajov, kde operovala c. a k. armáda, ležali obce príliš ďaleko od seba. Počas jazdy krajinou prechádzala kavaléria miesta, kde sa nachádzali poľné nemocnice, či stanovištia rôznych menších oddielov bez svojho kňaza. Jazda sa tu zastavovala kvôli prestávkam určeným na oddych a kŕmenie koňov a kurát mohol slúžiť dušiam veriacich. Veľakrát sa naňho vojaci obracali s prosbou, či by nemohol vziať a odoslať pohľadnice pre rodiny, keďže poľná pošta nefungovala vždy bez problémov. Ak sa dalo, býval pre návštevy lazaretov vybavený menším počtom cigariet a drobných darčekov, ktoré aspoň trocha mohli vojakom uľahčiť ťažké časy.[8]

Počas pôsobenia na tureckom území, prichádzali rakúsko – uhorskí a nemeckí vojaci do bezprostredného styku a vzájomné vzťahy neboli práve vždy srdečné. Tieto netaktnosti neobišli ani kňazov. Počas vyznamenávania dvoch nemeckých kurátov vyznamenaním duálnej monarchie, sa jeden z nich posmešne vyjadroval o habsburskej monarchii. Naopak rakúskym kurátom Tarekovi[9], Schrottymu a P. Lombosovi, ktorí vykonali veľa pre nemecké jednotky, sa údajne miesto vyznamenaní ušlo zaobchádzanie “ako k ľuďom druhej triedy”.[10]

Vojna a s ňou spojené hrôzy spravidla upevňovali u vojakov silu viery. Poľní duchovní sa u vojska tešili veľkej úcte, vyplývajúcej z ich potreby poskytovania duchovnej služby.[11] Vojak prejavoval nesmiernu túžbu po božom slove, po vyspovedaní sa, po vypočutí svojich dojmov, starostí a obáv. Človek, ktorý sa každodenne stretával na bojisku s utrpením a neľudskou smrťou túžil po prítomnosti služobníka božieho. Prostí a zbožní muži, ktorí sa zo dňa na deň stali svedkami plynových útokov, zákopov plných mŕtvol, obhorených, či dotrhaných tiel svojich spolubojovníkov a kamarátov, väčšinou videli jedinú istotu a silu vo všemohúcom Bohu. Ako príklad môže slúžiť referovanie jednotlivých poľných superiorátov, ktoré podľa sily vojsk, hlásili 100 000 – 300 000 veľkonočných svätých prijímaní.[12]

Samozrejme túžba po duchovnej úteche vojaka sa priamo úmerne zvyšovala s narastajúcimi depresiami z vojnových zážitkov a najmä s čoraz viac sa zhoršujúcim stavom raneného, s jeho zvyšujúcimi sa bolesťami a utrpením. Príslovečne úprimne vyznela spoveď ťažko raneného, neočakávajúceho už nič okrem pobratia sa do večnosti a teda usilujúceho o čo najdokonalejšie vyrovnanie s Bohom.[13] Bolo povinnosťou vojenského duchovného, pokiaľ vojak o to požiadal a bolo to čo i len trochu možné, v každý čas a za každých okolností objaviť sa pri postihnutom a venovať sa jeho náboženským potrebám. Takisto pôsobil ako autorita pri dohliadaní na obetavé, starostlivé a dôkladné ošetrovanie a staranie sa o trpiacich. Prácu lekárov, zdravotného personálu a kňazov v nemocniciach a na obväziskách pritom sťažovalo absolútne nerešpektovanie stanov ženevskej konvencie a barbarské počínanie si nepriateľských vojsk. Existuje veľa svedectiev, keď na budovu slúžiacu, ako zdravotné zariadenie, dopadali granáty a posádka musela napriek označeniu domu vlajkou červeného krížu, odnášať ranených preč od nového cieľa delostrelectva.[14] Ďalšou z činností kuráta, súvisiacou s poslednými okamihmi vojaka, bolo spísanie poslednej vôle zomierajúceho.[15]

