V príspevku sa pokúsime v primeranom rozsahu analyzovať vývoj v nadpise popísaných aspektov, výraznou mierou ovplyvňujúcich kvalitu života civilného obyvateľstva v okrese Humenné. Časovo našu analýzu ohraničíme rokmi 1945 – 1948. Toto časové ohraničenie sme si vybrali predovšetkým s ohľadom na fakt, že z celoslovenského hľadiska sa obzvlášť v otázkach zdravotnej a sociálnej starostlivosti dá po roku 1948 hovoriť o určitej konsolidácii pomerov a nemáme dôvod domnievať sa, že v sledovanom okrese nedošlo do konca roka 1948 aspoň k čiastočnej stabilizácii situácie v nami sledovaných oblastiach.

Dovolíme si ešte upozorniť, že našim primárnym cieľom, nie je zasadiť situáciu v okrese Humenné do rozsiahlejšieho kontextu celoslovenského vývoja situácie v oblastiach zdravotníctva, kultúrneho života a sociálnej starostlivosti, ale predovšetkým poskytnúť čitateľovi, aj s využitím konkrétnych príkladov, náhľad, prinajmenšom na časť z veľkého množstva ťažkostí, ktoré sprevádzali život civilného obyvateľstva okresu v povojnovom období.

Vývoj kultúrneho života v okrese Humenné v rokoch 1945 – 1948

Znovuobnovenie kultúrneho života v okrese po jeho oslobodení bolo predovšetkým podmienené obnovením vyučovania na základných a stredných školách v okrese. Obnovenie vyučovacieho procesu si ale žiadalo zabezpečiť predovšetkým dve základné veci:

  1. Zabezpečiť dostatok adekvátnej infraštruktúry, predovšetkým školských budov, ktoré boli v mnohých prípadoch v značnej miere poškodené, či úplne zničené a dostatok školských pomôcok. Znovuvýstavba či rekonštrukcia školských budov bola jednou z najvyšších priorít pre čelných predstaviteľov o čom okrem iného svedčí aj uprednostňovanie rekonštrukcie škôl pred obytnými budovami, a na základe priameho svedectva dochovaných archívnych prameňov povedať, že väčšina z nich bola skutočne obnovená najneskôr do konca roka 1946.
  2. Zabezpečiť dostatočné množstvo plne alebo aspoň čiastočne kvalifikovaných učiteľov, ktorí by osobne zabezpečovali vyučovanie.

V počiatočnom období po oslobodení  v decembri 1944  sa muselo samotné mesto, ako aj okres čeliť nedostatku učiteľov na ľudových školách.  Z toho dôvodu sa mali na tie ľudové školy v meste, pri ktorých to bolo potrebné, prijímať pomocní učiteľskí pracovníci.[1] Títo výpomocní učitelia mali podľa pôvodného plánu absolvovať k výkonu svojho povolania špeciálny na to určený kurz a následne mali vyučovať žiakov nižších ročníkov ľudových škôl.[2] Avšak ešte v januári 1945 väčšina ľudových škôl buď vôbec  nefungovala, v lepšom prípade školy fungovali v obmedzenom režime. Učiteľom sa teda s ohľadom na šetrenie beztak nedostačujúcich finančných prostriedkov mali vyplácať len mzdy za skutočne odpracovaný čas. Rovnako tak sa mali zvoliť školskí tajomníci, ktorých úlohou bolo dať školy do prevádzky. Tajomníkov si mali voliť sami učitelia spomedzi seba.[3]

Situácia sa aspoň čiastočne zlepšila už o dva mesiace neskôr v marci 1945. Z referátu školského referenta Ernesta Kluknavského[4] datovaného práve do tohto obdobia sa dozvedáme, že vo všetkých 42 ľudových školách v meste sa už riadne učilo, pôsobilo v nich 23 kvalifikovaných a 44 výpomocných učiteľov. Vyučovalo sa však nepochybne v značne provizórnych podmienkach, nakoľko väčšina budov, v ktorých výučba prebiehala  bola poškodených. S tým súvisí aj ich nedostatočné materiálne vybavenie, vrátane samotných  učebných pomôcok,  ktoré neboli zabezpečené v dostatočnej miere. Veľkým problémom obnoveného vyučovacieho procesu bola aj slabá dochádzka žiakov do ľudových škôl, predovšetkým z dôvodu ich nedostatočného sociálneho zabezpečenia.[5] Za zmienku stojí i ten fakt, že okrem ľudových škôl v meste v tom čase pôsobila už len meštianska škola. Odborné školy zatiaľ nevyučovali z dôvodu nedostatku kvalifikovaného personálu. ONV v Humennom však napriek tomu zriadil Obchodnú akadémiu[6], Ústav učiteliek domácich náuk, Štátne reálne gymnázium[7] a Odbornú školu na spracovanie dreva. Pre žiakov z iných dedín navštevujúcich školy v Humennom mal byť v čo najkratšom čase zriadený internát.[8] K jeho zriadeniu aj skutočne došlo ešte v priebehu roka 1945. V Humennom sa mali v záujme zvýšenia celkovej úrovne základnej gramotnosti obyvateľstva zriadiť kurzy pre negramotných občanov. Kurzu sa mal zúčastniť každý, kto nevedel čítať a písať a neprekročil vek 60 rokov.[9]

