Územie  súčasného medzilaboreckého a humenského okresu nadobudlo veľký operačný význam už na začiatku Prvej svetovej vojny. Od augusta 1914 sa mestá Medzilaborce a Humenné stali dôležitými vojenskými dopravnými uzlami, ktorými prechádzali vlakové transporty z vnútrozemia Rakúsko-Uhorska na front v Haliči. Údolím rieky Laborec viedla strategická železničná trať, ktorá smerovala cez Lupkovský priesmyk na severnú stranu Karpát.  Vojenský význam Medzilaboriec a Humenného potvrdili aj bojové operácie, ktoré  v ich okolí prebiehali od novembra 1914 domája 1915. Intenzita bojov a rozsah strát boli počas Prvej svetovej vojny v tomto priestore podstatne vyššie, než  v období Druhej svetovej vojny v  jeseni 1944.  Priestor medzi Humenným a Medzilaborcami sa na jar 1915 stal jedným z najexponovanejších úsekov Karpatského frontu a boli tu nasadené desiatky tisícok vojakov v ruských, rakúsko-uhorských a nemeckých uniformách. Ich operačnú činnosť riadilo niekoľko vyšších dôstojníkov, ktorí velili jednotlivým armádnym zborom a divíziám.  Nasledujúce riadky zachytávajú stručnú vojenskú kariéru  najvýznamnejších generálov, ktorí velili jednotkám v okolí Medzilaboriec a Humenného počas bojov Prvej svetovej vojny. V prvej časti článku sú predstavení ruskí velitelia.

Generál pechoty Jakov Fjodorovič Škinskij
генерал от инфантерии Яаков Федорович Шкинский

Jakov Fjodorovič Škinskij sa narodil 4.6.1858 v Astracháňskej gubernii na juhu európskej časti Ruska. Rozhodol sa pre kariéru profesionálneho dôstojníka a získal úplné vojenské vzdelanie. V rokoch 1877-1878 sa v hodnosti podporčíka zúčastnil rusko-tureckej vojny. V apríli 1892 bol povýšený na plukovníka a velil oddeleniam logistiky a transportu vo Vologdsko-Saratovskom rajóne a Nižegorodsko-Brestskom rajóne. Od marca 1899 pôsobil ako veliteľ pre spojenie v Kavkazskom vojenskom okruhu a v decembri 1902 bol povýšený do hodnosti generálmajora. V rokoch 1904-1905 sa zúčastnil rusko-japonskej vojny vo funkcii náčelníka spojenia v hlavnom veliteľstve ruských vojsk na Ďalekom východe. V decembri 1906 bol povýšený do hodnosti generálporučíka a od mája 1907 velil 18. pešej divízii v Lubline. Vo februári 1908 prevzal velenie 3. gardovej pešej divízie. V júni 1910 sa stal veliteľom I. sibírskeho armádneho zboru v Nikoľsk-Ussurijskij v Prímorskom kraji Ďalekého východu. V apríli 1911 bol menovaný zástupcom veliteľa Vilniuského vojenského okruhu a v júni 1912 povýšený na generála pechoty. V apríli 1914 sa stal veliteľom XXI. armádneho zboru.

Po vypuknutí Prvej svetovej vojny bol XXI. armádny zbor nasadený v rámci 3. armády Juhozápadného frontu v Haliči proti Rakúsko-Uhorsku. Od začiatku februára do začiatku mája 1915 sa veliteľstvo XXI. armádneho zboru nachádzalo v Medzilaborciach. V októbri 1915 bol odvelený z frontu a poverený velením Irkutského vojenského okruhu. Po Februárovej revolúcii a odstránení cárskeho režimu bol generál pechoty J.F.Škinskij v marci 1917 prepustený na vlastnú žiadosť z armády.

Po komunistickom októbrovom prevrate a vypuknutí občianskej vojny spolupracoval v rokoch 1918 – 1919 s Ozbrojenými silami juhu Ruska, ktoré viedli boj proti Leninovmu režimu. Po porážke protikomunistickej opozície emigroval z vlasti do Juhoslávie. Tam sa stal predsedom exilovej Centrálnej správy Spoločenstva ruských dôstojníkov generálneho štábu. Zomrel v apríli 1938 v Belehrade.

t_general_jf_kinskij_199

Generál pechoty Sergej Fjodorovič Dobrotin
генерал от инфантерии Сергей Федорович Добротин

