Počas existencie medzivojnového Československa sa voľby do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia ČSR konali celkom štyrikrát. Prvé z nich sa uskutočnili v nedeľu 18. apríla 1920. Obyvatelia dnešného Slovenska po prvýkrát mali možnosť voliť a byť volení slobodne, bez ohľadu na pohlavie a sociálne zázemie. Prvá časť predkladaného príspevku sa venuje volebnému poriadku upravujúcemu aktívne, pasívne volebné právo, povinnostiam politických strán a samotným predvolebným prípravám, ktoré museli prebehnúť aby k samotnému volebnému aktu vôbec mohlo dôjsť. Druhá časť je  venovaná samotným výsledkom volieb   roku 1920, dôraz je kladený na ich priebeh v Prešovskom volebnom kraji, predovšetkým vo volebných okresoch dnešného severovýchodného Slovenska.

Voľby do Poslaneckej snemovne a Senátu Národného zhromaždenia boli vyhlásené 7. marca 1920. Podrobnosti volebného poriadku upravoval zákon o volebnom poriadku do poslaneckej snemovne, ktorý bol prijatý pod č.123 Zb.z. a pozostával z 3 článkov, 7. hlav a 64§.  Aktívne volebné právo okrem vekového obmedzenia[1] bolo obmedzené aj tým, že občania museli mať minimálne trojmesačný trvalý pobyt v niektorej z obci Československej republiky, „počítajíc zpět ode dne vyložení voličských seznamů, a kteří nejsou tímto zákonem výslovně vyloučeni z práva voliti”.[2] Táto podmienka znamenala, že cenzus pobytu sa tak predlžoval na 9 mesiacov. Každý občan mal právo voliť len v jednej obci a toto právo mohol vykonať len osobne. Vínimky z týchto pravidiel platili pre príslušníkov ozbrojených zložiek štátu, ktorí mali právo voliť v obci, „ve které jsou službou přikázáni v den vyložení voličských seznamů”.[3] Z práva voliť boli vylúčení všetci občania, ktorí neboli zapísaní v stálych zoznamoch voličských, ktorých zostavovanie upravoval zákon o stálych zoznamoch voličských z roku 1919 č. 663 Zb. z. zo dňa 19.12.1919. Tento zákon, keďže dával právo voliť všetkým štátnym občanom bez rozdielu pohlavia a sociálneho pôvodu, čo bolo v porovnaní s pomermi panujúcimi v tejto oblasti v období Rakusko-Uhorskej monarchie výraznou zmenov, vyvolal veľký ohlas v celom Československu. Rovnako tomu bolo aj vo vtedajšej Šarišskej župe. Regionálna tlač, konkrétne Šarišské hlasy[4] naň reagovali 6.1.1920, kedy vyšlo na 4 stranách ich zvláštne číslo venujúce sa tomuto zákonu. V úvodníku autor vyslovil presvedčenie, že „šarišský Slovák bude voliť len slovenských zástupcov, ktorí budú zastávať jeho záujmy spoločne so záujmami celej Československej republiky!” Osobitne apeloval na ženy “… ženo slovenská … nezabudni, že nie pekné slová, ale činy hovoria o tom, či je voľakto hodný tvojej dôvery! … Voľ národne, voľ len tých, ktorí chcú tvoje blaho a blaho Československej republiky!” Rovnaký apel smeroval aj k vojakom „Vojaci českí a slovenskí! Celý národ hľadí k Vám s dôverou a očakávaním … Ukážte, že československý vojak je opravdovým vlastencom, ktorý všade a vždy má na srdci len blaho drahej, milovanej vlasti!”[5] Na stranách 1 – 4 bol zverejnený kompletný prepis spomínaného zákona aj s príkladmi voličských zoznamov.

Na základe zákona o stálych zoznamoch voličských, bolo mesto Prešov rozdelené na 4 volebné obvody. Pre každý volebný obvod bola zriadená miestna volebná komisia. Každá volebná komisia mala svojho predsedu, prísediacich a náhradných prísediacich. Predsedami miestnych volebných komisií v Prešove boli Emil Herblay (mešťanosta), Dr. Aladár Bohm (pravotar), Bela Klein (správca pozemkovej knihy), Ján Villec (predseda sirots. Vrchnosti). Úlohou prešovského mešťanostu Emila Hreblay bolo členov volebných komisií o tomto vymenovaní písomne upozorniť. A následne začať v zmysle § 7 vyššie spomenutého zákona so zostavovaním voličských zoznamov.

Voličské zoznamy vznikali každý polrok a to bez ohľadu na to, či sa voľby konajú alebo nie. Tieto zoznamy tvorili základ tak pre voľby do obecných zastupitelstiev ako aj pre voľby do Národného zhromaždenia. Cieľom ich vzniku bolo skrátenie prípravy vypísaných volieb. Nevýhodou tohoto ustanovenia bolo, že pokiaľ došlo v medziobdobí ku zmene, nemohlo byť k nej prihliadané, takže časť voličov tak bola z výkonu svojho práva vylučená.[6] Pasívne volebné pravo okrem toho, že kandidovať mohli len občania Československej republiky, ktorí minimalne v deň volieb dovŕšili 30 rokov bolo obmedzené aj minimálne 3-ročným štátnym občianstvom. Podmienka 3-ročného štátného občianstva sa z pochopiteľných príčin pre voľby v roku 1920 nevzťahovala, bolo to zakotvené v samotnom volebnom poriadku.[7]

Zaujímavým špecifikom volebného poriadku v prvej ČSR bola povinnosť zúčastniť sa volieb.[8] Povinnosťou zamestnávateľa bolo upraviť pracovnú dobu v deň konania volieb tak, aby sa na nich mohol zamestnanec zúčastniť. Rovnako aj vojenská služba mala byť upravená tak, aby pokud služební poměry to dovolují, i vojínové, kteří mimo místo služební mají právo volební, mohli toto právo vykonati.[9] Táto podmienka sama o sebe sa stala zárukou vysokej volebnej účasti. A tak tomu bolo aj vo voľbách roku 1920.  Na to, aby mohli byť voľby prevedené došlo k zriadeniu volebných komísii. Zriadovali sa miestne volebné komisie, obvodné volebné komisie, krajské volebné komisie a ústredné volebné komisie. Právomoci a zloženie jednotlivých typov volebných komisií upravovali §8-11 volebného poriadku.

