Prvé slobodné kráľovské mesto Trnava, bolo viackrát zničené požiarmi. Jednak za to mohol rovinatý terén a nedostatok vody najmä počas leta, strešný materiál a vietor, fortifikácia so štyrmi bránami, a v neposlednom rade nepriateľské vpády či mocenské konflikty. Zároveň však aj každodenný život obyvateľov. Za celé stáročia môžeme pozorovať pestrú škálu zaznamenaných tragických požiarov. Súčasne sa nám zachovali aj rôzne opatrenia a nariadenia, ktoré dokladajú protipožiarne snahy, súvisiace s tunajšími remeselníckymi cechmi v čase, kedy Trnava ešte bola centrom remesiel.

Vo všeobecnosti je známe, že práve remeselnícke cechy sa podieľali na protipožiarnej ochrane miest; niektorým, napr. trnavským hrnčiarom predstavoval patrocínium sv. Florián, patrón hasičov. Cechy ako stavovské organizácie remeselníkov sa tak výrazne podpísali na hospodárskej sfére miest viacerými aspektmi. K ich vlastným povinnostiam najmä vo forme cechových štatútov teda ešte pribudla aj protipožiarna, čo vskutku muselo byť vyčerpávajúce. Remeselníci totiž mali veľmi dlhú pracovnú dobu, často aj 16 hodín a okrem toho sa starali o spoločnú majstrovu domácnosť (najmä učni), zúčastňovali sa na rôznych schôdzach, bohoslužbách, vyťažení boli pred jarmokmi, ktorých v Trnave bývalo až 8 za rok. Nehovoriac o tom, že po požiaroch sa im práca ešte viac nazbierala. V kontexte s úžitkom pre remeselníkov v tom možno vidieť pozitívum, ale je veľmi pravdepodobné, že často ľuďom zhorelo úplne všetko vrátane prostriedkov, ktorými by im zaplatili. V takýchto situáciách už zasahovalo mesto, prípadne cirkevné inštitúcie, riešiac tento ťažký sociálny stav.

Demonštrovať aktívnu činnosť trnavských remeselníckych cechov v súvislosti s požiarmi, nám pomáhajú viaceré dokumenty uložené v tunajšom Štátnom archíve. Zaujímavým prameňom je tzv. ,,Porádek straňiwa odwráťeňí, oznámeňí, a haseňí ohňa pre Slobodné Králowské Mesto Trnawské widaní.“ Tento tlačený dokument je datovaný do roku 1838, právne ho mal ošetriť vtedajší notár, Jozef Kaiser, ktorého pečať i podpis však chýbajú. Ako nám napovedá sám názov, text je rozdelený na štyri časti, posledná sa týka odstránenia škôd po požiari. V tomto dokumente trnavskí remeselníci nie sú cielene delení do skupín podľa odvetví, azda najviac tí, ktorí mali byť k dispozícii pri nevyhnutnom búraní domov a stŕhaní striech, kedy boli potrební odborníci pracujúci s korešpondujúcim materiálom. Celkovo je v texte menovaných 54 miestnych remeselníckych spolkov, vrátane dvoch nemeckých cechov. V čase vzniku tohto poriadku v Trnave pôsobilo asi 70 remeselníckych cechov napriek tomu, že už remeslá začínali stagnovať, v súvislosti s blížiacim sa zrušením cechových organizácií, postupným rozvojom manufaktúr a zavádzaním strojovej výroby.

