Tretia časť seriálu sa venuje najmä územno-správnemu členeniu okresu Humenné od najstarších čias do súčasnosti. Pod územno-správnym členením môžeme rozumieť osobitný druh normatívne určeného regionálneho členenia. Prvoradou a základnou funkciou takéhoto regionálneho členenia je zabezpečiť priestorovú (územnú) zložku efektívnej činnosti orgánov verejnej správy na území konkrétneho teritória (štátu) (Klimovský, D., 2001). Na výkon štátnej správy územia sa vytvorili územné celky a správne celky. Územnými celkami sú obce a územné obvody vyšších územných celkov – samosprávne kraje, ktorých územný obvod je zhodný len s územným obvodom kraja. Správnymi celkami sú kraje, okresy a vojenské obvody (Klimovský, D., 2001).

V oblasti územno-správneho členenia sa azda najviac prejavuje princíp územný, ďalej princíp centralizácie, princíp decentralizácie, princíp koncentrácie a princíp dekoncentrácie (Klimovský, D., 2001).

V priebehu vývoja verejnej správy na území Slovenska sa tieto princípy uplatňovali s rôznou intenzitou a dôslednosťou. A to sa v konečnom dôsledku prejavilo aj v mnohých, viac či menej podstatných zmenách územno-správneho členenia Slovenska (Klimovský, D., 2001).

Najstaršia územná organizácia v rámci Slovenska siaha až do obdobia Veľkej Moravy. Po jej zániku sa územie Slovenska včlenilo do Uhorského štátu, ktorého súčasťou bolo až do roku 1918, kedy vznikla prvá Československá republika. Do roku 1939 sa územne Slovensko vyvíjalo spolu s Českom. Od roku 1939 do roku 1945 bolo obdobie samostatného Slovenska. V roku 1945 bola však znovu obnovená Československá republika s pôvodnými hranicami, ktorá trvala až do roku 1993, kedy došlo k osamostatneniu a vzniku Slovenskej republiky, ktorá trvá dodnes.

Počas tejto dlhej doby územie Slovenska prešlo niekoľkými zmenami. Od kominátov, dištriktov a stolíc, žúp a veľžúp po okresy a kraje až ku vzniku VÚC ( vyššie územné celky).

Počiatky územnej organizácie územia Slovenska a komitátne zriadenie ( 9.-13.stor.)
Najstaršia územná organizácia nášho územia sa formovala v období existencie Veľkomoravskej ríše (r.833- 907). V tomto období boli osídlené najmä nížiny Podunajská a Východoslovenská. Redšie osídlenie bolo vo viacerých slovenských kotlinách (Ištok, R.- Matlovič, R.- Michaeli, E., 1999). Strediskami hospodárskej, správnej a aj politickej moci sa stali včasnostredoveké hrady- hradiská, ktoré vznikali na starších zaniknutých pravekých a včasnohistorických hradiskách. Budovanie hradísk na konci 8. a na začiatku 9. storočia bolo spojené nielen s hospodárskou a obchodnou, ale aj s obrannou funkciou, najmä v súvislosti s organizovaním a výkonom politickej a vojenskej moci (Čaplovič, D., 1998).

V oblasti predhoria východných Karpát sa zistilo predveľkomoravské hradisko v katastri obce Brekov, ktoré sa nachádza v areáli mladšieho stredovekého hradu. Má oválno-elipsovitý pôdorys a objavné nálezy ako napr. ostrohy, hroty šípov a bronzové nákončie, ktoré dokazujú jeho vznik už najneskôr koncom 8. a v prvej tretine 9. storočia (Vizdal in Čaplovič, D., 1998).