K výraznejšiemu rozšíreniu školskej siete, ako aj k zlepšeniu materiálnej vybavenosti škôl v okrese však došlo až v nasledujúcich rokoch. Túto skutočnosť nepriamo dokazuje aj ten fakt,  že v okrese začal pôsobiť školský lekár, platený zo zdrojov ONV[10]. Už v roku 1946 sú v početných obciach okresu doložené správy, tak o ukončených rekonštrukciách budov škôl, ako aj o prideľovaní učiteľov do nich a v nasledujúcom roku začali v obciach okresu vznikať obvodné školy priamo z nariadenia povereníctva školstva[11]. Do Humenného sa od školského roka 1947/1948 zo susedných Michaloviec premiestnila škola pre ženské povolania.[12]

Obnova kultúrneho života v okrese však rozhodne nebola iba záležitosťou škôl. Prakticky od oslobodenia okresu prebiehali pri rôznych príležitostiach na rôznych miestach v okrese tanečné zábavy. Taktiež sa zachovali početné údaje o finančných podporách z prostriedkov ONV pre  športové kluby tak v meste, ako aj v okolitých obciach počas celého obdobia rokov 1945 – 1948. Zdá sa teda, že prinajmenšom športové súťaže v okrese v určitej podobe fungovali aj napriek počiatočnej kritickej hospodárskej situácii v okrese. V meste, ako aj obciach okresu pôsobili najneskôr od roku 1946 pobočky telovýchovnej jednotky Sokol, pobočka Zväzu Slovenských žien, skautský spolok Junák, pobočka klubu slovenských turistov a mnohé iné športové, kultúrne a osvetové spolky.[13] Ukazuje sa teda, že kultúrny život ako taký sa napriek ekonomickým obmedzeniam rozvíjal na viacerých úrovniach už v období prvých dvoch rokov po oslobodení.

Tak v meste ako aj pri jednotlivých MNV pôsobili Okresné a miestne osvetové rady. Tie mali komplexne zastrešovať a finančne zabezpečovať okrem samotnej osvetovej činnosti, vyplývajúcej už z ich názvu aj rôzne druhy kultúrnych a športových aktivít. Prostriedky na svoju činnosť získavali jednak z rozpočtu ONV formou jednorázovej celoročnej podpory a od roku 1947 taktiež z prostriedkov tzv. kultúrnej dávky. Tá predstavovala príspevok, ktorého povinné vyplácanie  sa vzťahovalo na všetky tanečné zábavy a kultúrne podujatia, okrem divadiel či kín, ak tieto nemali preukázateľne „ľudovýchovný charakter“.[14].Jej výška sa vzťahovala na počet obyvateľov akciu usporadúvajúcej obce nasledovne: V obciach do 500 obyvateľov v sume 100 kčs, do 1000 obyvateľov 200 kčs a vo väčších obciach výška dávky stúpala o 100 kčs na každých 500 obyvateľov. Kultúrna dávka sa vzťahovala aj na podávané nápoje a to od 20:00 v sume 1 kčs na nápoj, po 22:00 v sume 2 kčs na nápoj. Dávku nemuseli platiť osoby, ktoré na kultúrnych akciách vykonávali dozor. [15] Neskôr pod kultúrnu dávku spadal taktiež povinný poplatok 2 kčs od každého návštevníka pohostinstva či účastníka čaju o piatej. [16]

Dovolíme si taktiež spomenúť, že v rozmedzí rokov 1947 – 1948 sa v okrese pracovalo na zriadení múzea[17] v budove miestneho kaštieľa,[18]v meste i okolitých obciach sa taktiež zriadili verejné čitárne,[19] okresná a niekoľko obecných knižníc[20], ktoré boli pravidelne každoročne podporované z prostriedkov ONV. Začiatkom roka 1948 bolo v meste sprevádzkované verejné kúpalisko[21]. Na základe nepriamych prameňov máme taktiež dôvod domnievať sa, že prinajmenšom v niektorých obciach okresu sa v určitej miere rozvíjalo taktiež hrané či bábkové divadelníctvo.[22]  K rozvoju kultúrneho života v meste prispeli taktiež divadelné zájazdy. Spomínané zájazdy v Humennom v rokoch 1945 – 1948 najčastejšie uskutočňovali Slovenské národné divadlo v Prešove a Ukrajinské národné divadlo v Prešove.

Plánovanú výstavbu kultúrneho domu a v rámci neho taktiež vybudovanie novej kinosály, do značnej miery skomplikovalo jej nezaradenie do plánovaného dvojročného budovateľského plánu. [23] Vzhľadom na to sa kultúrny dom hradil výhradne z vlastných zdrojov ONV, ktoré boli v povojnovom období značne obmedzené. Práve tieto skutočnosti môžeme označiť za hlavné dôvody nedokončenia kultúrneho domu do konca roka 1948. Z nášho pohľadu je ale nepopierateľné, že úroveň kultúrneho života mala v okrese v rozmedzí rokov 1945 – 1948 stúpajúci trend.

Najvýznamnejšie sociálne problémy okresu Humenné v rokoch 1945 – 1948 a spôsoby ich riešenia

Po prechode frontu sa čelní predstavitelia okresu Humenné museli adekvátne vysporiadať s otázkou ako zabezpečiť  aspoň ako tak primerané sociálne zabezpečenie pre masy civilného obyvateľstva, ktoré sa z nútenej evakuácie vracalo často do vojnovými udalosťami výrazne spustošeného kraja. Medzi najnaliehavejšie sociálne problémy okresu patrili:

  1. Zabezpečenie sociálnej starostlivosti pre občanov, ktorí neboli schopný nájsť si prácu
  2. Zabezpečenie sociálnej starostlivosti pre vojnových invalidov z radov vojakov, civilistov či partizánov.
  3. Zabezpečenie sociálnej starostlivosti pre vdovy, siroty a polosiroty.
  4. Zabezpečenie sociálnej starostlivosti pre ostatných rodinných príslušníkov padlých a nezvestných vojakov.