Každá politická strana, ktorá sa chcela uchádzať o priazeň voliča vo voľbách mala povinnosť najneskôr 21 dní (do 12 hodín dopoludňa) pred dňom voľby predložiť predsedovi krajskej volebnej komisie kandidátnu listinu vo dvoch rovnakých kópiach.[10] Aby ju krajský predseda volebnej komisie mohol potvrdiť musela obsahovať najmenej sto úradne overených podpisov voličov, pričom pri každom podpise mala byť uvedená obec, v ktorej je volič zapísaný vo voličskom zozname.[11] Následne 14 dní pred dňom voľby bolo povinnosťou predsedu krajskej volebnej komisie zverejniť všetky kandidátne listiny v úradných listoch, tu už nebolo dovolené uverejniť s kandidátnymi listinami aj podpisy voličov.[12] Každá kandidátna listina musela obsahovať označenie strany, meno a priezvisko kandidáta spolu s jeho zamestnaním, bydliskom a poradím kandidáta, ktoré malo byť uvedené arabským číslom.[13] Každá politická strana mala právo kandidovať s počtom kandidátov, ktorý nesmel presahovať o viac ako jednu tretinu počet poslancov, ktorí mali byť vo volebnom kraji zvolení. Z kandidatúry boli  vylúčení župan a okresný náčelník. Ku každej kandidátnej listine malo byť pripojené písomné vlastnoručne podpísané prehlásenie všetkých kandidátov, že svoju kandidatúru prijímajú a že so svojim súhlasom na inej kandidátnej listine v inom volebnom kraji nekandidujú.[14]

Predsedom krajskej volebnej komisie pre 21. volebný kraj so sídlom krajskej volebnej komisie v Prešove bol Dr. Pavel Fábry (župan), miestopredsedom Dr. Vladimír Gallay (župný radca). Na schôdzi krajskej volebnej komisie v Prešove 31.3.1920 boli kandidátne listiny schválené. 4.4.1920 bol oznam o ich schválení aj so zoznamom kandidátov za jednotlivé politické subjekty uverejnený v Šarišských hlasoch na strane 11. Boli tu predstavení kandidáti za päť politických subjektov uchádzajúcich sa o hlasy voličov v Prešovskom volebnom kraji. Najviac kandidátov predstavila Slovenská národná a roľnícka strana, naopak najužšiu kandidátku mala Československá strana socialistická. Lídrami jednotlivých kandidátnych listín boli, za Slovenskú národnú a roľnícku stranu Dr. Milan Hodža, Jozef Vrabec za Československú ľudovú stranu, Dr. Karol Ferbstain za Sdružené strany židovské, Tausik Herman za Československú sociálne demokratickú stranu robotnícku a Pavel Homola za Československú stranu socialistickú. Okrem týchto strán predložili svoju kandidátnu listinu na schválenie aj Rusínski kandidáti. Táto kandidátna listina však nezodpovedala požiadavkám volebného poriadku. „Podpisy zhotovené boli 4 osobami, neboli to podpisy vlastnoručné, nebolo označené ani povolanie dotyčných ani miesto, kde sú dotyčné osoby zavedené do voličského zoznamu, mimo toho predložená bola kandidátna listina s 1000 nevlastnoručnými podpismi v jedinom vyhotovení, kdežto zákon predpisuje dve vyhotovenia”.[15]

Každý kandidát mal pochopitelne právo vzdať sa svojej kandidatúry. Náležitosti s tým súvisiace upravoval §27 volebného poriadku. Kandidát mal povinnosť predložiť predsedovi krajskej volebnej komisie overené podpisané prehlásenie, v ktorom sa zdáva kandidatúry najneskôr päť dni pred voľbou. Ak tak učinil menej ako 14 dní pred dňom konania volieb jeho meno zostalo zapísané na kandidátnej listine. K odstráneniu jeho mena nedošlo preto, lebo krajská volebná komisia musela práve 14 dní pred dňom voľby vyhlásiť v úradných listoch všetky platné kandidátne listiny s označením strán, poradovým číslom a uvedením všetkých kandidátov.

Povinnosťou krajskej volebnej komisie bolo následne dať rozmnožiť platné kandidátne listiny a rozoslať ich starostom jednotlivých obcí. Tí ich mali najneskôr 3 dni pred konaním volieb rozoslať všetkým voličom.[16] Náklady na tlač boli hradené z 2/3 štátom a z 1/3 jednotlivými politickými stranami, neskôr sa mal tento pomer vzájomne vyrovnať. S tým súviselo aj právo každej strany nežiadať „aby její kandidátní listina byla úředně dodána voličům buď v určitých politických okresích nebo v celém volebním kraji, a může si zároveň pro tyto politické okresy nebo pro celý volební kraj objednati určitý počet úředních výtisků své kandidátní listiny, jichž dodání voličům si sama obstará. Hradí pak jen výlohy tisku objednaných výtisků”. Ak strana najmenej 3 dni pred konaním volieb neodovzdala predsedovi krajskej volebnej komisie primeranú zálohu, rovnajúcu sa skutočným tlačovým nákladom „považuje se její kandidátní listina za odvolanou”.[17] Počet kópií kandidátnych listín mal v politických okresoch, kde mala byť úradne dodaná presahovať počet voličov o tretinu. Aby boli kandidátne listiny rozmnožené včas boli by osoby, ktoré prevádzkovali kníhtlačiarsku činnosť povinné vyhovieť príkazom predsedu krajskej volebnej komisie.

