Mesto Nové Zámky má veľmi bohatú históriu. Azda najznámejším historickým obdobím mesta  je nepochybne turecká okupácia novozámockej pevnosti v rokoch 1663 – 1685. Zároveň išlo o stret dvoch odlišných svetov, a to kresťanského a moslimského. V tom čase išlo o najväčšiu vojenskú výpravu Turkov  na naše územie  počas ich takmer stopäťdesiatročného susedstva. Tieto udalosti, no predovšetkým obliehanie a oslobodenie pevnosti, ktorá bola jednou z najmodernejších svojej doby, si súčasní obyvatelia mesta pripomínajú novozámockými hradnými dňami, ktoré sa uskutočňujú každé 2 roky. Aké však boli životné pomery v pevnosti počas 22-ročného tureckého jarma?

Dňa 26. septembra 1663 Turci víťazne vstúpili do dobytej pevnosti. Pre Turkov malo dobytie tejto pevnosti obrovský význam. 22 rokov bola pevnosť súčasťou novozámockého ejáletu, ktorý bol šiestym v Uhorsku a prvým na území Slovenska. Novozámocký ejálet bol nielen administratívnym strediskom, ale aj miestom vyberania daní. Samozrejme, význam mal aj obchod a rôzne trhy. Pre hlbšie pochopenie týchto súvislosti sa v stručnosti pozrime na systém osmanskej správy. Základnou jednotkou osmanskej správy bol sandžak. Výbojmi Osmanskej ríše sa územie rozšírilo, čo zapríčinilo vznik veľkých provincií, zvaných ejálety alebo aj vijálety. Najmenšou jednotkou tureckej správy boli Nahije. Nahiju spravoval dôstojník lénneho vojska, tzv. čeribaši. Daňový systém Turkov tvorili príjmy, predovšetkým z pôdy, remeselnej výroby a zahraničného obchodu. V Novozámockom ejálete to boli príjmy z pôdy podrobeného obyvateľstva. Základnou štátnou daňou bola džizje, nazývaná aj charádž. Bola to „daň z hlavy“, vyberaná od nemoslimského obyvateľstva, ktorá sa v Uhorsku vyrubovala podľa domov.  Tu treba spomenúť aj najvýznamnejší prameň osmanskej správy v Nových Zámkoch,  a to  zákonník platiaci v novozámockom ejálete, tzv. Kánúnnáme. Vznikol 24. 9. 1663 a bol platný do roku 1685, kedy bola pevnosť oslobodená z tureckého jarma. Skladá sa z 37 zákonov a bližšie nám určuje tureckú správu na tomto území. Uveďme aspoň jeden príklad  z tohto zákonníka. Zákon číslo 2 hovorí o naturálnej dani: „z pšenice, jačmeňa, ovsa, šošovice, hrachu, ľanu a konope, nech sa vezme na každých desať jedno ako desiatok, nech to raja (poddaný) dovezie do mesta Nových Zámkov do sýpky svojho sipáhího (jazdec, rytier). Nech neutláča a neobťažuje úbohú raju požadovaním dopravy (desiatku) do miesta, ktoré je ďalej ako najbližší trh. Zákonník okrem trestného poriadku určoval napríklad aj daň za nevestu. Tá závisela od majetku a vierovyznaní danej nevesty. Výška sumy závisela aj od toho, či je žena slobodná alebo vdova.  Výška dane sa pohybovala od 10 do 60 akče (drobný turecký peniaz, 180 akče bol jeden uhorský zlatý) a platili ju rodičia alebo ženích danej nevesty. Súčasťou tejto dane bola daň za sudy s vínom, ktoré sa na svadobnej hostine vypilo v nemalom množstve.

