Na  základe celokrajinského súpisu obyvateľstva alebo inak aj súpisu daňovníkov z roku 1828 (dve dekády pred zrušením poddanstva v Uhorsku);  vykonaného podľa jednotlivých obcí, sa dozvedáme, že v uvedenom roku žilo na slovenskom vidieku 140-tisíc poddanských a 138-tisíc želiarskych rodín, čiže značnú časť dedinského obyvateľstva tvorili drobní sedliaci a bezzemkovia, stále viazaní viacerými poddanskými povinnosťami voči feudálnej vrchnosti.   Ako však okrem spomínaných záväzkov voči zemepánom vyzeral každodenný život takýchto rodín žijúcich na dedinách, aké zvyky či tradície zachovávali, čo dominovalo v rámci stravovania či obliekania? V rámci jednotlivých regiónov existovali rôzne špecifiká, týkajúce sa či už spoločenských, kultúrnych alebo iných zvyklostí či noriem, príznačných pre tú-ktorú oblasť.  Takou bola napríklad aj oblasť Stredného a Horného Považia a Kysúc.

Súča – Stredné Považie (1895-1913)

Kroje v obci Súča

Územie od Nového Mesta nad Váhom (časť okresu) po Žilinu, bolo spolu s regiónom Kysuce súčasťou Trenčianskej župy. Väčšina obyvateľov sa živila poľnohospodárstvom, chovom hospodárskych zvierat a prácou v okolitých lesoch – najmä pre severnú časť regiónu malo význam lesné hospodárstvo, kde popri ťažbe dreva (drevorubačstvo) na palivo a stavebný materiál dominovalo aj furmanstvo či pltníctvo, a taktiež spracovanie dreva (najmä šindliarstvo), ktoré boli významnými doplnkovými zdrojmi obživy. V chudobnejších podhorských obciach (napr. Veľké Rovné, Petrovice, Kolárovice a i.), rozvinuté bolo drotárstvo, ktorého charakteristickým znakom bolo podomové, vandrovné vykonávanie, spojené s pravidelným krátkodobým, ale i dlhodobým odchádzaním za prácou.  Z pestovaných plodín mali význam obilniny a okopaniny, najmä zemiaky a kŕmna repa. Významné bolo aj pestovanie ovocných stromov – najväčšej obľube sa tešili slivky, z ktorých sa pálila slivovica, príznačná najmä pre Bošácku dolinu; v severnejších oblastiach, najmä v okolí  Žiliny a Kysúc bola táto činnosť pomerne zriedkavá. V súvislosti s podielom valaského pastierskeho ľudu na osídľovaní Kysúc významný bol chov oviec zameraný najmä na výrobu mlieka a vlny (salašníctvo), ktorý sa miestami zachoval až do súčasnosti. V niektorých lokalitách Javorníkov, Malej Fatry a na Kysuciach sú známe letné hospodárstva: salaše, šopy, bačovy, cholvarky, letniky, letoviska, na ktorých zvieratá spásali pasienky a lúky, ľudia sa venovali spracovaniu mliečnej produkcie, obrábaniu pôdy a prácam so senom. Bolo zvykom, že pred začiatkom orby si roľník kľakol, pomodlil sa a svätenou vodou pokropil miesto, kde počínal orať. Keď sa prvý raz vyháňal statok na pole (na pašu), položili na prah, kadiaľ statok vychádzal, vajce. Ak sa vajce rozbilo, škoda ostala na ňom, inakšie sa statku mohlo niečo stať.  Dedinčania užívali spoločný chotár, kde sa stýkali rodinné majetky a ich majitelia na poliach či lúkach. Všetci sa stretávali v kostole, na trhoch alebo v krčme, a nikdy neprešli vedľa seba bez pozdravu, bez toho, aby sa jeden druhému prihovorili; vedeli, kto kde býva, stačilo idúcky pozdraviť ,,a kde ideš“, ,,kde si bol“, ,,pomáhaj pánboh, perieš?“, často s vyjadrením osobného vzťahu ,,Hrabeš, Marka?“ ,,Kosiť, svák?“

