Dokument Legenda o bitkách ČA v obvode Vyšná Radvaň je výsledkom centrálneho zhromažďovania dát o bojoch Červenej armády a o padlých vojakoch, ktoré sa uskutočnilo v roku 1946. Miestne národné výbory v obciach mali vypracovať dokument na základe priloženého dotazníka, ktorý obsahoval šestnásť bodov. Dokument spracovaný podľa tohto dotazníka mal poskytnúť informáciu, ako prebiehala bojová činnosť v danom obvode, aké škody napáchal prechod frontu a či sa v obvode nachádzajú hroby vojakov, resp. aký bol ich osud. Predkladaný dokument vypracoval MNV vo Vyšnej Radvani. Cely dokument ma rozsah 4 strán. Dokument bol odoslaný ONV Medzilaborce dňa 11. decembra 1946. Dokument ponechávame v pôvodnom znení aj s gramatickými a štylistickými chybami. Opravené boli len zjavné preklepy v slovách z dôvodu, aby bol zachovaný význam vety.

Obvodný úrad MNV vo Vyšnej Radvani.

 

Legenda o bitkách ČA v obvode Vyšná Radvan-legenda o borjbe Krásnoj armii s Nemecko-fašistickými zachvatčikami v rajone Vyšňaja Radvaň.

ČA bojno proti Nemcom v tunajšom obvode vstúpila dňa 25. novembra 1944. roku a to na hrebeňoch hôr od Zbudskej Belej a Valentoviec na východ. Dňa 24. novembra 1944 v obci Zbudskej Belej a vo Valentovciach bolo už vidieť prípravy Nemcov k odchodu. V noci zo dna 24 nov. 1944 Nemci potichu vyprázdnili obec Zbudskú Belu a osadu Valentovce, kde malí umiestnení svoje delostreletvo a to 12 kusov poľných diel. Z osady Valentovce a z obce Zb. Bela bolo z týchto diel strieľané po dobu 6 týždňov smerom na Výravu a na Karpatské hrebene, kde stála fronta ČA. Dňa 25. novembra ráno, keď sa pozostalé obyvateľstvo prebúdilo zo spánku, videlo, že v obci niet už ani jediného Nemca. Podobne tomuto tak bolo aj v obci Volica, Niž. Radvaň, Brestov a Vyšná Radvaň. Nemci odťahli smerom na Niž. Oľku. Prvé ruské hliadky sa zjavily nad Valentovcami, odkiaľ išli priamo na Niž. Čabiny a odtiaľ na Niž. Oľku, takže v Nižnej Oľke hliadky ruské boli už prv, ako v ostatných obciach tunajšieho obvodu. Pri ústupe Nemci vyhodili do vzduchu betonový most v obci Volica, od ktorého výbuchu bolo zničených 20 domov a taktiež aj kostol gr. kat. Na hlavnej hradskej bol ešte vyhodený most do vzduchu medzi obcou Niž. Radvaň a Brestov a to na doline “Na Hlubokoj”. Podobne bol vyhodený most aj v obci Nižnej Radvani a ďalej most cez Laborec z Nižnej Radvani do Vyš. Radvani. Tento bol podminovaný a ešte pri jeho znovuvýstavbe našli sa miny a to 6 kusov po oboch stranách rieky. Počas leteckých náletov bol silne poškodený aj objekt železničný. Sama železničná trať bola ešte v mesiaci septembra a októbra 1944 zničená a to tak, že boly ekrazitom poroztrhované železničné koľajnice, mosty vyhodené do vzduchu a podvaly— šlipery boly v polovici strojom rezané. Po prichode ČA, ktorú miestne obyvateľstvo všadial velmi vrele vítalo pot toľkých útrapách a strádaniach, táto ihneď sa dala do opravy železnice a to tak rýchlým tempom, že miestne obyvateľstvo, ktoré sa nazdavalo, že trať nebude ani behom dvoch rokov opravená a do premávky daná, táto bola behom 14 dňov opravená, takže ruské vlaky už v decembri premávaly až po Humenné odkiaľ ďalšia dodávka pre oslobodzujúcu armádu diala sa už nákladnými autami a až do skončenia bojov-kapitulacii nemeckej armády. Podotýka sa, že trať bola zriadená na širokú ruskú až po Humenné.

