Žilinská mestská kniha, najstarší právny kódex slovenskej proveniencie, vyhotovený v sedemdesiatych rokoch 14. storočia, je vzácnou pamiatkou nielen po jazykovej stránke, ale aj z hľadiska kultúrnohistorického, ktorý nám umožňuje prostredníctvom jednotlivých zápisov, týkajúcich sa predovšetkým rôznych majetkovoprávnych záležitostí, ako napr. dedičských konaní, majetkových sporov či závetov; priblížiť spoločenský život mesta Žiliny a jeho obyvateľov.

Túto najstaršiu právnu pamiatku, písanú národným jazykom, tvoria dve časti – preklad magdeburského práva – súbor právnych noriem, pôvodne v nemeckom jazyku, ktoré Žilina prebrala od mesta Krupiny, a ktorého preklad do slovakizovanej češtiny zostavil Václav z Kromeříža v sedemdesiatych rokoch 15. storočia. Druhú časť predstavujú právne zápisy mešťanov pred mestskou radou medzi rokmi  1380 ─ 1561, písané najskôr v latinskom a nemeckom jazyku, a od r. 1451 datované v národnom jazyku, čo súviselo so silnejúcim slovenským povedomím; pričom jednotlivé záznamy zaujímavo reflektujú život slovenského etnika vo sférach rodinných, spoločenských či majetkových vzťahov. Nemalé zastúpenie v rámci Žilinskej mestskej (právnej) knihy predstavujú nariadenia a ustanovenia, či zápisy týkajúce sa postavenia žien v rodine a  spoločnosti, ich práv a povinností, v tejto súvislosti predovšetkým trestného a dedičského charakteru.

Koláž

Doklady o postavení žien v stredoveku alebo aj oveľa skôr je možné nájsť len veľmi zriedkavo. Vždy to bol muž, ktorý bol v popredí a  rozhodoval o všetkom, pričom žena zostávala väčšinou niekde v úzadí. Samozrejme, dôležitú úlohu zohrávala aj skutočnosť, z akej sociálnej vrstvy žena pochádzala. Len výnimočne je možné stretnúť sa s dokladmi o postavení žien, ktoré patrili do vrstvy poddaných. Právne zápisy Žilinskej mestskej knihy nám však umožňujú rekonštruovať postavenie žilinských žien na prelome vrcholného stredoveku a raného novoveku, keďže v značnej miere išlo o ,,meštianky“, teda ženy s vyšším spoločensko-právnym statusom.

S vyjadrením, že žena je v istom zmysle menejcennejšia ako muž, majúce korene už v starovekých názoroch, sa stretávame aj v rámci žilinského mestského práva. O emancipácii v dnešnom slova zmysle mohli vtedajšie ženy takpovediac len snívať a ,,sloboda“ ženy ako jednotlivca bola vo viacerých smeroch takmer úplne irelevantným pojmom, nehovoriac o ich uplatnení sa na politickej scéne. Podľa žilinského práva, okrem prípadu vlastného znásilnenia či dlžôb, ktoré ženy postihli, nemali  možnosť ani osobne svedčiť pred súdom, ako sa uvádza v §76 – Kterak gest to zawedeno, ze zenske swiedomie przed p[ra]wem a slib zensky nemuoze byti, nemuoze zadna zena przed p[ra]wem swiedssiti a_neb tlmaczem byti.  Na druhej strane však nemožno tvrdiť, že ženy vôbec nemohli svedčiť, ako sa spomína v citovanom paragrafe. Toto právo však mohli uplatniť len prostredníctvom tzv. rečníka, ktorého funkciou bolo obhajovať a právne zastupovať ženy nevydaté, vydaté i vdovy, ale aj osoby staršie ako šesťdesiat rokov. Po vstupe do manželstva zastával túto funkciu manžel, ktorého spoločensko-právny status  žena prijímala a ktorý jej, podľa §74 mal zabezpečovať právnu ochranu, starať sa o ňu a chrániť ju – Kdyz geden muz zenu puogme, tedy gi sobie poygme w/obranu, a k/to[m]v wsseczko gegi zbozie k p[ra]wey wymluwie – kde si ale na druhej strane opäť môžeme všimnúť znak podriadenosti ženy mužovi, a to skutočnosť, že mohol voľne disponovať jej nehnuteľným majetkom, dokonca ho aj sľúbiť druhému človeku ako záloh či náhradu škody; a hoci po uzavretí manželstva mohol byť majetok manželov spoločný, iba manžel mohol s ním svojvoľne zaobchádzať;  manželka túto možnosť nemala – …tak y zena nemuoz bez slibu sweho muze swe zbozi rozdati ani prodati,….proto_ze on s/ni w/tom zbozi sedi (§354). Na druhej strane sa však v  §63 O zenskey zbrogi presne uvádza, ktoré predmety v domácnosti zo spoločného majetku patrili žene. Išlo predovšetkým o šatstvo, šperky, veci každodennej potreby, knihy, kuchynský riad, domácu bielizeň či nábytok. Celkom slobodne mohli so svojím majetkom nakladať vdovy a slobodné ženy, a to aj bez súhlasu ich rečníka.

