Drevené sakrálne stavby na našom území z konca 17. a začiatku 18.storočia – osobitý a v Európe jedinečný typ drevených kostolov; predstavujú  výnimočný urbanistický, architektonický, výtvarný i duchovný fenomén, ktorý charakterizujú bohaté regionálne zvláštnosti s mnohými etnickými a náboženskými osobitosťami. Obdobie ich vzniku a výstavby je charakteristické  predovšetkým stupňujúcimi sa konfesionálnymi nepokojmi, tureckou expanziou či protihabsburskými  povstaniami, a taktiež vládou Leopolda I. (1658-1705),  iniciátora zvolania známeho Šopronského snemu v roku 1681, ktorého výsledkom boli,  okrem iného, články 25. a 26. – tzv. artikuly, predstavujúce istú  formu satisfakcie za odňatie 888 evanjelických kostolov (od roku 1667) v  27 stoliciach Uhorska. Na základe spomínaných článkov, predovšetkým článku 26., bolo v stoliciach Horného Uhorska evanjelikom povolené postaviť po 2 kostoly,  ktoré boli neskôr podľa nich (artikúl) aj pomenované.

Opätovným potvrdením šopronských náboženských artikúl bol  v roku 1691  Leopoldom I. vydaný dokument Explanatio Leopoldina, upresňujúci ich platnosť a kladúci dôraz na to, že verejný cirkevný život evanjelikov sa povoľuje len v artikulárnych zboroch a mimo nich sa nesmú veriaci stretávať v žiadnej spoločnej modlitebni. Modlitebne mali byť stavané iba z dreva, bez základov, veže a zvona, so vstupom  odvráteným od dediny, pričom miesta na stavbu určovali cisárski komisári, ktorých sprevádzali jezuiti.

Vo všeobecnosti tradovaný názor o výlučne drevených stavbách však celkom nezodpovedá historickej skutočnosti – aj keď dominujúcim stavebným materiálom bolo drevo, nezabúdalo sa ani na kameň či tehlu. Drevené modlitebne – v tomto zmysle menšie sakrálne objekty jednoduchej architektúry bez veže, ale s rovnakým bohoslužobným vybavením ako v kostole či chráme;  predstavovali takmer vždy dočasné stavby, po čase nahradené väčšími a murovanými, veriacimi považovanými za primeranejšie Božej chvále a sláve. Preto sa aj o existencii, architektúre a podobe pôvodných drevených artikulárnych a tolerančných chrámov zachovalo len nepatrné množstvo informácií z archívnych prameňov.

Väčšina drevených artikulárnych kostolov, postavených v rokoch 1681 – 1682, bola v priebehu nasledujúcich dvoch storočí prestavaná na murované kostoly. K výstavbe a prestavbám evanjelických modlitební a chrámov z iného stavebného materiálu však dochádza vo väčšej miere až po vydaní Tolerančného patentu Jozefom II.  Z tých pôvodných sa zachovalo iba 5 – Leštiny, Istebné, Hronsek, Kežmarok a Paludza – Sv. Kríž, z ktorých Leštiny, Hronsek a Kežmarok boli začiatkom júla 2008 v kanadskom Quebecu spolu s dvoma drevenými rímskokatolíckymi a tromi gréckokatolíckymi chrámami na základe kritéria o univerzálnej hodnote, autenticite pôvodnej architektúry, konštrukcie a výzdoby, ale aj liturgického zariadenia;  zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Artikulárny kostol v Leštinách           

Malú obec Leštiny – prvýkrát zaznamenanú v prameňoch v pol. 14. stor. ako osadu Lescyna,  lokalizovanú  na severe Slovenska, približne 7 km od Dolného Kubína; obýva len niečo viac ako 200 obyvateľov. V pol. 16. stor.  daroval Ferdinand I. Habsburský Leštiny sliezskej šľachtickej rodine Zmeškalovcov, ktorej členovia boli verní prívrženci reformácie a dlhoroční funkcionári leštinského cirkevného zboru.

Po sneme v Šoproni však Leštiny vôbec nefigurovali na zozname artikulárnych miest v Oravskej stolici. Na tento účel bolo  pôvodne zvolené Istebné a Vyšný Kubín.  Avšak výstavbou evanjelického chrámu vo Vyšnom Kubíne malo podľa vyjadrení miestnych rímskokatolíkov dôjsť k poškvrneniu katolíckeho kostola, ktorý mal tak stáť v tesnej blízkosti s budúcim evanjelickým. Z nariadenia oravského župana a kráľovského komisára Juraja Erdödyho sa druhým artikulárnym miestom stali Leštiny. S výstavbou súčasnej podoby kostola sa však malo začať až niekedy po roku 1721, keď zmenu artikulárneho miesta definitívne potvrdil Karol III. Podľa niektorých údajov však nie je vylúčené, že na mieste súčasného kostola stála pôvodne provizórna drevená modlitebňa.

