Územie dnešného severovýchodného Slovenska, ktoré bolo integrálnou súčasťou Uhorského kráľovstva od jeho vzniku, bolo zasiahnuté viacerými krízami, či už politického, vojenského, hospodárskeho alebo demografického charakteru. Obyvateľstvo  regiónov Horného Zemplína, Šariša a Spiša s prevažne slovenským a rusínskym etnikom, dopĺňané nemeckou či neustále vzrastajúcou maďarskou komunitou však po napoleonských vojnách muselo čeliť novému a nebezpečnému nepriateľovi v podobe neúrody a cholery. Kruté obdobie spôsobené povstaním sedliakov a epidémiou zasiahlo aj gréckokatolícky dekanát v meste Humenné a na základe precíznej práce duchovenstva môžeme čiastočne rekonštruovať stav v krízovom roku 1831.

Uhorská spoločnosť postupne koncentrujúca sa v slobodných kráľovských či zemepánskych mestách, do ktorých neustále prichádzali desiatky nových ľudí z vidieka, sa od dávnych čias musela vyrovnať s bakteriálnou infekčnou chorobou prenášanou potkanmi, čiže s morom. Ako príklad môžeme uviesť mesto Prešov, ktoré v roku 1551 obývalo približne 4000 ľudí, a po prvýkrát bolo výrazne zasiahnuté morom v roku 1555 a následne aj v 1645, 1679 a 1696. Ďalší údaj o počte obyvateľov pochádza z roku 1663, kedy je v samotnom meste prítomných 4700 obyvateľov. A aj keď došlo k určitému nárastu, nemôžeme hovoriť o maximálnom využití potenciálu oproti ostatným uhorským mestám, ktoré neboli tak zasiahnuté ochorením. Podobne to bolo aj v iných východoslovenských mestách ako Košice, Bardejov či Levoča.

Na prelome 18. a 19. stor. sa situácia v mestách postupne zlepšovala až do takej miery, že morová epidémia sa stávala raritou. Na druhej strane ju zase vystriedali nové epidemické ochorenia ako cholera a v menšej miere kiahne či týfus, ktorý sa najviac rozmohol na našom území za čias Veľkej vojny a bojoch v Karpatoch. A práve cholera markantne decimovala obyvateľstvo Šarišskej, Zemplínskej či Spišskej župy v lete roku 1831.

Tak ako mor aj choleru zaraďujeme z medicínskeho hľadiska medzi  infekčné ochorenia s tým rozdielom, že zdrojom nákazy je samotný človek vylučujúci množstvo zárodkov Vibrio cholerae a tie sa následne dostávajú do vody, ktorú človek prijíma v už kontaminovanej podobe. Znečistená voda nie je jedinou príčinou vypuknutia epidémie. Okrem toho sa človek môže nakaziť prostredníctvom potravy, kontaktom s chorým či jeho osobnými vecami. Prvé prejavy nákazy nastupujú do niekoľkých hodín. Náhle bolesti brucha, hnačky, zvracanie, strata vody, kŕče, studený pot a postupné zlyhávanie obličiek a srdca sú typickými príznakmi cholery, ktorá vystrašila ľudí v 30. rokoch 19. stor. v Uhorsku, keďže dovtedy o tejto chorobe snáď ani nepočuli.

Vyššie spomínané uhorské župy samozrejme neboli pripravené na epidémiu, z ktorej sa behom niekoľkých mesiacov a rokov stala celoeurópska pandémia. Pravlasťou cholery je India a vďaka ruskej vojenskej expanzii do ázijského sveta sa dostáva na začiatku 30. rokov aj do Európy. Cárske impérium s obavou sledovalo povstanie poľskej šľachty namierené proti ruskej nadvláde, a tak sa generalita rozhodla zasiahnuť v Haliči s cieľom potlačiť masy vzbúrencov. Ruská armáda, ktorá sa nedávno vrátila z Perzie, kde sa cholera šírila už od pradávna, bola s najväčšou pravdepodobnosťou infikovaná a pri obsadení rebelujúceho územia nakazila miestne obyvateľstvo žijúce v prevažnej miere na vidieku.