women

Ako to potvrdzujú viaceré výskumy a analýzy žilinského magdeburského práva, jeho preklad je na viacerých miestach zdeformovaný germanizmami či neidentifikovateľnými výrazmi, čo bolo spôsobené nepochopením nemeckého originálu práva, resp. jazykovou bariérou prekladateľa. Tak malo byť napríklad podľa §7 dovolené vykonať násilie na chudobných a cudzích ženách – Na czyzych zenach a chudych muoz nektery czlowiek vczyniti nasyle, stratie swuoy zywot, gestli vczyni bez gegie wuole; pričom nemecký originál podobnú činnosť zakazuje. Muž, ktorý bol obvinený zo znásilnenia, bol povinný dokázať svoju nevinu prísahou spolu s dvanástimi svedkami, pričom dedine, z ktorej pochádzal, mohlo hroziť zrovnanie so zemou. Za znak znásilnenia bolo možné na základe §365 považovať strapaté vlasy, roztrhané šaty či rôzne zranenia – …ze ta panna z gegi hlawu skudlenymi wlasy a strhanymi ssaty a wkrwawena przykde s wolanim…

Ak bola žena obvinená z čarodejníctva, podľa §204 mohla byť ,,upálená na lieskach“; v origináli sa však spomína ,,upálenie na rošte“. Je zaujímavé, že uvedený paragraf nespomína v súvislosti s touto činnosťou výslovne len ženu, ale aj muža – Kteryz krzestiansky czlowiek muz nebo zena czary by sie obchodila anebo gedy a w/tom zpopaden bude, toho magi na leskach spaliti.

V prípade spáchania trestného činu a následného fyzického trestu pre ženu, ktorá bola tehotná, sa v §323 O tichotnych zenach, kterez ziwe dieti nesu – negma na zadne zenie poprawa byti wysse nez kuože a wlasy – uvádza, že žena mala byť okrem ostrihania vlasov alebo označenia na koži chránená pred akýmkoľvek fyzickým trestom.

V súvislosti s fyzickými trestami je v Žilinskej mestskej knihe zaznamenaný právny zápis z roku 1501, týkajúci sa prečinu krádeže istej Marty Švecovej, manželky Gregora Šveca, ktorá mala menovanému Štefanovi Dluhošovi ukradnúť 24 zlatých. Za tento skutok bola odsúdená na väzenie, a na verejnú potupu ju vodili po všetkých rušných uliciach mesta na reťazi  – išlo o tzv. ,,nútenú prechádzku“ – trest určený na verejnú potupu a zahanbenie. Do tejto kategórie trestov patrilo aj napríklad postavenie na pranier, posadenie do potupnej klietky, ostrihanie vlasov a brady, posadenie do klady alebo chodenie s kladou. Manžel obvinenej musel následne zaplatiť poškodenému polovicu ukradnutej sumy. Ako sa v zápise ďalej uvádza – ,,… Potom stalo sie g[es]t po VII letech nebo IX, ze w Bytcžy mieli gsu gedno[h]o lotra na smrt westi a ten sie przed nimi zeznal, ze by Stefano[w]y w Zylinie penize byl niekdy pobral …“ Podľa interpretovaného zápisu to celkom náhodou mal počuť aj manžel páchateľky a požadoval o tom potvrdenie pred mestskou radou. Z rozhodnutia mestskej rady boli peniaze vrátené Gregorovi Ševcovi a jeho manželke, pričom spomínaný incident nemal nijakým spôsobom ovplyvniť ,,dobré meno“ ich rodiny. Z uvedeného prípadu možno jasne dedukovať, aká dôležitosť sa pripisovala ,,dobrej cti a povesti“ rodín.

Žena v systéme žilinského mestského práva bola nepochybne neprehliadnuteľným prvkom. Aj keď sa môže zdať, že stála vždy niekde ďaleko v úzadí, poslušne plniac úlohu vzornej manželky či matky, ktorej, často jedinou, úlohou v rodine či spoločnosti bolo privádzať na svet deti a starať sa o domácnosť; na základe niekoľkých interpretovaných právnych noriem či zápisov našej najstaršej zachovanej právnej pamiatky možno konštatovať, že to nebola celkom pravda, a že ju spomínané mestské právo so všetkými svojimi špecifikami posúvalo v spoločnosti v značnej miere do popredia.

Článok bol publikovaný v časopise Via Historiae (1/2017).

Edované pramene:

  1. CHALOUPECKÝ, Václav (ed.): Kniha Žilinská. Bratislava : Učená společnost Šafaříkova, 1934, 239 s.
  2. KUCHAR,  Rudolf (ed.):  Žilinská právna kniha. Magdeburské Právo. Bratislava : Veda, 1993, 133 s. ISBN 80-224-0329-6.
  3. KUCHAR,  Rudolf (ed.):  Žilinská právna kniha. Zápisy právnych úkonov žilinských mešťanov. Bratislava :  Veda, 2001, 103 s. ISBN 80-8064-129-3.

Zdroje:

  1. BADA, Michal:  Život v Žiline v zrkadle jej mestskej knihy. Bratislava : Veda, 2011, 138 s. ISBN 978-80-224-1182-0.
  2. KUCHAR,  Rudolf: Najvýznamnejšia jazyková pamiatka Slovákov. In: Žilina v slovenských dejinách. Žilina : Knižné centrum pre mesto Žilina, 2002, s. 44-50. ISBN 80-8064-158-7.
  3. MARSINA, Richard: Vznik a počiatky mesta Žilina. In: Žilina v minulosti a dnes. Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1963, s. 17-53.