2./ Boje v tunajšom rajone neboly takmer žiadne a boly iba prestrelky.

3./ Miestne obyvateľstvo a to len tí, ktorí zostali a ktorým sa podarilo v okolitých lesoch sa ukryť nádšene vítalo ČA, ktorá prinášala oslobodenie zpod fašistického jarma. Prechody v jednotlivých úsekoch a priestory okolo vyhodených mostov boly zaminované, ktoré ešte aj po prechode frontu mnoho obeti vyžiadovaly z obyvateľstva a to najmä z deti, ktoré nevediac o účinkoch týchto zakopaných mín, na nich nadbehli alebo ich vyberali a ktoré potom ich aj usmrtily. Takto padlo za obeť a bolo poranených v celom obvode okolo 50 osôb.

4./ Keďže neboly žiadne boje, počet padlých ČA je v obvode nepatrný a to všetko pohromade 7 osôb. Z týchto bolo vo Valentovciach pri št. škole pochovaný jeden, vo Volici na vojenskom cintoríne z predošlej vojny 2, v Nižnej Radvani jeden na vojenskom cintoríne, vo Vyšnej Radvani 3 pri stanici na lúke a jeden vo vojensko m cintoríne. Všetci títo vojaci boli -ktorých mená nie sú známe- v roku 1946 na jar exhumované a všetcia prevezené do Michaloviec, kde sú spoločne pochovaní “Pod Hrádkom” – Fotografické snímky sa nenachádzajú.

5./ V mesiaci októbra 1944 najprv bola vyhlásená dobrovoľná evakuácia zo strany Nemcov. Táto evakuácia znamenala toľko, že muži od 16-60 rokov boli pochytané a odvodené na zákopové práce na okolie Stropkova a na vrchy Slanské. Ženy, starci a deti boly predbežne ponechané vo svojich domovoch. Ešte v mesiaci októbra a taktiež septembra muži boli kažodenne vyháňané na zákopové práce a na základanie mín hneď v ich bydliskách. Mnoho mladíkov a vojákov ešte koncom augusta a začiatkom septembra sa pridalo k partizánom, ktorí mali svoje strediska v rajone Oľke. Bol to oddiely “Čapajev, Majorovodriad Strelcov, Kurov atď.” Títo partizáni ešte v mesiaci júla vyhodili vlak niže Vyšnej Radvani pri Žerebjačej do povetria. Pri vyhodení neprišiel nik o život. Na vicinálnej ceste do Nižnej Oľky hneď na začiatku serpentín boli zabitý dvaja partizáni pri kladení mín. Vo Vyšnej Radvani za býv. Slovenského štátu bol umiestnený štáb II. dlvízie, ktorý štáb pri vyhlásení povstania zanechal svoje miesto a celým výzbrojom a výstrojom.

Najsmutnejšou kapitolou pre obývateľstvo tunajšieho rajonu bola nútená evakuácia, ktorá doteraz je bezpríkladná v dejinách ľudstva a tejto sa nemôže porovnať ani pochod tatárov, ktorí všetko spaľovalí za sebou. Túto prácu vykonávali Nemci veľmi dôkladne, lebo nielen samých obyvateľov hnali pred sebou, ale pálili dediny, zabíjali a strieľali mužských a pomstili sa všetkému, čo ím do cesty padlo. V tunajšom rajone mužské osoby boly už v dobe od 20-30.októbra chytávané a pozavierané na noc v Nižnej Radvani do stajni /vozáreň/u Klaftera. Majiteľ, ako žid bol už v roku 1942. vyvezený s celou svojou rodinou do Poľska, odkial sa nikdy viac nevrátil. Po prenocovaní v stajni boli muži odvezené nákladnými autami do Humenného a odtiaľ boli ďalej dodávané na zákopové práce. Muži chcejúc sa vyhnuť tejto zákopovej práci a takto znemožňoval nemeckú vojnovú mašinériu, poutiekali do susedných lesov, kde sa pridali k partizánom alebo skrývali sa v týchto lesoch až do prevedenia nútenej evakuácie v xxx všetkého obyvateľstva, kedy sa potom pripojili k svojim rodinám alebo vyčkali ďalej príchod ČA.

