Na začiatku októbra 1914 po prisunutí posíl a doplnení zásob prešli rakúsko-uhorské vojská do protiútoku a získali naspäť kontrolu nad časťou Haliče až po líniu rieky San. Avšak už v polovici novembra 1914 sa pod tlakom hlavnej ruskej ofenzívy opäť sťahovali do Karpát. Do oblasti Duklianskeho priesmyku ustupoval rakúsko-uhorský III. armádny zbor generála pechoty Emila Colerusa, ktorý podliehal 3. armáde generála pechoty Svetozara Boroeviča. Za nimi postupovali jednotky ruského XII. armádneho zboru generálporučíka Leonida Vilhelmoviča Leša, ktorý podliehal 8. armáde generála jazdectva Alexeja Alexejeviča Brusilova.   V súvislosti s pohybom frontu sa Stropkov už po druhý krát dostal do bezprostredného operačného tyla rakúsko-uhorských vojsk. Popri tranzite záloh a zásob sa v meste začala sústreďovať aj vojenská infraštruktúra v podobe dočasných etapných skladov či poľných ošetrovní.

Ofenzíva ruských vojsk však pokračovala a v dňoch 28. – 29.11.1914 jednotky XII. armádneho zboru dobili Dukliansky priesmyk a prekročili Karpaty.  Po strate tejto kľúčovej pozície jednotky rakúsko-uhorského III. armádneho zboru zahájili ústup smerom k Stropkovu. Veliteľ 3. armády generál pechoty S. Boroevič sa rozhodol obetovať územie s cieľom získať čas na redislokáciu svojich jednotiek. Po dôležitom víťazstve pri Humennom a Snine (27. – 28.11.1914) presúval sily z tohto pravého krídla svojej armády  na jej ľavé krídlo do priestoru Bardejova. Z tohto dôvodu ustupoval ruskému tlaku v strede svojej zostavy a III. armádny zbor sa postupne stiahol až ku Giraltovciam a Stropkovu. Pozície medzi Stropkovom a Medzilaborcami zasa zaujal VII. armádny zbor generála jazdectva arcikniežaťa Jozefa von Habsburg.

Účastníkom týchto manévrových bojov, ktoré prebiehali v priestore Stropkova na konci novembra 1914 bol aj Octavian Taslauanu, rakúsko-uhorský dôstojník rumunského pôvodu. Slúžil v 22. pešiom pluku Honvédu (Maros-Vásárhelyi 22. honvéd gyalogezred.  Doplňovací obvod – Targu Mures v súčasnom Rumunsku. Národnostné zloženie pluku v roku 1914: 49% Maďari, 46% Rumuni, 5% ostatné národnosti monarchie), ktorý bol dočasne vyňatý z materskej 38. pešej divízie Honvédu a začlenený do zostavy 20. pešej divízie Honvédu. V jej radoch sa veliteľ čaty O.Taslauanu zúčastnil bojov v priestore obce Malá Poľana na severovýchod od Stropkova. Do svojho denníku si zaznamenal nasledujúce vojnové zážitky zo slovenských Karpát:

 

„25. november 1914. Všetky dediny v blízkosti hraníc s Haličou sú preplnené židovskými utečencami. V dreveniciach miestnych obyvateľov sa v jednej izbe tlačí po 30 až 40 ľudí – muži, ženy, malé deti a medzi nimi ešte aj naši oddychujúci vojaci. Všetci sa ukladajú spať  pohromade jeden vedľa druhého na podlahe. Iba ťažko si je možné predstaviť úplnejší obrázok strádania ako je tento.

27. november 1914. Skoro ráno sme vyrazili z obce Havaj a pochodovali sme k obci Malá Poľana. Všade naokolo bola hustá hmla a zima prenikala až do morku kostí. Pre mojich unavených vojakov bol tento pochod veľmi namáhavý. Chlapi mali zodraté a úplne špinavé uniformy a vši sa na nich hemžili ako včely v úli. Niektorým chýbali aj vojenské baganče, takže chodidlá v roztrhaných ponožkách si zabalili do handier  a poriadne omotali. Napriek tomu ich mali celé doráňané a boľavé. Vedeli však, že lekár im nepomôže, lebo v kritickej frontovej situácii platil prísny rozkaz posielať do lazaretov iba napoly mŕtvych vojakov. Jeden z mojich chlapov ostával v prvej línii ešte dva týždne potom, ako mu odrazená črepina delostreleckého granátu zlomila ľavú ruku. Spôsobila zakrytú zlomeninu, pretože už nemala dostatok energie, aby prenikla do ruky. Vojakovi ostala iba veľká modrina s ktorou ani nešiel k lekárovi, lebo by mu to aj tak neuznal ako zranenie.

