Prvá svetová vojna, ktorá v rokoch 1914 – 1915 zasiahla územie dnešného Prešovského kraja, traumatizovala celú spoločnosť. Množstvo sídel Zemplínskej, Šarišskej či Užskej župy zostalo po plienení ruských, ale aj rakúsko-uhorských vojakov poškodených či úplne zdevastovaných. Spoločnosť zostala paralyzovaná, keďže také veľké obety nebolo možné v krátkom čase nahradiť. Okrem obyčajných roľníkov či remeselníkov narukovalo do rakúsko-uhorskej armády Františka Jozefa množstvo učiteľov či kňazov tvoriacich vtedy mestskú či dedinskú elitu.

Koniec krvavého konfliktu priniesol zmenu na geopolitickej mape Európy, keďže na troskách konzervatívnej monarchie Habsburgovcov vznikali štáty demokratického zriadenia. Československá republika na čele s prezidentom Masarykom musela tvrdo zápasiť o svoju územnú celistvosť s rozpínajúcim sa Maďarskom, ktoré volalo po pripojení slovenskej časti k ich štátnemu útvaru.

Vyhlásením Československého štátu, 28. októbra 1918, a prijatím Martinskej deklarácie, 30. októbra 1918, začína nová etapa slovenského národa. Územie severovýchodného Slovenska bolo začlenené do novovytvoreného štátu, ktorý sa zaviazal riešiť školskú otázku. Československí politici budovali štát na princípoch demokracie, ale v súlade s ideológiou čechoslovakizmu. Prijatie ústavy novovytvoreného štátu v strednej Európe vo februári 1920 dalo príležitosť národnostným menšinám na utváranie vlastných výchovno-vzdelávacích inštitúcií. Pocítilo to aj územie severovýchodného Slovenska, kde žili vedľa sebe viaceré etniká – Slováci, Rusíni, Maďari, Ukrajinci a Židia. Legislatívne školstvo nadväzovalo na štruktúru Rakúsko-Uhorska a zákonov z roku 1868 a 1869. Samozrejme, slovenská časť okamžite zrušila povinné vyučovanie maďarského jazyka a nastolila demokratickejší charakter výchovy a vzdelávania v slovenskom jazyku. Veľký zásah do budovania nového demokratického školstva predstavoval Zákonč. 226/1922 Zb. z .a n., ktorý sa skôr označuje ako „Malý školský zákon“. Povinná školská dochádzka sa ustálila na 8 rokov. Nová legislatíva upravovala počet žiakov v triedach, ktorý sa postupne znižoval na 50. Zákony však neriešili omnoho pálčivejší problém spočívajúci v nedostatku kvalifikovaných učiteľov či samotných priestorov určených na výučbu. Okrem toho severovýchodné Slovensko zápasilo s nedostatkom finančných prostriedkov na rekonštrukciu či výstavbu školskej siete. V mnohých prípadoch vypomáhala cirkev či miestny donátor. Ako príklad môžeme uviesť bankára Michala Bosáka, rodáka z Okrúhleho, ktorý neváhal vybudovať v obci novú jednotriednu školu z vlastných finančných zdrojov nadobudnutých v USA, kde odišiel za prácou. Spočiatku preberal a triedil uhlie. Neskôr sa zamestnal u obchodníka Michala Zemányho, kde rozvážal pivo. Obchodník bol s ním nadmieru spokojný a neustále mu k výplate pridával nejaké drobné mince, ktoré Michal Bosák zúročil pri zakladaní vlastného baru či krčmy. Postupne sa krčma premenila na lodnú agentúru a v roku 1903 si dokonca založil vlastnú súkromnú banku. O štyri roky neskôr sa jeho podpis ocitol na dolárových bankovkách. židov