Po zániku Veľkomoravskej ríše sa územie Slovenska pomaly začleňovalo do formujúceho sa uhorského štátu. Po r.1018 sa územie Slovenska začalo definitívne včleňovať do Uhorska, pričom hlavná fáza toho procesu skončila na prelome 11. a 12. storočia (Kováč et. al. in Ištok, R.- Matlovič, R.- Michaeli, E., 1999). Územie Uhorského štátu sa rozčlenilo na komitáty. V odbornej literatúre sa preferuje termín hradské španstvá (Slavík, V. in Ištok, R.- Matlovič, R.- Michaeli, E., 1999). Počiatky komitátov treba hľadať v slovanskom prostredí a v období pred príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny, to značí na Veľkej Morave a zadunajskom kniežatstve. Obrana a správa obidvoch krajín sa opierala o hradné zriadenie (Žudel, J., 1984). Komitáty (latinsky mega civitatis) boli vyššími organizačnými útvarmi v rámci hradného zariadenia. Základom hradného zriadenia v ranofeudálnom Uhorsku boli rozsiahle kráľovské majetky, ktoré zahrňovali na Slovensku koncom 11.storočia asi 85% všetkej pôdy (Žudel, J., 1984).

Na čele komitátu stál kráľovský úradník -župan (comes comitatus), ktorého kráľ dosadzoval do funkcie, ale mohol ho aj pozbaviť úradu. Hospodárska pôsobnosť župana sa týkala predovšetkým hradných majetkov, komitátneho hradu a ostatných kráľovských hradov . Jeho súdna moc sa vzťahovala na všetko poddanské obyvateľstvo v komitáte. Taktiež zastával funkciu najvyššieho vojenského hodnostára v komitáte. Od začiatku 12.storočia sú už známi aj zástupcovia županov (latinsky comes curiae) a koncom 13.storočia sa objavuje názov vicecomes t.j. podžupan (Žudel, J., 1984).

Komitáty nevznikli naraz ale vznikali postupne. Za najstaršie komitáty na území Slovenska, ktoré vznikli koncom 10.storočia, prípadne na prelome 10. a 11. storočia považujeme: Bratislavský, Mošonský, Rábsky, Komárňanský, Ostrihomský, Novohradský (patrilo k nemu aj územie neskoršieho Hontianskeho komitátu), Turniansky, Trenčiansky a Nitriansky komitát. V 11. storočí vznikol Zemplínsky komitát, ktorého súčasťou bol dnešný okres Humenné (Žudel, J., 1984).

Kráľovské majetky sa postupne zmenšovali, a to donáciami v prospech svetských a cirkevných feudálov. Ich rozdávanie dosiahlo najväčší rozmach za kráľa Ondreja II. (1205- 1235), keď sa vyskytli aj prípady darovania celých komitátov. Táto donačná politika podryla základy hradného zriadenia, a tým aj komitátov. Vyvolala znepokojenie v tých spoločenských vrstvách, ktoré boli závislé na hradnom zriadení, najmä medzi kráľovskými servientmi (servientes regis). Kráľovskí servienti, neskorší zemania, tvorili vojenskú vrstvu slobodného obyvateľstva. Žili v komitátoch, ktoré im zabezpečovali istú nezávislosť a obávali sa, že upadnú do priamej závislosti na veľmožoch, preto sa snažili pretvoriť kráľovský komitát na novú ustanovizeň. Získali súdnu samosprávu, v čom možno vidieť zárodok nového prvku- zemianskych stolíc (Žudel, J., 1984).

Zemplínsky komitát
Vznik Zemplínskeho komitátu súvisí s výbojmi prvého uhorského kráľa Štefana I. v Hornom Potisí okolo roku 1018, ktoré posunuli hranice uhorského štátu na sever od významného slovanského hradiska Zemplína. Tieto hranice uhorského štátu, ktoré sa posúvali čoraz vyššie, boli zároveň najstaršími severnými hranicami Zemplínskeho komitátu. Základom Zemplínskeho komitátu bol rozsiahli kráľovský majetok s administratívnym centrom na Zemplínskom hrade.

Popri tomto centre sa vyvinulo aj ďalšie stredisko Blatný Potok, v ňom sa často zdržiavali uhorskí králi, najmä však kráľovné. S významom Blatného Potoka súvisí aj to, že sa Zemplínsky komitát v 13.storočí a v prvej polovici 14.storočia nazýval Potocký komitát ( comitatus de Potok) a jeho čelný predstaviteľ potocký župan ( comes de Potok). To, že Potocký komitát nebol osobitným administratívnym útvarom, ktorý len neskôr splynul so Zemplínskym komitátom , ale že s ním bol totožný, dosvedčuje aj listina kráľa Karola Róberta z roku 1323, v nej sa tá istá osoba tituluje raz ako šarišský a zemplínsky župan a raz ako šarišský a potocký župan, a to zrejme preto, že v obidvoch prípadoch išlo o tú istú hodnosť (Žudel, J., 1984).