Sergej Fjodorovič Dobrotin sa narodil 24.9.1854. Rozhodol sa pre kariéru profesionálneho dôstojníka a získal úplné vojenské vzdelanie. V rokoch 1877-1878 sa v hodnosti poručíka zúčastnil rusko-tureckej vojny a bojoval v Bulharsku. V januári 1901 v hodnosti plukovníka prevzal velenie 12. sibírskeho pešieho pluku v Barnaule. V rokoch 1904-1905 sa zúčastnil rusko-japonskej vojny a už 11.7.1904 sa vyznamenal v boji pri Daši-čao. Vo februári 1905 bol povýšený do hodnosti generálmajora a v máji 1906 prevzal velenie 3. streleckej brigády v Žmerinke. V máji 1914 bol v hodnosti generálporučíka poverený velením 44. pešej divízie v Kursku.

Po vypuknutí Prvej svetovej vojny bola 44. pešia divízia nasadená v rámci XXI. armádneho zboru na fronte v Haliči proti Rakúsko-Uhorsku. Generálporučík S.F.Dobrotin sa vyznamenal hneď v prvých bojoch na prelome augusta a septembra 1914 a obdržal „Georgijevskú šabľu“ vyzdobenú briliantami. (Toto vyznamenanie okrem neho získalo počas Prvej svetovej vojny len 7 ďalších ruských generálov). Od začiatku februára do začiatku mája 1915 bojovala jeho 44. pešia divízia na východ od údolia Laborca a držala úsek frontu medzi obcou Sterkovce a hlavným karpatským hrebeňom na súčasnej slovensko-poľskej hranici pri obci Výrava (okres Medzilaborce). V tomto období boli veliteľstvu 44. pešej divízie podriadení príslušníci 1. roty Českej družiny, ktorí si veľmi cenili prístup generálporučíka S.F.Dobrotina k ich útvaru. Českí družiníci ho medzi sebou familiárne nazývali „otec Žižka“ kvôli jeho podobe s legendárnym českým stredovekým vojvodcom. (Kompletné informácie o nasadení Českej družiny je možné nájsť v publikácii Pavla J. Kuthana: „Česká družina (1914-1916)“

V polovici apríla 1915 bol generálporučík S.F.Dobrotin poverený velením XXXIII. armádneho zboru 9. armády a opustil slovenský úsek karpatského frontu. V septembri 1915 bol odvelený do tylu a menovaný Inšpektorom streleckých jednotiek ruskej armády. Následne v decembri 1915 bol povýšený na generála pechoty. O jeho ďalšom osude po Februárovej revolúcii a októbrovom prevrate v roku 1917 nie sú k dispozícii žiadne overené údaje. Niektorí ruskí historici predpokladajú, že generál pechoty S.F.Dobrotin emigroval z vlasti a zomrel v exile.

t_general_sfdobrotin_263

Generál pechoty Lavr Georgijevič Kornilov
Генерал от инфантерии Лавр Георгиевич Корнилов

L.G.Kornilov sa narodil 18. augusta 1870 v Semipalatinskej oblasti v rodine štátneho úradníka. V roku 1889 ukončil štúdium v Sibírskom kadetskom zbore a postúpil na Michajlovské delostrelecké učilište, ktoré absolvoval v roku 1892. Získal hodnosť podporučíka a bol odvelený k Turkestanskej delostreleckej brigáde. Po troch rokoch služby spravil prijímacie skúšky a postúpil na Nikolajevskú akadémiu Generálneho štábu, ktorú ukončil v roku 1898 so striebornou medailou. Následne bol odvelený do Turkestanskeho vojenského okruhu, kde sa v rokoch 1899 – 1901 zúčastňoval mnohých prieskumných akcií v Kašgarii a vo východnom Turkestane. Bol vyznamenaní vojenským rádom svätého Stanislava III. stupňa a vojenským rádom Zlatej hviezdy Buchary III. stupňa. Po povýšení do hodnosti podplukovníka pôsobil v rokoch 1902 – 1903 v 1. turkestanskom streleckom prápore a v roku 1904 bol odvelený k službe v hlavnom štábe.

