Jednou zo zaujímavých druhov každodenností, ktoré nám dokladajú pramene, je tá cechová, remeselnícka. Cechy majú zachovanú pomerne širokú škálu písomnej agendy, z ktorej nám asi najviac približujú život remeselníkov štatúty, dobovo označované ako artikuly. Boli to články, ktoré určovali práva a povinnosti všetkých členov cechu. Stanovovali vzťahy jednak medzi hierarchickými stupňami týchto spoločenstiev, ale aj vzťahy k iným cechom, mestskej samospráve, zákazníkom, ba dokonca aj v súkromnom prostredí, k členom rodiny. Každý člen cechu musel byť nimi oboznámený a dodržiavať ich, v prípade porušenia týchto nariadení bol  pokutovaný, finančne alebo v naturáliách. Zároveň boli cechy štatútmi aj právne ošetrené, potvrdzoval ich magistrát, niekedy aj panovník, vďaka čomu mali medzi písomnosťami primárne postavenie. Štatúty sa často preberali z mesta do mesta a Trnava nebola výnimkou.

Okrem všeobecných štatútov, ktoré platili pre celé cechy, máme zachované aj iné, medzi ktorými sa vyskytujú čisto tovarišské štatúty. A práve tovariši boli neodmysliteľnou súčasťou hierarchického spektra remeselníckych cechov. Do tohto medzistupňa medzi učňami a majstrami patrili úspešne vyučení učni, o ktorých máme zároveň najviac zmienok. Od samotných učňov sa líšili najmä tým, že dostávali mzdu, týždennú alebo úkolovú a museli absolvovať niekoľkoročnú vandrovku. Inak podobne, ako oni, bývali a pomáhali v majstrovej domácnosti.

Ševcovská dielňa a krám. Nemecko, 16. storočie

Ako vyzeral každodenný život trnavských ševcovských tovarišov, ktorých hlavnou náplňou bolo zhotovovanie žiadanej koženej obuvi všetkých druhov okrem čižiem, nám dokladajú ich samostatné štatúty z roku 1556, uložené v Štátnom archíve v Trnave. Z toho, že tovariši mali svoje vlastné štatúty vyplýva, že v meste boli hojne zastúpení. Stanovy sú vyhotovené v slovenskej aj nemeckej verzii, na pergamene v rozmere 31 x 18 cm. Zároveň nám aj potvrdzujú začlenenie tohto rozšíreného remesla medzi tunajšie, ktoré tu pôsobilo asi od 2. polovice 16. storočia, národnostnú štruktúru cechu a etablovanie slovenského etnika do meštianskej remeselníckej spoločnosti. Štatúty trnavských ševcovských tovarišov mali pôvodne aj privesenú pečať, čo sa spomína v ich závere. Písmo je veľmi dobre čitateľné, bodov je dokopy 22 a sú pomerne stručne písané. Z úvodu sa dozvedáme, že na tomto pergamene sú zaznamenané poriadky ševcovských tovarišov z roku 1556, v závere štatútov sú menovaní cechmajster a majstri, aj starší tovariši. Cennými informáciami sú aj geografické údaje pri menách, ktoré dokladajú pôvod remeselníkov (Krupina, Kremnica, Štiavnica…), ktorí pravdepodobne ševcovské remeslo priniesli do Trnavy.