Územie komitátu sa v 11.- 13. storočí postupne rozširovalo na sever, a to v súlade s posúvaním uhorských štátnych hraníc. Za nástupcov kráľa Štefana I. dosiahli uhorské hranice približne líniu Sliepkovce- Ložín- Nový Ruskov v oblasti južne od Sečoviec a Michaloviec. V 12.storočí sa posunuli k Strážskemu a Vranovu nad Topľou. V prvej polovici 14.storočia už Zemplínska stolica dosiahla hranice, ktoré si v podstate zachovala až do konca feudalizmu. Stabilizáciu hraníc podporilo aj to, že boli prevažne prirodzené. Na západe a na severe išli po výrazných horských hrebeňoch, na juhu a čiastočne aj na východe ohraničovali stolicu rieky (Žudel, J., 1984).

Stoličné zriadenie na území Slovenska (13.stor.- 1848)
Významným medzníkom v procese vznikania stolíc sa stal kráľovský dekrét z roku 1267, ktorý posilnil výsadné postavenie a politickú moc vládnucej triedy a v jej rámci aj zemianstva. Kráľovské dekréty z roku 1290 a 1298, ktoré kodifikujú právo šľachty na voľbu štyroch slúžnych (iudices nobilium), skutočných predstaviteľov jej samosprávy v každom komitáte, zavŕšili proces utvárania stolíc. To neznamená, že sa do konca 13.storočia všetky komitáty premenili na ustanovizne stavovskej samosprávy, na stolice. Tento proces bol v celej krajine nerovnomerný. Miestami sa z rozličných príčin oneskoril a skončil sa až v prvej polovici 14.storočia. Do konca 13.storočia sa na stolice pretvorili tieto komitáty: Abovský, Bratislavský, Gemerský, Hontiansky, Komárňansky, Novohradský, Ostrihomský a Zemplínsky, ktorého súčasťou bol aj súčasný okres Humenné. V 15.storočí sa počet stolíc a ich územný rozsah ustálil (Žudel, J., 1984).

Právomoc stolice sa týkala všetkých oblastí verejného života a vzťahovala sa na všetko obyvateľstvo žijúce na území stolice, s výnimkou nešľachtického obyvateľstva slobodných kráľovských a banských miest, obyvateľstva výsadných území a stolice predialistov. Najvýznamnejším orgánom stoličnej samosprávy bola generálna kongregácia, stoličné zhromaždenie, na ktorom sa pôvodne osobne zúčastňovali všetci šľachtickí obyvatelia stolice, zástupcovia slobodných kráľovských a banských miest a majetnejších poddaných. Činnosť stolice mala spočiatku prevažne súdny charakter, čo sa prejavilo aj v rokovaní generálnej kongregácie, ktorá pôvodne tvorila jeden orgán so súdnou stolicou, sedriou (sedes iudiciaria). Postupom času sa súdne veci vylučovali z programu generálnej kongregácie, a tým sa stala administratívnym fórom. Organizačné a kompetenčné rozlíšenie generálnej kongregácie ako verejno-správneho orgánu a sedrie ako súdnej ustanovizne bolo dlhodobým procesom, ktorý sa začal už v 14.storočí a v niektorých stoliciach sa zavŕšil až začiatkom 18. storočia (Žudel, J., 1984).

Na čele stolíc stál župan, od začiatku 15. storočia sa volal aj hlavný župan, ktorý patril medzi najväčších feudálov stolice. Predstavovali skôr záujmy stoličnej šľachty na kráľovskom dvore ako kráľovskú moc v stolici, preto sa vo zverenej stolici zdržiavali zriedka. Vplyv panovníka na stoličnú samosprávu sa zabezpečoval predovšetkým prostredníctvom podžupana, ktorý bol hlavným výkonným funkcionárom stolice, a za neprítomnosti hlavného župana spravoval stolicu (Žudel, J., 1984).