Kňaz slúžiaci pri vojsku mal pôsobiť ako morálna podpora a aj keď sa orientoval na svojich veriacich, pri upokojujúcich slovách nemal nikdy robiť rozdiely vo vyznaní[16]. Aj preto možno prvú svetovú vojnu chápať ako počiatky ekumenizmu. Sú zaznamenané správy o spoločných bohoslužbách, vedúcich súčasne katolíckym i evanjelickým duchovným.[17]

Úlohou kuráta bolo, skutkami pôsobiť ako príklad a počas omší mužov posiľňovať v bojovej morálke a zamedzovať rozširovaniu beznádeje, neposlušnosti, či nebodaj nálad vedúcich k dezercii. Z psychologického hľadiska, mohol byť v takejto činnosti sotva niekto užitočnejší, než kňaz. Duchovný, popri snahe pomôcť vojakovi s psychickými problémami, mohol najlepšie nazrieť do vnútornej atmosféry mužstva, informovať o problémoch veliteľstvo a tým pádom učiniť opatrenia proti vzniku situácie vedúcej k prepuknutiu nevojenských nálad.[18] Bol schopný efektívne a vierohodne podať dôležitosť účasti Rakúsko – Uhorska v tomto svetovom konflikte. A tomu prikladala armáda význam a dôležitosť.

Nabádali vojakov, aby s mužnou kresťanskou trpezlivosťou znášali núdzu, pretože všetká bolesť sa nedeje bezcieľne, ale je najpresvedčivejším nástrojom v službách dobra. Aby si uvedomili, že aj keď by v boji vyliali svoju krv, bolo by to pre tých, ktorých nechali doma, pre dokonalejší svet, šťastnejšie ľudstvo, v slovníku ktorého v budúcnosti bude chýbať slovo vojna.[19] Nasledujúce citáty svedčia o niekedy príliš vysoko patriotických kázňach. “Aj náš posledný výkrik, naše posledné poďakovanie patrí nami vrelo milovanému Rakúsku a jeho veľkému cisárovi. Ave Caesar, morituri te salutant! Takto Ťa  zdravíme aj my, vznešený panovník na dôstojnom habsburskom tróne. Ave Caesar, morituri te salutant! A ako krv hrdinov z roku 1813 mala za následok znovuzrodenie národa nemeckého, tak sa má v budúcnosti, s vypätím všetkých našich síl – a ak potrebné bude, aj s preliatím  krvi našej – a z krvi našich padnutých bratov dosiahnuť jednotné, silnejšie Rakúsko.[20]Monarchia bola vlasťou danou od Boha a zasluhovala preto lásku a vernosť až po smrť. A aj vojna bola vôľou Božou, povinnosťou nezdráhať sa v nej aj posledný krát vydýchnuť, keďže raz nadíde konečné zúčtovanie a v ňom preukázanie počínania si v posvätnom vojenskom poslaní.[21]

Vojenský duchovný bol tou osobou, ktorá mohla pred vojskom poukazovať na teologickú a morálnu podstatu nepriateľa, vkladať biblické citáty do súvislostí s prítomnosťou a ukázať kto vlastne po vojne túžil. Z prameňov, pochádzajúcich z celého priebehu vojny je jasne vidieť oceňovanie prínosu poľného kléru armádnymi kruhmi. Často bola totiž sila myšlienok, ovládajúca masy a nabádajúca k skvelým činom, hodnotená vyššie než akákoľvek sila zbraní.