Podobná situácia nastala aj v meste Humenné a priľahlých obciach dnešného okresu. Ako sme už uviedli, minority mali zo zákona možnosť vybudovať a prevádzkovať vlastné školy. Napomôcť nám môže štatistika z roku 1930, rozoberajúca aj národnostnú otázku. Mesto Humenné vykazovalo 23 903 obyvateľov, pričom k rusínskej (ruskej, ukrajinskej) etnicite sa prihlásilo 948 občanov. V meste bývalo aj 446 Židov, 127 Nemcov a 109 Maďarov. Židovská komunita po roku 1918 prišla o svoju školu, keďže nemal kto vyučovať. Základné školstvo v medzivojnovom období je späté s pôsobením štátnej ľudovej školy. Ani zemplínske mesto nemalo dostatok financií na vybudovanie nových priestorov, a tak sa žiaci vzdelávali vo viacerých budovách. Časť žiakov sa dokonca učila v priestoroch ľudovej školy v blízkej obci Kochanovce. Nevyhovujúci stav sa skončil po roku 1936, pretože mesto zrealizovalo výstavbu novej budovy, v ktorej našla miesto ľudová aj meštianska škola. Osobitá pozornosť sa venovala rómskej komunite, ktorých podľa údajov z roku 1930 bolo v meste len 103, ale toto číslo nezodpovedá vtedajšej realite, keďže pred rokom 1938 navštevovalo elementárnu školu až 90 Rómov. V rovnakom období sa zriadila vzdelávacia pobočka pre presídlencov z obce Valaškovce (obec zanikla z dôvodu vybudovania vojenského obvodu; pozn. autora). 20. roky 20. storočia boli pre regionálne školstvo veľmi komplikované z hľadiska vhodného obsadenia pedagogického personálu. Namiesto maďarských učiteľov školské úrady povolávali do funkcií riaditeľov a učiteľov českých pedagógov najmä z Moravy. V Humennom pôsobilo viacero pedagógov z Čiech, ako napríklad Alois Beneš či Josef Beran zastávajúci riaditeľskú funkciu. Humenčania sa podieľali na budovaní škôl na území celého Zemplína. Humenčania sa podieľali na rozvoji regionálneho školstva, pretože stavebná firma Arnosta Vorša realizovala výstavbu školy vo Vranove nad Topľou či iných lokalitách.

Ľudová a meštianska škola v Humennom (1936)

Ľudová a meštianska škola v Humennom (1936)

Školský život sa nesústreďoval len do okresného mesta. V niektorých obciach severnej časti Zemplína existovala školská sústava v rukách katolíckej cirkvi. Úpadok spätý s vojnou priniesol stagnáciu aj do cirkevných škôl. Po vojne museli malé obce riešiť každodenné problémy. Medzi tie najvážnejšie patrili nevyhovujúci stav školskej budovy, neexistujúca štruktúra či slabá dochádzka. Aspoň v krátkosti načrtneme, prostredníctvom niektorých obcí, problém elementárneho školstva v okrese Humenné v rokoch 1918 až 1939, kedy štatistiky vykazovali 20 – 25% negramotnosť. V roku 1925 v humenskom okrese existovalo 7 štátnych ľudových škôl (Hankovce, Humenné, Jasenov, Kochanovce, Koškovce, Kudlovce – dnes súčasť Humenného – a Lukačovce), 21 rímskokatolíckych škôl (Baškovce, Brekov, Humenné, Chlmec, Jankovce, Kamenica nad Cirochou, Kamienka, Karná, Lieskovec, Ľubiša, Modra nad Cirochou, Nižné Ladičkovce, Ohradzany, Ptičie, Rovné, Slovenská Volová, Udavské, Veľopolie, Vyšný Hrušov, Vyšné Ladičkovce a Zbudské Dlhé), 5 gréckokatolíckych škôl (Adidovce, Hažín nad Cirochou, Rokytov pri Humennom, Maškovce, Porúbka), 2 obecné školy (Jabloň, Zbudský Rokytov) a 1 meštianska škola (Humenné). Niektoré obce zo súčasného okresu sa v zozname neuvádzajú, pretože vtedy nepatrili do humenskej územnej samosprávy. Aspoň pár viet venujeme vybraným obciam a ich snahám zriadiť školu.

Obec Jankovce už pred vypuknutím Veľkej vojny disponovala školskou budovou. Tá bola vybudovaná už v roku 1888, avšak len z dreva. Až o 20 rokov neskôr sa občania obce podujali na vymurovanie budovy, čo zlepšilo komfort žiakov a učiteľa. O rozvoj miestnej školy sa v medzivojnovom období postaral Štefan Korčinský. Za jeho úradovania sa v obci vysadili nové stromy, pričom sám viedol deti ku kladnému vzťahu k prírode. Pozitívne podmienky na živobytie sa prejavili aj na zvyšovaní počtu školopovinných detí. V školskom roku 1929/1930 navštevovalo obecnú školu 110 žiakov a o dva roky sa ich počet zvýšil na 143. Priaznivá situácia viedla kompetentných k zriadeniu dvojtriedky a neskôr k rozšíreniu na trojtriedku.