Na základe §31 V. hlavy volebného poriadku do poslaneckej snemovne bola volebným miestom každá obec. Na Slovensku mohli byť obce s menej ako 250 obyvateľmi pripojené k najbližšej väčšej obci. Začiatok volieb bol stanovený na 8:00 vždy v nedeľu. Koniec nebol presne určený, jeho určenie bolo v právomoci politického úradu, ktorý vykonával priamy dozor v obci.[18] V prípade ak došlo vplyvom určitých okolností k znemožneniu začať voľby v stanovenom čase alebo voľby v stanovenom čase ukončiť, mala obvodná volebná komisia volebný čas upraviť. Jej povinnosťou bolo v prípade takéhoto opatrenia ihneď oboznámiť s tým voličskú verejnosť. Jde-li o přerušení voľby již zahájené, buďtež volební spisy i volební osudí s odevzdanými již hlasovacími lístky volební komisí zapečetěny a neporušenost pečetí protokolárně zjištěna při nově zahájené volbě.[19] K ukončeniu volieb v skoršom ako určenom čase mohlo dôjsť aj v tom prípade, ak odvolia všetci voliči, ktorým to ukladala povinnosť pred oficiálnym ukončením, vtedy mohol predseda volebnej komisie prehlásiť hlasovanie za skončené. Do jednej volebnej miestnosti nemohlo byť pridelených viac ako tisíc voličov. Aby voľby prebiehali v medziach určeného zákona politický úrad mal právo prostredníctvom svojho zástupcu dohľadať nad správnym priebehom volieb. Rovnako každá politická strana mala právo určiť si dvoch voličov za tzv. dôverníkov „kteří mají právo býti přítomni celému volebnímu aktu až do prohlášení výsledku sčítání hlasů”. Povinnosťou politických strán ak chceli toto právo využiť bolo podať predsedovi volebnej komisie ústny alebo písomný návrh pred začiatkom voľby. Čo sa týka právomocí dôverníkov strán „mohou vznášeti námitky co do totožnosti voličovy nebo proto, že volič v den voľby není k volbě oprávněn”. Okrem dôverníkov a samozrejme členov volebných komisií mali prístup do volebnej miestnosti povolený aj tzv. pomocné sily.[20]

Každý volič mal povinnosť po odovzdaní hlasovacieho lístka volebnú miestnosť ihneď opustiť. Volebný akt každého voliča prebiehal”v prostoru tak odděleném, aby nemohl býti pozorován, načež před komisí vhodí obálku do volebního osudí, a musí odložiti kandidátní listiny, které mu zbyly, do zvláštní schránky”.[21] Hlasovalo sa vložením hlasovacieho lístka[22] do obálky, ktorá bola potom následne vhodená do urny. Povinnosť zabezpečiť dostatok obálok mala obec. Všetky museli byť rovnakej farby, kvality, veľkosti, bez viditeľných odlišností. Poradie kandidátov na volebnej listine bolo záväzné a voliči ho nesmeli meniť. K prijatiu tejto zásady došlo z toho dôvodu, aby sa vylúčila možnosť pripraviť vedúcich predstaviteľov strán o ich mandát. Odporcovia zásady „viazaných” kandidátnych listín namietali, že ide o protidemokratické obmedzenie slobodného výberu poslancov a senátorov ich voličmi a prakticky celú prvú republiku viedli politický boj proti tomuto volebnému opatreniu.[23] Po ukončení hlasovania nasledovalo sčítanie hlasov. Po spočítaní hlasov bolo povinnosťou volebnej komisie vyhotoviť zápis o výsledku volieb. V tomto zápise boli okrem počtu hlasov odovzdaných jednotlivým stranám zaznamenané všetky náležitosti týkajúce sa priebehu volieb.[24] Tento zápis sa vyhotovil v dvoch rovnakých verziách. Jedna bola odoslaná predsedovi krajskej volebnej komisie, druhá „politickému úřadu prvé stolice (magistrátu), jemuž mimo to oznámí výsledek hlasování telegraficky, nebo telefonicky”. Následne bolo povinnosťou prednostu príslušného politického úradu oznámiť ihneď volebný výsledok ministerstvu vnútra. Druhý deň po voľbách bolo povinnosťou krajskej volebnej komisie na základe zápisov odoslaných volebnými komisiami v obciach a podľa úradných správ politických úradov spočítať všetky hlasy odovzdané jednotlivým stranám a vypočítať volebné číslo.[25] Na základe tohto volebného čísla potom krajská volebná komisia prikázala jednotlivým stranám príslušný počet mandátov. Krajská volebná komisia vyhotovila z tohto jednania taktiež dva rovnaké exempláre, jeden z nich predseda volebnej komisie ihneď zaslal na ministerstvo vnútra, pričom obsah tohto zápisu zároveň oznámil ministerstvu telefonicky alebo telegraficky. Hodnota volebného čísla v jednotlivých voľbách pre jednotlivé volebné kraje značne kolísala. V roku 1920 pripadlo v priemere v Československu na jeden mandát 24 619 voličov.[26]