Samozrejme, týmto stručným vymenovaním sme rozhodne nezachytili celý komplex sociálnych problémov, ktorým okres čelil. V nasledujúcich riadkoch sa teda na túto otázku pozrieme podrobnejšie.

Prirodzene najjednoduchším spôsobom, ako poskytnúť civilnému obyvateľstvu  sociálne zabezpečenie, je poskytnúť mu prácu. To však bolo v povojnových podmienkach prevažne poľnohospodárskeho okresu pomerne veľkým problémom. Ak si totiž odmyslíme práce súvisiace s bezprostredným odstraňovaním povojnových škôd, ktoré boli navyše od 28. 11. 1944 až do konca januára 1945 vykonávané sčasti[24] bezplatne,[25] tak faktom zostáva, že okres bol, aj vplyvom v povojnovej dobe prakticky existujúceho priemyslu, schopný poskytnúť prácu len polovici práceschopného obyvateľstva. V okrese sa navyše nachádzala pomerne početná skupina vojnových invalidov rôzneho stupňa invalidity od ľahších prípadov, až po 100%tných invalidov, ktorí z objektívnych príčin neboli schopní vykonávať bežné práce. Navyše, z v prameňoch publikovanej vekovej štruktúry obyvateľstva vyplýva, že viac ako 20% obyvateľstva okresu tvorili deti do veku 14 rokov, ktorým tiež bolo potrebné poskytnúť adekvátnu starostlivosť. Totožná štatistika uvádza v okrese aj približne 20 vdov[26]

Prakticky počas celého nami sledovaného obdobia evidujeme vydávanie rôznych druhov živností pre civilné obyvateľstvo.[27] Zapojenie civilného obyvateľstva do podnikania môžeme právom pokladať za určitý spôsob riešenia všeobecne neuspokojivej sociálnej situácie obyvateľstva. Obzvlášť to platí, ak vezmeme do úvahy, že pri vydávaní živnostenských oprávnení mali byť priamo uprednostňovaní zdravotne znevýhodnení žiadatelia, ďalej osoby nemajetné a žiadatelia preukázateľne patriaci k partizánom.[28] Naopak, takéto oprávnenie nebolo vydávané osobám, preukázateľne uznaným za ľudovodemokraticky nespoľahlivé, [29] podobne nebolo, až na občasné výnimky vydávané osobám, ktoré už jednou živnosťou disponovali. Okrem toho vydávanie živností podliehalo preukázateľnej hospodárskej dôležitosti pre okres, pričom z dôvodu nadbytku boli pomerne často zamietané živnosti na hostinskú a výčapnícku činnosť.[30]

Rada ONV v súčinnosti s centrálnymi orgánmi v Bratislave a Prahe však prijala, prakticky krátko po oslobodení okresu, aj rad kompenzačných opatrení, ktorý mal obyvateľstvu odkázanému na sociálnu pomoc aspoň sčasti uľahčiť ekonomickú existenciu. Už v polovici januára 1945 bolo radou ONV na čele s Viktorom Jonerom vydané nariadenie, podľa ktorého majetnejší majitelia viacerých kráv boli povinní nadbytočné kravy odovzdať ONV, ktorý ich následne odovzdal na to odkázaným obyvateľom.[31] Koncom januára 1945 sa v okrese taktiež začalo s  mesačným vyplácaním vyživovacieho príspevku. Jeho základná výška bola stanovená na 600 kčs mesačne, pričom na každého ďalšieho rodinného príslušníka sa vyplácala suma 150 kčs.[32] Najneskôr od marca 1945 bol vdovám po padlých, prípadne nezvestných partizánoch priznaný mesačný príspevok v základnej výške 500 kčs.  Jeho výška v závislosti od počtu nezaopatrených detí stúpala o 150 kčs na každé takéto dieťa.[33]  Vdovy po partizánoch mohli navyše rátať taktiež s pomocou zväzu slovenských partizánov, ktorý nezriedka poskytoval finančné príspevky pre vdovy a rodinných príslušníkov padlých partizánov.[34]

Z materiálov ONV v Medzilaborciach[35] vyplýva, že v rovnakom čase, teda v marci 1945 sa vyživovací príspevok vyplácal aj rodičom narukovaných vojakov vo veku nad 60 rokov a to vo výške 100 kčs mesačne za každé narukované dieťa[36] Rodinným príslušníkom padlých vojakov sa vyživovací príspevok priznával iba vtedy, ak daný vojak nebojoval dobrovoľne vo vojne proti ZSSR za Slovenského štátu a ak sa zistilo, že bol politicky spoľahlivý. Príspevok, za predpokladu splnenia rovnakých podmienok, patril aj rodinným príslušníkom tých vojakov, ktorí sú doteraz nezvestní.[37] V tom istom období sa taktiež nemajetným rodinám prednostne vyplácal príspevok na zakúpenie kravy, ktorý mal pokryť nanajvýš 50% z jej kúpnej ceny, pričom žiadatelia museli dostatočne preukázať svoju odkázanosť naň. [38]

Zaujímavo a na dnešnú dobu trochu kontroverzne pôsobí návrh, prijatý radou ONV o dva roky neskôr v prvej polovici roka 1947, ktorý mal, podobne ako skôr prijatý návrh o prerozdelení dobytka, spomínaný vyššie, čiastočne uľahčiť situáciu nemajetným občanom v okrese. Podstatou návrhu totiž bolo vyvlastniť nadbytočnú pôdu majetnejších občanov a prideliť ju občanom bez majetku a pôdy. Čelní predstavitelia okresu sa pri tom odvolávali na skutočnosť, že majetnejších občanov to na hospodárskej existencii nijako neohrozí, zatiaľ čo tí sociálne slabí sú na udelený pozemok bytostne odkázaní.[39] Návrh vyznieva na danú dobu pochopiteľne, avšak s ohľadom na vtedajšiu politickú klímu a zostrojúci sa zápas medzi predstaviteľmi KSS a DS, na všetkých úrovniach štátnej správy, je z nášho pohľadu možné ho chápať aj v kontexte neskoršieho znárodňovania a kolektivizácie po pozemkovej reforme v roku 1948.

