Úryvok z mestskej kroniky sa obšírne zaoberá poslednými dňami monarchie a záverečnej časti opisuje predovšetkým hospodárske pomery v meste. Kriticky sa vyjadruje k stavu vtedajšej spoločnosti. Pri posudzovaní tohto textu je potrebné brať do úvahy, obdobie v ktorom vznikol. Kronika mesta bola písaná retrospektívne v 50-tých rokoch.

V jeseni 1918, teda po skončení vojny a po vzniku nového štátneho útvaru Československej republiky, vracali sa do Sniny a okolia muži, ktorí štyri roky prežívali útrapy vojny na rôznych bojiskách. Všetci aj domáce obyvateľstvo – prežívali vzrušenie z očakávaných zmien. Revolučný duch Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie prenikal do celej Európy. Často práve vojaci, vracajúci sa z ruského frontu, boli nositeľmi revolučných, socialistických ideí a nových nádejí. Revolučná nálada v našom meste a jeho okolí vyústila v novembri 1918 do živelného vystúpenia miestneho proletariátu. Bolo to obdobie bezvládia. Maďarské úrady už nevykonávali funkciu a československé vládne orgány sa ešte nezriadili. Robotníci a bezzemkovia organizovali tábory ľudu. Boli vyrabované a spustošené krčmy, niekoľko obchodov, ako aj byty niektorých nenávidených boháčov. Nepomohla ani narýchlo zorganizovaná „národná stráž“ z radov bohatších občanov.

Revolučná mládež posilnená demobilizovanými vojakmi a proletariátom z okolia Sniny ovládla naše mesto. Verila, že nová československá vláda sa postaví kladne k jej oprávneným požiadavkám. No namiesto očakávaného československého vojska dňa 8.novembra.1918 objavil sa na stanici v Snine pancierový vlak s ozbrojeným maďarským vojskom. Organizátori sninského revolučného vystúpenia ušli do okolitých hôr. Maďarským vojskom sa však predsa podarilo pochytať týchto aktívnych účastníkov sninského odboja; Michala Pčolu, Jozefa Pavlíka, Jozefa Stanku, Jozefa Naščáka, Michala Zuščáka, Michala Ondicu, Jána Hudáka, Jozefa Gerboca, Katarínu Dunajčinovu i niekoľko ďalších. Sústredili ich do budovy ľudovej školy na námestí, kde ich vypočúvali. Najtragickejší bol osud mladého, dvadsaťročného robotníka Juraja Dunaja Vidríka, ktorého považovali za vodcu odboja. Dunaja Vidríka maďarská jednotka odviedla na cintorín. Tam si musel sám vykopať hrob, potom ho priviazali k stromu a protizákonne bez rozsudku zastrelili. Maďarskí dôstojníci chceli v krvi utopiť revolučnú náladu sninskej chudoby. Našťastie, ich panstvo definitívne skončilo a ľud nášho mesta s nádejami kráčal v ústrety budúcnosti.
JURAJ DUNAJ VIDRÍK sa narodil 1.apríla 1898 v Snine. Bol nemanželským dieťaťom chudobnej slúžky. Bol to snaživý, bystrý chlapec. Stal sa doručovateľom na pošte a neskôr kuričom na malej lesnej lokomotíve pracujúcej pri zvážaní dreva pre sninskú pílu. Jediným hriechom Dunaja Vidríka bola túžba po slobode a po krajšom živote. V spravodlivom hneve zúčastnil sa na živelných akciách sninskej chudoby, pri ktorých však nikoho nezabili, ba ani nezranili. Napriek tomu musel mladý syn slúžky, ktorý poznal len biedu a nespravodlivosť, zahynúť. Obetoval svoj mladý život za krajšiu budúcnosť pracujúcich nášho mesta i celého Slovenska.

Buržoázna Československá republika nesplnila očakávanie proletariátu. Jedinou nádejou zostávalo revolučné robotnícke hnutie, ktoré po víťaznej Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii čerpalo nové sily z vytvorenia Maďarskej republiky rád, a hlavne za vzniku Slovenskej republiky rád, vyhlásenej v júni 1919 v Prešove. Vtedy jednotka maďarskej Červenej armády s niekoľkými bojovníkmi, rodákmi z Humenného, došla pancierovým vlakom až do Humenného Malý oddiel vojakov maďarskej Červenej armády sa nakrátko objavil aj v našom meste, kde ho naše obyvateľstvo srdečne vítalo. Na domoch v našom meste viseli červené zástavy a najmä mládež chodila s červenými kokardami na šatách.

V prvých rokoch republiky bolo robotníctvo jednotné. Na celom území Československa boli podnikatelia prinútení uzatvárať so zástupcami robotníctva kolektívne pracovné zmluvy. Aj zamestnanci sninskej a stakčínskej píly vystupovali spoločne. Na píle v Snine pracovalo v tom čase niečo vyše 100 robotníkov. Píla v Snine bola súčasťou sninského panstva, ktorého majiteľom bol do vzniku Československa Degenfeld a po ňom Zemplínska účastinárska spoločnosť pre využitkovanie lesov v Snine. Jej majiteľmi-učastinármi boli zväčša zahraniční boháči, bývalí vlastníci sninského panstva. Dňa 7.júna 1920 bola v Starom Smokovci uzavretá kolektívna zmluva medzi Červenou odborovou organizáciou a majiteľmi píly v Snine a Stakčíne. Kolektívnu zmluvu za pracujúcich sninskej a stakčínskej píly podpísali Švenk a Kindra. V tejto kolektívnej zmluve boli zafixované progresívne sociálne prvky, priaznivé pre pracujúcich. No kapitalisti neskôr tieto kolektívne zmluvy nedodržiavali.

Zdroj:

Kronika mesta Snina.