Veľkoleposť Osmanskej ríše nájdeme v neprebernom množstve domácej i zahraničnej literatúry, ako sú odborné práce alebo romány. Dôvodom je aj skutočnosť, že prítomnosť Osmanskej ríše bola citeľná aj na území Slovenska. Viac ako 100-ročná osmanská prítomnosť nezanechala žiadne architektonické pamiatky na našom území. Je to škoda, pretože v susedných krajinách, ako je napríklad Maďarsko alebo na Balkáne, nájdeme krásne stavby typické pre architektúru Osmanskej ríše. Dnes nám okrem literatúry osmanskú kultúru pripomínajú rôzne telenovely alebo v lepšom prípade rôzne historické simulácie bojov. Takúto rekonštrukciu bojov nájdeme napríklad v meste Nové Zámky, ktoré boli pod osmanskou nadvládou dlhých 22 rokov. Novozámockú pevnosť Osmami dobyli v roku 1663 a zriadili tu ejálet, čo bola najväčšia administratívna jednotka ríše. Tento novozámocký ejálet bol jediným na území Slovenska.

 V nasledujúcom článku si priblížime aspekt osmanského vzdelávania, pretože je to primárne historické poznanie, ktoré stmeľuje vzťahy rôznych kultúr. Zároveň je toto poznanie dôležité aj pre naše regionálne dejiny, ktoré sú akýmsi pilierom nášho historického cítenia.

ottoman_geography_astronomy_01

V Osmanskej ríši sa kládol veľký dôraz na vzdelávanie. Skôr ako začneme, je potrebné priblížiť tento typ vzdelávania v 16. a 17. storočí. Život detí na dedinách v kontexte vzdelávania sa v danej dobe príliš nelíšil od západného. Deti na dedinách školy veľmi nenavštevovali a od útleho veku sa snažili pomáhať svojím rodičom v domácnosti a poľnohospodárstve, či pasením oviec. V mestách sa chlapci učili remeslám určitého cechu. Takto sa chlapec mohol stať žiakom svojho majstra, ktorý sa volal usta. Neskôr sa mohol stať robotníkom a v poslednom štádiu majstrom, čiže ustom. Ako majster si mohol otvoriť vlastnú dielňu alebo obchod. V bohatých rodinách žili deti do svojich siedmich rokov v háreme. V tomto veku za vzdelávanie niesla zodpovednosť matka, ktorá dbala na to, aby sa dieťa naučilo primárne aspektu zdvorilosti, úcty a v neposlednom rade, aby sa vedelo modliť. Po dosiahnutí siedmeho roku života deti začali navštevovať základnú školu. Základné školy sa nachádzali v mestách alebo v kláštoroch dervišov. Tieto skromné školy boli postavené vďaka štedrým darcom. Mali len jednu miestnosť a veľmi jednoduché zariadenie. Ich výhodou však bolo, že boli zriaďované v každom meste. Zariadenie v týchto školách bolo veľmi jednoduché. Učiteľ spoločne so svojimi žiakmi sedel na rohožke či koberci. Žiakov oboznamoval s čítaním, písaním a počítaním. Učitelia často používali aj trstenicu, ktorou udržiavali disciplínu a poriadok v triede. Zaujímavosťou je, že žiaci sa učili naspamäť verše Koránu, no keďže boli po arabsky, zo začiatku im nerozumeli. Veľmi nadaní žiaci a tí, ktorí mali nato prostriedky, pokračovali v školách zvaných medresse. Takýto typ školy bol aj  v Novozámockej pevnosti v rokoch 1663 – 1685.  Spomína ju aj dobový osmanský cestovateľ Evliya Čelebi: „Valide džami mala okolo posvätného miesta päťdesiat mendresovských cieľ.“ Medresovské cely boli v podstate internátne izby tejto vyššej školy. Počet spomínaných izieb sa pohyboval v rozmedzí  3-28.  Mendresovské školy boli teda závislé na mešitách, ale tvorili oddelené zariadenia. Žiaci aj učitelia boli podporovaní z darov určených samotným darcom, či už išlo o externých alebo interných (bývali v celách) študentov. V spomínanej škole sa poskytovalo nábožensko-právne vzdelanie, ale učila sa tu aj filozofia, počty či hvezdárstvo. Je teda zrejmé, že v takomto type školy sa žiaci pripravovali na dráhu sudcov alebo  vysokopostavených úradníkov. V kontexte novozámockého ejáletu  to  bolo veľmi dôležité, pretože niektorí žiaci tak mohli vykonávať rôzne administratívne funkcie osmanskej správy. Poznáme aj niektoré mená, ktoré patrili k váženým a vznešeným osobám: Hámid Čelebi Šejchzáde, Sejdi Ali Čelebi, Hadži Memišah Efendi, Habíb efendi, Mehmed Efendi. Je však škoda, že nepoznáme ich konkrétne funkcie. Vieme však, aké boli jednotlivé administratívne funkcie správy v pevnosti. V rebríčku hierarchie stál na čele paša. Prvým miestodržiteľom novozámockej pevnosti bol Kurd Mehmed paša. Po ňom nasledoval finančný riaditeľ alebo „defterdár“. Dozvedáme sa, že túto funkciu zastával Ahmed paša, ktorý mal vlastnú kanceláriu a pod vedením Hasana agu tu pracovalo niekoľko účtovníkov, pisárov a zapisovateľov. Ich práca bola dôležitá, pretože zhotovovali daňové súpisy, tzv. „deftery“, ktoré  sú z hľadiska poznania danej historickej epochy veľmi dôležité, pretože nám podávajú informácie o obyvateľstve, ktoré žilo v celom ejálete. Dozvedáme sa napríklad, aké dediny a mestá a akou sumou platili dane osmanskej správe. V neposlednom rade je možné na základe defterov vytvoriť si určitú predstavu o národnostnom zložení obyvateľstva.