V štatútoch sa vyskytujú skôr povinnosti ševcov ako práva, čo je pochopiteľné, keďže šlo o hierarchický medzistupeň, zastúpený hlavne mladšou generáciou. Jedným z údelov tovarišov bol veľmi dlhý pracovný čas, A. Špiesz uvádza až 16 pracovných hodín, ktoré začínali ráno okolo 4. alebo 5. hodiny a končili večer, približne medzi 20. a 21. hodinou. Kompenzáciu tohto vyčerpávajúceho času tvorili nedele a sviatky, ktorých bývalo pomerne dosť. Ševcovskí tovariši mali tiež dlhú pracovnú dobu, ktorá sa síce v štatútoch neuvádza, ale fakt, že: ,,…kazditowariss ma mystrowykazdyden piet parowstrewyczussity…,“ nás v tom utvrdzuje. Už iba samotná príprava materiálu na šitie piatich párov obuvi musela byť zdĺhavá. Za tento úkon dostal tovariš mzdu 10 grajciarov. Okrem obuvi sa ševci venovali aj výrobe drobnejších kožených predmetov. Pracovný deň tovariša začínal teda vo veľmi skorých ranných hodinách, v zimných mesiacoch sprevádzaný úplnou tmou a zimou. Pred absolvovaním cesty do majstrovej dielne sa musel tovariš samozrejme postarať o zdroj svetla aj tepla, a to nielen pre seba. Ani samotná cesta na pracovisko nebola jednouchá, okrem spomínaných ranných úkonov aj kvôli absencii benefitov, napr. vo forme verejného osvetlenia či údržby cestných sietí. Až úpravou pracovného dňa za Márie Terézie v roku 1770 bol stanovený pracovný čas od 5. do 20. hodiny. Zahŕňal polhodinovú prestávku na večeru, prípadne aj raňajky a hodinový interval pokrýval obed.

Ševcovská dielňa

Touto úpravou sa zrušil aj dovtedy zaužívaný ,,tovarišský celibát.“ Jedným z dôvodov celibátu bol nízky tovarišský plat, ktorý by nestačil na uživenie rodiny. Následky tohto zákazu majú odraz aj v štatútoch, kde sa stretáme so zákazom vodenia si obecných dievok do majstrovho domu, aj zákazom pitia v  šenku s nimi, a zároveň ,,…aby sezadnytowaryssneopigel tak zebywraczal…“ Objednávatelia štatútov sa teda snažili predísť zjavne rozšírenému problému – alkoholizmu, ktorý bol sprevádzaný aj hraním hazardných hier, čo bolo samozrejme, zakázané. Zároveň je paradoxom, že tovariš, ktorý sa stal na 2 týždne hospodárom, teda akýmsi posluhovačom, mal povinnosť spolutovarišom nalievať víno a dobre hospodáriť so zverenými peniazmi. Medzi incidenty tovarišov – mládencov patrili aj rôzne hádky a bitky, ktoré boli pokutované jedným fertálom vína (cca 20 l). Pokutovaný bol aj svedok incidentu, ktorý to neoznámil. Tovariš pri nezhode s druhým nemal čakať na to, kým sa mu odprosí, ale sám tak prvý učiniť. Vážne bol potrestaný aj tovariš, ktorý by si v pondelok spravil voľno. Taký až celý rok u žiadneho majstra nemohol prácu dostať. Samozrejmosťou bolo každý týždeň prispieť poplatkom – jedným peniazom do pokladnice. Zároveň podobne ako v iných cechoch, aj v tomto sa všetci museli zúčastniť pohrebu majstra alebo členov jeho rodiny. Tí najneposlušnejší tovariši a takí, ktorí neplatili pokuty boli, ako uvádza V. Segeš, verbovaní do vojska.

Medzi zákazy patrilo aj prijímanie prepitného, odnášanie vecí z majstrovho domu a dielne, práca u iného majstra, alebo nadávanie a kliatie. V takom prípade sa musel pred majstrom aj jeho manželkou, prípadne aj pred majstrovou čeľaďou odprosiť a zaplatiť ako pokutu nešpecifikovaný poplatok. Zároveň sa v štatútoch spomína, že tovariš, ktorý by nerešpektoval najmä majstra, jeho manželku (uvedení ako pán tatík a pani matka) a starších tovarišov a netají to, má byť bitý korbáčom. To je vcelku zaujímavý fakt, ktorý svedčí o slabej poslušnosti tovarišov, pretože bití bývali najmä učni.