Vlastenecky orientovanými kázňami sa mala u mužov budovať láska k panovníkovi, k panovníckemu rodu a k vlasti. Vojak nesmel zabúdať, že panovník miluje svoje národy, zvlášť vojakov, a preto ho aj my máme milovať. Kurát varoval pred hriechmi, ako aj prehreškami proti monarchii, či armáde a zároveň nabádal za každých okolností žiť ako kresťan a dobrý vojak. Nikdy nemal zabúdať, že vojsko má byť podporou dobra, cnosti a poriadku.[22] Kurát mal nabádať na zbožné a civilizované správanie vojsk voči domácemu obyvateľstvu. O tom, že táto práca plodila ovocie, prezrádza list, ktorý kurátovi napísal kňaz z dedinky, kde bol ubytovaný jeho pluk slovinských vojakov. “Na konci vojny vojny, keď sa naši muži vracajú domov, dávam im prekrásny príklad ubytovaných slovinských Štajercov”.[23] Omše sa celebrovali aj pred dlhodobo zranenými a chorými vojakmi a vojnovými zajatcami. Ako nemocnice, tak aj zajatecké tábory sa skladali z množstva barakov. V strede takéhoto zariadenia bývalo väčšinou námestie, na ktorom stál provizórny kostolík.[24] V druhom prípade mohol byť na duchovné potreby vyhradený jeden z barakov. Zariadenie takéhoto kostola bývalo veľmi skromné a často bol jeden barak vyhradený pre bohoslužby zajatcov všetkých konfesií.[25] Kňažstvo slúžiace pri c. a k. námorníctve odbavovalo bohoslužby na palube lode, či v prípade nepriaznivého počasia v podpalubí.[26]

Objektívne je treba spomenúť, že sa prirodzene aj medzi poľným duchovenstvom vyskytli prípady neplnenia si dostatočne svojich povinností, nevhodného správania a zasielania sťažností na stranu kuráta.[27]

Posledné pomazanie

Vojak schopný prijať posledné pomazanie, musel spĺňať tri nasledovné podmienky. Príjemca musel byť pokrstený, ťažko chorý, alebo ranený a schopný hriechu.[28] Posledné pomazanie malo, podľa slov sv. Jakuba, rozmnožovať posväcujúcu milosť, sprostredkovať odpustenie všetkých, aj ťažkých hriechov, posilovať v pokušeniach a bolestiach pri smrteľnom zápase, či často dávať telesné zdravie.[29]

Posledné pomazanie mohlo byť udelené vojakovi iba v bezprostrednom ohrození života. Pokiaľ išlo o odstránenie odumretého orgánu (napr. amputácia nohy), postihnutý nebol považovaný za nebezpečne chorého. Keď sa však počas zákroku vyskytli komplikácie, nebezpečne ohrozujúce život vojaka, sviatosť mala byť urýchlene udelená.

Ak operácia mala viesť k náprave život ohrozujúceho stavu, posledné pomazanie bolo udeľované. Často sa vyskytli prípady, že po vykonanej operácii sa smrteľné príznaky znova vrátili. Vtedy mohlo byť pomazanie udelené opakovane.

V prípade nákazlivých ochorení, keď mohlo byť ohrozené aj zdravie duchovného bola sviatosť udeľovaná pomocou dlhej paličky zakončenej kúskom bavlny. Vojakom pred bitkou a odsúdencom na smrť nesmelo byť posledné pomazanie udelené.[30]

Pochovávanie vojakov

Bojové operácie, prebiehajúce za neľútostných strát na životoch, pridávali poľnému duchovenstvu ďalšiu z ich povinností, pochovávanie a dohliadanie na budovanie vojenských cintorínov. Miesta posledného odpočinku bojujúcich sa spravidla nachádzali priamo za frontovou líniou, vedľa nemocničného zariadenia. Hroby boli, ako jednotlivé, tak aj hromadné.[31] Samotný spôsob pochovávania závisel od momentálnej situácie na bojisku. Väčšinou podmienky nedovoľovali slávnostnejšiu ceremóniu pochovávania. Mŕtvi boli v uniforme zabalení do celtoviny a ukladaní do spoločných hrobov. V horúcich letných mesiacoch, keď rozkladajúce sa telá mohli rýchlejšie spôsobovať epidémie, bolo nevyhnutné urýchlené pochovávanie do spoločných hrobov. Miesto ich posledného odpočinku bývalo označené narýchlo zbitým malým krížom.[32] V prípade, keď vojsko muselo postupovať, alebo naopak ustupovať pred nepriateľom, musel kňaz, ako súčasť pluku nechať okolo ležiacich mŕtvych vojakov napospas osudu. Vojaci boli pochovaní, keď sa situácia upokojila. Pokiaľ bol pri ich pochovávaní prítomný aj kňaz, išlo o duchovných ďalších pochodujúcich plukov alebo poľných nemocníc. Nezriedka si povinnosť pochovať opustené mŕtvoly musela splniť nepriateľské vojsko.