Na túto nepriaznivú situáciu reagovali uhorskí politickí predstavitelia na čele s panovníkom Františkom I. a nariadili v roku 1830 armáde strážiť všetky cesty z Haliče do Uhorska. Kontrole sa nevyhli bežní ľudia či obchodníci. Obava z možnej epidémie v Uhorsku bola taká vysoká, že kráľ vydal ďalšie nariadenie na zatarasenie a stráženie všetkých priesmykov vedúcich do vnútrozemia krajiny. Tieto opatrenia nemohli mať dlhodobý charakter, a tak sa vláda rozhodla informovať verejnosť o postupujúcej cholere a možnosti ako sa jej vyhnúť či liečiť.

V januári 1831 vymenoval kráľ osobitných komisárov majúcich na starosti hranice Uhorska. Ohrozené boli všetky župy počnúc Trenčianskou až po tú najvýchodnejšiu, Užskú župu. Aj napriek všetkým a niekedy až drastickým opatreniam v podobe predymovacích staníc či zataraseniu všetkých ciest, čo viedlo samozrejme k úpadku obchodu a častým atakom na hraniciach, sa prvý prípad cholery v Uhorsku objavil v Ugočskej župe 13. júna roku 1831. Územie súčasného Slovenska bolo zasiahnuté až 10. júla. Prvý prípad sa objavil v Šarišskej župe. O takmer mesiac sa epidémia objavila aj na Spiši. Tejto nákaze sa neubránili ani ďalšie etnicky slovenské župy či územia ako Gemer, Abov či okolie Turčianskeho Svätého Martina. Nákaza sa šírila obrovskou rýchlosťou a na takmer celý rok paralyzovala uhorskú spoločnosť len tým, že medzi ľuďmi vyvolávala strach. Od 13. júna 1831 do 22. februára nasledujúceho roka sa nakazilo len v Uhorsku 536 517 ľudí, z ktorých 237 641 zomrelo (44,29%). Gróf Majlát vo svojej knihe Geschichte der Magyaren von Johann Grafen Mailáth (4. zväzok) spomína aj vtedajšieho uhorského primasa Alexandra Rudnaya, ktorý taktiež mal podľahnúť cholere. Smrť kardinála a ostrihomského arcibiskupa zasiahla najmä slovenských obrodencov, ktorí do neho vkladali veľké nádeje pri budovaní národného povedomia, keďže sám Rudnay o sebe hrdo vyhlasoval, že je Slovák. Z konca 20. rokov 19. stor. je známy aj jeho výrok „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“

Cholerová epidémia, ktorá vypukla v uhorských východoslovenských župách, sa dá skúmať z viacerých historických prameňov. Dôležitú úlohu zohrávajú matriky gréckokatolíckej cirkvi pôsobiacej na území už viackrát spomínaných žúp aj keď počet veriacich bol pomerne nízky. Jednou z dochovaných matrík bola aj tá z Humenského dekanátu, kde kňazi na príkaz vyššej inštancie v podobe biskupa Gregora Tarkoviča, mali spísať výkazy o obetiach cholery, ktoré mali mať jednak informatívny, ale v budúcnosti aj preventívny charakter. Na úvod je vhodné pripomenúť skutočnosť, že tieto zoznamy zahŕňali iba gréckokatolíckych veriacich v dekanáte mesta Humenné, čiže skoro 4000 veriacich v 7 farnostiach. Ak vezmeme do úvahy len farnosť Humenné (246 veriacich) do ktorej patrili aj filiálky Hažín nad Cirochou (382 veriacich), Kamenica nad Cirochou (215 veriacich), Lackovce (227  veriacich), Brestov (7 veriacich), Jasenov (3 veriaci), Kochanovce (6 veriaci), Kudlovce (34 veriacich), Myslina (16 veriacich) a Závadka (1 veriaci) tak celkový počet veriacich dosiahol číslo 1137. Prvý smrteľný prípad v gréckokatolíckom dekanáte zemepanského mesta Humenné sa spomína až mesiac po vypuknutí epidémie v Uhorsku dňa 19. júla 1831. Obeťou bola 64 ročná veriaca z Kamenice nad Cirochou Helena Chovanecká. O dva týždne neskôr, 2. augusta, je v matrike zapísaná najmladšia obeť cholery, jednoročný Ján Roško z Kudloviec (dnes už súčasť mesta Humenné). Aj na základe toho môžeme vidieť, že najmenej odolní voči tejto chorobe boli mladšie ročníky a ľudia vo vyššom veku. Posledná obeť je dokumentovaná z dňa 8. septembra z obce Kamenica nad Cirochou. Celkovo za leto roku 1831 zomrelo v dekanáte mesta ležiaceho na rieke Laborec 99 gréckokatolíkov. V samotnom meste zomrelo počas epidémie asi 250 ľudí. O všetkých nakazených sa staral okresný lekár Ignác Trefort, otec neskoršieho ministra školstva a náboženstva a súbežne aj obchodu, poľnohospodárstvu a priemyslu, ktorý však nákaze spolu s manželkou podľahol.