Dva body sa venujú aj úprave zovňajšku tovariša. V jednom sa uvádza, že tovariši mali zakázané v dielni, na rínku a jarmoku behať bosí, pod hrozbou pokuty jedného fertála vína. Každopádne musel byť veľký paradox vidieť práve výrobcu obuvi chodiť bosého. Zo všetkých štatútoch v súdobej slovenčine, ktoré sú uložené v Štátnom archíve v Trnave, vynikajú ševcovské povinnosti absolvovania kúpeľa. Malo tak byť každých 14 dní, v sobotu. Predtým ale tovariš ,,…mystrowyswemu ma ussytycztiry pary strewicz a potom gity do lazne…,“čo nám opäť svedčí o dlhej pracovnej dobe. V prípade, ak nešiel do kúpeľa, zaplatil neuvedený poplatok ako pokutu.

Súvislosť so spomínaným celibátom má iste aj vandrovka. Bolo povinnosťou každého tovariša, aby ju absolvoval. Jednak mal nazbierať nové skúsenosti a poznatky, ktoré potom zúročil cech pri orientácii na trhu, ale vandrovka mala aj ekonomický význam, pretože tovariši nielenže odchádzali, ale aj prichádzali do našich miest. O vandrovkách a ich predpísanom smere alebo dĺžke sa nezachoval žiaden bližší korešpondenčný materiál, trvali individuálne, vo všeobecnosti približne 2 – 3 roky. Vandrujúci tovariš sa preukazoval najmä dvoma písomnými dokladmi, jedným bol výučný list, ktorý dostal po absolvovaní učňovského stupňa a druhý vandrovný, od roku 1816 vandrovná knižka(vanderbüch, vándörlókónyv). Tieto knižky sú svedkami putovania tovarišov po krajinách, obsahujú údaje o ich práci aj správaní, zapísaných majstrami. Prvou úlohou vandrujúceho tovariša bolo hlásenie sa u staršieho tovariša v meste, do ktorého prišiel. Ten mu následne hľadal prácu u majstrov. Počas vandrovky bývali tovariši v nocľahárňach na to určených. V ševcovských štatútoch nie je zmienená presná doba trvania vandrovky. Dozvedáme sa, že privandrovaný tovariš mohol u niektorého majstra stráviť 2 týždne s tým, že polovicu bochlonu – týždennej mzdy, mal dať do pokladnice. Takže jeho osobným ziskom bol okrem skúseností iba plat za jeden týždeň. Ak by to odmietol, cech mal právo mu túto sumu ihneď odobrať. Tovariš, ktorý by tajne vandroval 14 dní pred sviatkami alebo jarmokom, bol trestaný písomne tak, že za ním napísali list o jeho neslušnom správaní. Viac zmienok o vandrovke sa v štatútoch nenachádza.

Záver štatútov okrem menného registra cechmajstra a majstrov, a informácii o privesenej pečati, tvorí údaj o fungovaní ševcovských tovarišov v rámci národností. Štvrť roka mal hlavnú funkciu nemecký a štvrť roka slovenský tovariš. A ,,…aby zatimzadenhnewnebzwadabylaness aby sworny a uprimnymezisebaubyly.“ Štatúty trnavských ševcovských tovarišov dvoch národností nám predkladajú obraz každodenného života remeselníkov, ako z morálneho pohľadu, tak aj z ekonomického, náboženského a spoločenského. Súčasťou života nielen tovarišov bolo veľmi veľa povinností, ktoré aj napriek náročnému časovému a fyzickému vyťaženiu mali viesť k zlepšeniu života týchto remeselníkov, z ktorých sa stávali skúsení a kvalifikovaní majstri, neraz patriaci do vyššej spoločnosti.

Mgr. Romana Luchavová
Štátny archív v Trnave

Zdroje: 

Pramene:
MV SR, Štátny archív v Trnave, a. f. Cechy v Trnave, kr. č. 8, Ševci 1556

Literatúra:

SEGEŠ, Vladimír. Remeslá a cechy v starom Prešporku. Bratislava : Marenčin PT, 2011, 204 s. ISBN 9788081140495.