Živnostenské pomery po vzniku prvej ČSR v rámci Slovenska a Podkarpatskej Rusi riešil zákonný článok VIII/1872, XVII/1884 a XXV/1899. Zjednotil ich až zákon 259/1924 Zb. z. a n. Stal sa tak jednotnou normou živnostenského práva v celej ČSR a v každom politickom okrese mohli župné úrady zriadiť živnostenské spoločenstvo. V zmysle tohto zákona možno tak živnosť definovať ako trvalo vykonávanú, dovolenú činnosť, smerujúcu k dosiahnutiu zisku. Delila sa na osobnú (slobodnú, remeselnú a koncesovanú) a reálnu (neviazanú na fyzickú osobu). Na základe tohto zákona a vládneho nariadenia 260/1924 Zb. z. a n. sa v jednom politickom okrese tvorili miešané spoločenstvá živnostenské, v rámci ktorých sa zriaďovali odbory živnostníkov, pričom mohli mať aj vyše 30 členov. Práve tieto miešané živnostenské spoločenstvá postupne preberali agendu, ale aj právomoci starších živnostenských a priemyselných korporácií. Spoločenstvá mali presne vymedzené obvody a miešanými boli nazývané preto, že obsahovali viac živností. Vykonávali svoju právomoc pod priamym dozorom okresných úradov. Cieľom týchto spoločenstiev bola svojpomoc, hospodárske a sociálne podporovanie svojich členov či zlepšovanie výrobných pomerov. Spoločenstvá si viedli evidencie členov, učňov, majstrov, skúšok, zriaďovali a podporovali školy, odborné kurzy, vydávali potvrdenia, vysvedčenia, riešili spory a pod. Správu týchto spoločenstiev vykonávalo valné zhromaždenie, predstavenstvo (výbor) pod vedením starostu, resp. predsedu. Vyšetrovaním v týchto spoločenstvách sa zaoberal okresný úrad. Postupne rôznymi zmenami a zákonmi tieto spoločenstvá zanikali alebo sa premieňali na nové inštitúcie, ktoré vychádzali z agendy svojich predchodcov a starali sa o ňu.

Živnostníci v Trnave si pri realizácii zákonného článku XVII/1884 založili v meste Priemyselnú korporáciu – Nagyszombati városi ipartestület, pôsobiacu iba na území Trnavy. Na základe zápisnice z 32. valného zhromaždenia trnavského priemyselného sboru z dátumom 15. február 1925 sa dozvedáme, že tajomník Jozef Školuda prečítal správu predstavenstva: ,,Uctené valné shromaždenie! Poneváč v krátkej dobe do života stúpi nový živnostenský zákon a priem. sbor dlá tohto sa má pretvoriť na živnostenské spoločenstvo, predstavenstvo priem. sboru posledný krát povinnosti svojej zadostučiní keď ročnú zprávu podáva s učinkovaní v minulom roku.“ Predsedom sa stal Štefan Marnusek, ktorý predostrel aj návrh, ,,…aby do smiešaného spoločenstva len priemyselnici mesta a okolia Trnavy patrili, obchodnici ale zvláštne spoločenstvo tvorili.“ Toto pretvorené spoločenstvo tak malo územnú pôsobnosť v politickom okrese Trnava. Stanovy spoločenstva boli schválené Župným úradom v Bratislave v tom istom roku. Rok 1927 priniesol utvorenie odboru pre živnosť údenársku a mäsiarsku, rok 1928 pre tovarišský spolok, ďalej v roku 1929 odbor pre živnostníkov s textilným a módnym tovarom, v tom istom roku pre obchodníkov so zmiešaným tovarom a v roku 1939 pre kaderníkov a holičov. Okresné živnostenské spoločenstvo (ďalej OŽS) tak prebralo aj agendu bývalej Priemyselnej korporácie v Trnave, pokračujúc v nej. Neodmysliteľnou súčasťou fungovania mesta so zaužívanou tradíciou bolo odborné učňovské školstvo, ktorého úpadok nastal práve v období po vzniku ČSR, kedy sa vzdelávalo iba 178 učňov. V školskom roku 1937/38 bolo už v učňovských školách zapísaných až 735 učňov. Bližšiu charakteristiku fungovania systému týchto učňovských škôl nám podávajú aj dokumenty OŽS v Trnave.

