Dlhé devätnáste storočie je skutočne bohaté na viaceré revolučné udalosti, pri ktorých bola Habsburská monarchia, resp. Rakúske cisárstvo, na pokraji rozpadu. Západní historici dokonca tvrdia, že udalosti z obdobia, ktoré my nazývame meruôsmimi rokmi, boli pre cisárstvo nebezpečnejšie ako začiatok prvej svetovej vojny. Vlny liberalizmu, šíriaceho sa už od konca predchádzajúceho storočia z Francúzska, zmietli z trónu Dobrotivého cisára Ferdinanda a prinútili konzervatívnu monarchiu k závažným zmenám. Poddanstvo a triedna nerovnosť sa aspoň na papieri stali minulosťou. Dlhými rokovaniami vo Viedni a neskôr Kroměříži sa však cesta k ústavnosti nenašla, a tak mladý cisár uviedol v marci 1849 do platnosti „nanútenú“ ústavu z dielne vtedajšieho ministra vnútra Stadiona. Hoci to bola prvá platná ústava na území dnešného Slovenska, spokojnosť s ňou nebola ani na strane Maďarov, ani nemaďarov a v konečnom dôsledku ani u samotného dvora. O to viac nemala ústava zmysel pre Františka Jozefa a jeho vládne kruhy po tom, ako ruské (a rakúske) vojská definitívne rozhodli o kapitulácii revolucionárov pri Világosi. Cesta k znovuzavedeniu absolutistického režimu tak bola otvorená, hoci, ako umne upozorňuje Štefan Marko Daxner, pri Világosi sa skončila ozbrojená revolúcia, ale nie revolučné snahy maďarských starokonzervatívcov.

            Viedeň sa, samozrejme, svojho rozhodujúceho postavenia nikdy nechcela vzdať. So zrušením poddanstva súhlasili, nakoľko to bol v polovici devätnásteho storočia prežitok, ktorý existoval už len v Rusku a Osmanskej ríši, a nezdaniteľnosť uhorskej šľachty zrušili dozaista s veľkou radosťou. K rozhodujúcej centralizácii a ideálne aj germanizácii monarchie pristupovali už počas revolúcie a definitívne na ňu pristúpili 31. decembra 1851 zrušením ústavy, ktorú vlastne nikto nechcel. Aspoň nie v takej podobe, v akej bola prijatá. V obnovenom absolutizme, teda neoabsolutizme, mali všetky národy podobnú pozíciu. V Uhorsku platil výnimočný stav, a tak sa hovorievalo, že Slováci dostali ako odmenu za svoje tri ozbrojené výpravy to isté, čo Maďari za trest. Napriek tomu, že celé obdobie necelých desiatich rokov nesie názov po ministrovi vnútra Alexandrovi von Bachovi, nebol on sám jediným tvorcom neoabsolutizmu. O jeho zavedenie sa v nemalej miere pričinil ríšsky radca Friedrich Kühbeck a ministerský predseda Schwarzenberg. Ovocie nespokojnosti však zožal sám a stal sa tak, podľa slov súčasníkov, najnenávidenejším mužom v krajine.

Po revolúcii začalo platiť takzvané Bachovo provizórium, ktoré, okrem iného, oddelilo od Uhorska Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavónsko, Vojvodinu (spojenú so srbským Banátom) aj Vojenskú hranicu, a samotné Uhorsko podelilo na päť dištriktov, z nich dva pokrývali väčšinu slovenskej populácie – Bratislavský a Košický. Nebolo to po prvý raz, čo sa niekto snažil zlikvidovať uhorskú stoličnú samosprávu. Prvý pokus Jozefa II. však skončil úplným nezdarom a nové zriadenie nedopadlo o nič lepšie. Aspoň na krátky čas sa ale podarilo stolice v Uhorsku premeniť na nevýznamné územné celky spadajúce pod dištrikty plne riadené Viedňou. Centralizovanej krajine tak chýbali už len dve veci: rozsiahly nemecky hovoriaci byrokratický aparát a početné silové zložky, ktoré by pomohli daný režim udržať. Názory  na to, prečo územie dnešného Slovenska zaplavili úradníci z Čiech a Moravy, sú rôzne a zďaleka nesúvisia len s geografickou blízkosťou. Niekto hovorí o tom, že domáci úradníci po revolúcii nemohli byť považovaní za spoľahlivých, iní tvrdia, že Ján Kollár presvedčil Bacha o tom, že Slováci hovoria češtinou bežne. V každom prípade sa tento nový fenomén úradníkov oblečených v čiernych uniformách usadil do viacerých úradov a od domácich si vyslúžil posmešný názov Bachovi husári. Skutočnosť, že sa do starých úradov postupne vracali Maďari, resp. príslušníci údajne lojálnej skupiny starokonzervatívcov, presviedčalo opäť Slovákov o tom, že Viedeň nikdy nemala v úmysle reálne sa slovenskými požiadavkami zaoberať.