Po vypuknutí rusko-japonskej vojny sa dobrovoľné hlásil na front a v radoch 1. streleckej brigády bol nasadený do operácií v Mandžusku. Počas bojov sa vyznamenal a bol mu udelený vojenský rád svätého Georgija IV. stupňa a zlatá šabľa za chrabrosť. L.G.Kornilov bol povýšený do hodnosti plukovníka a po skončení rusko-japonskej vojny v roku 1905 slúžil v štruktúrach Generálneho štábu ruskej cárskej armády. V apríli 1907 bol vyslaný do Číny kde plnil spravodajské úlohy. V roku 1911 bol poverený velením 8. Estljandskeho (estónskeho) pešieho pluku, ale už po dvoch mesiacoch bol prevedený k Zboru pohraničnej stráže do Zaamurského pohraničného okruhu a povýšený do hodnosti generálmajora. V júli 1913 bol poverený velením 1. brigády 9. sibírskej streleckej divízie.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol L.G.Kornilov 19.8.1914 poverený velením 48. pešej divízie. Počas bojov sa vyznamenal a na začiatku roku 1915 bol povýšený do hodnosti generálporučíka. Po prelomení ruského frontu pri Gorliciach bola väčšina 48. pešej divízie v okolí Duklianskeho priesmyku obkľúčená a L.G.Kornilov spolu so svojim štábom 23.4.1915 padol do rakúsko-uhorského zajatia. Za boje v Karpatoch bol vyznamenaný vojenským rádom svätého Georgija III. stupňa. V júli 1916 sa mu podarilo utiecť zo zajatia a dostať sa naspäť do vlasti, kde bol poverený velením XXV. armádneho zboru.

Ďalšiu vojenskú kariéru L.G.Kornilova zásadným spôsobom ovplyvnila februárová revolúcia. V marci 1917 bol poverený velením vojsk Petrohradského vojenského okruhu a 29.4.1917 sa stal veliteľom 8. armády. Dňa 27.6.1917 bol povýšený do hodnosti generála pechoty a 18.7.1917 bol Dočasnou vládou vymenovaný za vrchného veliteľa celej ruskej armády. L.G.Kornilov sa však pokúsil zasiahnuť do vnútropolitického diania a vystúpil proti Dočasnej vláde. V dôsledku tzv. „kornilovskej vzbury“ bol 27.8.1917 odstránený z funkcie vrchného veliteľa a spolu so svojimi podporovateľmi bol zatknutý.

Boľševický októbrový prevrat dramaticky zasiahol aj do života L.G.Kornilova. Vo vzniknutom chaose bol 19.11.1917 na základe rozhodnutia vrchného veliteľa generála N.N.Duchonina prepustený z väzby a presunul sa na juh Ruska do donskej kozáckej oblasti. Dňa 6.12.1917 v meste Novočerkassk zahájil spolu s generálom M.V.Aleksejevom formovanie tzv. Dobrovoľníckej armády určenej na boj proti Leninovmu režimu. Následne 25.12.1917 sa stal veliteľom tejto bielogvardejskej armády a zahájil ozbrojený odboj proti boľševikom. O tri mesiace neskôr L.G.Kornilov dňa 31.3.1918 padol v bojoch o Jekaterinodar (v súčasnosti Krasnodar) a bol pochovaný v osade Gnadau. Hneď 3.4.1918 túto osadu obsadili červenoarmejci, telo L.G.Kornilova exhumovali a následne verejne zohavili a nechali spáliť.

kornilov

Generálporučík Vladimir Nikolajevič Svjackij
генерал-лейтенант Владимир Николаевич Свяцкий

Vladimir Nikolajevič Svjackij sa narodil 4.11.1865. Rozhodol sa pre kariéru profesionálneho dôstojníka a získal úplné vojenské vzdelanie. V marci 1904 bol menovaný za náčelníka štábu pevnosti v Kronštadte a v apríli 1906 v hodnosti plukovníka prevzal velenie 50. pešieho pluku v Bialystoku. Od júla 1909 pôsobil na Ministerstve vojny v Petrohrade a od januára 1911 velil 23. Nizovskemu pešiemu pluku v Ostrowe pri Lomži. V októbri 1912 bol povýšený do hodnosti generálmajora a prevzal velenie 2. brigády 44. pešej divízie v Kursku.

Po vypuknutí Prvej svetovej vojny bola 44. pešia divízia nasadená v rámci XXI. armádneho zboru na fronte v Haliči proti Rakúsko-Uhorsku. Generálmajor V.N.Svjackij velil 2. brigáde, ktorá od začiatku februára do začiatku mája 1915 pôsobila na východ od údolia Laborca a nachádzala sa spolu s 1. brigádou na úseku frontu medzi obcou Sterkovce a hlavným karpatským hrebeňom na súčasnej slovensko-poľskej hranici pri obci Výrava (okres Medzilaborce). V polovici apríla 1915 dočasne prevzal velenie 44. pešej divízie po generálporučíkovi S.F.Dobrotinovi.