Pohľad na mesto Trnava (20. a 30. roky)

 

Pohľad na mesto Trnava (20. až 30. roky 20. storočia)

Samostatnú kategóriu v rámci učňovskej tematiky v spojení so školou tvoria tzv. učňovské besiedky. Najstarší dokument OŽS, ktorý sa o nich zmieňuje, pochádza z 25. januára 1927. Odosielateľom je Sbor slovenskej ligy v Trnave. Spoločenstvu sa jeho  prostredníctvom oznámilo, že od februára v budove štátnej meštianskej školy v Trnave sa budú usporadúvať besiedky pre učňov a učnice, ktorých ,,…úkolom bude náš učňovský remeselnícky a živnostenský dorast vždy v nedeľu od 3. do 6. hod. odpol. sdružovať za účelom povznesenia ich kultúrnej a duševnej úrovne, slovenskej národnej myšlienky a slušnej spoločenskej zábavy.“ Uskutočniť sa to malo prostredníctvom prednášok, ukážkami svetelných obrazov, rádiovými prednesmi, zriadením čitárne a knižnice. Liga zároveň podotkla, že akákoľvek politika bude vylúčená. Prvá besiedka sa mala uskutočniť 6. februára, pričom boli pozvaní aj členovia spoločenstva, obzvlášť majstri, ktorí vo svojich podnikoch zamestnávali učňov. V kontexte s touto tematikou písalo list spoločenstvu aj Slovenské oddelenie ministerstva obchodu, priemyslu a živností v Bratislave ohľadom subvencie učňovských besiedok na rok 1927. Žiadalo, aby sa spoločenstvo vyjadrilo k tomu, či obstaráva nejakú besiedku alebo domov, pre koľkých učňov, aké výdavky vyžadujú, akú podporu od koho majú, akou  čiastkou prispieva spoločenstvo a akú minimálnu čiastku na pokrytie nákladov v súvislosti s besiedkami a domovom pre učňov žiadajú zo štátnej dotácie. Spoločenstvo sa k danému listu z 21. apríla vyjadrilo už 4. mája 1927 s tým, že nevydržuje žiadnu besiedku ani domov, a na tento účel sa nevyplácali žiadne podpory. Následne poznamenali to, že zriadené učňovské besiedky v Trnave mala v kompetencii Slovenská liga, ktorá ich zo svojich príjmov hradila.

Ďalej sa dozvedáme, že v roku 1935 riešil zriaďovanie učňovských besiedok Československý dorastový sbor pre Slovensko v Bratislave. V úvode sa táto organizácia definuje ako ústredný zemský spolok, ktorého úlohou je ,,…prevádzať všetku pečlivosť o mládež škole odrastlú vo veku 14 – 18 rokov, menovite učňov, dorast továrenský, študentov priemyselných a remeselníckych odborných škôl obojeho pohlavia a to bez ohľadu národnosti alebo náboženstva a to po stránke mravnej, sociálnej, zdravotnej, kultúrnej i odbornej výchovy.“ Prakticky to vyzeralo tak, že sprostredkoval bezplatné miesta pre uchádzačov hľadajúcich učňovské miesta a podporoval spoluprácu s poradňami pre voľbu povolania, zriaďoval učňovské útulky, kde sa učňom, ktorí nemali možnosť bývať u rodičov či príbuzných dostalo kompletného zaopatrenia – bytu a stravy, taktiež sa spolok staral o ozdravovne pre slabých učňov. Učňovské besiedky sú v tomto liste interpretované ako ustanovizne, kde je starané o učňovský dorast po stránke výchovnej, spoločenskej, zdravotnej, sociálnej i kultúrnej. Ďalej ako stretnutia, kde sa vo voľných chvíľach združuje živnostenský dorast a ,,…kde sa pod vedením odborných učiteľov pestuje ušľachtilá zábava, sriadujú sa knižnice, čítarne, spoločenské hry, odborné prednášky, poriadajú divadelné predstavenia, pestuje sa hudba a spev a pod.“ Takže besiedky mali výchovný a vzdelávací charakter.