Skutočnými predstaviteľmi stoličnej samosprávy boli od začiatku slúžni. Pôvodne boli sudcami kráľovských servientov. Volila ich generálna kongregácia. Slúžni pôsobili predovšetkým v súdnictve, politickej správe a pomáhali pri vyberaní daní a cirkevného desiatku. Od 15.storočia mali svojich podslúžnych (Žudel, J., 1984).

Každá stolica sa delila na slúžnovské okresy, ktoré sa začali utvárať už v 13.storočí. Územie stolíc sa spočiatku delilo na štyri slúžnovské okresy. Neskôr sa ich počet v niektorých stoliciach zväčšil ale boli aj také stolice, ktoré mali len dva alebo tri slúžnovské okresy (Žudel, J., 1984).

Zempínska stolica
Bola najväčšou stolicou na Slovensku. Rozprestierala sa od severných hraníc Slovenska až po Tisu. Prevažná časť stolice, bývalý Horný Zemplín, ležala na Slovensku, južná a menšia časť stolice, niekdajší Dolný Zemplín, sa rozkladala v dnešnom Maďarsku. Územie na severe charakterizuje hornatý reliéf, prevažne Nízke Beskydy, zvyšok tvoria Bukovské a Vihorlatské vrchy. Stredná časť stolice, ohraničená na západe Slánskými vrchmi, ležala na Východoslovenskej nížine. Dolný Zemplín bol na veľkej uhorskej nížine a v oblasti Zemplínskych vrchov (Žudel, J., 1984).

Zemianska stolica sa na Zemplíne začala formovať v 13. storočí. Z roku 1299 poznáme už listinu, ktorú vydali župan a podžupan Zemplínskej stolice spolu so štyrmi slúžnymi. Zemplínska stolica sa delila až do roku 1777 na štyri slúžnovské okresy.

Prvý slúžnovský okres tvoril západný výbežok stolice s mestečkami Szerencs, Tokaj, Tolcsva a Blatný potok. Druhý slúžnovský okres bol totožný s Medzibodrožím (územie medzi Tisou, Bodrogom a Latoricou). Do tretieho slúžnovského okresu patrili Miková, Ruská Kajňa, Ďapalovce, Stropkov, Vranov nad Topľou, Sečovce, Trebišov, Zemplín a Nové Mesto pod Šiatrom. Vo štvrtom slúžnovskom okrese ležali Čertižné, Medzilaborce, Snina, Humenné, Michalovce, Petrikovce a Oborín. V roku 1773 mali okresy tieto názvy: Podhorský, Ostrovný, Vranovský a Michalovský slúžnovský okres. Pretože Vranovský (III. slúžnovský okres) a Michalovský (IV. slúžnovský okres) slúžnovský okres boli veľmi veľké, postupne sa rozdelili na dve časti, takže na začiatku 19.storočia sa už členila stolica na šesť slúžnovských okresov. Boli to Tokajský, Zemplínsky, Novomestský, Michalovský, Ohradziansky a Stropkovský slúžnovský okres. Tokajský slúžnovský okres bolo totožný s prvým slúžnovským okresom z roku 1598.

Zemplínsky slúžnovský okres sa v podstate kryl s druhým slúžnovským okresom z roku 1598, navyše mu patrilo kus územia severne od Bodrogu s mestečkom Zemplín. Novomestský a Stropkovský slúžnovský okres vznikli rozdelením Vranovského slúžnovského okresu priečne. Spoločná hranica bola medzi Sačurovom a Cabovom. Michalovský a Ohradziansky slúžnovský okres vznikli rozdelením Michalovského slúžnovského okresu. Územie prvého siahalo od severovýchodného cípu stolice až po Latoricu, ležali v ňom mestečká: Snina, Humenné, Staré, Michalovce a Budkovce (Žudel, J., 1984).

Administratívne centrum bolo v najstarších časoch na Zemplínskom hrade. V 13.storočí a v prvej polovici 14.storočia túto funkciu plnil aj Blatný Potok. Potom sa strediskom stalo mestečko Zemplín. V rokoch 1470- 1490 sedria zasadala v Sečovciach. Od roku 1748 až do konca feudalizmu bolo sídlom stolice Nové Mesto pod Šiatrom, kde v roku 1754 postavili stoličný dom (Žudel, J., 1984).