Vo voľbách do poslaneckej snemovne v roku 1920 politické strany bojovali o 281 z 300 mandátov určených ústavou. K obsadeniu plného počtu mandátov nedošlo, preto lebo voľby sa nekonali na celom území ČSR.[27] V nasledujúcom období došlo k doplneniu neobsadených mandátov. O priazeň voličov sa vo voľbách v roku 1920 uchádzalo 22 politických strán. Na Slovensku vo voľbách v roku 1920 kandidovalo len 9 volebných subjektov.[28] Územie ČSR bolo rozdelené pre voľby do Poslaneckej snemovne na 23 volebných krajov (pri voľbách do senátu na 13 volebných krajov). Pri každom kraji bolo určené krajské sídlo volebnej komisie, okresy, ktoré tvoria volebný kraj a počet poslancov, ktorý na jednotlivý kraj pripadajú. Prvých 14 volebných krajov malo sídlo na území Čiech a Moravy.[29] Slovenské župy tvorili 15. až 21. volebný kraj. Sídla krajských volebných komisií na Slovensku boli pre 15. volebný kraj v Trnave, 16. volebný kraj v Nových Zámkoch, 17. volebný kraj v Turčianskom svätom Martine, 18. volebný kraj v Banskej Bystrici, 19. volebný kraj v Liptovskom Svätom Mikuláši , 20. volebný kraj v Košiciach, 21. volebný kraj v Prešove.[30] Pri rozdelení krajiny na volebné kraje ich volebný zákon kreoval na Slovensku odlišným spôsobom ako v českých krajinách. Hranice volebných krajov v Čechách boli totožné s hranicami zákonom schválených žúp. Naopak sedem volebných krajov na Slovensku sa nezhodovalo s hranicami šiestich žúp, ktoré boli na Slovensku územnosprávnou reformou vytvorené a do roku 1928 aj reálne fungovali, na rozdiel od územia českých krajín. Predovšetkým územia košického a novozámockého volebného kraja sa skonštruovali tak, že sa do nich zaradil istý počet obcí s väčšinovým alebo významným počtom občanov maďarskej a nemeckej národnosti z okresov, ktoré patrili do iného volebného kraja.[31] Tu si môžeme ilustrovať jednu z najvážnejších výhrad k volebnému poriadku v ČSR, tá sa týkala prerozdelenia mandátov na jednotlivé volebné kraje. Vo volebných krajoch s početne významnými národnostnými menšinami pripadalo na jeden mandát podstatne viac občanov než vo volebných krajoch s výrazne dominujúcou československou väčšinou.[32] Cieľom bolo sústrediť väčšinu menšinového obyvateľstva v určitých volebných krajoch. V roku 1920 sa v košickom a novozámockom volebných kraji podarilo sústrediť až 91.78 % menšinového voličstva.

Predvolebný boj v roku 1920 sa niesol v znamení dvoch základných konfliktných línií: sociálne požiadavky zbližovali československých sociálnych demokratov a socialistov s menšinovými sociálnymi demokratmi, kým podpora novej republiky stavala všetky československé strany proti stranám národnostných menšín, nezmierených s existenciou československého štátu.[33] Celkový počet oprávnených voličov v ČSR bol 6 917 956 z toho bolo odovzdaných 6 200 032 platných hlasov. Na Slovensku bolo 1 505 008 oprávnených voličov. Z toho bolo odovzdaných 1 341 191 platných hlasov, čo znamenalo 89,12% účasť voličov. Politické strany kandidujúce v „slovenských volebných krajoch získali 61 mandátov z celkového počtu 300. Čechy získali 157, Morava a Sliezsko 73, pre Podkarpatskú Rus boli „rezervované” 9 mandáty. Najväčší počet oprávnených voličov spomedzi volebných krajov na Slovensku bol vo volebnom kraji so sídlom v Nových Zámkoch (342 767 voličov). Naopak najmenej oprávnených voličov bolo v liptovsko-mikulášskom volebnom kraji (115 585). Na území východného Slovenska sa nachádzali dva volebné kraje so sídlami v Košiciach a v Prešove. Spoločne v nich žilo 430 508 oprávnených voličov. Z toho v košickom 229 000 a v prešovskom 201 508 oprávnených voličov. Politické strany tu celkovo bojovali o 17 poslaneckých mandátov. Z toho bolo 7 pridelených košickému volebnému kraju a 10 prešovskému.

Víťazom volieb v ČSR sa stala Československa sociálnodemokratická strana robotnícka, ktorá získala 74 mandátov, čo bolo 25,7 % platných hlasov. Na Slovensku táto strana získala 510 341 hlasov (38,1 %). Strany na ďalších miestach mali výrazný odstup od ČSDSD. 11,3 % hlasov získala Československá strana ľudová (ČSL), 11,1 %, Nemecká sociálnodemokratická robotnícka strana v Československej republike (DSDAP), 9,7 %, Republikánska strana zemědelského a malorolníckeho ľudu (RSZML), 8,1 % získala Československá strana socialistická (ČSNS). Z 9 politických subjektov kandidujúcich na Slovensku, získala najviac % rovnako ako v rámci celej ČSR ČSDSD 38,1 %, Slovenská národná a roľnícka strana (SNRS) získala 18 %, Československá strana ľudová (ČSL) 17,6 %, Maďarsko-nemecká kresťansko-sociálna strana (MNKSS) 10,4 %, Maďarsko-nemecká sociálnodemokratická strana (MNSDS) 8,1 %, Združené židovské strany (SdrŽstr) 3,4 %, Československá strana socialistická ČSNS 2,2 %, Krajinská maďarská strana maloroľníkov a poľnohospodárov (MKP) 2,0 % a Maďarská národná strana (MadNS) 0,3 %. Zastúpenie v Poslaneckej snemovni sa podarilo získať 16 politickým stranám.