Čičmany (Horné Považie)

Čičmany

V  jednotlivých subregiónoch sa vyskytovali zrubové, od polovice 19. storočia aj murované domy, pôvodne s izbou a  pitvorom, rozdeleným na vstupnú časť a komoru. Pitvor slúžil ako vstupný priestor do domu, na uskladnenie rozličného náradia, viedli tadiaľ schody na povalu, a tam sa aj rúbalo či pílilo drevo. V izbe sa nachádzala pec kvadratického tvaru, a pred jej otvorom vymurované ohnisko na varenie. V niektorých vyššie položených obciach existovali aj tzv. ,,dymné“ izby, v ktorých nebola pec, len jednoduché ohnisko. Ohniská – noľepy, boli plošiny v rohu izby, vyzdvihnuté nad úroveň ubitej zeme asi 75 – 100 cm. Na vrch plošiny sa položil veľký plochý kameň – skrižaľ, na ktorom sa rozkladal oheň. Hrnce na varenie – želežňoky bývali odložené na lavici pri peci, nemali pokrievky a používali sa najmä na varenie kapusty a zemiakov. V miestnej tradičnej strave sa pestovali a využívali strukoviny – fazuľa, bôb a hrach, z ktorých najdôležitejšou bola fazuľa. Varený hrach sa pripravoval zriedkavejšie – najčastejšie na Vianoce so sušeným ovocím ako obradové jedlo.  Pre obyvateľov kraja bolo vysoko cenenou potravinou mlieko. Boli rodiny, v ktorých krava bola jedinou zárukou, že nebude hlad. ,,Kravou chudobných“ bývala koza, kozie mlieko sa rovnako ako kravské spracovávalo na maslo a syr. Špecialitou kraja bolo varenie domáceho údeného mäsa v cmare (kyslom mlieku). Cmar bol univerzálnym nápojom, ktorým sa zapíjali kaše, zemiaky, pečivo či chlieb. Obradovým jedlom bol aj čerstvý tvaroh – ohrjevanec, ktorý sa podával na svadobných hostinách s chlebom. Mäso sa konzumovalo pomerne málo, v chudobnejších domácnostiach len párkrát do roka a  najčastejšie kozie. Z nápojov sa pila predovšetkým voda zo studní a studničiek, pripravovala sa aj domáca pálenka, niektoré dediny disponovali aj obecnými pálenicami. Víno si mohli dovoliť len bohatší gazdovia. Aj napriek veľmi skromnému a málo pestrému zloženiu stravy miestnych ľudí sa počas roka dodržiavali pôsty – okrem najprísnejších (na Štedrý deň, Popolcovú stredu a Veľký piatok) aj pravidelne každú  stredu a  piatok, v niektorých obciach aj v sobotu. Nedeľa bývala sviatočným dňom, no v chudobnejších rodinách to na kvalite jedla takmer nespozorovali – nanajvýš sa suchá kaša pomastila maslom alebo lojom. Pre rodiny mali význam predovšetkým tie udalosti, ktoré sa ich bytostne dotýkali – narodenie dieťaťa, svadba a smrť človeka. Pri príležitosti svadby – veselja sa pripravovala najbohatšia hostina, kedy nechýbalo predovšetkým mäso. Na niektorých dedinách bolo zvykom sobášiť sa v pondelok, hodovanie trvalo jeden deň a jednu noc, svadba sa slávila doma, tanec na humne. Pred sobášom ,,obsýpali“ mladomanželov ovsom, aby boli bohatí. Svadobným koláčom bola tzv. calta,  pil sa kvit – riedený lieh s cukrom či slivovica, ktorú v okolí Nového Mesta nad Váhom zvykli pridávať aj do cesta pečiva, ktoré sa vyprážalo na masti. Na svadbách sa jedávalo spoločne z niekoľkých mís, mäso si svadobní hostia brali rukami. Pri dome, kde sa konala svadobná hostina, schádzali sa tzv. šľačkori, ktorí si svojou prítomnosťou ,,vynútili“ nejaké pečivo či pohárik pálenky. Až neskôr sa zaužíval zvyk rozdávania ,,výslužky“.