Jeho pôsobenie medzi augustom 1915 a novembrom 1917 nie je presné známe a predpokladá sa, že zastával rôzne veliteľské a štábne funkcie. V roku 1917 bol povýšený do hodnosti generálporučíka. Po komunistickom októbrovom prevrate (1917) vstúpil do Červenej armády a od roku 1918 sa účastnil občianskej vojny v Rusku. O jeho ďalšom osude po roku 1918 nie sú k dispozícii žiadne overené údaje.

Generálporučík Matvej Aleksandrovič Suľkevič (Mahomet Sulejmanovič Suľkevič)
генерал-лейтенант Матвей Александрович Сулькевич (Магомет Сулейманович Сулькевич)

Matvej Aleksandrovič Suľkevič sa narodil 20.7.1865 vo Vilniuskej gubernii v rodine litovských Tatárov. Táto národnostná menšina muslimského vierovyznania sa v stredoveku usídlila na území vtedajšej Veľkej Litvy so súhlasom tamojších kniežat. Jej predstavitelia si zachovali národnostnú a náboženskú identitu aj po pripojení väčšiny poľsko-litovského kráľovstva k cárskemu Rusku. (Podľa úradných záznamov oficiálna verzia jeho mena bola Matvej Aleksandrovič Suľkevič, ale podľa rodinnej tradície sa neoficiálne volal Mahomet Sulejmanovič Suľkevič). Rozhodol sa pre kariéru profesionálneho dôstojníka a získal úplné vojenské vzdelanie. V období august až december 1900 sa zúčastnil vojenského zásahu v Číne proti tzv. Boxerskému povstaniu. Pôsobil ako dôstojník pre špeciálne úlohy pri veliteľstve ruského expedičného zboru, ktorý bol súčasťou medzinárodnej koalície. V októbri 1903 sa stal náčelníkom štábu 15. pešej divízie v Odesse a v decembri 1903 bol povýšený do hodnosti plukovníka. V tomto období sa oženil a za manželku si vzal šľachtičnú Jekaterinu Zacharovnu, rozvedenú Zekalinskú, rozvedenú Holm, dievčenským priezviskom Barsukovú. V rokoch 1904-1905 sa zúčastnil rusko-japonskej vojny a vo februári 1905 bojoval v bitke pri Mukdene. Následne od júna 1905 velil 57. Modlinskému pešiemu pluku. V októbri 1910 bol povýšený do hodnosti generálmajora a stal sa štábnym ubytovateľom veliteľstva Irkutského vojenského okruhu. V júni 1912 začal pôsobiť ako náčelník štábu VII. armádneho zboru a v máji 1914 sa stal náčelníkom štábu XI. armádneho zboru.

t_general_masulkevic__102

Po vypuknutí Prvej svetovej vojny bol XI. armádny zbor nasadený v rámci 3. armády Juhozápadného frontu v Haliči proti Rakúsko-Uhorsku. Generálmajor M.A.Suľkevič bol v polovici marca 1915 odvelený z funkcie náčelníka štábu zboru a prevzal velenie 33. pešej divízie, ktorá sa nachádzala na slovenskom úseku karpatského frontu. Táto divízia podliehala XXI. armádnemu zboru a od začiatku februára do začiatku mája 1915 bola nasadená na úseku medzi obcami Krásny Brod a Sterkovce (okres Medzilaborce). V máji 1915 bol povýšený do hodnosti generálporučíka a ďalší rok a pol velil 33. pešej divízii.