V postaveniach pri Malej Poľane sme absolvovali nočný boj v zalesnenom teréne. V tunajších lesoch nebolo skoro nič vidno ani cez deň a po zotmení sa všetko strácalo v úplnej temnote. Boj v takýchto podmienkach mal chaotický priebeh a bol traumatizujúci. Jediné čo sa dalo uvidieť boli záblesky výstrelov a iba na ich základe sa dalo vytušiť kde je nepriateľ a ako je silný. Nočný boj v lese sa menil na zrážky izolovaných skupiniek vojakov. Mohli ste sa k niekomu priblížiť aj od chrbta, ale do poslednej chvíle ste nemali tušenia či je to priateľ alebo nepriateľ. Jeden náš poručík mal prestrelenú zadnú časť svojej čiapky. Keď zistil, že je medzi Rusmi, tak sa plazením pokúšal uniknúť. Tí po zvuku začali strieľať a pár guliek zasiahlo jeho kabát a čiapku. Mal však šťastie, odplazil sa do dostatočnej vzdialenosti a potom začal utekať kryjúc sa za kmene stromov.

28. november 1914. Nad ránom sme sa vrátili do Havaje. Večer sme už pochodovali naspäť do prvej línie, pretože Rusi okolo 17:00 prenikli  do bezprostrednej blízkosti Malej Poľany. Rozmiestnili sme sa v zákopoch a nepriateľ nám poslal delostrelecký pozdrav na dobrú noc – štyri granáty explodovali v blízkosti dedinskej cerkvi. Celú noc sme vykonávali hliadky a držali poľnú stráž, pričom vojakov sme striedali každé dve hodiny. Jedná z našich hliadok priviedla troch ruských vojakov. Boli to mladí a zdravo vyzerajúci chlapi, dvaja z nich Rusi a jeden ruský Žid. Neviem odkiaľ pochádzal, ale práve on prehovoril svojich dvoch spolubojovníkov, aby sa dali zajať.

V tento deň nás opustil obľúbený major Paternos. Dostal otravu do zranenia, ktoré predtým utrpel na ruke a kvôli veľmi vysokým horúčkam bol odoslaný do lazaretu.  Taktiež môj zdravotný stav sa zhoršoval. Bol som kosť a koža a ledva som stál na vlastných nohách. Mal som už plné zuby vojny a konečne som sa rozhodol nahlásiť sa u lekára.

29. november 1914. Ráno som sa so slzami v očiach rozlúčil so svojimi vojakmi. Keď som odovzdal velenie a vybavil všetky formality na štábe, tak som sa peši vybral do obce Bukovce. Odtiaľ som sa na konskom povoze zviezol do Prešova, kam som dorazil na druhý deň. Tam sa mi podarilo dostať sa na vlak odchádzajúci do Budapešti. Keď sme prechádzali Prešovom aj Košicami, tak ulice boli skoro ľudoprázdne.  Bol som posledným dôstojníkom nášho pluku, ktorý v ňom slúžil od začiatku vojny a na fronte prežil až do konca novembra. Po mojom odchode ostal v pluku jediný dôstojník z pôvodného kádru – lekár Dr. Schuller.  V auguste  pri odchode pluku z mierovej posádky v mestečku Fagaras sme disponovali 3.500 vojakmi. Keď som svoj pluk na fronte opúšťal, tak v Havaji v ňom bolo už iba 170 vojakov. Slúžil som v 11. rote, ktorá na začiatku vojny mala 267 vojakov. Do konca novembra prežili bez zranenia iba piati vojaci. Ja som bol šiesty a vďaka Bohu som sa živý vracal z frontu do zázemia“.

Zdroje:
Charles F. Horne (ed.): Source Records of the Great War, Vol. III, National Alumni 1923,
http://www.firstworldwar.com/diaries/carpathianmemoir.htm