Realizácia ďalších dvoch opatrení, smerujúcich k zlepšeniu sociálnej situácie civilného obyvateľstva – vyplácania príspevku za uhynutý dobytok a kompenzácie za utrpené vojnové škody  prebiehala postupne v rokoch 1945 – 1947. Súviselo to predovšetkým so zdĺhavým procesom zberu potrebných údajov.  Spisovanie vojnových škôd sa taktiež odporúčalo už v čase prvého zasadnutia ONV v decembri 1944[40] a záväzné nariadenie v tejto veci bolo úradom ONV vydané 31. 1. 1945.[41]  Reálne ale samotný súpis organizovane prebiehal pravdepodobne až na prelome rokov1946 – 1947, kedy v okrese vznikla komisia pre odhad vojnových škôd[42][43] a s hromadným vyplácaním preddavkov[44] na utrpenú vojnovú škodu sa začalo až koncom roka 1947 a prebiehalo ešte v nasledujúcom roku[45], pričom pre každú obec sa vyplatili sumy rádovo v státisícoch až miliónoch kčs.[46] Spôsob výplaty preddavku ale podliehal celoštátne vydanej smernici povereníctva financií.[47]

Podobne prebiehalo taktiež vyplácanie náhrady za uhynutý dobytok. V tomto prípade boli ale hlavným problémom okresných orgánov predovšetkým chýbajúce financie. Práve preto sa ani v druhej polovici roka 1946 tieto príspevky z prostriedkov ONV hromadnejšie nevyplácali, aj keď okresný zverolekár referoval, že žiadosti o príspevok dostáva prakticky denne. Žiadatelia boli odkázaní na povereníctvo financií, kde si o daný príspevok mali požiadať.[48] Hromadné prejednanie žiadostí na pôde ONV prebehlo až v novembri 1947[49] a s hromadným vyplácaním príspevku sa v okrese stretávame až v druhej polovici roka 1948,[50] medzitým dopyt po chýbajúcom dobytku aspoň čiastočne vyriešila dodávka hovädzieho dobytka z Čiech.  Aj pre tento príspevok bola povereníctvom financií vydaná osobitná smernica. Z nej vyplývalo, že o príspevok smú požiadať len tí občania okresu, ktorých sociálna situácia si to vyslovene vyžadovala.

Starostlivosti o nezaopatrené či sociálne slabé deti sa v okrese taktiež venovala osobitná pozornosť, pričom celý tento proces zastrešovala pobočka Okresnej starostlivosti o mládež. Prioritou bolo predovšetkým zaobstaranie šatstva a stravy, v čom nesporne veľkú pomoc predstavovali dodávky surovinových a potravinových zásob UNRRA. Siroty boli umiestňované do detského domova, ktorý bol v Humennom v povojnovom období zriadený. Okresná starostlivosť o mládež taktiež plánovala umiestniť 300 najchudobnejších detí z okresu na rekreačné pobyty do Čiech, na Moravu a Západné Slovensko, k čomu nakoniec aj došlo v priebehu roka 1946.[51]

Vybrané aspekty zdravotnej starostlivosti o civilné obyvateľstvo okresu Humenné v rokoch 1945 – 1948

Na dostupnosť, respektíve nedostupnosť adekvátnej zdravotnej starostlivosti na ktoromkoľvek mieste v ktoromkoľvek období vplývajú okrem iných hlavne nasledovné faktory:

  1. Dostatok lekárov a pomocného zdravotníckeho personálu
  2. Dostatočne vybudovaná infraštruktúra schopná pokryť adekvátny dopyt po zdravotnej starostlivosti- predovšetkým tu máme na mysli kapacitne postačujúcu nemocnicu či vozidlá záchrannej služby, ale aj samotný stav cestných či železničných komunikácii v oblasti, kde má byť potrebný zdravotnícky materiál dopravený.
  3. Dostatok zdravotníckeho materiálu, predovšetkým liekov, obväzov a podobne.

V tejto časti príspevku sa pokúsime bližšie analyzovať všetky spomenuté faktory a na základe analýzy poukázať na okolnosti vývoja zdravotnej starostlivosti v okrese v období prvých troch rokov od skončenia vojny.

Inštitucionálne zabezpečenie zdravotnej starostlivosti v okrese Humenné v povojnovom období.

Okres Humenné sa po skončení vojny musel vyrovnávať s celým radom problémov vo všetkých vyššie spomenutých oblastiach. Za zmienku stojí, že v danom období tu pôsobil iba jeden okresný lekár, konkrétne doktor Blum,[52] pričom ďalšie dve miesta obvodných lekárov zostali neobsadené, [53]čo ako nás informujú zachované pramene, spôsobovalo problémy pri boji s chorobami. Rovnako tak, prinajmenšom do konca marca 1945, nebola ešte v okrese zriadená ani liga proti TBC či okresná pobočka Československého červeného kríža.[54] Obe tieto organizácie sa ale v druhej polovici toho istého roka v archívnych dokumentoch ONV Humenné preukázateľne spomínajú v súvislosti s vyplácaním podpory na ich činnosť.

