V súčasnosti je celkom bežné, že ľudia odchádzajú za prácou a lepšími životnými podmienkami do zahraničia. Nie je to však nič nové. Už v minulosti k vysťahovalectvu, prípadne k pracovnej migrácii dochádzalo, ba ich rozsah bol omnoho masovejší. V najväčšej miere v rámci  dnešného slovenská sa na ňom rovnako ako v súčasnosti aj v minulosti podieľali obyvatelia jeho východnej časti. Motivácia ísť do zahraničia za zárobkom bola prirodzene veľká. Lenže prečo ľudia odchádzali až tak ďaleko? A prečo práve  v najväčšej miere do USA? Bolo slovenské vysťahovalectvo v porovnaní z inými krajinami v niečom špecifické? Kedy dosahovalo svoje maxima a kedy sa počty ľudí odchádzajúcich do USA začali zmenšovať a prečo? Na tieto a mnohé iné otázky sa pokúsime zodpovedať v sérii niekoľkých článkov venovaných tejto problematike.

Skôr ako sa začneme venovať samotnému priebehu vysťahovalectva aspoň v náznakoch si ozrejmime terminológiu pojmov migrácia, emigrácia a naznačíme viacero problémov pri skúmaní migrácie, ktoré tento výskum sprevádzajú. Za migráciu považujeme pohyb osôb, skupín alebo väčších celkov obyvateľov v geografickom a sociálnom priestore. Podľa toho, aký je motív migrácie ju možno rozdeliť na dobrovoľnú a nútenú a tiež na vnútornú a vonkajšiu.[1] Emigrácia je chápaná ako trvalá zmena pobytu. Emigrant je teda človek, ktorý sa vysťahoval z určitej územnej jednotky, imigrantom sa chápe osoba, ktorá sa do určitej územnej jednotky prisťahovala.[2] No tu je treba povedať, že terminológia  týchto pojmoch sa nezhoduje vo všetkých krajinách. Jeden príklad pre ilustráciu: v niektorých európskych krajinách – ako napríklad v Rakúsku a Čechách – sa v úradných dokumentoch a zároveň v zákonoch hovorí o trvalo usadených prisťahovalcoch ako o cudzincoch, zatiaľ čo americké dokumenty a zákony používajú pre rovnakú kategóriu výraz „prisťahovalci“.[3]

Teda ak to zhrnieme emigrácia(vysťahovalectvo) je opakom imigrácie(prisťahovalectvo) a naopak. Rozdiel medzi migráciou a emigráciou je treba chápať najmä v zmysle pohybu. Ak išlo o pohyb, ktorého cieľom bolo trvale usadenie sa v novej krajine, v tom prípade hovoríme o emigrácii. V prípade migrácie sa jedná o pohyb, ktorého cieľom je sa po určitej dobe vrátiť späť, prípadne pohyb, ktorý sa opakuje v pravidelných intervaloch. Taktiež motívov, ktoré vedú ľudí k migrácii môžeme rozlíšiť viacero. Motív môže byť ekonomický, v rámci neho sa môže jednať o migráciu, ktorá sa týka len určitej profesie v určitom spoločenstve, prípadne migráciu, ktorá je nutná k získaniu obživy. Prípadne sa môže jednať o migráciu chápanú ako možnosť zlepšiť si svoje životné podmienky. No môže sa jednať aj o pohyb obyvateľstva, ktorý je dôsledkom ekologických príčin, určitej   ekologickej katastrofy. V tom prípade sa dotýka ľudí, pre ktorých je otázkou záchrany života. V takom prípade sa môžu stať účastníkmi migrácie aj spoločenstvá, ktoré by sa za iných podmienok migrácie nezúčastnili. Faktor, ktorý sa stane príčinou migrácie môže vychádzať aj z náboženských, politických či rasistických predsudkov.

