Na jar 1915 na front severne od Sniny zavial vojnový osud aj Artúra Šimka, rakúsko-uhorského dôstojníka slovenského pôvodu. Vo svojich povojnových spomienkach napísal:

 

„Po vypuknutí prvej svetovej vojny ako odvedený narukoval som do Trenčína k 15. honvédskemu pluku. Absolvoval som dôstojnícku školu, vyučovalo sa v porotnej sieni krásnej novostavby bývalého Krajského súdu v Trenčíne. Už 16. marca 1915 zo stanice Istebník pri Trenčíne odchodil transport na front. Ja som ako kadet-ašpirant velil čate pozostávajúcej z vojakov a poddôstojníkov v počte asi 50 – 60 mužov. V čate bol aj Podoba s Ostratíc, ako kaprál velil družstvu. Dňa 20. marca 1915 bola naša rota nasadená do boja. Prežil som v Karpatoch asi dvanásť dní takého strádania, zimy a hladu, že tých ďalších asi šestnásť mesiacov, ktoré som strávil na fronte, by som bol snáď ešte raz vydržal, ale tých dvanásť dní v Karpatoch veru nie.

Rusi boli zakopaní na kopci vrchu Kozioláta nie viac ako 150 – 200 metrov od našej fronty. Žiadne opevnenie sme nemali. Pred nami žiadne prekážky, nemali sme vytiahnutý žiadny drôt, nakoľko sme ho ani nemali. Vykopali sme si každý primitívnu jamku a v nej ležali. Keď som zarána môj úsek prešiel, kopol som do ležiaceho vojaka. Už bol mŕtvy, buď strelený do hlavy, alebo zamrznutý. Mŕtvolu sme ani neodpratali. Keď nás vymenili, mal som v čate celkom 14 mužov. Rusi len sem tam vystrelili niekoľko rán, ináč neútočili. U cárskeho ruského vojska dôstojníci sa na front nedostali, velili iba poddôstojníci. Nijak nebol útočný ten ruský oddiel nasadený proti nám. Však keby boli prišli pre nás, poddáme sa bez výstrelu. Nechcelo sa im asi bojovať, tak ako nám sa tiež nechcelo.

Keď sme sa dostali do údolia do dediny Fenyvesvölgy (dnes Stavne na Ukrajine), asi 60 kilometrov severne od Užhorodu (stretol som sa tam s Lacom Szántóm), tak som v maďarských Budapeštianskych novinách „Az Est“ čítal, že okolo Budapešti vytiahli drôtené prekážky až 40 – 60 radov za sebou. Neskôr v Užhorode nám dôstojníkom (už som bol kadet, čo už je dôstojnícka šarža) oznámili, že dostávame pochvalu za náš výkon. Za to, že sme tam ležali na kopci v Karpatoch bol náš prápor vyznamenaný a celý pluk dostal predikát „Koziolátay 15. honvéd ezred“ – Koziolátský 15. honvédsky pluk“.

Artúr Šimko sa na front dostal 20. marca 1915 v momente, keď ruské vojská zahájili rozhodujúcu ofenzívu v Karpatoch. Jeho 15. peší pluk Honvédu (Trencséni 15. honvéd gyalogezred. Doplňovací obvod – Trenčín. Národnostné zloženie pluku v roku 1914: 85% Slováci, 15% ostatné národnosti monarchie) bol vytlačený zo svojich pôvodných postavení severne od priesmyku Ruské sedlo a ustúpil na juh od hlavného karpatského hrebeňa.  V prvej polovici apríla 1915 sa tak A.Šimko ocitol na území dnešného sninského okresu na výšine „Kozioláta“, ktorá je v súčasných mapách označená ako Kučalatá (južne od obce Veľká Poľana).

Zdroj:
Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, Špeciálna zbierka 10: osobné spomienky, ŠZ X-154 (Šimko, Artúr: Spomienky na prvú svetovú vojnu)