kor1Nem. Konradstein, Kunradstein, maď. Korlátkő, slov. Korlátko, Korlátka, Korlát, Kunrátov Kameň, príp. Conratowkamen, Korlathkeu, Korlathku

Gotický hrad Korlátka sa nachádza na severozápade Malých Karpát  pri obci Cerová-Lieskové (Podhradie) v miestnej časti Rozbehy v senickom okrese približne 34 kilometrov od krajského mesta Trnava. Najstaršia písomná zmienka o hrade pochádza z 23.marca 1324, kde sa spomína pod názvom Korlathkeu a týmto patrí k jedným z najstarších písomne doložených hradov na Slovenku.  Leží vo výške 455 metrov v zalesnenom teréne na skalnej vyvýšenine nad obcou. Od toho sa odvodzuje aj jeho meno (maď. korlát – bariéra, zábradlie, kő – kameň). Hrad bol vybudovaný ako strážny bod na západnej hranici Uhorska s výhľadom na Záhorie, resp. Borskú nížinu a široké okolie. Presnejšie strážil starú Českú cestu vedúcu z Prahy do Budína, ktorá slúžila na obchodnú výmenu, ale aj na vojenské ťaženia.

Na začiatku 14. storočia bol majetkom Matúša Čáka Trenčianskeho, po bitke pri Rozhanovciach sa dostal do vlastníctva Karola Róberta z Anjou. Neskôr ho za verejné služby dostal Stibor zo Stiboríc a neskôr jeho syn Stibor II. Ten však nemal mužského potomka, a tak sa hrad stal kráľovským majetkom. Niekoľkokrát hrad navštívil aj Žigmund Luxemburský. Údajne sa tu aj liečil, keď sa ho pokúsil otráviť vo vojenskom tábore pri Znojme jeho brat Václav IV, ktorý mu do vína po vzájomnom konflikte nechal naliať jed. V auguste roku 1404 ho priviezli na hrad v zlom zdravotnom stave s tráviacimi ťažkosťami a veľkými bolesťami brucha. Podľa Eberharda Windecka, Žigmundovho životopisca, rakúske knieža Viliam poslal promptne na hrad lekára zo Švábska, aby sa pokúsil vyliečiť kráľa. Liečba bola veľmi netradičná. Kráľa zavesili dole hlavou, aby z neho všetok jed vytiekol. Hoci diagnóza mohla byť rôzna a kráľ sa mohol nakaziť napríklad brušným týfom či červienkou, po tejto liečebnej metóde zázračne vyzdravel.

Po Žigmundovi hrad vlastnili istú dobu župani, ktorí si tam dosadzovali svojich kastelánov. Neskôr sa stala opäť kráľovským majetkom – tentokrát Albrechta Habsburgského, ten ju však daroval sedmohradskému vojvodovi  Mikulášovi Ujlakymu. Hrad bol centrálnym bodom panstva s rovnomenným názvom Korlát, do ktorého patrili okolité dediny Jablonica, Novesko, Prievaly, Trstín. Po smrti kráľa Albrechta sa hradu zmocnili Česi na čele s lúpežným rytierom a husitom Jánom Mesenpekom z Helfštýna. V roku 1444 hrad obsadil Ján z Moravan a Korlátsky hrad využil ako základňu pre lúpežné nájazdy do okolia a zemepanských miest. O rok neskôr hrad patril mačianskemu podbánovi a belehradskému kapitánovi Osvaldovi staršiemu z Bučian a od toho roku k panstvu patrila aj vzdialená obec Trakovice. Panstvo s hradom kúpil za 4 000 zlatých. Hrad slúžil ďalších 27 rokov ako rodinná rezidencia Osvalda a jeho manželky a detí. Po smrti posledného mužského potomka z rodu Osvalda z Bučian hrad bol len príležitostne obývaný a slúžil ako skladisko. Neskôr sa aj s pozemkami neustále delil medzi potomkov rodu Nyary, Pongrácovcov, Apponyovcov, Dersffyovcov či Záblathyovcov. Istý čas mal majetkový podiel na hrade aj šľachtický rod Windischgrätzovcov.

Hrad začal chátrať už v 17. storočí, keď sa šľachta všeobecne začala sťahovať do kaštieľov. Panstvo, ktoré bývalo na hrade, sa odsťahovalo do renesančno-barokového kaštieľa v blízkej Jablonici, či do kaštieľov v Lieskovom a Trstíne. Samotný hrad postupom niekoľkých desiatok rokov spustol, istý čas slúžil ako provizórna väznica, a neskôr sa začal rozpadať, až sa stal ruinou.

Presná podoba hradu je doteraz neznáma, avšak v súčasnosti sa aspoň o čiastočnú rekonštrukciu  a zveľaďovanie areálu hradu s okolím stará obec Cerová; 83. skautský oddiel v rámci projektu Odklínanie hradov a dobrovoľníci z okolia. Istú dobu ešte potrvá, kým bude umožnený rozsiahly výskum na mieste ruín hradu. Podľa povesti o hrade Korlátka sa však pod hradom nachádza podzemná chodba, ktorá sa končí zasypanou šachtou, v ktorej je ukrytý obrovský poklad. Ten sa však objaví iba v deň svätého Jána alebo na pravé poludnie Bielej soboty.

Zdroje :

Kronika obce Cerová-Lieskové od roku 1945 , OÚ Cerová-Lieskové