Ottomans-by-Jean-Baptiste-Vanmour-640x280

Ku vzdelávaniu nepochybne patrila aj knižnica. V novozámockej pevnosti na južnej strane námestia stála jednoposchodová radnica s vysokou gotickou strechou a kopulovitou vežou. Slúžila na kultúrne účely. Počas osmanského jarma tu bola zriadená knižnica, v ktorej sa nachádzali väčšinou lekárske spisy. Na prízemí radnice smerom od námestia boli situované obchodné miestnosti. Existenciu knižnice podporil svojimi slovami aj holandský lekár z Ultrechtu, cestovateľ Jakub Tollius vo svojej knihe Epistoliae Interarie, kde uverejnil  listy, v ktorých opisuje Nové Zámky počas tureckého jarma: „Môj hostinský, ktorý bol pri dobýjaní, mi rozprával, že s vojakmi hodil do ohňa vyše štyristo tureckých kníh, ktoré našiel v knižnici mimoriadne učeného tureckého duchovného, morabuda.“

Ako sme už v úvode spomínali, zo spomínaných osmanských premien v pevnosti sa nám nič nezachovalo. Pri oslobodzovaní pevnosti v roku 1685 boli tieto stavby, postavené v osmanskom štýle, zničené. Aj spomínaný Jakub Tollius tvrdil, „že dva chrámy boli takmer úplne zničené a jeden len natoľko, že ho bolo možné opraviť.“  Vojaci i obyvatelia, ktorí mesto osídlili, neprejavili žiaden záujem o zachovanie prvkov osmanskej architektúry. Ako prvé boli prestavané a vysvätené kostoly. O  čo sa nepostarali plieniaci vojaci, mal následne na svedomí zub času. Posledným klincom do rakvy najstarších budov v meste bolo bombardovanie Nových Zámkov počas druhej svetovej vojny v roku 1945. Je to škoda, pretože v tejto súvislosti je známych viacero maďarských miest, kde sa zachovali prvky osmanskej architektúry, čo je, pochopiteľne, veľmi významné pre turistov a koniec koncov, aj pre samotný turistický ruch.

Článok bol publikovaný v časopise Via Historiae (3/2017)

Zdroje:

  1. ÁGOSTON, Gábor – MASTER, Alan Bruce. Encyclopedia of the Ottoman Empire. New York, Facts On File, Inc., 2009. s. 625. ISBN 13-978-0-8160-6259-5.
  2. BLAŠKOVIČ, Jozef. Nové Zámky pod osmansko-tureckou nadvládou (1663-1685). 1. časť. In CASTRUM NOVUM, 1986, č. 3, s. 23-143.
  3. ČELEBI, Evliya. Kniha ciest. Martin: Tatran, 1978. s. 330.
  4. HITZEL, Frédéric. Osmanská říše XV. – XVIII. století. Praha: Nakladatelství lidové noviny, 2005. 305. s. ISBN 80-7106-567-6.
  5. MARKUSKOVÁ, Helena. Životné pomery v Nových Zámkoch v čase osmanskej nadvlády (1663-1685). In: PODOLAN, Peter. (ed). Historia nova I. č. 1, Bratislava: 15. Vydavateľstvo stimul – Poradenské a vydavateľské centrum Filozofickej fakulty UK, 2010. s. 22-40. ISBN 978-80-89236-94-7.