            Druhou nemenej dôležitou zložkou bola armáda a hlavne polícia. Pre zastaralých stoličných pandúrov už nebolo v päťdesiatych rokoch miesto, a tak sa aj v zalitavskej oblasti začínajú plne modernizovať policajné jednotky s rozsiahlymi právomocami. Viedeň si uvedomovala, že takto zavedený centralistický režim nebude mať v Uhorsku veľa priaznivcov, a tak musela aspoň spočiatku rátať s nasadením sily na potlačenie nechcenej opozície, avšak režim, ktorý musí byť udržiavaný armádou a políciou, nemá väčšinou dlhé trvanie. Bez ohľadu nato sa nielen v Uhorsku spustila vlna udavačstva, špionáže, cenzúry a pokutovania. Ak sa niekto priemerne vplyvný potreboval zbaviť svojho nepohodlného suseda, nebolo treba veľa námahy, aby bol tento sused súdený na krajskom súde z najrôznejších dôvodov. Akýkoľvek prejav nespokojnosti s režimom či panovníkom totiž viedol k nevyhnutným perzekúciám a dlhoročným trestom vo väzení. Vtipne pôsobí aj príbeh z monografie mesta Trenčín, kde sa uvádza, že ak ktokoľvek hlasno v noci zachrápal, už boli policajti nalepení na jeho okne.

Skutočné každodenné starosti však museli najviac znášať richtári a majitelia hostincov. Zachovaný totižto máme napríklad dokument s názvom Soupis menssích poklesků a prestupků (…), ktoré mali okamžite nahlásiť službukonajúci policajti, v staroslovenčine četníci; predstaveným obce a zapísať do obecnej knihy. V ňom je uvedených 39 najrôznejších priestupkov, ktoré by sme dnes považovali za zanedbateľnosti. Tak napríklad ak hostinský nemal v krčme na viditeľnom mieste umiestnený cenník jedál a nápojov, bol pokutovaný, rovnako tak majiteľ domu, ktorý nemal svoj dom označený číslom, alebo starosta obce, v ktorej chotári sa našiel rybník, či cesta, ktorá mala chýbajúce zábradlie, chýbajúce alebo slabo čitateľné miestne tabuľky, nečistoty v obci, nezamknuté zvonice, nezakryté pivnice alebo iné jamy, do ktorých by niekto mohol spadnúť. Potrestaní boli aj školáci, ktorí nechodili poriadne do školy, gazdovia, ktorí si nečistili komíny a dokonca aj latríny umiestnené v blízkosti obecnej cesty neoabsolutistický režim netoleroval. Ďalej sa vyžadovalo, aby všetky zvieracie mŕtvoly boli poctivo zakopané, aby sa v okolí pece nenachádzali žiadne drevené predmety, a aby sa poctivo pristupovalo k protipožiarnej ochrane. Z obcí mali zmiznúť žobráci, obzvlášť takí, ktorí boli nositeľmi rozličných ochorení. O to, čo sa stane s takýmito ľuďmi a ako s nimi ďalej zaobchádzať, prípadne pomôcť, sa však už policajné nariadenie nestaralo. Nájdeme tu však aj oveľa menšie extrémy, ktoré sú dodnes používané. Zakázané  bolo kúpanie a kĺzanie sa na nebezpečných rybníkoch a naopak prikázané bolo uväzovanie zlých (nebezpečných) psov. V každom prípade policajt vybavený týmto nariadením mohol prísť do každej obce či každého hostinca a spísal by určite slušnú zbierku priestupkov.

