V rakúsko-uhorskom letectve počas prvej svetovej vojny slúžilo viacero letcov slovenského pôvodu, alebo narodených na území dnešného Slovenska. Bratislavčan Jozef Kiss, ktorého matka bola Slovenka, získal počas vzdušných bojov 19 víťazstiev a stal sa piatym najúspešnejším stíhačom habsburskej monarchie. Ďalší piati letci pochádzajúci zo Slovenska si tiež mohli hovoriť letecké eso, pretože zostrelili päť a viac nepriateľských strojov. Štyria z nich boli rovnako Bratislavčania, tým posledným bol František Wognár (Franz Wognar) narodený v Trnave.
Podrobnosti o Wognárovom živote pred vojnou nie sú známe. Narodil sa 3. januára 1890 v Trnave. Jeho otec Jakub Wognár pochádzal z Ivančíc na Morave, matka bola Trnavčanka Karolína Kellichová. Podľa matričného záznamu mal aj brata Jozefa, ktorý však zomrel v roku 1892 ako sedem ročný. Mladý František sa vyučil za strojného mechanika a v roku 1913 sa rozhodol vstúpiť do armády. Keď v lete 1914 vypukla vojna, podal si žiadosť o vstup do cisárskeho a kráľovského letectva. Nadriadení jeho požiadavke vyhoveli a mladík z Trnavy úspešne absolvoval pilotný výcvik.

V máji 1915 vstúpilo do vojny na strane Dohody Taliansko a Rakúsko-Uhorsko muselo bojovať na novom fronte. Táto skutočnosť ovplyvnila aj ďalšie pôsobenie Františka Wognára, ktorý bol pridelený k leteckej rote Flik 2. Tá operovala na sočskom fronte prebiehajúcom dnešným taliansko-slovinským pohraničím. Hlavnou úlohou roty Flik 2 bolo pozorovanie nepriateľských pozícii a pohyb talianskej armády. Spočiatku tvorili vybavenie letky iba dvojmiestne pozorovacie lietadlá, ako vojna pokračovala, na ich ochranu dostala aj jednomiestne stíhačky. František Wognár však lietal na misie ako pilot dvojsedadlového lietadla a to s excelentnými výkonmi. Absolvoval množstvo pozorovacích letov často spojených s fotografovaním nepriateľských cieľov, neraz mal za úlohu i bombardovanie, či navádzanie rakúsko-uhorskej pechoty i delostrelectva. Wognár počas prvej svetovej vojny vystriedal viacero typov lietadiel. Spočiatku lietal na stroji Knoller-Albatros B.1, chvíľu tiež s lietadlom Lloyd C.III a zopár misií absolvoval aj so skvelou stíhačkou Oeffag D. III. Najväčšie úspechy však dosiahol na dvojsedadlovom stroji typu Hansa-Brandenburg C. I. Išlo o vo veľkom množstve vyrábaný dvojplošník drevenej konštrukcie potiahnutý plátnom, ktorý mohol v prípade potreby niesť až 100 kg bômb. S lietadlom Hansa-Brandenburg C. I dosiahol Wognár päť vzdušných víťazstiev.

wognarFranz Wognar

František Wognár bol 3. októbra 1915 povýšený do hodnosti čatár (Zugsführer). O šesť dní neskôr získal vytúžený odznak poľného pilota s titulom Feldpilot. Vo februári 1916 ho nadriadení vyznamenali Striebornou medailou za odvahu II. triedy, v júni mohol mať Wognár radosť zo Striebornej medaily za odvahu I. triedy. Neskôr prišiel čas aj na víťazstvá zo vzdušných bojov. Prvý Wognárov triumf prišiel 26. januára 1917. V letectve Rakúsko-Uhorska totiž platila zásada, že pokiaľ zaznamenala zostrel posádka dvojmiestneho lietadla, úspech si pripísali pilot aj pozorovateľ. V skorých ranných hodinách vykonával s pozorovateľom prieskumný let nad talianskymi zákopmi. Prítomnosť rakúsko-uhorského lietadla však nepriateľovi neušla a onedlho k Brandenburgu priletela stíhačka Nieuport 11. Spojenecké lietadlo vynikalo vysokou stúpavosťou a obratnosťou, pre malé rozmery ho letci prezývali Bébé (dieťatko). Posádka stroja podunajskej monarchie však pohotovo reagovala a po pár úhybných manévroch zasiahla taliansku stíhačku spŕška guliek. Nieuport sa zrútil k zemi pri osade St. Florian. V marci nadriadení Wognára po druhý krát vyznamenali Striebornou medailou za odvahu I. triedy.

