V rámci popularizácie regionálnych dejín sme sa rozhodli dať priestor na našom webe príspevkom, ktoré vypracovali študenti stredných škôl  počas vyučovania dejepisu.  Je veľmi dôležité priviesť študentov k regionálnej histórii, aby si formovali vzťah k vlastnému regiónu. V duchu stratégie  rozvoja tohto webu chceme osloviť učiteľov dejepisu, aby v rámci vyučovania viedli študentov k poznávaniu regionálnej histórie.  Praktickým výsledkom by mohli byť študentské projekty, ktoré by sa pravidelne uverejňovali na tomto webe.  Študenti  a učitelia by tak prispeli k masívnemu budovaniu databázy informácii o histórii svojho regiónu.  Študentské práce budú redakčne upravené našimi editormi. Dnešný príspevok prináša spomienku na vojnové časy v  Hniezdnom.

Petra Juríková (Gymnázium Terézie Vansovej, Stará Ľubovňa)

Výpoveď mojej 82-ročnej susedy z Hniezdneho, ktorá mala otca Poliaka a matku Nemku:

„V septembri 1944 nás, 4 deti, poslali do Viedne bez rodičov, lebo tí museli narukovať do Čiech. Ja som mala 13 rokov a moja matka 3 dni po pôrode musela odísť z domu. Doma sme mali všetko. No to všetko sme museli zanechať. Spomínam si, ako sme sa plavili po Dunaji, viezli vo vagónoch a nevedeli, kam ideme. Trvalo to 9 mesiacov, učili sme sa v provizórnych školách, samozrejme nemeckých, čiže ani sa nedalo povedať, že chodíme do školy. No mali sme šťastie, lebo bol tam aj jeden učiteľ z Hniezdneho, ktorý sa rozhodol, že si nás na vlastnú päsť zoberie a vráti späť k rodičom, čo aj urobil. Vzal nás vlakom k rodičom do Čiech. Vlak stál hocikde v poli, v lese, kde strieľali ponad vlak granáty, delá a pušky. Potom po vojne sme sa vracali domov, do Hniezdneho, no vojaci nás z tadiaľ vyháňali. Jeden známy nám ponúkol úkryt v jeho stodole, no hneď nato nás aj udal, do stodoly prišli vojaci a našu 9-člennú rodinu odviedli za mreže na MNV. Otec chcel na toaletu a nemecký vojak mu na to odpovedal: Schandor gibst am Tisch, sonzich dort aus machen!(Alexander, daj ho na stôl, nech sa tam vyondi!). Boli veľmi nepríjemní. Chceli nás nasilu vyhnať do Nemecka. Preto, že moja matka bola Nemka, nerobilo jej problém ísť do Nemecka, vlastne tam aj chcela ísť. Nakoniec sa prišlo na to, že sme ani neboli na zozname, preto sme mali šťastie. Vrátili sme sa do svojho prázdneho domu, spali sme len vedľa seba v stodole na slame. Potom nám začal pomáhať otcov brat, ktorý nám z Ameriky posielal múku a rôzne iné potraviny. Tak sme sa znovu riadne zaradili do života, samozrejme sa to nezaobišlo bez odsudzovania od slovenského obyvateľstva na našu germánsku národnosť.“

 

Zdroj:

Zapísala Petra Juríková.