Ďalej sa v  liste vymenúvajú učňovské útulky slúžiace na ubytovanie učňov, ktoré  boli zriadené doposiaľ v Bratislave, Modre a Žiline, jedna ozdravovňa pre učňov v Ľubietovej pri Banskej Bystrici a 28 učňovských besiedok na území Slovenska. A práve to bol hlavný dôvod, prečo zbor písal predstavenstvu spoločenstva v Trnave: ,,Nakoľko v tamojšom meste doposiaľ nie je sriadená učňovská besiedka a potrebu tejto uznávame, dovoľuje si Vás Československý dorastový sbor pre Slovensko ako ústredie učňovských besiedok požiadať o sriadenie učňovskej besiedky vo Vašom meste…,“ respektíve poveriť niektorého funkcionára spoločenstva alebo činiteľa, s ktorým by mohol zbor jednať o zavedení besiedok v meste. V závere listu zbor poznamenáva, že jeho stanovy boli naposledy so zmenou schválené krajinským úradom v Bratislave dňa 6. marca 1930, ktoré platia aj pre besiedky, a zároveň v prílohe spoločenstvu zaslali zbierku pokynov a organizačných predpisov pre vedenie besiedok. K tomu žiadali aj zaslať správu, ktorá sa však nezachovala, pravdepodobne sa ale besiedky uskutočňovali. List je overený pečiatkou a podpisom predsedu zboru, Ing. Jánom Líškom a jednateľom Dr. Františkom Kuhlánkom.

S návštevou školy súvisí list z 15. decembra 1928 adresovaný Inštruktorátu pre živnostenské spoločenstvá v Bratislave, predmetom ktorého bolo riešenie záležitosti návštevnosti škôl, konkrétne murárskeho odboru. Spoločenstvo sa odvolalo na živnostenský zákon, konkrétne §. 106., v ktorom sa nariaďuje, že učeň bol povinný dotiaľ chodiť do školy, dokým nedosiahol učebný cieľ a pokiaľ trvala učebná doba u majstra živnosti. Ďalej sa spomínajú murárski učňi, ktorí, ako bolo zvykom, navštevovali školu iba v zimnom období, čiže v čase, keď nebolo práce. Spoločenstvo v otázke návštevy školy rokovalo s murárskymi živnostníkmi, ktorí sú v liste označení ako tí, ktorí si neplnia svoje povinnosti. Odôvodnenie z ich strany bolo také, že učňov v čas práce do školy pustiť nemôžu, pretože sú potrební podobne ako pomocníci a zároveň pracovný poriadok je rozvrhnutý tak, že bez seba pracovať nemôžu. Pritom sa vyskytovali aj prípady, kedy učeň pracoval na vidieku, vzdialeného od mesta aj 8 – 10 km, v tomto prípade určite učeň školu nemohol navštevovať. Otázkou teda zostalo, či má byť trestaný zamestnávateľ alebo učeň, ktorý tak zanedbával svoju povinnosť voči škole a či môže byť prepustený. Odpoveď na spomínanú otázku sa však už  nedozvedáme.

Medzi dokumentami sa nachádzajú aj také, ktoré dokladujú, že sa spoločenstvo podieľalo na výstavbe škôl. Konkrétne z roku 1932 vieme, že v predmete výstavby učňovskej školy v Trnave písalo spoločenstvo Okresnému výboru. V úvode sa odvoláva na paragraf 104., zákona 259/1924, z ktorého vyplýva, že je povinné starať sa a aj prispievať na výchovu učňov v učňovských školách. Avšak ,,…preskúmajúc stav týchto škôl konštatovalo, že tieto nevyhovujú, nakoľko niet v nich praktických dielní, ale ani vhodných miestností.“ Po tomto zistení sa tak spoločenstvo rozhodlo podniknúť kroky k výstavbe novej učňovskej školy s tým, že vypracuje aj všetky potrebné náležitosti. Preto týmto listom žiadali Okresný výbor, aby na najbližšom zasadnutí navrhovanú záležitosť riešil a zaujal stanovisko. Tento list pochádza z 3. februára, odpoveď, resp. návrh stavebného plánu bol predložený už 8. februára. Jeho vypracovaním sa zaoberal Štefan Hušt, stavebný podnikateľ v meste.

