Výstavbu leopoldovskej pevnosti podnietila predovšetkým turecká expanzia, ktorá už v čase pred jej výstavbou v roku 1665 mala rozsiahly dosah na územie dnešného Slovenska, ale aj pády dôležitých obranných pilierov, akými boli pevnosti Komárno a Nové Zámky. S vybudovaním novej pevnosti súhlasil aj osmanský sultán v rámci mierových rokovaní. Komisia zostavená pre danú úlohu, lokalizovala novú pevnosť pri nie úplne regulovanej rieke Váh, naproti mestu Hlohovec. Pevnosť pomenovaná po cisárovi Leopoldovi I. – Leopoldopolis (nem. Leopoldstadt) bola oficiálne dostavaná v roku 1669. Vojenský projektant Giuseppe Priami bol ovplyvnený novotalianskou fortifikačnou školou, o čom svedčí aj pravidelný tvar pevnosti so šiestimi bastiónmi, a rovnako so šiestimi veľkými ravelínmi (trojuholníkovými pevnôstkami). Obranný val bol obohnaný vodnou priekopou, ktorej priechody tvorili padacie mosty z dvoch brán pevnosti, východnej a západnej. Celkovo zaberala zastavanú plochu v rozsahu približne 48 hektárov, na jej výstavbe sa podieľali tisíce robotníkov, z ktorých sa niektorí usadili pri pevnosti a vytvorili tak novú osadu Mestečko (v roku 1948 premenovaná na Leopoldov).

Kuruci

Turci však neboli jedinou hrozbou, ktorá sa prehnala v blízkosti pevnosti. Po Karlovickom mieri v roku 1669, ktorým bola ukončená osmanská moc v Uhorsku, si postupne Habsburgovci postavili proti sebe uhorskú spoločnosť od poddaných až po aristokraciu. So zreteľom na vlastné záujmy sa viacerými spojenectvami a nárastom počtu prívržencov začala daľšia etapa povstaní, trvajúca tentokrát osem rokov. Podobne ako v prípade tureckých nebezpečenstiev, ktoré tu boli ešte pred výstavbou pevnosti, aj tie protihabsburské začali ešte pred jej vybudovaním a sužovali okolie. Práve povstanie Františka II. Rákociho v rokoch 1703 až 1711 nadviazalo na povstanie Imricha Tököliho, v rámci ktorého bola pevnosť dvakrát neúspešne obliehaná. Postupným premiestňovaním Rákociho povstania z východu krajiny na západ, bol vyrabovaný v roku 1703 aj Frašták (Hlohovec) a povstalci – kuruci obsadili okolité územia. Generál povstaleckého vojska Mikuláš Berčéni chcel prvýkrát zaútočiť na pevnosť už v roku 1697 – avšak neúspešne, podobne aj v roku 1703.

Z júna 1709 sa zachovalo svedectvo obyvateľov Mestečka (vtedy Neustadl) o ich povolaní, ktoré nám približuje sociálnu, hospodársku aj demografickú situáciu. Píše sa v ňom, že počas trvania kuruckého povstania a vojny so všetkým málom čo mali ,,…a cso na chytro do Festungu (pevnosti) tohoto zachranit a obranit wislobodit mohly, a od roku 1703 ass powcsul … staly.“ Ďalej nám toto svedectvo približuje aj vplyv konfliktu na obyvateľov, ktorí stratili domovy a živobitie: ,,…Kterissto y opustenim stratenich uss domou gegich gakawe biwse od nepritela do gruntu skazene, spolu aj grund to gest role a luky a insse kterichto predmenowany mestecsanje uss na sedmy rok any najmensseho osohu a uzsitku nemjaly, tomuto Festungu mnoho uzitecsneho preukazaly…“ Následne je opísané, ako sa aj pri slabej garnizóne (vojenská posádka) na všetko potrebné povolnými, odovzdanými ,,…ano aj najwibornejsich preukazaly a potrebuwat sa daly…“ a to aj v čase hladu. Svedectvo zároveň obsahuje štatistiku, na základe ktorej vieme, že zo 73 mešťanov zostalo iba 20, bližšie informácie nie sú známe. Z uvedených dôvodov a aj z dôvodu zomierania vojakov a komorských oficírov podpísaní pravdu predneseného atestáta potvrdili.

Medirytina 1686

Pevnosť Leopoldov

K Berčénimu a Rákocimu sa postupne pridali viacerí šľachtici, vrátane Šimona Forgáča, ktorý vtedy vlastnil Hlohovec. Po obsadení pevnosti v Nových Zámkoch v roku 1704 sa rozhodli obliehať leopoldovskú. Svedectvom týchto udalostí je najmä kronika Františkánov z Hlohovca, v ktorej sa uvádza, ako boli po príchode Rákociho do Hlohovca spálené tri mosty vedúce do pevnosti, a na druhý deň začali s ostreľovaním jej múrov, ktoré trvalo mesiac, do 26. decembra. V ústrety na pomoc pevnosti prichádzala pomoc od Trnavy a Pezinka pod velením cisárskeho generála Sigberta Heistera s asi 13-tisícovou armádou. Povstalci išli generálovi naproti a táto udalosť sa zapísala do dejín ako bitka pri Trnave, kedy Rákoci utrpel prvú vážnu porážku od veliteľa habsburgských vojsk v Uhorsku. Povstalci mali svoj tábor aj pri Zeleniciach, ten však po porážke pri Trnave opustili a palné zbrane ale aj potraviny a iný tovar pripadol aj pevnosti. Pre obyčajných ľudí mala však táto výhra neblahé následky, najmä vo forme rabovania cisárskymi vojakmi.

Leopoldov na vojenskom mapovaní

Pevnosť Leopoldov na vojenskom mapovaní.

K pevnosti sa povstalci vrátili asi po troch týždňoch, v roku 1705, kedy zomrel Ľudovít I. a jeho miesto zaujal syn Jozef I. Od januára až do septembra kuruci pevnosť obliehali, čo pomaly spôsobovalo nedostatok zásob. Morálny úpadok vojakov mal za následok dohadovanie o kapitulácii pevnosti, ale na pomoc so zásobami prichádzal hlavný veliteľ cisárskych vojsk, maršal Ludwig von Herbeville, ktorého chcel Rákoci neúspešne zastaviť pri Zeleniciach. Zásoby potravín dorazili do pevnosti v auguste. Kuruci pokračovali v obliehaní pevnosti aj nasledujúci rok, ale maršal Herbeville ich akékoľvek snahy potlačil, vyhnal z územia a pevnosť sa tak zapísala do dejín ako nikdy nedobitá. V nasledujúcom období sa transformovala na sklad vojenského materiálu a neskôr okrem iného na väznicu, ktorej funkciu bývalá pevnosť plní aj v súčasnosti.

Článok bol publikovaný v časopise Via Historiae.

Zdroje:

Pramene

1. Štátny archív v Trnave, MG Trnava, Mestečko Leopoldov, spisy 1668-1839, kr. č. 3.

Literatúra

1. HLADKÝ, Juraj et al. Príbeh Leopoldova – História a súčasnosť pevnosti a väznice, Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov.  NIKARA, s.r.o., 2016, 104 s. ISBN 978-80-972409-3-6

2. KÓNYA, Peter et al. Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Bratislava : Citadella, 2014, 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9