Radi by sme spomenuli taktiež to, že budova okresnej nemocnice, poškodená počas prechodu vojnového frontu bola síce v relatívne krátkom čase po vojne opravená, v dôsledku čoho bola nemocnica zriadená najneskôr v marci 1945, trpela však jednak nedostatkom zásob jedla pre pacientov, a predovšetkým nedostatkom liekov a iného zdravotníckeho zariadenia, „ktoré bolo z veľkej časti rozkradnuté a bolo ho potrebné zháňať po okolitých dedinách“, ako o tom informuje obšírny referát zdravotného referenta Jozefa Grúbera[55].[56] Okresná nemocnica navyše v tom čase nemala k dispozícii dopravný prostriedok, ktorým by potrebné zásoby zdravotníckych potrieb mohla dovážať.[57] Vzhľadom na tieto skutočnosti paradoxne vyznieva fakt, že o väčšej dodávke liekov a zdravotníckeho materiálu pre nemocnicu, môžeme bez pochýb hovoriť až o takmer rok neskôr v marci 1946.[58] Treba ale dodať, že nedostatky v zásobovaní všetkého druhu mali v tomto období, okrem chýbajúceho automobilu spomínaného vyššie , aj ďalšiu objektívnu príčinu a to nevyhovujúci stav tak cestných, ako aj železničných komunikácií, ktorý zásobovanie preukázateľne sťažoval, čo vo svojej správe, datovanej dokonca o dva mesiace neskôr konštatuje, aj spomínaný zdravotný referent.[59] Z ďalšieho referátu doktora Grúbera, datovaného o dva mesiace neskôr na máj 1945 vyplýva, že v okresnej nemocnici v tom čase pôsobili piati špecializovaní lekári, 8 zdravotných sestier a štyria medici. Tento očividne malý počet zdravotníckeho personálu nehatil prevádzku nemocnice. Totožný referát naproti tomu hovorí o priam akútnom nedostatku a nedocenení pôrodných asistentiek, ktorých plat bol „až smiešne nízky“.[60] Tento fakt  prinajmenšom sčasti vysvetľuje nárast dojčenskej úmrtnosti v okrese v období rokov 1944 – 1946 zo 131 na 219 promile.[61] Zaujímavosťou je, že v bezprostredne susediacich okresoch, s výnimkou okresu Michalovce, mala naproti tomu dojčenská úmrtnosť štatisticky klesajúci trend a štatistická hodnota dojčenskej úmrtnosti v okrese Humenné bola v roku 1946 najvyššia spomedzi okresov na celom území Slovenska.[62]  Navyše, Humenská nemocnica, napriek svojej deklarovanej riadnej prevádzke nemala v tomto období, s výnimkou infekčného oddelenia,  postačujúcu kapacitu lôžok, keďže do nej zvážali aj pacientov z okresov Vranov nad Topľou, Medzilaborce, Svidník, Snina[63], kde „počet nemocných v pomere s naším okresom je nesporne veľký.“[64]

Nedostatočnú kapacitu nemocnice sa vtedajší čelní predstavitelia okresu, na čele s predsedom ONV Viktorom Jonerom[65] pokúšali riešiť priamo intervenciou na povereníctve zdravotníctva v Bratislave, kde požadovali jej rozšírenie. Prvé správy o tejto snahe pochádzajú z jesene 1946. [66] Po ďalšej intervencii vo februári 1947 dosiahol nový predseda ONV Andrej Mikita prísľub plánovaného rozšírenia kapacity okresnej nemocnice o 300 miest.[67] Plánovaným rozšírením mala celková kapacita nemocnice stúpnuť na 475 lôžok. Taktiež mali v nemocnici vzniknúť nové oddelenia. Konkrétne šlo o interné, chirurgické, pôrodnícko-gynekologické, kožno-venerické, infekčné. Podľa návrhu prijatého na rokovaní ONV 17. 3. 1947 sa mali vybudovať štyri nové pavilóny nemocnice, označené číslami 4 – 6. Pavilón 4 mal slúžiť pôrodnícko-gynekologickému, detskému, otorhynolaringologickému, očnému, zubnému a kožnému oddeleniu, pavilón 5 mal slúžiť na liečbu pacientov s tuberkulózou a pavilón 6 pre pacientov trpiacich pohlavnými chorobami. Okrem toho sa mala vybudovať samostatná miestnosť pre zdravotné sestry, nemocnici mala patriť i samostatná záhrada a rozšíriť sa mala taktiež čakáreň.[68] V archívnych prameňoch do konca roka 1948 sme sa však nestretli so žiadnou ďalšou zmienkou o pokračujúcom rozširovaní nemocnice, k ukončeniu prác teda muselo dôjsť až v neskoršom období.

