Požiadavka demokratickej úpravy volebného práva je jedným zo základných znakov vyspelej demokratickej spoločnosti. Volebný poriadok do Národného zhromaždenia republiky Československej bol prijatý spoločne s ústavou. Do roku 1938 bol novelizovaný trikrát. Konkrétne zákonom č.205 z roku 1925, zákonom č. 56 z roku 1927 a zákonom č. 58 z roku 1935. Práve novela z roku 1927 znamenala výrazný zásah do občianskych práv príslušníkov ozbrojených síl. Zákon, ktorý tak výrazne zasiahol do volebných práv príslušníkov armády a četníctva bol prijatý pod názvom o volebním právu příslušníků branné moci a četnictva (Zákon č.56/1927 Zb.z. o volebním právu příslušníků branné moci a četnictva ).

Už v samotnej ústave, ktorá dala zákonodárnu moc v krajine do rúk dvojkomorovému národnému zhromaždeniu skladajúcemu sa zo snemovne poslancov a senátu boli obsiahnuté základne pravidla týkajúce sa volebného systému. Podrobnosti tohto volebného systému však upravovali osobitné zákony a to volebný zákon do poslaneckej snemovne, prijatý pod č.123 Zb.z. a zákon č.124/1920 o volebnom poriadku do Senátu. Oba tieto zákony v základných princípoch nadväzovali na už spomínanú ústavu ale aj na zákon č.75/1919 Zb.z. o volebnom poriadku do obecných zastupiteľstiev. Právo voliť poslancov a senátorov, okrem toho, že bolo obmedzené vekovou hranicou[1] bolo podmienené aj nutnosťou byť zapísaný vo voličských zoznamoch a minimálne trojmesačným bydliskom v niektorej z obci republiky československej. Výnimka z týchto pravidiel sa týkala práve vojakov a četnikov, na ktorých sa podmienka trojmesačného bydliska nevzťahovala. Prislušníci týchto zložiek ťiež z pochopitelných príčin boli vyňatí z povinnosti voliť len v jednej obci. Mali právo voliť v tej obci, v ktorej boli v deň vyloženia voličských zoznamov službou prikázaný. Jako už bolo spomenuté samotný volebný zákon do poslaneckej snemovne bol do roku 1938 novelizovaný trikrát. A to zákonom č.205 z roku 1925, zákonom č. 56 z roku 1927 a zákonom č. 58 z roku 1935. Práve novela z roku 1927 znamenala výrazný zásah do občianskych práv príslušníkov ozbrojených síl. Zákon, ktorý tak výrazne zasiahol do volebných práv príslušníkov armády a četníctva bol prijatý pod názvom o volebním právu příslušníků branné moci a četnictva. Tento zákon bol prijatý spoločne s ďalšími štátnymi zákonmi týkajúcimi sa ozbrojených síl. Konkrétne išlo o  zákon o vojenském kázeňském a kárném právu, jakož i o odnětí vojenské hodnosti a přeložení do výslužby řízením správním, zákon o délce presenční služby vojenské, zákona, jímž se stanoví mírový počet československého vojska od 1. října 1927, zákona o umisťování déle sloužících poddůstojníků. Prijatím tejto novely a samozrejme jej zavedením do praxe došlo k zrušeniu aktívneho aj pasívneho volebného práva príslušníkov ozbrojených síl na všetkých úrovniach zastupiteľských orgánov štátu, od parlamentu po obecné zastupiteľstva. Prečo došlo k prijatiu tohoto zákona asi najlepšie charakterizuje dôvodová správa pri jeho vládnom návrhu vo svojom úvode „Opírajíc se o zkušenosti domácí i zákonodárství cizí nabyla vláda přesvědčení, že zájem státu naléhavě vyžaduje, aby politické boje nebyly vnášeny do armády a do četnictva, čímž zejména mohla by býti vážně ohrožena kázeň v těchto sborech, a proto předkládá osnovu zákona, kterou se upravuje volební právo příslušníků branné moci a četnictva” [2]. Aj napriek tomu, že v ČSR boli prijaté zákonné opatrenia, ktoré mali zabrániť výtržnostiam pri aktívnej voľbe vojenských osôb, a tiež existovala verejná dohoda politických strán o zdržaní sa politickej agitácie vo vojsku. Ústavnoprávny výbor republiky Československej už len konštatoval „Pozorování, která však byla učiněna ve vojsku po udělení volebního práva osobám vojenským, ukázala, že především zklamaly tyto předpoklady samy[3]. Vo veľkej miere boli prekračované zákazy ako účasť na politických schôdzach, táboroch, demonštráciách a sprievodoch. Bol porušovaný tiež zákaz nosenia politických odznakov a iné. A v neposlednom rade dochádzalo aj k porušovaniu dohody politických strán o zdržaní sa agitácie a naopak vojsko bolo vystavované veľmi prudkej, dalo by sa povedať „najprudšej” straníckej agitácii vôbec. Tým došlo k narušeniu postavenia vojska v štáte a samotná aktívna účasť vojenských osôb na voľbách spôsobila ťažké narušenie kázně, ducha a spolehlivosti branné moci Československé republiky.[4] Z toho jasne vyplýva, že v krajine došlo  k prenášaniu politického boja do armády. Samotný vládny návrh pri jeho prijímaní sprevádzala ostrá polemika. Veľmi ostro ho odmietli predovšetkým opoziční ľavicoví poslanci. Pretože túto novelu považovali za jednoznačný útok na občianske práva a demokratické slobody. Naopak novelu prijali predovšetkým menšinoví poslanci na pravej stane politického spektra v očakávaní, že vojenské posádky na menšinovom území dôsledkom tejto novely prestanú „rozrieďovať” Etnickú homogénnosť niektorých pohraničných území, predovšetkým pri voľbách do obecných zastupiteľstiev.[5] Samotný zákon sa skladal z 5§. V §1 sú uvedené zásady volebného práva vojenských osôb a četníctva, ktorých sa tento zákon dotýkal. V §2 boli určené prípady kedy môže dojsť k dodatočnému zapísaniu osôb, ktoré boli v čase vyhotovovania voličských zoznamov v činnej vojenskej službe, ale potom z nej boli prepustení prípadne z nej vystúpili, to sa týkalo aj osôb v četníckej službe. Druhou možnosťou, ktorá z tohto § vyplývala bolo naopak vyškrtnutie osôb, ktoré boli do voličských zoznamov zapísané a až potom do vojenskej pripadne četníckej služby vstúpili. Ustanovením v §4 sa zrušilo úplne alebo čiastočne množstvo ustanovení doterajších zákonov vzťahujúcich sa na voľby do oboch snemovní Národného zhromaždenia, do župných zastupiteľstiev, okresných výborov a zastupiteľstiev obecných i osadných a rovnako aj na stále voličské zoznamy.