Migrácia je spätá s celými ľudskými dejinami od ich prvopočiatkov až do dnešných čias. Ľudia už od nepamäti putovali z miesta na miesto. Najprv ako súčasť kočovných spoločenstiev, neskôr po trvalom usadení na stále miesto bol ich pohyb závislý od sociálnych, ekologických a rôznych iných faktorov, ktoré mohli vplývať na ďalší pohyb celého spoločenstva či jednotlivcov. Masová migrácia sa objavuje v Európe už v 4. storočí, kedy sa Európa stáva súčasťou pohybu obyvateľstva nazývaného tiež veľké sťahovanie národov. V nasledujúcich storočiach sa sťahovanie stalo súčasťou života Európanov. Samozrejme, že takýto masový presun obyvateľstva z dôvodov klimatických zmien na zemi či vyschnutia pastvín pre stáda dobytka sa už v danej podobe nezopakoval, ale obyvateľstvo sa z rôznych príčin sťahovalo aj v nasledujúcich storočiach.[4]

Osobitné miesto v tomto procese zaberá 19. storočie. Práve v 19. storočí a najmä v jeho druhej polovici nadobudla migrácia v Európe obrovské rozmery. Keď sa v XIX. storočí presadila priemyselná výroba, podstatne sa zdokonalili dopravné prostriedky a zliberalizovali sa podmienky usadzovania, z migrácie sa stal celospoločenský jav.

Dôležitým faktorom pri výskume migrácie obyvateľstva je sledovanie jej „časového ohraničenia“. V rámci tohoto členenia migrácie rozlišujeme, či ide o migráciu uskutočňovanú so zámerom zotrvať mimo domova určitý čas v záujme nadobudnutia určitého množstva financií, prípadne získania vzdelania, či procesnej zručnosti a potom sa vrátiť späť. Zámerom migrantov, ktorí sa podieľali na takejto forme migrácie bolo v čo najkratšej dobe zarobiť si čo najväčší obnos peňazí a následne sa s našetrenými peniazmi vrátiť do svojej domoviny. Ďalším typom je sezónna migrácia, pri tejto forme môže  ísť o migráciu v rámci jedného štátneho celku(vnútornú), alebo cezhraničnú migráciu(vonkajšiu). Rovnako rozdielnosť môže byť tiež v periodicite sezónnej migrácie.  Poslednou možnosťou v rámci časovo ohraničenej migrácie je definitívna trvalá migrácia. Prechod od dočasných k definitívnym formám  migrácie sa vyznačuje spravidla vznikom reťazovej migrácie.[5] Pri tomto jave dochádza pod vplyvom určitých migračných tradícii k prenosom informácii medzi východiskovými a cieľovými oblasťami, čím dochádzalo k vytváraniu pevných migračných trás charakteristických pre určité východzie oblasti(regióny). Tieto štruktúry udávali smer z východzích priestorov a privádzali migrantov v cieľovej oblasti často do spoločenstva krajanov, čo im výrazne uľahčovalo usadenie a integráciu.[6] V takom prípade sa migrácia pretvára na emigráciu.