Po februárovej revolúcii prevzal v marci 1917 velenie XXXVII. armádneho zboru. Pre podozrenie zo spojenia s generálom L.G.Kornilovom, ktorý sa pokúšal organizovať monarchistický prevrat proti dočasnej vláde A.F.Kerenského, bol generálporučík M.A.Suľkevič v septembri 1917 dočasne zbavený velenia a preradený do zálohy. Avšak už v októbri 1917 bol reaktivovaný a poverený sformovať I. muslimský armádny zbor Ruskej republiky. Realizáciu tejto úlohy narušil komunistický októbrový prevrat a M.A.Suľkevič na konci roku 1917 odišiel na Krym. Vďaka svojim kontaktom z mierového obdobia, keď v tejto oblasti slúžil a taktiež vďaka svojmu tatárskemu pôvodu sa zapojil do miestneho politického diania. Stal sa jedným z predstaviteľov krymských Tatárov, ktorí za podpori miestnych protikomunistických Rusov a nemeckej armády zvrhli vládu tzv. Tavrijskej sovietskej socialistickej republiky. V júni 1918 bola s nemeckým súhlasom sformovaná tzv. Krymská regionálna vláda, v ktorej M.A.Suľkevič naraz zastával funkcie premiéra, ministra obrany a ministra vnútra. Orientoval sa na spoluprácu s Nemeckom a Tureckom a snažil sa o vytvorenie štátneho útvaru nezávislého od ukrajinskej vlády (Centrálnej rady). V júli 1918 vyslal do Berlína delegáciu, ktorá mala za cieľ presvedčiť nemecké politické a vojenské vedenie, aby súhlasili s oddelením Krymu od Ukrajiny a s vyhlásením jeho samostatnosti pod nemeckým a tureckým protektorátom. Toto opatrenie spôsobilo roztržku vnútri vlády medzi predstaviteľmi viacerých politických smerov a oslabilo pozíciu M.S.Suľkeviča. (Práve v tomto období prestal používať svoje úradné meno Matvej Alexandrovič a začal používať rodinné meno Mahomet Sulejmanovič). Po porážke Nemecka v novembri 1918 M.S.Suľkevič rezignoval na všetky svoje funkcie a moc odovzdal tým predstaviteľom Krymskej regionálnej vlády, ktorí sa orientovali na spoluprácu s Dohodovými mocnosťami.

Počas prelomu rokov 1918/1919 sa osud M.S.Suľkeviča stráca v chaose ruskej občianskej vojny. Podľa niektorých historikov sa pripojil k tým politickým predstaviteľom krymských Tatárov, ktorí emigrovali do Turecka. Tam sa dostal do kontaktu s emisármi Azerbajdžanskej republiky a prijal ponuku vstúpiť do služieb tohto nového štátu. M.S.Suľkevič sa s najväčšou pravdepodobnosťou už v jeseni 1917 spoznal pri formovaní I. muslimského armádneho zboru Ruskej republiky s dôstojníkmi azerbajdžanského pôvodu, s ktorými mal potom neskôr v roku 1919 spolupracovať. Do hlavného mesta Baku pricestoval v marci 1919 a na základe svojich vojenských skúseností bol menovaný za náčelníka generálneho štábu ozbrojených síl Azerbajdžanskej republiky.

Pôvodne bola Azerbajdžanská republika vytvorená po komunistickom októbrovom prevrate (1917) pod protektorátom tureckých vojsk a nemeckých expedičných jednotiek v Zakaukazsku. Po porážke Centrálnych mocností sa azerbajdžanská vláda na prelome rokov 1918 a 1919 preorientovala na Dohodové mocnosti a spolupracovala s britskými vojskami, ktoré vstúpili do tejto oblasti. Situácia azerbajdžanskej vlády bola v roku 1919 veľmi komplikovaná, pretože s nezávislosťou Azerbajdžanu a s jeho oddelením od Ruska nesúhlasil ani Leninov režim a ani Denikinovi bielogvardejci. Okrem týchto dvoch vonkajších hrozieb prebiehal v Azerbajdžane vnútorný konflikt s arménskym obyvateľstvom v Náhornom Karabachu.

M.S.Suľkevič sa vo funkcii náčelníka azerbajdžanského Generálneho štábu pustil do posilňovania armády nového štátu a organizačne koordinoval jej rozvoj. Nemal však k dispozícii veľa materiálnych zdrojov a ani veľa času. V septembri 1919 britské vojská opustili Azerbajdžanskú republiku a prestali v regióne pôsobiť ako protektor. To zmenilo celkovú situáciu a umožnilo Leninovmu režimu preniknúť do Zakaukazska. Od začiatku roku 1920 sa úsilie azerbajdžanskej armády sústredilo na boj proti Arménsku o Náhorný Karabach a hranica so Sovietskym Ruskom ostala nekrytá. Na konci apríla 1920 začal v Baku komunistický prevrat, ktorému okamžite poskytla „internacionálnu pomoc“ Červená armáda. Jednotky sovietskej 11. armády prekročili hranice 27.4.1920 a následne obsadili celý Azerbajdžan. V krajine začala pôsobiť „Čeka“ (Výnimočná komisia pre boj s kontrarevolúciou) a jej obeťou sa stal aj M.S.Suľkevič, ktorý bol zatknutý a v mestskom väzení v Baku popravený.

Zdroje:
1.K.A.Zalesskij: “Kto byl kto v Pervoj mirovoj vojne” (Kto bol kto v Prvej svetovej vojne), AST Moskva, 2003
2. Valentin Juško: “48. pechotnaja divizija” (Reitar č.5/2004, Moskva 2004)
3. http://www.militera.lib.ru