Výsledky volieb v Prešovskom volebnom kraji sa príliš nelíšili od výsledkov na ostatnom území dnešného Slovenska. Najúspešnejšou stranou sa aj tu stala ČSDSD, ktorá získala 41,6 % hlasov. Druhou najúspešnejšou stranou sa rovnako stala SNRS, tretie miesto patrilo ČSL, štvrté miesto obsadili SdrŽstr. V rámci Slovenska obsadila táto strana 6 miesto, ale v celo-republikových voľbách im ich výsledky nestačili na získanie mandátu v poslaneckej snemovni. No nie vo všetkých volebných okresoch prešovského volebného kraja zvíťazila ČSDSD. Napríklad v okrese Giraltovce skončila až na 3. mieste so ziskom 621 hlasov, kým SNRS získala 4479 hlasov. Výraznú porážku utrpela ČSDSD aj v okrese Sobrance, kde získala len 2333 hlasov oproti 7142 hlasov pre SNRS. SNRS vyhrala aj v ďalších volebných okresoch, išlo napr., Michalovce, či Vranov nad Topľou. V týchto okresoch však bolo jej víťazstvo tesnejšie. V iných okresoch dominovala ČSL. Vyhrala okrem iného v okresoch Lemešany, či Prešov, tu získala 4903 hlasov zo 10109 odovzdaných. Vo volebnom okrese Prešov – mesto však už zvíťazila ČSDSD. ČSL zvíťazila aj vo volebnom okrese Bardejov – mesto, vo volebnom okrese Bardejov však skončila tesne za ČSDSD. V iných okresoch naopak ČSDSD zvíťazila veľmi presvedčivo. V Medzilaborciach získala 4245 hlasov zo 6198. V okrese Lipiany 6181 z 8729 hlasov, Vyšný Svidník 4887 z 5780, Snina 5951 z 8879.

Z uvedeného vidno, že ČSDSD mala veľmi vysokú podporu hlavne u rusinského obyvateľstva. Dôvod treba vidieť vo vyššie spomínanom  zamietnutí rusínskej volebnej kandidátky krajskou volebnou komisiou. Práve ČSDSD umožnila vo voľbách do Senátu kandidovať dvom rusínskym kandidátom a to Jurkovi Lažovi (roľník) z V. Svidníka na prvom mieste kandidátky a Ivanovi Juhászovi (roľník, Orlík) na 3. mieste kandidátky. Za to na oplátku získala vyraznú podporu Rusínov vo voľbách do Poslaneckej snemovne. Významnú úlohu tu zohral farár Beskid z Legnavy. O úlohe tohto kňaza sa zmieňuje už autor článku s názvom „ Po voľbách” v prvom povolebnom vydaní Šarišských hlasov z 25.4.1920. Okrem iného sa tiež dozvedáme, že voľby prebehli na území celého volebného kraja v poriadku. Nekonali sa však v dvoch obciach. “Nevolilo sa len v Blažove, v okrese lipianskom, kde prehlásili, že nemôžu voľby previesť, ponevač sa tam kandidáti neprišli predstaviť. V Kavečanoch v Lemešanskom okrese boli voľby odložené, ponevač sa tam vo veľkej miere objavil tyfus”.[34] Následne autor poukazuje na veľmi silnú agitáciu ČSDSD a jej už spomínaný úspech medzi rusínskym, ale aj iným roľníckym obyvateľstvom.

Poslanecké mandáty sa podarilo získať vo voľbách v 21. volebnom kraji 3. politickým subjektom (v 1. skrutóniu). Za ČSDSD získali mandáty Herman Tausig (obchodný zriadenec v Košiciach), Štefan Tadlánek (knihársky pomocník, Ružomberok). 3. Štefan Feczko (murár, Sabinov), Ján Vyparina (železničiar, Prešov), za SNRS Dr. Milan Hodža (minister, Praha), Kornel Stodola (vládny referent, Bratislava) a za ČSĽ Jozef Vrabec (tajomník strany) a Štefan Onderčo (farár, Ňaršany).[35] Ďalší poslanci boli zvolený v II. a III. skrutóniu.

Volebný systém platný v ČSR teda predpokladal, že časť mandátov zostane neobsadená. K ich obsadeniu dôjde prostredníctvom ústrednej volebnej komisie zriadenej pri ministerstve vnútra.[36] Táto komisia spočíta všetky hlasy strán zo všetkých volebných krajov a zistí volebné číslo.[37] Na základe ktorého potom prikáže každej strane toľko mandátov, „kolikráte jest volební číslo obsaženo v součtu zbytků hlasů pro stranu tu ze všech volebních krajů vykázaných”. Tento proces obsadzovania mandátov sa nazýva druhé skrutónium. „Při druhém skrutiniu přihlíží se toliko k hlasům stran, které alespoň v jednom volebním kraji dosáhly nejméně 20.000 hlasů nebo volebního čísla (§ 46.), je-li nižší než 20.000, a ohlásily k druhému skrutiniu kandidátní listinu.”[38] Získať 20 000 platných hlasov predstavovalo určitú výhodu pre menšie regionálne strany, lebo tie v prvom skrutóniu nemuseli získať priamy mandát dosiahnutím krajského volebného čísla, ale do parlamentu sa dostali pridelením zostatkových mandátov v ďalších skrutóniách.[39] V prípade ak nedošlo k obsadeniu všetkých mandátov v druhom skrutóniu, došlo k uplatneniu tretieho skrutónia. A to tým spôsobom, že komisia prikáže po jednom mandáte tým stranám, ktoré na základe druhého skrutónia vykazali najväčší zbytok hlasov a „jsou-li zbytky dělení u několika stran sobě rovny, přidělí se mandát straně té, která dosáhla celkem většího počtu hlasů v celé republice; je-li počet stejný, rozhodne los”.[40] V treťom skrutóniu mohla obdržať mandát aj strana, ktorá v druhom skrutóniu nedosiahla volebné číslo. Musela však toto číslo získať v prvom skrutóniu. Hlasy pre strany, ktoré nesplnili žiadnu z uvedených podmienok prepadli.[41] Povinnosťou ústrednej volebnej komisie bolo zo svojho jednania vyhotoviť zápis, v ktorom bolo uvedené, ktorí kandidáti boli prehlásení za poslancov, a ktorí sa stali nahradníkmi. Výsledky skrutónia sa ihneď vyhlásili. Všetci zvolení poslanci obdržali od ministerstva vnútra osvedčenie, ktoré im dávalo právo vstúpiť do poslaneckej snemovne. V roku 1920 bolo obsadených v druhom a treťom skrutóniu 83 poslaneckých mandátov.[42]