17. novembra 1944 bola vo všetkých obci nariadená nútená evakuácia, čo znamenalo toľko, že behom jednej hodiny mala sa každá rodina prichystať na cestu. Muži boli v lesoch a doma sa nachádzaly iba ženy a deti. Nastal strašný plač a bedákanie po obci, lebo ženy boly neschopné ani si len poťah pripraviť, pravda len tá, ktorá ho ešte mala, lebo predtým boly už aj kone sobrate Nemcami. Pred touto nútenou evakuáciou Nemci obkolesili dedinu a každý príchod bol strážený, takže nemohol nikto zutekať. Mužov, ktorých eventuelne našli doma, tých spoločne zavreli do jednej izby, ktorá bola strážená a tu ich držali až do samého odchodu so slovami: “Ak niekto chcel by zutekať alebo ak niekto bude z Nemcov zastrelený, vtedy že oní z týchto zavretých mužov odstrelia minimálne dvoch.” V obci Hrubove nútenú evakuáciu vyhlasoval bubnom sám r. kat. farár Ján Tkač plno slzami v očiach a plačom po dedine. Tejto dediny obyvatelia musely evakuovať smerom na Oľka-Radvaň-Humenné. V Oľke na noc muži boli zavreté do gr. kat. kostola do samého rána a až ráno boli prepustené k rodinám na ďalšu cestu. Niet maliara alebo niet spisovateľa, ktorý by bol v stave túto evakuáciu verne namaľovat alebo opísať. Cestou samý plač, nariekanie žien a po prevedení nútenej evakuácie dedina Hrubov bola Nemcami podpálená a všetké domy ľahly popolom. Boly ľudia, ktorí sa ukryli v senárňach do sena, po povaloch do slamy a po sušiarňach, ale keď už horelá celá dedina, aj títo boli prinutené k tomu, aby zanechali svoje úkryty a aby si mohli zachrániť aspoň holé životy. Obyvateľstvo pod dozorom vojenských hliadok bolo hnané, ako dobytok v daždi, v blate cez Humenné na západ. Prijdúc k rieke Ondave na “Podčičvu” [1], bol ím sobratý ešte aj ten posledný kúsok chleba, dobytok, kone a museli takto potom ďalej putovať pešky až po Vranov, odkiaľ boly potom dopravované buď vlakom až na západ do okresov Liptovský Sväty Mikuláš, Dolný Kubin a Turčiansky Svätý Martin alebo sa uchylili po susedných dedinách na okolí Vranova, kde potom ich oslobodila ČA. Obyvateľom, ktorý sa dostalí na západ do horespomenutých okresov, bolo tamojším obyvateľstvom ešte vytýkané, že prečo evakujú, že mali zostať doma a že len preto utekali, lebo sa báli od Rusov, lebo že vraj malí styky s Nemcami a pod.

Je veľká škoda, že z týchto udalosti, bojov, evakuácie atď. nezachovaly ea žiadne fotografie, aby budúce pokolenia vedely, že ako sa zachovalí Nemci v XX.stoleti, ktorí sa nazývali nadčlevekmi.

Vyšná Radvaň, 11. decembra 1946.

[podpis]

prednosta úradu MNV.

[1] Dnes súčasť obce Sedliská v okrese Vranov nad Topľou

Zdroj:

Štátny archív Prešov – pobočka Humenné, fond Okresný národný výbor Medzilaborce, šk. 11

Obrázok na úvodnej lište je ilustračný.