Štvrtá časť seriálu o osídľovaní územia dnešného okresu Humenné sa zaoberá územnými reorganizáciami od obdobia Jozefínskej reformy verejnej správy a administratívneho členenia až po rok 1918.
Jozefínske reformy v 80tych rokoch 18.storočia neobišli ani verejnú správu a územnú organizáciu Uhorska. Reorganizácia verejnej správy sa totiž čoskoro ukázala ako nevyhnutná, aby sa uvoľnila cesta reformným úsiliam osvietensky orientovaného panovníka. Stoličná a mestská exekutíva sa ukázali ako nespoľahlivé. Rozpory medzi šľachtou a panovníkom ešte viac vyostrila otázka úradného jazyka, nahradenie latinčiny nemčinou, ktoré napokon viedli k radikálnej reforme verejnej správy. Jej podstata spočívala v tom, že Jozef II. zrušil stavovskú samosprávu a nahradil ju štátnou administratívou. Hlavných županov nahradil kráľovskými komisármi, stoličné kongregácie podstate vylúčil z politického života, poštátnil stoličné súdnictvo, zrušil výsadné územia a privilegované postavenie miest, oddelil súdnictvo od politickej správy a rozdelil Uhorsko na nové správne celky (Žudel, J. in Klimko, J.,1980).

Územie Uhorska sa trieštilo na množstvo stolíc, ktoré boli v bezprostrednom styku s najvyššími krajinskými orgánmi. Chýbali medzičlánky, ktoré by ich spájali do väčších, z centra ľahšie spravovateľných a ovládateľných celkov. Preto sa 1. júla 1785 zriadili dištrikty ako nadstoličné správne útvary na čele s kráľovskými komisármi. Podstatná časť územia Slovenska patrila do Nitrianskeho, Banskobystrického a Košického dištriktu, južné Slovensko čiastočne zasahovalo do Rábskeho a Peštianskeho dištriktu, a slovenská časť Užskej stolice do Mukačevského dištriktu (Žudel, J. in Klimko, J.,1980).

V druhej etape reformy verejnej správy, ktorá nasledovala po zriadení dištriktov, sa prikročilo k úprave stolíc, v čom hlavná úloha pripadla kráľovským komisárom. Územná reorganizácia v tejto rovine spočívala iba v spojení malých stolíc, aby boli stolice podľa možností rovnaké. Spojenie malých stolíc malo zároveň znížiť výdavky na verejnú správu (Žudel, J. in Klimko, J.,1980).

Reforma sa dotkla aj služnovských okresov. Hlavnou príčinou ich reorganizácie bolo neprimerané členenie stolíc. Šlo o vytvorenie vyvážených administratívnych celkov ( približne rovnako rozsiahlych, s približne rovnakým počtom obyvateľstva a sídel, rovnaké daňové bremeno). Územné členenie slúžnovských okresov malo byť také, aby slúžni mohli pohodlne spravovať ich územie v každom ročnom období z jedného centra. Pri ich vymedzení sa preto rešpektovali fyzickogeografické podmienky, najmä reliéf a riečna sieť. Celkovo sa počet slúžnovských okresov zmenšil a ich územie sa vo väčšine prípadov zmenilo (Žudel, J. in Klimko, J.,1980).

Jozefínska reforma územnej organizácie Uhorska mala iba prechodný charakter, lebo ju panovník pred svojou smrťou odvolal. Územno-správne členenie sa vrátilo do stavu spred r. 1785. V mnohom však predznačila jej vývoj v 19. storočí (Žudel, J. in Klimko, J.,1980). Jozefínska reforma verejnej správy a administratívneho členenia priniesla veľké zmeny. Nie však pre Zemplínsku stolicu. Jediná zmena bola, že Zemplínska stolica pripadla pod správu Košického dištriktu. Druhá etapa reformy, ktorá znamenala úpravu stolíc, nijako nepostihla Zemplínsku stolicu. Keďže bola najväčšou stolicou, nemusela sa so žiadnou inou spájať. Jej územie a rozloha sa nezmenili. Čo sa týka okresu Humenné, tak celé jeho územie spadalo pod Zemplínsku stolicu, ktorá bola pod správou Košického dištriktu.

