Zápisy v kronike obce Kamenica nad Cirochou nám podávajú informácie o prechode frontu cez jej územie. Píše sa tu o konkrétnej pomoci ľudí armáde a následne pri odstraňovaní škôd, ktoré vojna spôsobila. Ľudia sa museli skrývať v lese, aby sa vyhli evakuácii. Viac ako škody materiálne, bolia straty na ľudských životoch, manželov, otcov detí, bratov, susedov. Ich mená sú vtesané do tabule, ktorá slúži ako pamiatka a pripomienka pre ďalšie generácie, aby sa nezabúdalo na hrôzy vojny a aj na to, že aj v tejto obci žili ľudia odvážny, ktorí položili svoje životy pre lepší život nás všetkých. Česť ich pamiatke!

Bolo to v noci z 25. na 26. novembra 1944, kedy jednotky 318. horskej divízie vstúpili do našej obce. Naši občania túžobne očakávali svojich osloboditeľov. Hneď po oslobodení miestni občania účinne pomáhali Sovietskej armáde v jej ďalšom boji proti nenávidenému fašizmu.
Organizovaním pomoci a civilnou správou obce bol poverený Revolučný národný výbor, ktorého prvým predsedom sa stal Viktor Jóner. Práca orgánov národného výboru bola v tomto období zameraná na poskytovanie pomoci Sovietskej a Československej armáde, a to najmä povozmi, pracovnými silami  pri obnove zničených ciest, mostov, železníc a pomoc pri plynulom zásobovaní sovietskych a československých vojakov.
Pomoc bola nevyhnutná. Veď len napríklad železničná trať bola úplne zničená nielen v chotári našej obce, ale v celom okrese, všetky mosty boli vyhodené ap. Na letisku bol zničený pekný nový hangár, samotné letisko bolo zorané tak, že na ňom nemohli pristávať  sovietske lietadlá. I most na ceste cez Ríku bol poslednú noc 25. novembra 1944 asi o 22. hod. vyhodený. Mimo toho cesty boli zamínované.
Ďalej boli vypálené dva domy, píla VZM, tiež mnoho domov bolo poškodených. Fašisti nešetrili ničím. Ničili všetko len preto, aby spomalili postup Sovietskej armády. Od roľníkov brali kone, kravy, ošípané, potraviny i ľudí.
Väčšina obyvateľstva bola ustupujúcimi hitlerovskými hrdlorezmi nútená evakuovať. V mestách a dedinách ostávali iba chorí a starci. Miestni občania však sa vyhli evakuácii tým, že utiekli do hôr, v ktorých sa skrývali, poskytovali pomoc partizánskym jednotkám, ba mnohí z nich bojovali so zbraňou v ruke po boku partizánov. Najviac miestnych občanov sa skrývalo na Beščitkách, na Vaľaškovciach a v Dubnikoch.
Škody, ktoré narobili Hitlerovci, boli veľké a bolo ich veľa. Na vtedajšie pomery boli však odstránené v pomerne krátkom čase. Najprv bol postavený provizórny most cez Ríku, potom sa pristúpilo k odmínovaniu. V našej obci ich vyberali traja zaškolení míneri a to Maškuľák, Šalák a Vrábeľ. Ďalej bolo nutné upraviť plochu letiska. I tu pomohli miestni občania a občania z okolitých dedín. Miestni gazdovia však svojimi záprahmi zásobovali sovietske vojská až v Krakove, Sanoku, pracovali i pri železničnej trati Humenné – Lupkov.
Pracovné nadšenie ľudu v oslobodených obciach bolo veľké. I jeho zásluhou železničná trať Humenné – Lupkov bola opravená už koncom decembra 1944. Hneď po oslobodení slávnou Sovietskou armádou hlásili sa miestni občania ako dobrovoľníci do I. československého armádneho zboru. Z našej obce sa dobrovoľne prihlásilo 42 chlapov, ktorí po  predbežnom výcviku v Snine a v Humennom boli zaradení po boku Sovietskej armády do bojov proti hitlerovským votrelcom. Najviac ich potom bojovalo pri Liptovskom Mikuláši, niektorí však ako tankisti oslobodzovali Ostravu. Jedenásti miestni občania – dobrovoľníci sa už nevrátili, padli obetovali svoje životy len preto, aby ich potomkovia mohli žiť šťastne, v mieri a bez vojen. Svoje životy položili: Beľančin Ján, Dohňanský Štefan, Gurbovič Štefan, Chmúra Michal, Jacko Jozef, Lojan Štefan, Maškuľák Jozef, Mažerík Andrej, Šepeľa Ján, Vataha Ján a Vrábeľ Štefan.
Vďační občania, ktorým osud doprial užívať plody dneška, postavili padlým rodákom pomník, ktorý budúcim generáciám bude pripomínať hrdinstvo sovietskych i našich ľudí v boji proti fašistickým votrelcom.

Zdroj:

Kronika obce Kamenica nad Cirochou