Pri skúmaní migrácie existuje viacero problémov, ktoré tento výskum sprevádzajú. Jedná sa o terminologické problémy, problémy určovania počtov migrantov v jednotlivých národoch, ale aj čo sa týka určenia objemu európskej migrácie celkovo.  Mnoho dnešných európskych národov bolo súčasťou rôznych mnohonárodnostných celkov. Ako príklad by som uviedol Rakúsko – Uhorsko, prisťahovalci z tejto monarchie boli vedení až do roku 1899 v štatistikách USA ako prisťahovalci z Rakúsko – Uhorska bez ohľadu na národnostnú príslušnosť. Ďalším príkladom by mohlo byť vtedajšie Nemecké cisárstvo. V Nemecku, ktoré bolo jednou z najdôležitejších vysťahovaleckých krajín Európy, neexistovala po zjednotení v roku 1871  napríklad žiadna štatistika o transatlantickej reemigrácii.[7] V tomto období sa v Nemecku robila iba štatistika o vycestovaní z nemeckých prístavov. Jej nevýhoda spočívala v tom, že väčšina nemeckých vysťahovalcov v prvých desaťročiach 19. storočia opustila európsky kontinent z francúzskych, holandských prístavov akými boli Antverpy, Roterdam a Le Havre. Príčinu prečo si vyberali vysťahovalci z Nemecka francúzske prístavy je treba hľadať najmä v tom, že na začiatku 19. storočia postihla migrácia v najväčšej miere juhozápadné Nemecko a pre obyvateľov z týchto nemeckých krajov bolo výhodnejšie a dostupnejšie cestovanie cez vyššie spomenuté prístavy. Využívanie nemeckých prístavov ako najdôležitejších tranzitných staníc začalo od polovice 19. storočia v súvislosti s rozvojom železničnej prepravy. Od polovice storočia sa Hamburg a predovšetkým Brémy síce stali vďaka priamemu železničnému spojeniu z Lipska a Kolína nad Rýnom zďaleka najdôležitejšími východzími prístavmi nemeckej zámorskej emigrácie, avšak podiel zahraničných prístavov zostával aj naďalej značne vysoký a ešte v rokoch 1880-1890 sa pohyboval na úrovni okolo 20%.[8] Určenie počtu vysťahovalcov  je problémové aj v súvislosti s tým, že často dochádzalo k zamieňaniu pracovnej migrácie s vysťahovalectvom(emigráciou). Problém spočíval v tom, že cieľom mnohých migrantov nebolo trvalé usadenie sa v cieľovej krajine, ale len získanie finančných prostriedkov za vykonanie určitej práce a následný návrat. Pri tomto druhu práce išlo často o práce, na ktorých sa väčšina ich účastníkov podieľala niekoľkokrát za život. Často dochádzalo aj k tomu, že mnoho ľudí, ktorí cestovali do USA s úmyslom definitívneho vysťahovania sa vrátilo späť, či už pod vplyvom sklamania  z neuplatnenia sa v americkej spoločnosti, či pod vplyvom kladných správ, ktoré prichádzali z ich predchádzajúcich vlastí. A následne o niekoľko rokov sa mohli opäť podieľať na vysťahovalectve, možno aj definitívnym usadením sa. Mohlo však dôjsť aj k prípadom, keď boli účastníci pracovných migrácii zaradení do štatistík správne, no pod vplyvom rôznych okolností zostali v cieľovej krajine natrvalo. Pri emigrácii je tiež dôležité rozlišovať pojmy „hrubá“ a „čistá“ emigrácia. Za čistú emigráciu sa považuje počet, ku ktorému prídeme po odrátaní tzv. reemigrácie, čiže tých migrantov, ktorí sa vrátili späť do svojich východzích oblasti. Tento jav označujeme pojmom migračné saldo, teda rozdiel medzi počtom vysťahovaných a prisťahovaných.[9] Pričom zistiť presné číslo reemigrácie je už z vyššie spomenutých príčin nemožné a dá sa len odhadovať. Na základe migračných štatistík sa dá predpokladať, že viac ako tretina emigrantov smerujúcich do USA sa vrátila naspäť.[10] Podiel reemigrácie bol jednoznačne vyšší u migrantov patriacich k tzv. „novej vlne“ než u migrantov tzv. „starej vlny“. No aj pri vysťahovalcoch z južnej, východnej a východu strednej Európy existovali v tomto smere rozdiely. O rozdieloch môžeme hovoriť dokonca aj pri vysťahovalectve jedného štátneho celku. Zoberme si napríklad Rakúsko – Uhorsko, Česi  väčšinou v cudzine zostávali, zatiaľ čo Slováci a Rusíni, sa z veľkej časti po získaní finančných prostriedkov opäť vrátili do vlasti.[11] Vplyv reemigrácie na domáce prostredie bol jednoznačný. Reemigranti  po svojom návrate v očiach domácej komunity sa stávali jedným z faktorov, ktorý v nich podnecoval chuť migrovať za prácou tiež. No vplyv reemigrácie najmä v zaostalejších regiónoch bol evidentný aj v tom, že prispeli k obohateniu komunity o modernizačné prvky. Navrátilci so skúsenosťami získanými vo svete sa menili na inovátorov a tak v lokalitách, do ktorých sa vrátili nemali pomery postfeudálnych čias žiadnu šancu na prežitie.[12]