K uplatneniu tejto novely pri voľbách do poslaneckej snemovne došlo v roku 1929. Republika sa touto novelou vrátila z hľadiska práv príslušníkov ozbrojených síl do éry predvojnovej monarchie.[6] Tu je treba jednoznačne povedať, že zbavenie príslušníkov ozbrojených síl volebných práv znamenalo jednoznačne narušenie princípu všeobecnosti volieb. Ale aj napriek tomu volebná sústava Československa zostala podstatne demokratickejšou ako v iných krajinách strednej Európy.

Príloha: Zákon č.56/1927 Zb.z. o volebním právu příslušníků branné moci a četnictva

(Zdroj prílohy : NS RČS1925-1929, tisk 893. Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1925ns/ps/tisky/t0893_00.htm)


[1] Do poslaneckej snemovne bolo volených 300 poslancov, ktorý museli byť starší ako 30 rokov, ch voliči museli mať nad 21 rokov. Senát mal 150 členov, ktorý museli byť starší ako 45 rokov voliť ich mohli všetci občania ČSR starší ako 26 rokov.

[2] NS RČS1925-1929, tisk 561 http://www.psp.cz/eknih/1925ns/ps/tisky/t0561_00.htm

[3]NS RČS1925-1929, tisk 893  http://www.psp.cz/eknih/1925ns/ps/tisky/t0893_00.htm

[4] Zpráva ústavně-právního výboru k vládnímu návrhu (tisk 561) zákona o volebním právu příslušníků branné moci a četnictva. Dostupné na http://www.psp.cz/eknih/1925ns/ps/tisky/t0893_00.htm

[5]ZEMKO,Milan.: Volebný zákon do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia za prvej Československej republiky a strany národnostných menšín.In: Historický časopis, 56, 1, 2008.s.85.

[6] KRIVÝ,Vladimír a ZEMKO,Milan.: VO2BY DO ZÁKONODÁRNÝCH ORGÁNOV NA ÚZEMÍ SLOVENSKÁ 1920-2006. Bratislava. ŠÚ : 2008, s.52

Obrázok na úvodnej lište má iba ilustračný charakter.