Územná reorganizácia za Bachovho absolutizmu
Po vojenskej porážke maďarskej revolúcie v roku 1849 nastolil viedenský dvor v Uhorsku reakčný politický režim známy ako Bachov absolutizmus (Žudel, J., 1984). Bolo prijaté tzv. Geringerovo provizórium (13.september 1850 – 18.január 1853) a neskôr definitívum (19.január 1853- 20.október 1860). Prvé a druhé provizórium bolo obdobím hľadania vhodného modelu verejnej správy pre porazené Uhorsko. Počas druhého Geringeroveho provizória sa mali položiť základy trvalej správy a územnej organizácie Uhorska (Žudel, J. in Klimko, J.,1980).
V rámci opatrení Bachovho absolutizmu stolice zanikli a nahradili ich štátne úrady- župy (komitatsbehörde), riadené komisármi. Kompetencia bachovských žúp sa obmedzila na oblasť politickej a daňovej správy. Súdna právomoc bola zverená osobitným úradom (Žudel, J., 1984).

Za Geringeroveho provizória bolo Uhorsko rozdelené na päť dištriktov. Územie Slovenska okrem Rusoviec, Jaroviec a Čunova, ležiacich na juh od Dunaja, a nepatrných častí Mošonskej a Rábskej župy na ľavom brehu Dunaja, (ktoré patrili do Špronského dištriktu) patrilo do dištriktov Bratislava a Košice. Bachove dištrikty z geografického hľadiska nenadväzovali na niekdajšie jozefínske dištrikty, čo bolo zrejmé aj z ich počtu (Žudel, J. in Klimko, J.,1980).

Dištrikty sa ďalej členili na župy a okresy. Župy teritoriálne nadväzovali na zemianske stolice, ale nastali viaceré významné zmeny, hlavne na juhozápadnom Slovensku. V období definitíva nastalo len niekoľko zmien. Na Slovensku boli na konci absolutizmu tieto župy. Abovsko-turnianska, Bratislavská, Dolnonitrianska, Gemerská, Hontianska, Hornonitrianska, Komárňanská, Liptovská, Mošonská, Novohradská, Oravsko-turčianska, Spišská, Šarišská, Tekovská, Trenčianska, Užská, Zemplínska a Zvolenská (Žudel, J., 1984).

Zmeny v územnej organizácii Slovenska za Bachovho absolutizmu boli na úrovni žúp prenikavejšie a progresívnejšie ako za jozefizmu. Mali však iba prechodný charakter, lebo po vydaní októbrového diplomu (1860) sa obnovili hranice predrevolučných hraníc so všetkými nedostatkami (Žudel, J. in Klimko, J.,1980).

Ako už bolo spomenuté, Bachov absolutizmus najviac zasiahol juhozápadné Slovensko. Čo sa týkalo pôvodnej Zemplínskej stolice tak, zanikol iba názov Zemplínska stolica, ktorý bol nahradený názvom Zemplínska župa, ale územne Zemplínska župa nadväzovala na pôvodnú Zemplínsku stolicu. Počas Bachovho absolutizmu nastala aj zmena v rozdelení Slovenska na dištrikty, avšak táto zmena nenastala v novovzniknutej Zemplínskej župe, pretože naďalej spadala pod správu Košického dištriktu. Počas tohto obdobia, celé územie dnešného okresu Humenné patrilo do Zemplínskej župy.

Územná organizácia v období dualizmu (1867 – 1918)
Po Rakúsko- maďarskom vyrovnaní v roku 1867 sa uhorská správa vrátila k tradíciám starej uhorskej správy na princípe municipálneho zriadenia, čiže došlo k obnoveniu samosprávy ( na úrovni žúp a slobodných kráľovských miest). Správu žúp a miest riadil municipálny výbor ako zastupiteľský orgán, ktorý okrem hlavného župana vymenúval úradný aparát župy (Tibenský in Ištok, R.- Matlovič, R.- Michaeli, E., 1999). Municipálny výbor tvorili spolovice virilisti (osoby, ktoré platili najvyššie priame dane), spolovice volení občania spĺňajúci predpísaný cenzus a osoby ex offo (podžupan, hlavný notár a iní). Na čele župy stál hlavný župan, štátny úradník podriadený uhorskému ministrovi vnútra. V župnom aparáte mal rozhodujúce postavenie podžupan. Právomoc žúp sa za dualizmu ustavične zmenšovala v prospech uhorských ministerstiev tým, že niektoré agendy boli poštátnené a zverené osobitným rezortným úradom ( súdnictvo, verejná bezpečnosť, stavebné veci, správa lesov, daňová agenda) (Žudel, J., 1984).