Prvá časť protipožiarneho poriadku z roku 1838 súvisí s opatreniami, ktoré by mali zabrániť vzniku požiaru, ako pravidelná kontrola komínov, ohniska či kachlí kominárom a vybranými remeselníkmi. Ďalej sa vzniku požiarov predchádzalo zákazom strieľania v meste a v majeroch, fajčenia tabaku, vypaľovania sudov či varením fermeže v centre. Rovnako bolo zakázané sušiť drevo a konope v blízkosti ohňa, triesky a piliny sa mali skladovať na povalách, a pri varení či pečení  mala byť zvýšená pozornosť. Svetlo v maštaliach muselo byť opatrené lampášom a popol z ohnísk sa vysýpal iba na bezpečnom mieste. V tejto časti sa spomínajú aj remeselníci, ktorí by potrebovali väčší, silnejší oheň (napr. kováči). Tí si mali komíny dať vymiesť každých 14 dní. Konkrétni remeselníci sú zmienení s tzv. ohňa komisármi, s ktorými mal murársky, tesársky a kominársky majster, dvakrát do roka prejsť mestské štvrte a nielen skontrolovať komíny, ohniská a kachle, ako sa spomína v úvode, ale aj spraviť záznam o prípadnom nebezpečenstve. Zvýšená opatrnosť sa nariaďovala najmä počas jarmokov, kedy sa oheň mohol rýchlejšie strhnúť pri preplnení mesta ľuďmi a zvieratami. Vtedy mala byť neustále k dispozícií voda a zároveň platil zákaz voľne situovaného zdroja svetla bez zabezpečenia. O tom, ako sa požiar oznamoval, nás informuje stručná druhá časť. Dozvedáme sa z nej, že požiar mali ohlasovať ustanovení hlásnici, tzv. ohňa-varti a zároveň aj osoba, ktorá zastávala túto funkciu na mestskej veži, tzv. vežiar. Vzniknutý požiar sa mal ihneď ohlásiť krikom, búchaním na dvere a okná, zvonom; zástavou ukazovať smer, kde vypukol, v noci zase lampášom a okrem toho trúbiť na trúbke. Povinnosťou bolo rýchle oznámenie požiaru mestskému kapitánovi a ohňa komisárom.

            Čo sa týka cechov, najviac sú spomínané v tretej časti, čiže v tej o hasení ohňa. Tá nám najviac demonštruje aktivitu konkrétnych trnavských cechov a ich povinnosti. V prvom rade boli povinní mestský kapitán, ohňa komisári a všetci majstri murári, tesári a kominári, hneď po oznámení ohňa ísť na miesto požiaru. V prípade dvoch požiarov išli na druhé miesto radný pán a štyria najmladší na to určení, ako zástupcovia ohňa komisárov. Dbalo sa na voľnú cestu pre prísun vody a potrebných nástrojov, pričom ľudia ustanovení k podávaniu vody mali byť zoradení do dvoch radov; jeden rad krhly podával a druhý prázdne plnil. Na privezenie vtedy používaných striekačiek, kadí a sudov z úložných miest mali byť vo dne i v noci pripravené a osedlané dva kone. V zime bolo potrebné dať pozor, aby voda nezamŕzala, používal sa najmä lúh. Ak by však nastala situácia, kedy by neboli kone k dispozícii, s presunom potrebných nástrojov mali okamžite pomáhať zvonári, kotlári, zámočníci, hodinári, puškári, mosadzníci, nástrojári, majstri, tovariši aj učni, všetci dostupní obyvatelia. Tí mali primárne pomáhať s presunom nástrojov z najbližšieho úložného miesta, pri ktorom bývali. Každé vzopretie sa povinnostiam bolo trestané pokutami podobne, ako to fungovalo aj vo vnútornom systéme cechov.

