Rozbitie ČSR veľmi rýchlo zasiahlo aj severovýchod Slovenska. Veľká časť dnešného okresu Snina bola zasiahnutá maďarskou okupáciou a pripojená k Maďarskému kráľovstvu.O udalostiach druhej svetovej vojny sa zmieňuje aj kronika obce Smolník.  Nachádzajú sa tu reflexie na maďarskú okupáciu, odvody vojakov do maďarskej armády, ich nasadenie na východnom fronte,či  násilnej evakuácii obyvateľov v roku 1944. Veľká pozornosť je venovaná bojom, ktoré zničili celú obec. Ukážka končí krátkym opisom života v obci, tesne po skončení bojov.

Na základe viedenskej arbitráže  (2.11.1938) hortyovské Maďarsko uchvatilo nielen celé Zakarpatsko (Zakapratskú Ukrajinu) , ale s ním vo Veľký piatok  dňa 15. marca 1939 aj časť územia východného Slovenska, v ktorej sa nachádzala aj obec Smolník. Maďarsko- slovenská hranica sa tiahla medzi obcou Stakčín a mestečkom Snina.

Ráno v tento smutný jarný deň prišli do obce z Veľkej Poľany v čiernych uniformách, po zuby ozbrojení štyria maďarskí žandári- pirkoší. Na hlavách mali pre nich tak typické čierne klobúky, za ktorými mali zastoknuté čierne chocholy z kohútich pier. Obyvateľstvu nerobili nič. Pozdejšie do obce dochádzali aj maďarskí vojaci- pohraničníci zo Zvaly, kde mali posádku. Maďarskú okupáciu slobodymilovní obyvatelia prijali s veľkým rozhorčením. Jedným z výrazných prejavov odporu bol masový útek obyvateľstva za hranice- zvlášť do ZSSR.

V jeseni roku 1939 o útek za hranice sa pokúšali aj obyvatelia tunajšej obce Štefan Butala, Vasiľ Butala,  Andrej Dzuba, Vasiľ Hričko st., Vasiľ Hričko ml., Štefan Hamár, Štefan Lipa , Štefan Koribanič, Juraj Margitán, Štefan Popovič,  Juraj Labanc, Ján Ručanský, Vasiľ Sivák. Prechod maďarsko – poľských hraníc sa im podaril, ale sa dostali iba do poľského mestečka Sanok. Tam ich nemeckí vojaci chytili a po krútom výsluchu vo väzení poslali na nútené  práce do Nemecka, odkiaľ v roku 1941 podarilo sa im vrátiť späť to rodnej obce.

Začiatkom okupácie život ešte ako tak,  bol znesiteľný. V štátnom obchode „Hondya” vo Veľkej Poľane bol dostatok potravín, šatstva a obuvi  ale čím ďalej, bolo tovaru menej a menej. Na biednejších obyvateľov  dobiedzal hlad. Chlieb a stravu pripravovali zo svojej múky. Obyvatelia si pomáhali ako mohli. Niektorí tajne pytliačili, iní  sa zaoberali zas pašeráctvom.  Do susedného Poľska pašovali maďarský tabák, odtiaľ prenášali šatstvo, textil, obuv ( topanky s drevenými podošvami- dreváky), ba aj potraviny. Pytliactvo a pašeráctvo maďarskí žandári a vojaci surovo potierali (bili a mučili).  Zvlášť veliteľ pohraničnej posádky Molnár.

Do školy bol zavedený rusínsko- maďarský vyučovací jazyk.  Mládež od 15 rokov bola nútená  zúčastňovať sa predvojenskej výchovy v polofašistickej organizácii  „Levente”.
Obec patrila do okresu Veľký Berezný. Notariát, pošta a žandárska stanica boli vo Veľkej Poľane.  Notárom bol Juraj Kerpelessy. Gr. kat. farský úrad bol v Zvale. Farárom bol Lujezo. Od začiatku maďarskej okupácie až do 1941 obecným richtárom  bol  Andrej Ruščanský- Cap. Po ňom    richtársky úrad ( biruvstvo) prevzal Peter Butala č.d. 40. Ten richtároval (biroviv )až do oslobodenia obce (1944).

Fašistické Nemecko vierolomne bez , vyhlásenia vojny napadlo 22.júna 1941 Sovietsky  zväz. Tohto zločinného prepadnutia sa zúčastnilo aj hortyovské Maďarsko.  Do maďarskej armády boli postupne povolaní  všetci vojaci v zálohe do 45 rokov a odosielaní  na východný front. Drtivá väčšina obyvateľov obce bola proti tejto zločinnej vojne a nepociťovala nijaké priateľstvo voči Sovietskemu zväzu . Niektorí z povolaných záložníkov – obyvateľov obce už pri prvom stretnutí sa so Sovietskou armádou dobrovoľne a bez jediného výstrelu dali zajať. ( Michal Janko č.d. 46, Štefan Hamár č.d) . Iní pre nespoľahlivosť boli z frontu odvolaní do zázemia, odzbrojení a zatvorení do koncentračných táborov ( Vasil Butala čd.36)

V druhej svetovej vojne ako vojaci maďarskej armády padli títo obyvatelia obce:  Juraj Hričko ( Onduv), Štefan Jevčič, Štefan Koribanič, Andrej Ruščanský – Cap, Juraj Surinčák. Život obyvateľov bol zo dňa na deň horší a horší. Maďari rekvizovali od roľníkov všetky poľnohospodárske výrobky. Roľníci boli proti rekvizícii. V júni 1944 r. všetko civilné mužské obyvateľstvo bolo prinútené zúčastňovať sa opevňovacích prác v Karpatoch. Majitelia konských záprahov museli dochádzať so záprahmi až do Soli okr. Veľký Berezný. Boli to : Ján Jevčič st. č.d 64, Mikuláš Jurcák č.d. 12, Andrej Kučala čd 24 , Andrej Hamár čd 44,  Ján Oharčák čd.6, Štefan Burganič čd. 30, Mikuláš Butala čd. 35. V auguste 1944 prišli do obce nemeckí vojaci. Ubytovali sa po domách a stodolách.