Na základe tohto návrhu sa tak dozvedáme, čím škola disponovala, ako bola rozvrhnutá a koľko sa do nej investovalo korún. V prvej časti návrhu ide o rozvrhnutie budovy, ktoré bolo nasledovné: učebných tried pre maximálne 40 žiakov malo byť 5, pre rôzne predmety na striedavé vyučovanie bola určená jedna trieda. Ďalej sa spomína prednášková sieň, určená pre zveľaďovanie živnosti, štyri miestnosti pre možnosť praktického výcviku jednotlivých odborov v počte dve triedy a  miestnosť s dvoma kabinetmi. Okrem toho sa mala vybudovať aj centrálna sieň, nazvaná aj ohrievareň alebo čakáreň, ktorá mala mať osobitný vchod pre žiakov dochádzajúcich z okresu. Pre učiteľov sa mala zriadiť zborovňa, odborná poradňa a knihovňa alebo čítarňa. Osoba, ktorá v súčasnosti zastáva pozíciu školníka, vtedy domovníka, mala mať k dispozícii kompletný byt. Z technických miestností to bola komora pre ústredné kúrenie, toalety a pod. Všetky tieto miestnosti spolu s potrebným pozemkom na výstavbu zahŕňali sumu približne 1 780 000 korún. V návrhu sa špecifikujú potreby krajčírov, uvádza sa, že pre odborné prednášanie, kreslenie aj strih sa dali použiť špeciálne stolíky. V závere návrhu sa ešte spomína kuchyňa a riaditeľňa, k tomu patričné bočné miestnosti, ktorých náklady boli vyhodnotené na 250 000 Kč. Suma sumárum vrátane rezervy na vybudovanie internátu v hodnote 170 000 Kč. sa tak celkovo malo investovať asi 2 200 000 Kč.

V súvislosti so zainteresovaním OŽS do výstavby škôl sa v dokumentoch nachádza aj návrh na zriadenie odbornej pokračovacej školy pre učňov umeleckých remesiel, ako vyplýva z predmetu listu. Pochádza z 27. januára 1937, informáciu o zriadení podávala Správa učňovských škôl v Trnave OŽS. Škola mala byť zriadená od 1. septembra toho istého roku, z dôvodu lepšieho odborného vyučovania. S touto skutočnosťou malo OŽS vyjadriť svoj súhlas, pričom sa malo zaviazať na úhradu vecného nákladu tejto školy a každý rok prispievať. K tejto žiadosti bol pripojený aj zoznam maliarov a holičov, pričom sa pripomínalo, že ide iba o preskupenie už existujúcich tried všeobecnej a drevorobnej učňovskej školy do nového odboru. S tým však nesúvisel nárast tried ani nákladov. Na záver sa uvádza, že: ,,Týmto opatrením zrušená bude všeobecná učňovská škola a jej dosavádny náklad upotrebí sa na úhradu vecného nákladu novej odbornej školy.“ Prílohu k listu tvoril rozpočet tejto trojtriednej pokračovacej školy. Z neho sa dozvedáme, že vykurovanie troch tried 24 hodín týždenne, osvetlenie troch tried, kancelárie, učebné pomôcky, knižnica, odmena triednych učiteľov a pomôcky pre chudobných žiakov mali stáť 2550 Kč. OŽS reagovalo na tento návrh 15. marca zaslaním výťahu zo zápisnice zasadnutia výboru živnostenského spoločenstva pre trnavský okres z dňa 11. marca 1937. Výbor sa jednohlasne uzniesol, že súhlasí so zriadením odbornej pokračovacej školy pre učňov, ktorí sa učia umelecké remeslá.

Vyjmúc interpretovaný výber dokumentov z archívneho fondu Okresné živnostenské spoločenstvo v Trnave, zachovali sa v ňom aj mnohé iné doklady učňov. Okrem rôznych evidencií, vysvedčení o vykonaných skúškach, osvedčeniach, záznamov zo zápisníc, poverení a pod. sa v súvislosti so školskou dochádzkou zachovali aj početné vysvedčenia učňov rôznych odborov. Ich skúmanie nám dotvára obraz fungovania nielen školstva v meste, ale dopĺňa aj iné zaujímavé súdobé fakty a v neposlednom rade genealogické údaje.

Archívny materiál:

  1. Štátny archív v Trnave, Okresné živnostenské spoločenstvo v Trnave (Zápisnica č. 2., 1922 – 1928, krab. č. 3, 4).

Literatúra:

  1. ŠIMONČIČ, Jozef. Štátny okresný archív v Trnave – Sprievodca po fondoch a zbierkach.         Nitra : Nitrianske tlačiarne n. p., 1978, 288 s.
  2. ŠIMONČIČ, Jozef (ed.) et al. Dejiny Trnavy (zväzok prvý). Trnava : Mesto Trnava, 2010, 624 s. ISBN 9788097049850

 

Článok bol publikovaný v časopise Via Historiae (2017/3).