Aj ďalšie obce pristúpili s pomocou štátnych orgánov k výstavbe elementárnych škôl. Na začiatku 30. rokov 20. storočia sa začalo s výstavbou štátnej ľudovej školy v obci Ruská Kajňa za pomoci štátnej dotácie. Štát sa rozhodol prispieť rusínskej obci 200 000 Ksč. Rovnaký zámer plánovali úradníci realizovať v Rusínmi obývaných obciach Prituľany a Ruská Poruba. V obci Pakostov existovala cirkevná škola ešte pred prvými výstrelmi Veľkej vojny a  k prerušeniu kontinuity vzdelávania nedošlo ani počas bojov na fronte. Škola v Pakostove sa stala spádovou výchovno-vzdelávacou inštitúciou pre okolité obce. Po roku 1918 vyučoval na škole Andrej Orlík, ktorého vystriedal moravský učiteľ Josef Hejda. V čase jeho pôsobenia sa škola transformovala na štátne zariadenie. Pozoruhodnosťou je skutočnosť, že učiteľ vyučoval dvojzmenne okrem štvrtka, kedy mal voľno. Okrem toho obec nedisponovala vlastnou budovou a školu preto umiestnili do domu Michala Rusnáka, ktorý v tom čase žil v USA. V medzivojnovom období v obci Pakostov pôsobili v pedagogickom zbore Bartunek či Ružena Svobodová z Moravy. Podobne tomu bolo aj v obci Košarovce, kde sa začalo s výstavbou školy až na začiatku 30. rokov 20. storočia. Dovtedy deti z Košaroviec navštevovali školu v Lukačovciach. Prvá trieda vstúpila do novovybudovanej školy v roku 1931 pod vedením českého učiteľa Bohuslava Procházku.

Trieda v obci Ruská Kajňa

Trieda v obci Ruská Kajňa

Elementárne školy nedisponovali adekvátnymi pomôckami či knihami potrebnými na vyučovanie. Len vďaka rodákom, ktorí v mnohých prípadoch vycestovali za prácou na západ, či cirkevným organizáciám sa darilo zlepšovať vybavenie tried. V mnohých prípadoch pomáhala aj Matica slovenská, ktorá distribuovala do škôl prevažne knihy. Postupne sa darilo zmenšovať rozdiely medzi jednotlivými školami. V mnohých prípadoch sa v jednej triede tlačilo viac ako 50 žiakov, aj keď to zákon neumožňoval. Taktiež chýbali lavice, stoličky. Školám sa vyčítala nedostatočná hygiena a v zimných mesiacoch zavládol v triedach chlad. Ak si obec či cirkev nemohla dovoliť zakúpiť drevo na kúrenie, v mnohých prípadoch deti museli doniesť nejaké to poleno do piecky či kachlí. Školy vykazovali síce množstvo nedostatkov, ale na druhej strane elementárne školy vytvárali podmienky na rozvoj osobnosti dieťaťa.

Aj ostatné obce a mestá sa v medzivojnovom období usilovali o výstavbu rôznych typov škôl, ktoré mali zlepšiť gramotnosť nielen neplnoletých občanov novovytvoreného štátu, ale ponúknuť základné vzdelanie aj ostatným ľuďom. Problém nastal vo financovaní, keďže severovýchodné Slovensko sa vyrovnávalo s devastačnými následkami prvého globálneho konfliktu moderného poňatia. Napredovanie a zlepšovanie pomerov v československom školstve narušili udalosti späté s nástupom Adolfa Hitlera k moci. Územie Slovenska, až do roku 1944, boje priamo nezasiahli, čiže bola tu možnosť vzdelávať deti v elementárnych školách. Ideológiu čechoslovakizmu vystriedala ideológia Slovenského štátu.

Článok bol publikovaný v časopise Via Historiae (3/2017)

Dobová kronika:

  1. Školská kronika obce Ruská Kajňa

Zdroje:

  1. BAUCH, Vlastislav a kol. Slovensko. Ľud – 1. časť. Bratislava : Obzor, 1974, s. 430.
  2. DANEK, Ján. Dejiny výchovy a vzdelávania na území Slovenska. Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave. 2015. s. 107-122. ISBN 978-80-8105-647-5.
  3. FEDIČ, Vasiľ a kol. Dejiny Humenného. Humenné : REDOS, 2008. s. 217-230. ISBN 80-968790-4-9.
  4. GABZDILOVÁ, Soňa. Školský systém na Slovensku v medzivojnovej Československej republike (1918-1938). Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 2014. s. 80. ISBN 978-80-8152-142-3.
  5. KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny. 1998. str. 179-216. ISBN 80-7106-268-5
  6. KIZÁK, Jozef. Pakostov v minulosti a súčasnosti. Prešov : ManaCon. 1998. s. 37-40. ISBN 80-85668-57-2.
  7. LETZ, Róbert. Slovenské dejiny IV. 1914-1938. Bratislava : Literárne informačné centrum. 2010. 342 s. ISBN 978-80-8119-028-5.
  8. JURČIŠINOVÁ, Nadežda. Prvé novostavby ľudových škôl na Šariši po vzniku ČSR. In Dejiny, 2015, roč. 10, č. 1, s. 19-33. ISSN 1337-0707.

Dobová tlač:

  1. Slovenská krajina, 23.09. 1931. Všeličo zo Zemplína.

Internetové zdroje:

  1. http://sodb.infostat.sk/
  2. regionalnedejiny.sk
  3. http://www.jankovce.ocu.sk/-historia