Pohyb obyvateľstva medzi Európou a USA prebiehal  od 16. storočia a zúčastnili sa na ňom milióny ľudí. Najväčšie rozmery zaznamenal práve v 19. storočí. Aj keď do tridsiatych rokov 19. storočia zostala migrácia a vysťahovalectvo do USA ešte na relatívne nízkej úrovni, malo to nesporne súvis aj s tým, že lodné spojenie medzi Európou a Amerikou nebolo na dostatočnej úrovni. Mám na mysli najmä nízku bezpečnosť prepravy, čas potrebný naň a iné. V tomto období dochádzalo, rovnako ako v 18. storočí, k občasným hromadným obchodom spôsobených určitou krízou, napríklad v juhozápadnom Nemecku v rokoch 1816/1817.[13] Masový charakter toto vysťahovalectvo  nadobudlo až od 40-tych rokov 19. storočia, kedy postupne došlo k trom vysťahovaleckých vlnám. Prvá začala v roku 1846 a v porovnaní s predchádzajúcimi desaťročiami sa ročný priemer odchodov zvýšil v rokoch 1846-1850 až na päťnásobok(hrubá emigrácia 256 000) a v rokoch 1851-1855 dokonca takmer na sedem násobok(hrubá emigrácia 342 000). Druhá vlna prebehla v rokoch 1866-1875 a v rokoch 1871-1875 priviedla do zámoria v priemere 372 000 ľudí ročne. Tretia vlna prebehla v roku 1880-1890, vrchol dosiahla v rokoch 1886-1890, kedy priviedla z Európy do zámoria, predovšetkým do USA v priemere 779 000 osôb ročne.[14]


[1]Pod vnútornou migráciou rozumieme sťahovanie v rámci vymedzeného územia (napr., v rámci štátu, to je bez prekročenia štátnych hraníc), pod vonkajšou migráciou sa chápe sťahovanie z vymedzenej oblasti do inej vymedzenej oblasti (s prekročením hraníc). In: JURČOVA, Danuša.: Krátky slovník základných demografických pojmov, Inštitút informatiky a štatistiky, BRATISLAVA : 2002, s. 28, dostupné na http://www.infostat.sk/vdc/pdf/slovnik2.pdf

[2]JURČOVA, Danuša.: Krátky slovník základných demografických pojmov, Inštitút informatiky a štatistiky, BRATISLAVA : 2002, s. 28, dostupné na http://www.infostat.sk/vdc/pdf/slovnik2.pdf

[3] BARŠOVÁ, A, BARŠA, P.: Přistehovalectví a liberální stát, Masarykova univerzita v Brne, BRNO : 2005, s 9.

[4] JAKEŠOVÁ, E.: Migrácia alebo moderné sťahovanie národov. In.: História, r.6, č.5, r.2006, s.19.

[5] BADE, J.K.: Evropa v pohybu, Nakladatelstí lidové noviny, PRAHA : 2005, s 8.

[6] BADE, J.K.:  Evropa v pohybu, Nakladatelstí lidové noviny, PRAHA : 2005, s 9.

[7] BADE, J.K.:   Evropa v pohybu, Nakladatelstí lidové noviny, PRAHA : 2005, s. 129.

[8] BADE, J.K.:  Evropa v pohybu, Nakladatelstí lidové noviny, PRAHA : 2005, s. 130.

[9] JURČOVÁ, Danuša.: Krátky slovník základných demografických pojmov, Inštitút informatiky a štatistiky, BRATISLAVA : 2002, s. 29, dostupné na http://www.infostat.sk/vdc/pdf/slovnik2.pdf

[10] JAKEŠOVÁ, E.: Európska migrácia v „dlhom“ 19. storočí. In.: História, r.6, č.5, r.2006, s.22.

[11] VACULÍK, J.: České a slovenské vysťahovalectvo v I. polovici 20. storočia. In.: Historická revue, r. XVII, č. 11-12, 2006/2007, s. 48.

[12] JAKEŠOVÁ, E.: Európska migrácia v „dlhom“ 19. storočí. In.: História, r.6, č.5, r.2006, s.22.

[13] BADE, J.K.:  Evropa v pohybu, Nakladatelstí lidové noviny, PRAHA : 2005, s. 130.

[14] BADE, J.K.:  Evropa v pohybu, Nakladatelstí lidové noviny, PRAHA : 2005, s. 132.