Verejná správa bola dvojstupňová . Územie Uhorska sa delilo na župy a župy na slúžnovské okresy. Dualistické župy sa počtom, pomenovaním a územným vymedzením rovnali predrevolučným stoliciam. V územnej organizácii Uhorska za dualizmu so zreteľom na Slovensko nastala iba jedna významnejšia zmena. Bolo to spojenie Turnianskej a Abovskej župy do Abovsko-turnianskej župy. Menšie územné plány nastali v roku 1882 keď sa upravili hranice Abovskej, Hontianskej, Nitrianskej, Novohradskej, Spišskej, Šarišskej, Tekovskej, Užskej, Zemplínskej a Zvolenskej župy a v roku 1884, keď sa územné úpravy týkali najmä Bratislavskej, Abovsko-turnianskej, Nitrianskej a Zemplínskej župy. Zmeny nastali aj na severnej hranici Československa. V roku 1920 odstúpilo Československo Poľsku časť hornej Oravy a severného Spiša, čím sa zmenili aj župné hranice (Žudel, J., 1984).

Z toho všetkého vidieť, že prostredníctvom dualistických žúp sa zachovali takmer všetky feudálne stolice bez podstatnejších zmien až do zániku Uhorska, hoci viaceré z nich nezodpovedali požiadavkám novodobej verejnej správy (Žudel, J., 1984). Župy boli členené na slúžnovské okresy. Pri ich utváraní sa výrazne uplatňoval komunikačný aspekt. Počet a rozsah služnovských okresov sa určoval tak, aby všetky sídla boli ľahko a rýchlo dostupné z centra okresu. Obdobie dualizmu má rozhodujúci význam pre utváranie siete slúžnovských okresov, ktoré sa potom stali základom slovenských okresov v Československu (Žudel, J., 1984).

V období dualizmu došlo ku menším úpravám hraníc v Zemplínskej župe. Ku Zemplínskej župe sa niektoré obce pripojili, avšak niektoré obce zo Zemplínskej župy pripadli Šarišskej župe. Pri týchto hraničných úpravách nedošlo ku nijakým zmenám v dnešnom okrese Humenné. Celý okres patril do Zemplínskej župy, tak ako to bolo aj za Bachovho absolutizmu.

Zdroje:
1. ŽUDEL, J. et. al. (9, 1995). Geographia Slovaca. Bratislava: Veda. Geografický ústav SAV, 1995, ISSN: 1210-3519
2. ŽUDEL, J. (1984). Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, ISBN: 65-027-84
3. KLIMKO, J. – ŽUDEL, J. (1980). Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc. Bratislava: Obzor, 1980, ISBN: 65-036-80
4. IŠTOK, R.- MATLOVIČ, R.- MICHAELI, E. (1999). Geografia verejnej správy. Prešov: FHPV PU Prešov, 1999, ISBN: 80-88885-65-5

Zdroje:
1. ŽUDEL, J. (1984). Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, ISBN: 65-027-84
2. ŽUDEL, J. et. al. (9, 1995). Geographia Slovaca. Bratislava: Veda. Geografický ústav SAV, 1995, ISSN: 1210-3519
3. ULIČNÝ, F. (2001). Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce: Občianske združenie Zemplínska spoločnosť, 2001, ISBN: 80-968579-1-6
4. IŠTOK, R.- MATLOVIČ, R.- MICHAELI, E. (1999). Geografia verejnej správy. Prešov: FHPV PU Prešov, 1999, ISBN: 80-88885-65-5
5. KLIMKO, J. – ŽUDEL, J. (1980). Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc. Bratislava: Obzor, 1980, ISBN: 65-036-80