Koncom septembra 1944 r . bola obyvateľstvu obce nariadená evakuácia ( vysťahovanie sa ) do Sobraneckého okresu. Iba mala časť obyvateľstva uposlúchla toto nariadenie. Vôčšina obyvateľstva s najnutnejšími potrebami a nezrekvizovaným dobytkom zútekala do lesov ,,Za Borsuku´´  Tam si vykopali krýty  v ktorých vo veľkej biede a strachu žili až do oslobodenia obce. Starí a nevládni obyvatelia ostali v obci ukrytí v pivniciach. S ponechaným majetkom obyvateľov bašovali nemeckí vojaci,  ktorí ćo len mohli rozkradli a spuštošili. V októbri r. 1944 začali sa zúrivé boje, ktoré trvali takmer šesť týždňov.

Počas týchto bojov bolo do základov zničená  skoro  celá obec . Zo 69 domov zostalo iba 15 domov , aj to na 80-90 % poškodených. Kruté boje druhej svetovej vojny nielenže do základov zničili celú obec , ale vyžiadali si aj životy dvanástich civilných obyvateľov obce. Boli zabití títo civilní obyvatelia: Vasiľ Butala, Juraj Bunganič, Vasiľ Bunganič, Eva Bunganičová, Juraj Jevčič, Mária Hamárová, Anna Lipová, Michal Marunič, Anna Maruničová, Michal Rudžík, Zuzana Siváková, Fedor Sivák. Obyvatelia obce Juraj Hudák a Štefan Sivák boli zanení.

Obec bola oslobodená dňa 26.októbra.1944 (na Pokrovy) sovietskymi vojskami 4. ukrajinského frontu .Počas týchto bojov v katastri obce padlo 992 sovietskych vojakov , ktorých tela v r. 1946 exumované ( úradne vykopané z hrobov), uložené do drevených truhiel a znovu pochované na vojenskom cintoríne sovietkych vojakov v Michalovciach. Malá časť týchto vojakov , ktorí zomreli v poľnovojenskom lazarete , ktorý bol niže obce na ,, Makovej záhrade´´. bola pôvodne pochovaná na cintorine pre dospelých obyvateľov pri kostole. Medzi ními bol pochovaný aj vojak sovietskej armády komsomolec Vladimír M.Karanda,  pochádzajúci zo Simferopoľa, Krymská oblasť, USSR. ( Jeho matka Feadozia Epifanovna Karandová  dva razy navštívila našu obec a to v roku 1960 a v roku 1961)

Po oslobodení do obce vrátivší sa obyvatelia žili vo veľmi úbohých pomeroch. aj po päť rodín bývalo v týchto pätnástich úplne nezničených domov. Niektorí obyvatelia žili v do zeme vykopaných a ako tak na obyvanie prispôsobených zemliankach, iní v pivniciach. Gniavil ich hlad a nemoce, zvlášť týfus. O oslobodenie Československej socialistickej republiky po boku sovietskej armády ako príslušníci  1.československého armádneho zboru utvoreného 10.apríla 1944 v ZSSR bojovali:

Štefan Hamár  st, narodený 5.septembra 1913 v Smolníku, okr. Humenné, bytom v Smolníku čd. 60, zamestnaním roľník.
Štefan Hamár ( Popík), narodený 22.júna 1922 v Smolníku, okr. Humenné bytom v Smolníku čd.44, zamestnaním robotník.
Michal Janko, narodený 6. februára 1905 v Smolníku , okr. Humenné, obyvateľ obce Smolník čd.46, zamestnaním roľník.
Všetci sú nositeľmi viacerých vojenských vyznamenaní.

Slovenského národného povstania sa zúčastnili Juraj Bunganič čd. 1 a Juraj Hamár čd 59. Obyvateľstvo obce aj po oslobodení ťažko znášalo kruté následky druhej svetovej vojny . Nielen že naň doliehal hlad, chlad , bieda a nemoce , ale na každom kroku číhala ešte na nich aj smrť. Bojujúce armády zanechali po sebe v katastri obce veľa minových polí, nespočetné množstvo nevybuchnutej vojenskej munície a výbušnín. Touto vojnou pliagou boli ranení títo obyvatelia: Juraj Babčák čd.52, Vasiľ Bunganič čd.68, Vasiľ Butala čd.2, Anna Čornaničová, Michal Hričko čd. 26, Michal Janko čd.46, Štefan Koribanič čd.55, Ivan Kučala čd.24, Anna Oharčáková čd.6,  Jozef Sivák čd.73. Vasiľ Hričko čd. 26 bol usmrtený.

Na odstraňovaní mín a ostatnej nevybuchnutej munície sa zúčastnili jednák na túto prácu vycvičení civilní obyvatelia ( Vasiľ Sivák čd.41) , jednák pyrotechnici československej ľudovej armády a pyrotechnici Krajinskej správy verejnej bezpečnosti v Košiciah kap. Mital, kap. Šemetkovský a kap. Kosť.

Zdroj:

Kronika obce Smolník