Sobáš per procuratorem

Bežne zaužívaným bol tzv. sobáš per procuratorem. Išlo o obrad bez prítomnosti ženícha, keďže ten sa práve nachádzal na bojisku a nebolo jasné, kedy by sa mohol objaviť doma. Snúbenci však čo najrýchlejšie chceli vstúpiť do stavu manželského, najčastejšie z dôvodu každodennej možnosti smrti vojaka, alebo tehotenstva. V prípade sobáša per procuratorem musel ženích určiť svojho zástupcu a ten ho počas ceremónie zastúpil.[33]
————————–

[1] C. a k. poľní duchovní a vojaci sa často spoločne modlievali k patrónovi všetkých spravodlivých bojovníkov, Sv. archanjelovi Michalovi. Už oddávna sa uctieval a zvolával, predovšetkým počas vojnového nebezpečenstva a chorôb. Na východe mu, ako ochrancovi pred chorobami zasväcovali kostoly už v 4. storočí. Na západe pramenilo jeho uctievanie, ako patróna vojakov, z údajného zjavenia sa v časoch strachu a neistoty pred nájazdom Gótov v 5., alebo 6. stioročí. K. A. Ap. F. V., Karton 160, Der hl. Erzengel MICHAEL, Schutzpatron unserer Krieger. New Catholic Encyclopedia, Volume II. New York: Mc Graw – Hill, 1967, s. 794.

[2] TISO, Jozef: Prejavy a články. Ed: Miroslav Fabricius, Ladislav Suško. Bratislava: Accademic Electronic Press, 2002, s. 24.

[3] K. A. Ap. F. V., Karton 180, 444/17.

[4] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarms katolische Militärseelsorge im Weltkriege. Wien: 1938, s. 86.

32 Monate stehe ich ununterbrochen mit meinem Regimente an den Fronten, habe dessen Schicksal in trüben und siegreichen Tagen geteilt – es fällt mir furchtbar schwer, mich von meinem Männern zu trennen.

[5] TISO, Jozef: Prejavy …, c. d., s. 92.

[6] Poľní kuráti Simon Choman a Benedikt Martin zahynuli na následok spustenia lavíny. LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarns…, c. d., s. 81 – 82.

[7] SCHWINGHAMMER, Uwe: Die Militärseelsorge in Tirol (Diplomarbeit). Innsbruck: Universität Innsbruck, 1994, s. 24.

[8] GRÖSSER, Pallottinerpater,: Typisches aus der Tätigkeit eines Kavalleriepfarrers. In: Theologie und Glaube, 7 (1915), s. 304 – 305.

[9] V rámci nedostatku duchovných na palestínskom fronte, bol rok predtým do Ázie vyslaný práve Michael Tarek, toho času slúžiaceho v posádkovej nemocnici vo Viedni. Vzhľadom k jeho dobrým odporúčaniam a ovládaniu nemeckého, maďarského a slovenského jazyka bol ideálny kandidát. K. A. Ap. F. V., Karton 162, 8383.

[10] K. A. Ap. F. V., Karton 180, No. 1069 ex 17.

[11] K. A. Ap. F. V., Karton 180, Nr. 407.

[12] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarns …, c. d., s. 92.

[13] TISO, Jozef: Prejavy …, c. d., s. 91.

[14] TISO, Jozef: Prejavy …, c. d., s. 39.