Z národnostného hľadiska sa 67,7 % zvolených poslancov v roku 1920 prihlásilo k československej národnosti. Ďalšími zastúpenými národnosťami boli nemecká, maďarská, ruská, poľská, rusínska. Najpočetnejšou spomedzi nich bola nemecká 24.3 %. Maďarskí poslanci boli zastúpení 9 mandátmi, Rusíni a Poliaci zhodne po 4 mandáty. Dvaja poslanci sa prihlásili k ruskej národnosti.[43] Z hľadiska vekového zloženia poslancov najviac patrilo do skupiny medzi 30-40 rokom (126). Naopak najmenej poslancov bolo starších ako 61 rokov. Viac ako 71 rokov nemal žiadny z poslancov.[44] Z hľadiska sociálneho zloženia bolo spektrum poslancov veľmi pestré. Mandáty získali osoby, ktoré v súkromí pôsobili naozaj v rôznych oblastiach. Zastúpení boli najmä advokáti, redaktori a spisovatelia, ale aj roľníci, či úradníci v rôznych oblastiach. Zastúpení boli aj profesori vysokých škôl, lekári a iní.[45]

Predvolebné očakávania sa naplnili a podľa očakávania sa víťazom volieb spomedzi 22 politických strán uchádzajúcich sa o moc stali sociálnodemokratické strany. Na Slovensku sa volebného boja zúčastnilo len 9 politických subjektov, v prešovskom volebnom kraji dokonca iba 5. Víťazom sa rovnako stala ČSDSD. Do istej miery boli volebné výsledky iste sklamaním hlavne pre SĽS, ktorá kandidovala spoločne s ČSĽ, medzi slovenskými voličmi obsadila prekvapujúco až 3. miesto. Svedčia o tom aj názvy článkov v Šarišských hlasoch upozorňujúce na ich prehru, prípadne poukazujúce na nekalé praktiky tejto strany počas predvolebnej agitácie napr., „Porážka ľudovej strany na Slovensku.. Ľudáci na treťom mieste. – Bratovražedná politika potrestaná.. Úspechy sociálnej demokracie.. Maďarská agitácia v Šariši.. Neprípustné volebné agitácie v kostoloch a pri náboženských výkonoch”.[46] Tu si však treba uvedomiť, že v ČSR z jej pluralitným politickým systémom bolo takmer nemožné udržať si pre noviny apolitickosť a nestrannosť. Aj nezávislú tlač v podstate ovládali určité politické zoskupenia, ktoré mali svoje vlastné zámery.[47] Teda v jedných novinách sa objavovali rovnako útočné články na rôzne politické strany, prípadne politické prúdy. V iných to zas bolo naopak.

Oproti voľbám v susedných krajinách sa prvé voľby v ČSR konali v relatívne stabilizovaných pomeroch, aj keď ešte vždy poznačených zdvihnutou vlnou politických a sociálnych zápasov z konca vojny a prvého povojnového roku.[48] Československo bolo dokonca jednou z prvých krajín na svete, ktorá priznala právo voliť ženám. Voľby sa konali na základe všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva s využitím princípu pomerného volebného systému. Volebné právo bolo založené na zásadach všeobecného, rovného, priamého a tajného hlasovacieho práva a patrilo k najdemokratickejším volebným právam v Európe vôbec.


[1] Právo voliť mali všetci občania Československej republiky, ktorí mali viac ako 21 rokov.

[2] NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 3,§1 Dostupné na  http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_03.htm

[3] NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 3,§4 Dostupné na  http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_03.htm

[4] Týždenný časopis pre hospodárske a kultúrne povznesenie obyvateľstva župy Šarišskej. Úradný orgán župana v Prešove, Vychádzal v Prešove každú  nedeľu. Bližšie pozri : Bibliografia Slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919-1938. s.472.

[5] Prvé voľby na slobodnom Slovensku. Zákon o stálych soznamoch voličských- volebné právo maju všetci štátni občania bez rozdielu pohlavia. – Slováci ukážu svoje národné a politické presvedčenie. In:Šarišske hlasy. 6.1.1920, roč. II, zvlaštne číslo, s.1

[6] MATES,Pavel.:s.83

[7] NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 3,§5 Dostupne na  http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_03.htm

[8] Jedným z motivačných faktorov účasti voličov na nich boli aj tresty, ktoré im hrozili za neúčasť. Výšku týchto trestov upravovala hlava VI volebného poriadku do poslaneckej snemovne. Od povinnosti voliť boli oslobodení občania ČSR v tom prípade ak : a) jsou starší než 70 let, nebo, b) pro nemoc nebo vadu tělesnou nemohou se dostaviti do místnosti volební, c) pro neodkladné povinnosti svého úřadu nebo povolání nemohou včas přijíti k volbě, d) jsou v den volby vzdáleny od místa volby nejméně 100 km, e) jsou zdrženy přerušením dopravy nebo jinými nepřekonatelnými překážkami.