Ľudový odev v regióne bol v rámci jednotlivých subregiónov rozmanitý, značné rozdiely prevládali medzi nížinným plátenným a horským súkenným typom rovnako v mužskom aj ženskom odeve. V súvislosti (predovšetkým) so ženským krojom na dedinách, ako boli napr. Čičmany, Zliechov či Fačkov, pozornosť si zasluhuje tzv. čičmianska výšivka, ktorá svojou technikou, ornamentikou i farebnosťou patrila (a dodnes patrí) k ojedinelým slovenským výšivkám. Ľudový odev v tejto oblasti si uchoval viaceré archaické prvky, staré ženy si ho príležitostne obliekajú i v súčasnosti. Obuv bola spravidla rovnaká pre mužov aj ženy, tradičné kožené čižmy, z vyrobenej hovädzej kože sa šili krpce, zo súkna kapce, z vlny pletené papuče.

Mužský odev - Vysoká nad Kysucou (Kysuce)

Mužský odev – Vysoká nad Kysucou

Významnú a dôležitú funkciu na dedinách predstavoval richtár, ktorý od 19. st. (ale aj predtým) skladal pred uvedením do úradu spolu s boženíkmi slovenskú prísahu, zloženú zo šiestich bodov. Zaviazal sa plniť všetky povinnosti voči stolici a zemepánovi. Mal dbať o to, aby rozličné daňové popisy boli spravodlivo rozvrhnuté na jednotlivých obyvateľov a oznámiť panstvu stavbu nových domov, aby neunikli daňovému zaťaženiu. Mal spravodlivo vybavovať všetky záležitosti, ktoré patrili do jeho kompetencie bez ohľadu na príbuzenské vzťahy a majetkovú podstatu obyvateľov. Spory sa mohli riešiť len v richtárskom dome, prípadne na inom určenom mieste, „pomimo však vicmenej krčmy“. V prípade, že by sa sporné stránky nedohodli, predstupovali spolu s richtárom pred panský súd. Richtár sa staral o vdovy a siroty a všemožne im pomáhal. Na druhej strane bol povinný prenasledovať zlodejov a osoby porušujúce zákon a odovzdať ich panskému súdu. Voľba richtára sa najčastejšie konala buď prvého novembra alebo v období Vianoc či nového roka. Novozvolený richtár skladal prísahu pôvodne v kostole, od roku 1848 už pred stoličným slúžnym. Jeho dom bol označený tabuľou a čestné miesto v ňom mala truhlica.  Zabezpečoval verejný poriadok v dedine a staral sa o obecný majetok.

Článok bol publikovaný v časopise Via Historiae.

Zdroje:

  1. BEŇUŠKOVÁ, Zuzana a kol. Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Bratislava : Veda, 2005, 244 s. ISBN 80-224-0853-0.
  2. BOTÍKOVÁ, Marta a kol. Tradície slovenskej rodiny. Bratislava : Veda, 1997, 244 s. ISBN 80-224-0461-6.
  3. CHURÝ, Slavko. Z minulosti obce Strečno za feudalizmu. In Strečniansky Hlásnik, roč. XXII, 2015, č.6, s. 11-12. Dostupné na internete: http://www.strecno.sk/strecniansky-hlasnik/archiv/pdf.
  4. Kolektív autorov. Slovensko : Ľud – II. časť. Bratislava : Obzor, 1975. 1220 s.
  5. LEŠČÁK, Milan – FEGLOVÁ, Viera. Pramene k tradičnej duchovnej kultúre Slovenska.  Bratislava : Prebudená pieseň , 1995. 284 s. ISBN 8O-967179-2-8.
  6. STOLIČNÁ-MIKOLAJOVÁ, Rastislava – NOVÁKOVÁ, Katarína. Kulinárna kultúra regiónov Slovenska. Bratislava : Veda, 2012. 496 s. ISBN 978-224-1257-5.