[15] BJELIK, Emmerich: Handbucg für die k. u. k. Militärgeistlichkeit. Wien: St. Norbertus, 1905, s 228.

[16] Evenjelické vojenské duchovenstvo nemalo zriadený nijaký úrad porovnateľný s poľným vikariátom, stojacim v čele katolíckej duchovnej služby. Treba objektívne priznať, že existencia takejto inštitúcie by pre poľný vikariát znamenala neželateľnú konkurenciu. Aj úrad evenjelického vojenského superintendenta fungfoval iba teoreticky. Neexistujúce kontakty medzi ministerstvom vojny a veliteľstvom s evenjelickými duchovnými neraz spôsobovali problémy. Tí prekticky spadali pod jednotlivé katolícke superioráty. SCHWINGHAMMER, Uwe: Militärseelsorge …, c. d., s. 7 – 8.

[17] SCHWINGHAMMER, Uwe: Militärseelsorge in Tirol …, c. d., s. 8.

[18] PLASCHKA, Richard S: Contradicting Ideologies: The Pressure of ideological Conflicts in the Austro – Hungarian Army of World War I. In: The Habsburg Empire in World War. New York: Boulder, 1977, s. 110.

[19] TISO, Jozef: Prejavy …, c. d., s. 90.

[20] HONZIG, Heinrich – Christian: Allerseelen 1915. Trauerrede. – Iglau. Militärseelsorge, 1915, s. 15.

Auch unser letzter Aufschrei, unser letzter Gedanke gehöre unserem heiß geliebten Oesterreich und seinem großen Keiser. Ave Caesar, morituri te salutant! So grüßen auch wir Dich, erhabener Herrscher auf dem alterwürdigen Habsburgerthrone.

Ave Caesar, morituri te salutant! Und wie das Blut der Helden von 1813 die Wiedergeburt des deutschen Volkes herbeigeführt hatte, so soll mit dem Zutun unserer besten Kräfte, – wenn es sein müßte, auch unserer Blutes – aus dem Blute der gefallenen Brüder ein einiges, mächtiges Oesterreich.

[21] PLASCHKA, Richard S.: Contradicting …, c. d. s. 109.

[22] ZHÁNĚL, Rudolf: Pomocná vojenská duchovní správa. In: Časopis Katolického duchovenstva, 49 (1908), s. 19 – 20.

[23] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarns …, c. d., s. 93.

Am Schlusse des Krieges, wenn unsere Männer nach Hause kommen, rufe ich Ihnen das herrliche Beispiel der slowenischen Steirer in Erinnerung.

[24] K. A. Ap. F. V., Karton 180, St. Pölten, Inspiziert am 14. August 1917. und am 18. Juni 1918.

[25] FILKORN, Eugen: Verný svojmu svedomiu. Toronto, Ontario: Slovak Canadian Cultural Heritage, 2004, s. 200.

[26] LEGLER, Johannes: Militärseelsorge in der österreichisch – ungarichen Armee von 1867 – 1918. Wien: Wiener Katholische Akademie, 1979, s. 63.

[27] SCHWINGHAMMER, Uwe: Die Militärseelsorge …, c. d., s. 27.

[28] BJELIK, Emmerich: Handbuch …, c. d., s. 250.

[29] E. K.: Boh moja nádej. Praha: Cyrillo – Methodejská Knihtlačiareň, 1916, s. 42.

[30] BJELIK, Emmerich: Handbuch …, c. d., s. 250.

[31] Pre väčšinu takýchto jednoduchých vojenských cintorínov znamenal koniec vojny zánik. Pozostatky vojakov boli zväčša nazhromaždené z viacerých okolitých miest a spolu uložené do jedného masového hrobu.

[32] TISO, Jozef: Prejavy …, c. d., s. 46.

[33] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Napr. Nr. 13 685, Dispens od tří prohlášek – povolení sňatku per procuratorem – splnomocnění ke sňatku.