Spomeňme ešte osmanské obyvateľstvo, ktoré bolo v pevnosti. Išlo prevažne o vojakov. O ich životných pomeroch nám veľa napovedá výška ich žoldu, ktorý sa pohyboval v priemere 5080 akče. Platové podmienky vojakov však boli rozdielne. Najlepšie zarábal aga ľahkej jazdy, až 80 akče denne, najmenej rádoví vojaci, len 9 akče denne. Pohľad na ceny niektorých tovarov nám môže naznačiť, čo si reálne dokázali vojaci za svoje peniaze kúpiť. Dom so záhradou stál 10 400 akče, matrac s kobercom a prikrývkou 670, tácka 40, ibrik na kávu 5, domáce topánky sa dali kúpiť za 6–9 akče za kus a 1 okka (1,2828kg)  najkvalitnejšej kávy stála 200 akče. Okrem vojakov sa v pevnosti v menšej miere nachádzali aj úradníci. O civilnom obyvateľstve v pevnosti máme málo informácií. Vieme však, že jednou zložkou civilného obyvateľstva boli rodiny vojakov. Druhú zložku tvorili balkánski obchodníci, čo je pochopiteľné, pretože,ako sme už spomínali, novozámocký ejálet bol aj významným obchodným centrom. Pravda, Osmanská ríša bola mnohonárodnostná. Je však zložité určiť etnické zloženie osmanského obyvateľstva, keďže tureckí úradníci tomuto aspektu nevenovali veľkú pozornosť.

Turecké panstvo v Nových Zámkoch zasiahlo aj do ich národnostného zloženia. Pred dobytím pevnosti tu dominovalo maďarské obyvateľstvo, na druhom mieste boli Nemci, a Slováci tvorili skôr menšinu. V súvislosti s prestavbou jedného kostola na džami spomína turecký cestovateľ Evliya Čelebi aj slovenské obyvateľstvo.  „Potom prestavali slovenský kostol na džami Haseki Sultan hatun (kostol sultánovej manželky). Teraz z nej spravili zásobáreň suchárov pre moslimských gaziov. Aj toto je veľká džami. Nie je však vyzdobená, lebo slovenský ľud je poddaný Maďarom a Nemcom. Preto majú len takéto malé kostoly.“ Národnostné zloženie sa radikálne zmenilo po oslobodení pevnosti cisárskym vojskom v roku 1685. Do pevnosti sa vrátilo aj zopár pôvodných obyvateľov. Postupne sa obnovilo maďarské obyvateľstvo, ktoré tvorilo takmer tri pätiny pôvodného obyvateľstva. Naopak, počet nemeckého obyvateľstva začal klesať. Väčšinou ho tvorili vojaci a remeselníci. Čo sa týka slovenského obyvateľstva, obnovovalo sa pomaly, avšak v roku 1700 už bolo druhou najväčšou národnosťou v meste. Zaujímavosťou je, že po oslobodení pevnosti sa sem vrátila aj jedna turecká rodina. Išlo o rodinu bývalého tureckého vojaka, ktorý sa dal pokrstiť pod menom András Török.

Na záver uveďme ešte zopár príkladov osmanskej architektúry. Po obsadení pevnosti sa zničené miesta obliehaním začali opravovať. Neodmysliteľnou súčasťou prestavby v pevnosti boli kresťanské kostoly, ktoré boli prebudované na islamské džámi. Okrem prestavaných kostolov sa budovali aj rôzne školy. Vzdelávanie bolo dôležitou súčasťou moslimského sveta. Keďže vzdelanosť bola úzko spätá s náboženstvami, tieto školy vznikali v blízkosti džámi. Okrem škôl boli budované aj knižnice, ktoré väčšinou obsahovali lekárske knihy. Ani samotné predmestie neostalo bez zmien. V jeho blízkosti bolo vybudované obchodné centrum s vyše 130 obchodmi. Významnú estetickú, ale aj účelovú úlohu pre obyvateľov mesta zohrávali studne, ktoré sa tiež začali budovať vo väčšom počte. Každopádne takmer všetky budovy v pevnosti nadobudli orientálny nádych. Dnes sa nám však z tejto architektúry nezachovalo nič. Podobne je na tom aj samotná pevnosť, ktorá bola na príkaz Dvorskej vojenskej rady v rokoch 1724 – 1725 zbúraná. Týmto aktom Novozámocká pevnosť prestala existovať. Avšak odkaz tohto obdobia pretrval.

 

Literatúra:

  1. ČELEBI, Evliya. Kniha ciest. Martin: Tatran, 1978. s. 330.
  2. DVOŘÁK, Pavel a kol. Turci v Uhorsku : Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2006. s. 448.
  3. KOPČAN, Vojtech – BLASKOVICS, Jozef. Nové Zámky pod tureckou nadvládou 1663-1685. Nové Zámky: Okresné múzeum a Mestský národný výbor v Nových Zámkov, 1986. s. 46.
  4. BLASKOVICS, Jozef . Az újvári ejálet török adóösszeírásai. Bratislava: Erdem, 1993. s. 309.