Ďalej sa spomínajú domy, ktoré mali byť zaopatrené rebríkom vedúcim na strechu, hákom, kaďou vždy naplnenou vodou a veľkým lampášom s rúčkou. Domy sa v prípade požiaru mali vzduchotesne uzavrieť, aby sa oheň nešíril. Iba nevyhnutne sa malo búrať a stŕhať strechy, na čo boli povolaní tesári, stolári, kolári, rezbári, škridliari, murári, mlynári, spolu s tovarišmi aj učňami a potrebnými nástrojmi. Všetky tieto nástroje mali v kompetencii kováči, bednári, povrazníci, mydlári, hrebenári, tak isto aj s tovarišmi a učňami. Zo studní potrebnú vodu na hasenie ťahali gombikári, rukavičkári, parochniari, klobučníci, sitári, pekári, hrnčiari, tkáči, klampiari a nožiari. Z potoka vodu brať do sudov mali kožiari, ktorí farbili kožu na červeno, garbiari, mäsiari, záhradníci, pivovarníci, súkenníci, strihači, blanári, rybári, podobne ako v predošlom nariadení, spolu s tovarišmi aj učňami. V nasledujúcom bode sa vyskytujú aj národnostne odlišné cechy, pôsobiace v Trnave. Z kadí do striekačiek vodu nalievať boli povinní sládkovia, štetkári, črievičkári, nemeckí ševci, nemeckí krajčíri a pernikári. Krhly, ktoré ako sa uvádza, boli z kože, mali na starosti dodávať čižmári, botári, uhorskí krajčíri, cukrári, ihlári, remenári, sedlári, krajčíri a strihači. Samostatnou skupinou boli mestskí felčiari, ktorí museli byť ihneď k dispozícii, keby sa niekto poranil. V závere tejto časti sa spomína, že úradní sluhovia majú dozerať na ľudí, ktorí by chceli kradnúť a mestský pastier so svojou čeľaďou bol povinný odviesť a ochrániť dobytok.

            Epilóg tohto protipožiarneho poriadku tvorí odstraňovanie následkov. V prvom rade sa všetci kvázi hasiči mohli z miesta odobrať, až keď tak určili komisári a mestský kapitán. Tí, aby boli rozoznateľní od ostatných ľudí, mali mať na klobúkoch pripnuté červené a biele mašle. Potrebné bolo aj sledovať, či ešte nie je možnosť, ako by sa požiar šíril, preto sa zhorenisko muselo až do úplného vychladnutia polievať. Následne sa mali všetky použité nástroje zaniesť naspäť na úložné miesta a chybné opraviť alebo nahradiť. Potom mal mestský magistrát zisťovať, ako požiar vznikol a v prípade, že by našli aj vinníka, ktorý ho úmyselne založil, konať na základe hrdelného práva. Trest čakal aj toho, ktorý by si niečo cudzie osvojil, predal alebo pokazil. Aby toto nariadenie nadobudlo platnosť, povinný bol každý cechmajster na všetkých členov cechu pozor dať, lenivých k povinnosti napomínať, a zabúdajúcich na povinnosti magistrátu ohlásiť. Dozvedáme sa ako boli pokutovaní tí, čo si neplnili povinnosti: 12 zlatými v striebre a chudobní zase telesnými trestami. Toto nariadenie malo byť každému cechu odovzdané vo viacerých rečiach a overené pečaťou. Podobne ako cechové štatúty, sa malo počítať cechmajstrom, pri prítomnosti komisára nielen majstrom, ale aj tovarišom a učňom  každého štvrť roka.

Pri skúmaní takýchto písomných prameňov týkajúcich sa každodenného života sa dozvedáme, aké veľké úsilie vynakladalo vedenie mesta pri jeho ochrane a pre bezpečnosť obyvateľov, ako sa snažili organizovať cielenú činnosť s určitou hierarchiou a zároveň, aký charakter mali odmeny ale aj tresty. Cenné protipožiarne štatúty sú zjavne zhodné s tými cechovými, pretože podobne ako tie, aj oni sa preberali z mesta do mesta, v snahe získať čo najviac praktických rád, skúseností a nových vedomostí. Ich poznanie a podrobnejšia analýza sú nevyhnutné pre znalosť súdobého života.

Článok bol prevzatý z časopisu Via Historiae.

Zdroje: 

Pramene:
ŠA Trnava, MG Trnava (Economica)Incendialia 1729 – 1865, kr. č. 1.

Literatúra:

SEGEŠ, Vladimír. Remeslá a cechy v starom Prešporku. Bratislava : Marenčin PT, 2011, 204 s. ISBN 9788081140495

ŠIMONČIČ, Jozef (ed.) et al. Dejiny Trnavy (zväzok prvý). Trnava : Mesto Trnava, 2010, 624 s. ISBN 9788097049850

ŠIMONČIČ, Jozef. Mojej Trnave. Trnava : B-Print, 1998, 423 s. ISBN 80-967935-1-9

ŠPIESZ, Anton. Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava : SAV, 1972, 344 s.