Vplyv vojnových udalostí na zdravotný stav civilného obyvateľstva                                     

Nepopierateľným faktom je, že nevyhovujúce sociálne podmienky, v ktorých sa civilné obyvateľstvo vracajúce sa z nútenej evakuácie po prechode frontu nachádzalo, predovšetkým nevyhovujúce bývanie, nedostatok šatstva, jedla, nezriedka aj pitnej vody a z objektívnych príčin aj osobnej hygieny, ovplyvnili aj celkový zdravotný stav obyvateľstva okresu. Už v marci 1945 boli prijaté preventívne opatrenia, ktoré mali zabrániť šíreniu infekčných chorôb v okrese. Malo sa predovšetkým dbať na dodržiavanie čistoty a obyvateľstvo malo piť iba prevarenú vodu.[69] Napriek týmto opatreniam sa výskytu infekčných ochorení v okrese úplne zabrániť nepodarilo. Z referátu zdravotného referenta z mája 1945 vyplýva, že v obciach Ohradzany, Černina, Kochanovce, Ľubiša, Humenné a Brekov[70] sa vyskytol škvrnitý týfus.[71] Môžeme však  povedať, že výskyt infekčných ochorení bol  v okrese Humenné oveľa menej početný, ako tomu bolo v prípade susedných okresov, obzvlášť okresov Medzilaborce a Snina. V uvedených okresoch sa totiž v nie malom počte obcí stávalo, že  v dôsledku zlých hygienických podmienok, či kontaminovanej vody v studni  ochorela, na brušný či škvrnitý týfus behom krátkej doby, prakticky celá obec a počet obetí infekčných chorôb bol z tohto dôvodu v spomínaných okresoch taktiež neporovnateľne vyšší.[72]

Z obšírneho referátu z mája 1945 vyplýva, že prakticky vo všetkých obciach okresu sa vo veľkej miere vyskytoval svrab a vši, pričom v niektorých, bližšie nemenovaných obciach  uvádzaná správa situáciu ako obzvlášť vážnu.[73] Pramene o konkrétnom boji so svrabom priamo v okrese mlčia,  predpokladaný boj proti svrabu v humenskom okrese však môžeme dobre ilustrovať na príklade zo susedného okresu Medzilaborce, v ktorom sa o preventívnych opatreniach zachovali pomerne podrobné správy.[74] V spomínanom okrese vznikla tak Okresná protiepidemická komisia, ako aj miestne protiepidemické komisie v každej obci. Zriadila sa mobilná jednotka, v ktorej sa prevádzalo odvšivenie a kúpeľ. Nikto cudzí, kto nebol riadne odvšivený nesmel v obci prenocovať. Pokiaľ v obci prenocovali vojaci, malo sa posteľná bielizeň hneď vyprať a odvšivaviť. Dohľad nad celkovým zdravotným stavom obyvateľstva v každej obci vykonávali takzvaní pátrači. Zasvrabeným občanom bola poskytnutá protisvrabová masť a ich zdravotný stav bol až do vyliečenia priebežne monitorovaný pracovníkmi miestnej protiepidemickej komisie.[75] S ohľadom na fakt, že situácia v okrese Humenné sa v tomto smere v ničom neodlišovala od situácie v susedných okresoch, je prinajmenšom vysoko pravdepodobné, že podobné opatrenia boli miestnymi orgánmi prijaté aj v našom okrese.

O komplexnejšom zlepšovaní zdravotného stavu obyvateľstva sa však dá hovoriť až takmer o dva roky neskôr začiatkom roka 1947[76], pričom tento trend sa udržal aj v nasledujúcom roku, aj keď je nespochybniteľné, že i v tom čase ešte okres zápasil s radom ťažkostí, prevažne hospodárskeho rázu. Na druhej strane, aj v celkovom stave hospodárstva v okrese došlo aspoň k čiastočnému zlepšeniu, predovšetkým po realizácii Dvojročného budovateľského plánu v rokoch 1947 – 1948. Domnievame sa, že práve s postupnou konsolidáciou hospodárskych a sociálnych pomerov v okrese, súvisí aj celkové zlepšenie zdravotného stavu obyvateľstva v rokoch 1947 – 1948.

V našom príspevku sme poukázali len na niektoré zo širokej škály problémov, ktorým čelil okres Humenné v povojnovom období. Z našej analýzy vyplýva, že zo spomenutých oblastí očividne najmenej zasiahnutá bola oblasť kultúrneho života. Tak školy, ako aj kultúrne, športové a osvetové spolky, totiž relatívne skoro po oslobodení boli schopné fungovania, aj keď predovšetkým školská spočiatku v provizórnych podmienkach s nepostačujúcim vybavením. Nedostatky v zdravotníctve a sociálnej starostlivosti sa naproti tomu odstraňovali postupne počas celého nami sledovaného obdobia.

Na druhej strane si dovolíme konštatovať, že okres Humenné v tomto smere, nielenže nevybočoval z radu susedných okresov, ale prinajmenšom v oblasti zdravotníctva obstál, napriek v príspevku spomenutej vysokej dojčenskej úmrtnosti lepšie, ako susedné okresy Medzilaborce a Snina, ktoré obzvlášť v prvých rokoch po vojne čelili masovej epidémii škvrnitého a brušného týfu.

Oba spomínané okresy čelili, rovnako ako okres Humenné taktiež problémom v kultúrnej a sociálnej oblasti. Keďže tieto sú, podobne, ako zdravotná starostlivosť úzko previazané na dostupnosť infraštruktúry, ktorá bola v daných okresoch preukázateľne zničená vo väčšej miere, máme dôvod domnievať sa, že aj tieto nedostatky mali na obyvateľstvo daných okresov výraznejší dopad, než tomu bolo v okrese Humenné. Toto naše konštatovanie dokazujú aj zachované archívne pramene z miestnych ONV.

—————————————-

[1] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 28. 12. 1944 na III. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 9.

[2] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 28. 12. 1944 na III. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 11.

[3] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 10. 1. 1945 na IV. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 7 -.8.

[4] Neskôr ho vo funkcii nahradil podpredseda ONV Mikuléš Kerestéň

[5] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 5. 3. 1945 na VII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 13 – 14.