Leštiny

Artikulárny kostol v Leštinách

Maľovaná výzdoba chrámu pochádza z 2. pol. 18.storočia. Interiér leštinského kostola vyniká bohatosťou tvarov, rôznorodosťou motívov a pestrosťou farebných tónov, doskový obklad stien tvorí lineárny geometrický rastlinný motív, doplnený bohatým mramorovaním.

V patronátnych laviciach, situovaných v oltárnej časti chrámu, sedávali členovia najvýznamnejších zemianskych rodín. Maľovanou výzdobou vyniká lavica rodiny Ország zo začiatku 18. stor. aj s erbom v jej zadnej časti, kde počas služieb Božích sedával aj rodák z neďalekého Vyšného Kubína, významný básnik Pavol  Országh  Hviezdoslav.

Artikulárny kostol v Hronseku

Obec Hronsek, lokalizovaná na ľavom brehu rieky Hron vo Zvolenskej kotline, situovaná približne v polovici cesty medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, je v písomných prameňoch prvýkrát doložená v polovici 13.stor.;  ako samostatná osada sa však uvádza až na prelome 15. a 16.storočia. Vplyv blízkych banských miest a časté kontakty nemeckých kupcov a remeselníkov s tunajším obyvateľstvom dopomohli k šíreniu a prijímaniu nových reformačných myšlienok.

Základný kameň  chrámu bol položený až  v roku 1725, hoci artikuly snemu v Šoproni predpisovali postaviť kostol v priebehu jedného roka a mimo dediny. Habsburskí komisári ako miesto výstavby určili riečny ostrov zvaný Malá sihoť na kraji obce – miesto predurčené na jarné povodne a záplavy, nevhodné na trvalú stavbu – avšak až do súčasnosti sa zachoval v pôvodnej hmote a nezmenenej podobe.

Hronsek

Artikulárny kostol v Hronseku

Aby mohli veriaci nerušene sledovať a počúvať kázeň, všetky lavice na emporách (pozn. autora; drevená alebo murovaná galéria najčastejšie v západnej časti kresťanského chrámu) boli stupňovito osadené, vďaka čomu kapacita chrámu dosiahla až 1 100 sediacich veriacich.

V Hronseku v minulosti pôsobili viacerí významní dejatelia slovenského kultúrneho a spoločenského života. Medzi najznámejších patrili farári Ján Simonides a August Horislav Krčméry. V septembri 1847 v tomto chráme uzavrel manželstvo jeden z najvýznamnejších slovenských básnikov – Andrej Braxatoris-Sládkovič s miestnou rodáčkou Júliou Sekovičovou.

Artikulárny kostol v Kežmarku

Počiatky mesta Kežmarok, situovaného v severovýchodnej časti Popradskej kotliny, siahajú do polovice 13.stor., ale osídlenie tejto lokality je súvisle doložené už od mladšej doby kamennej. Od 1. pol. 16.stor. bolo mesto centrom reformácie Horného Uhorska a známy kežmarský rodák Imrich Tököli stál na čele protihabsburského povstania, ktoré urýchlilo zvolanie Šopronského snemu.

Prvý artikulárny kostol – pravdepodobne len malá modlitebňa, bol veriacimi vybudovaný za hradbami mesta v rokoch 1687-1688, avšak po povstaní Františka II. Rákociho a zmiernení účinkov protireformácie, veriaci v roku 1717 rozobrali existujúci objekt a začali so stavebnými prácami na novom objekte.

Kežmarok

Artikulárny kostol v Kežmarku

O dôležitosti evanjelického školstva v meste svedčí aj budova lýcea, situovaná v susedstve kostola. Jej súčasťou je lyceálna knižnica, patriaca k najväčším školským historickým knižniciam v strednej Európe. Uložená je tu unikátna zbierka historického knižničného fondu, obsahujúceho množstvo vzácnych tlačív, medzi inými aj originálnych diel Martina Luthera a Filipa Melanchtona.

Artikulárny drevený kostol sa na liturgické účely prestal pravidelne využívať v roku 1894, keď bol v jeho blízkosti postavený nový murovaný chrám, ktorého nevšedná podoba pripomína skôr orientálnu stavbu než kresťanský kultový objekt.

Článok bol publikovaný v časopise Via Historiae.

Zdroje:

1. DUDÁŠ, Miloš a kol. Drevené kostoly. Bratislava : DAJAMA, 2007, s. 28-43.

2. DUDÁŠ, Miloš a kol. Drevené artikulárne a tolerančné chrámy na Slovensku. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 2011, s. 106-161.

3. KRIVOŠOVÁ, Jana a kol. Evanjelické kostoly na Slovensku. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 2001, s. 84-97.

4. ŠKUBLA, Pavol. Zvonice, kostoly a kalvárie Slovenska. Bratislava : Perfekt, 2015, s. 176; 205-206.

5. VESELÝ, Daniel. Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 2001, s. 188-191.