[9] NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 3,§6 Dostupne na  http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_03.htm

[10] Predseda krajskej volebnej komisie mal povinnosť jedenu kandidátnu listinu poslať na ministerstvo vnútra. V prípade volieb v roku 1920 bola dňom kedy museli byť kandidátne listiny predostreté predsedovi krajskej volebnej komisie nedeľa 28.3.1920

[11] Špecifické bolo postavenie slovenských volebných krajov, pre ktoré platili až do konca roka 1934 iné podmienky. : 1. vyžaduje se podpisů nejméně jednoho tisíce voličů; 2. podpisy buďtež ověřeny přednostou politického úřadu druhé stolice (županem) oné župy, na jejímž území leží sídlo krajské volební komise, aneb osobou jím k tomu pověřenou. NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 3,§21 Dostupne na  http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_03.htm

[12] Zakazoval to §28 Řádu volení do poslanecké sněmovny NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 4, Dostupne na  http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_04.htm

[13] Nepovinným údajom bolo označenie zmocnenca strany a jeho náhradníka, ak tieto osoby neboli určené, za zmocnenca sa považoval prvý podpísaný volič a voliči na druhom a treťom mieste boli jeho náhradníkmi.

[14] Ak k takému prípadu došlo volebná komisia sa ho písomnou formou mala povinnosť spýtať, ktorú kandidatúru prijíma. Ak v sporných prípadoch nedošlo k ich vyriešeniu v danej lehote, ta bola stanovená na 3 dni. Predseda zvolá krajskú volebnú komisiu a tá v jednotlivých prípadoch o úprave kandidátnych listín rozhodla. Tu je treba podotknúť, že rozhodnutie krajskej volebnej komisie bolo konečné. Ak sa kandidát nachádza mimo územia Československej republiky nie je toto prehlásenie potrebné.In:

[15] Šarišské hlasy,č. 14, roč.II, 4.4.1920,s.6, Chýrnik

[16] V obciach nad tisíc obyvaťeľov bolo povinnosťou starostov rozoslať aj tzv. legitimačný lístok. Legitimačný lístok mal byť na Slovensku rozoslaný aj tým občanom, ktorí žili v obciach s menej ako 250 obyvateľmi a boli pričlenení k najbližšej väčšej obci. Obsahom legitimačného lístku bolo poradové číslo voličského zoznamu, meno a priezvisko voliča, deň, hodina a volebná miestnosť a podstatné ustanovenia o volebnej povinnosti, o spôsobe hlasovania a o trestoch. Ďalšie náležitosti ohľadom legitimačných lístkov(strata, nedodanie) upravuje §34. V tomto § je tiež určené ako postupovať v obciach , v ktorých nebola povinnosť rozdať legitimačné lístky, no došlo k pochybnostiam o voličovej „vzejdou-li pochybnosti o jejich totožnosti, průkazem listinným, osvědčujícím jejich totožnost (na př. listem domovským, křestním, rodným, pracovním vysvědčením), aneb svědectvím dvou voličů, nemá-li volič takových dokladů po ruce”

[17] NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 4,§29 Dostupne na  http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_04.htm

[18] §33 ukladal príslušným politickým úradom povinnosť najmenej 8 dní pred dňom voľby určiť konečnú hodinu i volebnú miestnosť. Táto vyhláška mala byť vyvesená až do dňa voľby.

[19] §41 Přerušení voľby. NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 4,§23 Dostupne na http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_04.htm

[20] §9 Řádu volení do poslanecké sněmovny špecifikoval aké osoby sa pod týmto pojmom myslia

[21] Povinnosťou voliča sa bolo dostaviť k voľbám so všetkými kandidatnými listinami, ktoré mu boli dodané. V prípade ak mu nejaké chýbali prípadne boli poškodené a podľa § 29 mu mal byť dodané, volebná komisia mu ich dodá tak aby mal volič všetky kandidátne listiny.

[22] Obsah hlasovacieho lístka určoval §40 Řádu volení do poslanecké sněmovny. Hlasovacím lístkom sa myslela kandidátna listina ktorejkoľvek strany

[23] KRIVÝ, Vladimír a ZEMKO, Milan.: Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenská 1920-2006.s.22

[24] Bližšie pozri §44. V obciach, kde bolo viac volebných komisií platilo, že obvodné volebné komisie odovzdajú zápisy tej komisii v ktorej obvode sídli obecný úrad a tá zostaví volebný výsledok za celú obec(§45).

[25] „Součet všech platných hlasů, všem stranám odevzdaných, rozdělí se počtem mandátů, které se v dotčeném volebním kraji mají obsaditi; celé číslo dělením vyšlé beze zlomků jest číslem volebním. Volebním číslem dělí se součet hlasů odevzdaných pro každou kandidátní listinu, načež volební komise přikáže každé straně tolik mandátů, kolikráte jest volební číslo obsaženo v součtu hlasů pro stranu tu odevzdaných”…§46 Volebného poriadku do Poslaneckej snemovne.  Dostrupné na http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_04.htm

[26] V roku 1929 pripadlo na jeden poslanecký mandát napr., v Prešovskom volebnom kraji 19 205 hlasov, v pražskom kraji A 20 673, ale v Novozámockom volebnom kraji to bolo 28 982 hlasov a v užhorodskom dokonca 29 591 hlasov. In : Československa vlastiveda, s.456