Ďalšie víťazstvo sa dostavilo 1. mája nad Monte Saboltino, približne o pol deviatej ráno. Na stretnutie s Františkom Wognárom znova doplatil pilot stíhačky Nieuport. 20. mája Wognár vykonával prieskumný let nad talianskymi pozíciami znova v okolí Monte Saboltino, pričom ako pozorovateľ sedel v lietadle Franz Gräser, neskoršie rakúsko-uhorské eso s osemnástimi potvrdenými víťazstvami. V týchto dňoch prebiehala Desiata bitka na Soči, ktorá si na oboch stranách vyžiadala straty v počte vyše 220 tisíc mužov. Okolo štvrť na desať doobeda narazili na jeden z najlepších spojeneckých strojov, medzi letcami obzvlášť obľúbenú stíhačku SPAD 7. Po krátkom leteckom súboji začal z talianskeho lietadla vychádzať hustý čierny dym až sa stroj zrútil v plameňoch na bojisko. Počas boja však trafila jedna z guliek aj samého Wognára do chrbta, pilotovi sa však v bolestiach podarilo pristáť na domácom letisku. Trnavčana previezli do nemocnice, no jeho horlivosť po lietaní bola taká veľká, že už po desiatich dňoch sa vrátil k svojej rote. V týchto dňoch Wognár získal Zlatú medailu za odvahu. Jeho odvahu si vážili aj ostatní rakúsko-uhorskí letci, ktorí Františka Wognára pokladali za húževnatého a rozhodného muža. Spolubojovníci spomínali na Trnavčanovu šikovnosť, guráž a veľkú vôľu zdokonaľovať sa.

Úspechy sa dostavili znova v septembri 1917. Začiatkom mesiaca, počas krvavej Jedenástej bitky na Soči, zostrelil Wognár nad talianskym územím nepriateľské lietadlo neznámeho typu. Toho času letecké operácie nad sočským frontom vrcholili. Navyše sa na oblohe stále viac prejavovala talianska prevaha. Rakúsko-uhorského protivníka podporovali dohodoví spojenci, najmä Francúzsko, dodávkou lietadiel. Hospodársky upadajúca podunajská monarchia bola závislá od nemeckej podpory, no ríša cisára Wilhelma II. mala stále väčšie problémy zásobovať vlastné letky na západnom fronte. Počas Jedenástej bitky na Soči operovali talianski stíhači na oblohe takmer neustále, sústavne napádali cisárske a kráľovské pozorovacie lietadlá aj ich stíhací sprievod. Talianske letectvo denne nasadzovalo okolo 200 strojov. Konečne piaty úspech prišiel 16. septembra. František Wognár a jeho pozorovateľ Otto Patz dostali v popoludňajších hodinách za úlohu zostreliť taliansky pozorovací balón. Ich misia bola úspešne splnená a guľky z guľometu Schwarzlöse zmenili taliansky balón na ohnivú guľu.

Na konci decembra 1917 bol Wognár prevelený a zvyšok vojny slúžil ako testovací pilot. Lietal predovšetkým na lietadlách Gotha G. IV, ktoré boli vyvinuté na strategické bombardovanie. V priebehu roka 1918 trnavský rodák do tretice získal Striebornú medailu za odvahu I. triedy a bol povýšený na dôstojníckeho zástupcu (Offiziersstellvertreter). Z jeho súkromného živote je známe, že si na sklonku vojny zobral za manželku slovinské dievča. Po vojne viedli jeho kroky do mesta Odesa na Ukrajine, kde v roku 1943 zomrel.

Použitá literatúra a pramene:
DESOYE, R.: Die k. u. k. Luftfahrtruppe. Wien 1995.
FRANKS, N. – GUEST, R. – ALEGI, G.: Above the war Fronts. London 1997.
FUČÍK, J.: Soča (Isonzo) 1917. Praha-Litomyšl 1999.
GROSZ, P. – HADDOW, G. – SCHIEMER, P.: Austro-Hungarian Army Aircraft of World War One. Boulder 2002.
CHANT, CH.: Austro-Hungarian Aces of World War 1. Oxford 2002.
O´CONNOR, M.: Air Aces of the Austro-Hungarian Empire 1914-1918. Mountain View 1994.
MVSR SABA, ZCM inv. č. 2430, s. 456.