[6] Avšak o jej stálom sídle sa nerozhodlo ešte ani počiatkom roka 1947, dá sa teda predpokladať, že dlhšiu dobu fungovala v improvizovaných podmienkach.

[7] Do Humenného bolo však v roku 1945 pôvodne dočasne presunuté Štátne ruské gymnázium z Medzilaboriec, ktoré nakoniec v meste zostalo natrvalo. Keďže aj súčasné Gymnázium armádneho generála Ludvíka Svobodu sa hlási k tradícii gymnázia v Medzilaborciach a dobové pramene z rokov 1945 – 1955 nespomínajú paralelú existenciu dvoch gymnázií v meste, dá sa predpokladať, že došlo k zlúčeniu Štátneho reálneho a Šátneho ruského gymnázia.

[8] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 5. 3. 1945 na VII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 13 – 14.

[9] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 5. 3. 1945 na VII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 16.

[10] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná na zasadnutí rady ONV v HE dňa 24. 2. 1946, spis bez čísla prez., s 3.

[11] Nie je nám ale celkom známe, čím sa obvodná škola mala líšiť od školy ľudovej.

[12] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 26. 9. 1947 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 2.

[13] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná na úrade ONV v HE na zasadnutí rady ONV v HE dňa 14. 12. 1946, spis bez čísla prez., s 8.

[14] Pod týmto pojmom sú myslené všetky kultúrne podujatia, organizované priamo ONV za účelom šírenia osvety a „spoločensky prípustných“ názorov

[15] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 11. 4. 1947 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 10 – 12.

[16] ŠA PO Humenné, Zápisnica zapísaná na I. zasadnutí pléna ONV v HE dňa 29. 4. 1947, spis bez čísla prez., s 2 – 4.

[17]Za týmto účelom do okresu viackrát prišla komisia, ktorá hodnotila umeleckú hodnotu predmetov v kaštieli, nie je ale, vzhľadom na pomerne sporadické správy o ďalšom priebehu zriaďovania, celkom jasné, či bolo múzeum do konca roka 1948 aj skutočne zriadené a otvorené pre verejnosť.

[18] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 18. 1. 1947 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 4.

[19] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 18. 1. 1947 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 27 – 28.

[20] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná na úrade ONV v HE na zasadnutí rady ONV v HE dňa 23. 11. 1946, spis bez čísla prez., s 7 – 9.

[21] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 13. 4. 1948 na zasadnutí OSK v HE, spis bez čísla prez., s 4.

[22] O tom svedčia predovšetkým občasné žiadosti o prísevok na zakúpenie kulís.

[23] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná na úrade ONV v HE na zasadnutí rady ONV v HE dňa 4. 7. 1947, spis bez čísla prez., s 1.

[24] Pracovná povinnosť bezplatnej práce bola stanovená na 6 dní v mesiaci pešo alebo 3 dni s povozom, za ostatnú nadprácu sa vyplácala mzda už v čase tejto povinnosti. Pozri: ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 31. 1. 1945 na VI. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 8 – 9.

[25] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 31. 1. 1945 na VI. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 8 – 9.

[26] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 12. 5. 1945 na VIII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 14.

[27] Najpočetnejšie zastúpenie mali živnosti hostinské a výčapnícke, ďalej taktiež živnosti na rôzne typy obchodov (s drevom, miešaným tovarom) a rôzne remeselné živnosti, potrebné pre riadny chod hospodárskeho života v okrese (pekárstvo obuvníctvo, kramárstvo atď)

[28] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná na úrade ONV v HE, na zasadnutí rady ONV v HE dňa 26. 3. 1946, spis bez čísla prez., s 5 – 6.

[29] Jednalo sa o občanov aktívne činných počas existencie samostatného Slovenského štátu.

[30] Túto živnosť vykonával minimálne jeden človek prakticky  každej obci. Aj tu sme sa ale stretli s výnimkami, kedy predovšetkým partizánom a vojnovým invalidom, dosť často v jednej osobe, boli tieto živnosti minimálne dočasne vydávané, s poukazom na nevyhnutnosť pre zabezpečenie ich základného živobytia.

[31] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 17. 1. 1945 na V. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 5.

[32] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 31. 1. 1945 na VI. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 5 – 6.

[33] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 5. 3. 1945 na VII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 19 – 20.

[34] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 13. 4. 1948 na zasadnutí OSK v HE, spis bez čísla prez., s 5.

[35] Vzhľadom na to, že ide o celoštátne nariadenie, nedá sa predpokladať, že by tomu v prípade okresu Humenné bolo inak, aj keď pramene z úradu ONV v Humennom tento druh príspevku priamo nespomínajú.

[36] ŠA PO Humenné, Zápisnica bez čísla, napísaná 19. 3. 1945 na ONV v Medzilaborciach, spis bez čísla, s 2.

[37] ŠA PO Humenné, Zápisnica bez čísla, napísaná 19. 3. 1945 na ONV v Medzilaborciach, spis bez čísla, s 4.

[38] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 5. 3. 1945 na VII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 19 – 20.

[39] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 11. 4. 1947 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 3 – 4.

[40] ŠA PO Humenné, Zápisnica z I. zasadnutia ONV HE dňa 14. 12. 1944, spis bez čísla prez., s 9.

[41] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 31. 1. 1945 na VI. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 11.

[42] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 18. 1. 1947 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 22 – 23.

[43] Jej úlohou bolo posúdiť skutočnú výšku odhadovanej vojnovej škody a pôsobili v nej odborníci z prakticky všetkých oblastí hospodárskeho života.