[27] Tieto obmedzenia týkajúce sa volieb boli zakotvené v čl. 2 volebného poriadku do poslaneckej snemovne. Konkrétne išlo o to že „Prvé volby poslanecké sněmovny budou se konati s vyloučením volebních krajů dvacátého druhého a dvacátého třetího, jakož i s vyloučením okresu hlučínského ve volebním kraji čtrnáctém, Vitorazska ve volebním kraji devátém území Valčic ve volebním kraji třináctém a s vyloučením území plebiscitu ve Spiši a Oravě.”. Ďalším dôvodom bolo, že zákon č. 234/ 1920 Zb. z. z 9.4.1920 zaručoval zastúpenie 4 mandátmi v poslaneckej snemovni legionárom. Tieto doplňujúce „legionárske” voľby sa konali 5.júna 1921. Nakoniec bola odovzdaná len jedna kandidátna listina, v ktorej boli na 4 rezervované miesta navrhnutý 4 kandidáti, tí boli za členov národného zhromaždenia kooptovaný 8. júna 1921.

[28] Československa socialnodemokratická strana robotnícka, Slovenska národná a roľnícka strana(zjednotili sa do nej slovenský agrárnici a národniari), Československá ľudová strana na Slovensku(SĽS), Československa strana socialistická, Maďarsko-nemecká kresťansko socialistická strana, Maďarsko-nemecká sociálnodemokratická strana, Maďarská maloroľnícka strana, Maďarská národná strana, Združenie židovských strán.In: KRIVÝ, Vladimír a ZEMKO, Milan.: Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920-2006.s.26

[29] Sídla týchto volebných krajov boli v Prahe, Pardubiciach, Hradci Králové, Mladej Boleslave, Českej Lipe, Lounach, Karlových Varoch, Plzni, Českých Budejoviciach, Jihlave, Brne, Olomovci, Uherskom Hradišti, Ostrave. Bližšie pre územie ktoré zahrňovali a počet pridelených mandátov pozri: Řád volení do poslanecké sněmovny. Čl. 1. NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 2, Dostupne na http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_02.htm

[30] Řád volení do poslanecké sněmovny. Čl. 1. NS RČS 1918-1920, tisk 2374, č. 2, Dostupne na http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_02.htm. Územia, ktoré zahrňovali jednotlivé volebné kraje a počet mandátov sú uvedené v prilohe č.1.

[31] Napr., z politického okresu Modrý Kameň patrilo 45 obcí do košického, 18 obcí do novozámockého a 8 obcí do banskobystrického volebného kraja, z okresu Poprad pripadlo 8 obcí do košického kraja a 18 do liptovskomikulášskeho kraja,ň. Paradoxne tiež veľká väčšina obcí košického okresu nepatrila do košického volebného kraja ale pripadla k prešovskému volebnému kraju. Takto porozdeľovaných medzi rôznymi volebnými krajmi bolo vyše tridsať slovenských politických okresov.In: KRIVÝ, Vladimír a ZEMKO, Milan.: Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920-2006.s.23. Bližšie pozri aj ZEMKO,Milan.: Volebný zákon do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia za prvej Československej republiky a strany národnostných menšín.In: Historický časopis, 56, 1, 2008.

[32] Zemko s.84

[33] KRIVÝ, Vladimír a ZEMKO, Milan.: Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920-2006.s.26

[34] Po voľbách, Šarišské hlasy č.17, roč. II, 25.4.1920

[35] Volebné výsledky na Slovensku Šarišské hlasy č.17, roč. II, 25.4.1920, s.1

[36] mala 12 členov, ktorých vymenoval minister vnútra z navrhovaných kandidátov strán. Za každú stranu tam mohol byť iba jeden člen a to buď ako člen alebo ako dôverník. Jej predsedom bol úradník určený ministrom vnútra. Náležitosti ústrednej volebnej komisie upravuje §11.

[37] Volebným číslom je celé číslo bez zlomku, ktoré vyšlo delením súčtu týchto zbytkov počtom neobsadených mandátov zmenšeným o jednu §52.

[38] NS RČS 1918-1920, tisk 2374. Dostupné na : http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_04.htm

[39] KRIVÝ, Vladimír a ZEMKO, Milan.: Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenská 1920-2006.s.22

[40]NS RČS 1918-1920, tisk 2374. Dostupné na : http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/t2374_04.htm

[41] KRIVÝ, Vladimír a ZEMKO, Milan.: Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920-2006.s.22

[42] Československa vlastiveda, díl V, s.458

[43] Volby do Poslanecké sněmovny Národního shromaždění ČSR 1920-1935. Tab. 1.5 Národnostní složení poslancu.Dostupné na: http://www.czso.cz/csu/2006edicniplan.nsf/p/4219-06

[44] Volby do Poslanecké sněmovny Národního shromaždění ČSR 1920-1935. Tab. 1.4 Věkové složení poslancu Dostupné na:. http://www.czso.cz/csu/2006edicniplan.nsf/p/4219-06

[45] Volby do Poslanecké sněmovny Národního shromaždění ČSR 1920-1935. Tab. 1.3 Sociální složení poslancu. http://www.czso.cz/csu/2006edicniplan.nsf/p/4219-06

[46] Šarišské hlasyč.17, r.II, 25.4.1920, s.1-2 a Šarišské hlasyč.18, r.II, 2.5.1920, s.2

[47] KOVAĽ,Peter.: Tlač na východnom Slovensku a jej prezentovanie národnej identity v predvolebnej kampani v roku 1925.In: Dejiny,č.1, r.2008, s.73

[48] KRIVÝ, Vladimír a ZEMKO, Milan.: Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920-2006.s.24