Pre človeka, ktorý bol obvinený z akéhokoľvek priestupku, sa začal skutočný beh na dlhé trate v podobe výsluchov, zháňania svedkov a súdnych procesov. V prípade vážnejších porušení, akými bolo napríklad poburovanie proti cisárovi, mali úradníci a sudcovia naozaj množstvo práce. Ak by ste sa v takejto situácii ocitli vy, prvým krokom by bolo spísanie Personsbeschreibung listu, teda opisu vašej postavy. Keďže nemohol obsahovať fotografiu, bolo ťažké presne opísať postavu. Opisovalo sa preto všetko, čo sa dalo: výška, stavba tela, vlasy, oči, nos, uši, líca, ústa, zuby, brada, prípadne fúzy. K tomu ešte, prirodzene, meno, adresu, vaše vierovyznanie a to, či ste ženatý / vydatá, alebo slobodný. To všetko bol však len prvý krok. Postupovalo sa vyplnením Protokoll-u, v ktorom sa okrem vyššie uvedených vecí pýtali aj na to, či už ste boli trestaný, či máte deti a podobne. Vrcholným postupom pred samotným súdnym pojednávaním bolo vyplnenie Verhörsprotokoll-u, teda výsluchového protokolu, ktorý zisťoval prostredníctvom trinástich otázok doslova všetko. Okrem vyššie spomenutého zisťoval, čím sa obvinený živí, či žijú jeho rodičia, prípadne súrodenci, a ak áno, kto sú a ako sa volajú. Ďalej ich zaujímalo, či sa radi vzdelávate, či viete čítať a písať a či vlastníte nehnuteľnosť. Zvláštne miesto vyhradili pre takzvané Besondere Fragen, teda špeciálne otázky, pod ktorými sa skrývala otázka, či je obvinenému vôbec známy dôvod jeho výsluchu. K tomu všetkému sa pridali výsluchové protokoly svedkov, alebo zvláštnych osôb, akým bol napríklad richtár, ktorého požiadali o napísanie charakteristiky obvineného, obzvlášť jeho zlých vlastností, ktoré mohli byť použité proti nemu. Chudák richtár sa tak neraz ocitol v situácii, kedy si musel vymyslieť aspoň nejakú drobnosť, ktorú by mohol použiť proti obvinenému, napriek tomu, že v reálnom živote s týmto človekom nemal žiaden problém ani on, ani nikto iný z obce. Vychváliť charakterné vlastnosti niekoho, koho vyšetruje krajský súd, nebolo v pohnutých časoch päťdesiatych rokov žiaduce, pokiaľ sa samotný richtár nechcel ocitnúť v rovnakej situácii. Na skúmanom prípade obvineného Michala Omáčku (Mihály Omacska) z dedinky Skalka pri Trenčíne vidíme, že richtár Michal Šumichrast (Michael Sumichrast) ho nijako neobvinil, naopak ho obhájil, ale pre istotu dodal, že ked sa csasom svojim podnapil, slobodnegsie recsi a vihovornost ma.

Podobnými spôsobmi boli obvinení a často aj potrestaní viacerí obyvatelia nielen Uhorska. Obdobie Bachovho absolutizmu teda bolo pre bežný život mimoriadne náročné a v mnohom by sme ho mohli prirovnať k 50-tym rokom 20. storočia. Hoci aj pre Slovákov to boli roky plné frustrácie a nemoty, predsa len sa slovenčina v tomto období na nižších stupňoch správy mohla slobodne používať, o čom svedčí aj slovenské svedectvo spomínaného richtára, alebo policajné smernice vytlačené popri nemčine aj v slovenčine, resp. staroslovenčine.

 

ZOZNAM POUŽITÝCH PRAMEŇOV A LITERATÚRY

Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, fond Krajský súd v Trenčíne 1849 – 1862, spis Poburovanie proti cisárovi pri verbovaní vojska.

CAMBEL, Samuel. Dejiny Slovenska III. Bratislava : VEDA, 1992, 829 s. ISBN 80-224-0078-5.

KÓNYA, Peter (et al.). Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013, 787 s. ISBN 978-80-555-0921-1.

MRVA, Ivan. Slovensko a Slováci v druhej polovici 19. storočia. Bratislava : Perfekt; Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2010, 256 s. ISBN 978-80-8046-458-5.

PODRIMAVSKÝ, Milan (ed). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov X. Od revolúcie 1848 – 1849 k dualistickému Rakúsko-Uhorsku. Bratislava : LIC, 2009, 335 s. ISBN 978-80-89222-65-0.

ŠIŠMIŠ, Milan (et al.). Trenčín. Vlastivedná monografia 1. Bratislava : Alfa, 1993, s. 136. ISBN 80-05-01114-8.