[44] V rámci nášho výskumu sme sa ale ojedinele stretli aj s vyplatením preddavkov koncom roka 1946, jednalo sa ale spravidla o osoby, podľa archívnych dokumentov „obzvlášť sociálne slabé a na príspevok odkázané“,  prípadne o účastníkov odboja, ktorým mali byť utrpené vojnové škody nahrádzané prednostne.

[45] Vinu za to môžeme čiastočne pripísať aj početným sťažnostiam obyvateľov na neodborné posúdenie výšky utrpenej škody, či na jej zámerné nadhodnotenie, ktoré v niektorých prípadoch vyústili až do celkovej revízie už prevedených odhadov a tým pádom ďalšieho časového zdržania.

[46] Bližšie pozri napr. zápisnice ONV Humenné Október – december 1947.

[47] Z nej vyplývalo, že v prvom rade majú byť vyplácané preddavky na vojnové škody spôsobené na obytných budovách a nehnuteľnostiach, a aj to len do maximálnej výšky 50% utrpenej škody, prípadne v maximálnej výške 50000 kčs. Iba v prípade úplne vypálených obcí a škôd nad 250000 kčs bolo po posúdení povereníctva financií prípustné vyplatiť poškodeným preddavok v maximálnej výške 100000 kčs.

[48] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná na úrade ONV v HE, na zasadnutí rady ONV v HE dňa 31. 8. 1946, spis bez čísla prez., s 15.

[49] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 12. 9. 1947 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 2 – 3.

[50] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná na V.  zasadnutí OSK v HE dňa 8. 7. 1948, spis bez čísla prez., s 21 – 24.

[51] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná na zasadnutí rady ONV v HE konanom dňa 15. 1. 1946, spis bez čísla prez., s 7.

[52] Ten bol neskôr nahradený doktorom Toronským. Jedná sa o celkom zaujímavú osobnosť, už len vzhľadom na to, že mal sčasti nemecký pôvod a jeho brat podľa archívnych dokumentov kolaboroval s Nemcami. Doktor Toronský musel teda dokazovať svoju štátoobčiansku spoľahlivosť, ale nakoniec bol všetkých obvinení zbavený. Bližšie pozri: ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 12. 5. 1945 na VIII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 9 – 10.

[53] Problém s neobsadenými lekármi sa ale ešte do polovice roka 1945 čiastočne vyriešil, nakoľko z postu okresného zdravotného referenta ešte v máji odstúpil doktor Jozef Dolina, ktorý začal paralelne popri doktorovi Toronskom pôsobiť ako okresný lekár.

[54] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 5. 3. 1945 na VII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 35.

[55] Vo funkcii nahradil dovtedajšieho referenta Jozefa Dolinu

[56] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 5. 3. 1945 na VII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 35 – 36.

[57] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 5. 3. 1945 na VII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 36.

[58] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná na úrade ONV v HE, na zasadnutí rady ONV v HE dňa 11. 3. 1946, spis bez čísla prez., s 2 – 4.

[59] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 12. 5. 1945 na VIII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 8

[60] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 12. 5. 1945 na VIII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 8 – 9.

[61] HALLON, Ľ – SABOL, M – FALISOVÁ, A. Vojnové škody a rekonštrukcia Slovenska 1944 – 1948 (Hospodárstvo, infraštruktúra, zdravotníctvo), s 190.

[62] Ref 5, s 189 – 191.

[63] Prevážanie pacientov z daných okresov do Humenného bol nevyhnutný, nakoľko nemocnica v daných okresoch ešte nebola v prevádzke. Prinajmenšom okresy Svidník, Snina a Medzilaborce totiž na infraštruktúre ako aj obytných budovách utrpeli percentuálne aj počtom rozsiahlejšie škody, ako nami sledovaný okres.

[64] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 12. 5. 1945 na VIII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 8 – 9.

[65] V roku 1947 ho po dvoch rokoch vo funkcii vystriedal Andrej Mikita

[66] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 3. 10. 1946 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 1 – 2.

[67] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 20. 2. 1947 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 15 – 16.

[68] ŠA PO Humenné, zápisnica napísaná dňa 20. 3. 1947 na zasadnutí rady ONV v HE, spis bez čísla prez., s 1 – 2.

[69] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 5. 3. 1945 na VII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 37.

[70] V Brekove okrem týfu taktiež dva prípady ovčích kiahní.

[71] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 12. 5. 1945 na VIII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 8 – 9.

[72] Historik Ľudovít Hallon ako názorný príklad  uvádza napríklad obce Nová Sedlica, Topoľa, Zboj, Uličské Krivé, Ulič, Kolbasov. Pozri: HALLON, Ľ – SABOL, M – FALISOVÁ, A. Vojnové škody a rekonštrukcia ….., s 169.

[73] ŠA PO Humenné, Zápisnica napísaná dňa 12. 5. 1945 na VIII. zasadnutí ONV v HE, spis bez čísla prez., s 9.

[74] O pramene z tohto okresu sa účelovo opierame hlavne preto, že zamorenie svrabom a všami tu bolo prinajmenšom podobné, ak nie totožné, ako v okrese Humenné.

[75] ŠA PO Humenné, Zápisnica č. 10 napísaná 16. 4. 1945 na ONV v Medzilaborciach, spis bez čísla prez., s 1

[76] ŠA PO Humenné, Zápisnica zapísaná na IV. zasadnutí pléna ONV v HE dňa 13. 9. 1947, spis bez čísla prez., s 7.