V Humennom sa traduje aj legenda, že choroba sa dostala aj medzi miestnu šľachtu. Nakazenou mala byť grófka Antónia Vandernath, rodená Hoyos z Košíc. Pretože čakala nemanželské dieťa, bola vyhnaná z rodného mesta. Keďže situácia na východnom Slovensku sa neustále zhoršovala kvôli cholere a nespokojnosti roľníkov, Antónia sa rozhodla odísť do letného sídla rodu v Humennom. Tam ju však kvôli údajnej nákaze neprijali a musela utiecť s dieťaťom do lesa v okolí Brestova, kde mala údajne kontakty s miestnym obyvateľstvom pracujúcim v kaštieli. V dome jedného blízkeho služobníka porodila nemanželské dieťa. Ak sa bližšie pozrieme na dobové dokumenty obce Brestov z roku 1831, nenájdeme v nich žiadne výskyty cholery. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že grófka a jej dieťa boli de facto vo vyhnanstve a nik sa nemal dozvedieť, kde sa uchýlila. Druhým problémom je skutočnosť, že jej smrť nemusela byť zaznamenaná kvôli inému vierovyznaniu. Naproti tomu, rodina grófky bola pochovaná v krypte humenského rímskokatolíckeho kostola, čo naznačuje ich náboženskú orientáciu. Ďalšou možnosťou bolo to, že ju pochovali na humenskom cholerovom cintoríne, čo je však veľmi nepravdepodobné.

 Celkovo sa na Zemplíne, kde patrilo aj mesto Humenné, nakazilo cholerou 40 349 ľudí a z nich 18 672 aj zomrelo, pričom toto číslo nemusí byť presné, keďže množstvo ľudí zomrelo aj v sedliackom povstaní, ktoré prebiehalo takmer simultánne s epidémiou.

Postupne sa darilo vytláčať choleru z mesta aj vďaka moderným metódam, separácii nakazeného obyvateľstva či priaznivého počasia. Avšak cholera sa do okresu Humenné či východoslovenských žúp vrátila v čase Veľkej vojny, keď ruské vojská opäť prenikli do Haliče až na územie Uhorska cez Karpaty. Ľudia sa tak museli vyrovnať nielen  s bojovou činnosťou v ich okolí, ale aj s nebezpečnou nákazou.

Použitá literatúra

  1. FEDIČ, V a kol. Dejiny Humenného. Humenné : REDOS, 2008, 81 – 85 s. ISBN 80-968790-4-9.
  2. KÓNYA, P. a kol. Dejiny Uhorska. Bratislava : Citadella. 2014, 506 – 509 s. ISBN 978-80-89628-59-9.
  3. LIŠKA, A.: Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii. : Prešovská univerzita v Prešove. Prešov 2012. ISBN. 163 s. 978-80-555-0691-3.
  4. LIŠKA, A.: Z obsahu proticholerových brožúrok a obežníkov z rokov 1830 – 1831 (I.). Štátne a cirkevné opatrenia a odporúčania proti šíreniu cholery. In. Dejiny – internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove 7/1, 2012, 98 – 138. Dostupné na internete: http://dejiny.unipo.sk/Dejiny_1_ 2012.pdf.
  5. MRVA, I. – SEGEŠ, V. 2012. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : PERFEKT, 2012. 233 – 235 s. ISBN 978-80-8046-586-5.
  6. PATOČKA F, – John C. Některé znaky cholerového onemocnění. Bratislava, Vesmír 1970, s. 82-87
  7. SEGEŠ, V. a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : Ottovo nakladatelství, 2015. s. 506 – 509 ISBN 978-80-7451-469-2.

Archívny prameň

  1. Übersicht der Bevölkerung Städten Ungarns nach Religion und Sprache