V rámci popularizácie regionálnych dejín sme sa rozhodli dať priestor na na našom webe príspevkom, ktoré vypracovali študenti stredných škôl počas vyučovania dejepisu. Je veľmi dôležité priviesť študentov k regionálnej histórii, aby si formovali vzťah k vlastnému regiónu. V duchu stratégie rozvoja tohto webu chceme osloviť učiteľov dejepisu, aby v rámci vyučovania viedli študentov k poznávaniu regionálnej histórie. Praktickým výsledkom by mohli byť študentské projekty, ktoré by sa pravidelne uverejňovali na tomto webe. Študenti a učitelia by tak prispeli k masívnemu budovaniu databázy informácii o histórii svojho regiónu. Študentské práce budú redakčne upravené našimi editormi. Dnešný príspevok prináša pohľad na život v obci Ľubiša počas prvej svetovej vojny.

Barbora Šuhajdová ( Gymnázium armádneho generála L. Svobodu, Humenné)

Úryvok z obecnej kroniky obce Ľubiša, v okrese Humenné. Úryvok je venovaný obdobiu prvej svetovej vojny. Úryvok svedčí o tom, že kronika bola písaná dlho po prvej svetovej  vojne  a utor nepatril medzi znalcov tohto obdobia v regióne. V úryvku sa nachádzajú aj vyslovene nepravdivé informácie o pobyte ruských vojsk v Ľubiši počas zimy 1914-1915.  Napriek tomu je tento úryvok zaujímavý, najmä kvôli údajom o mužoch z Ľubiše, ktorí narukovali do vojny.

Relatívne pokojný život Ľubiše im narušila 1. svetová vojna doposiaľ najhoršia v dejinách ľudstva, ktorá sa začala 28. júla 1914. Útrapy tohto vojnového konfliktu pocítili nielen ľubišskí muži, ktorí boli odvedení do rakúsko – uhorskej armády, ale i celá obec. V prvom slede narukovali Jozef Kontuľ, Štefan Krídla, Jozef Greš, Štefan Šimurda.., boli nasadení priamo na front, do prvej línie do bojov pri meste Przemysle proti dobre vyzbrojenej ruskej armáde. Rakúsko-uhorskí vojaci na nich nestačili a ustupovali, takže ruská armáda vedená generálmi A. Brusilovom a L. Kornilovom prešli cez Karpaty, cez Dukelský a Lupkovský priesmyk. Obsadila všetky  dediny, ktoré jej stáli v ceste a dostali sa až do Humenného. Teda ruskí vojaci boli aj v Ľubiši. Boli ubytovaní v rodinných domoch. Boli tu cez zimné mesiace 1914-1915. Bola to záťaž pre chudobných Ľubišanov, lebo sa museli s nimi deliť s úrodou čo vyprodukovali v roku 1914 aj s iným potravinami. Ruská armáda definitívne ustúpila z okupovaného územia v apríli 1915. Odchod ruských vojakov privítali s nadšením, ale dlho sa netešili, lebo ich postihla ešte hroznejšia a smutná udalosť a to rozhodnutie vedenia uhorsko-rakúskeho štátu povolať do armády mužov od 18 rokov až do 50 rokov. Tak v druhom slede odišli aj z Ľubiše v apríli 1915 všetci  muži, ktorí spĺňali zdravotné požiadavky. Deň odchodu bol veľmi smutný, plní žiaľu a nárekov. Ženy a matky vyprevádzali do armády mužov, bratov a synov s plačom a modlitbami vo viere a nádeji, že sa čoskoro vrátia. Niektorí išli do prvých línií priamo na front, niektorí ako vojaci tylových jednotiek. V dedine zostali iba starci a ženy, nevládali obrábať polia, a tak výnosy klesali.
Nesmierne dramatický bol osud narukovaných lubišských mužov. Časť z nich sa už počas ruskej ofenzívy v Haliči dostala do zajatia. Odviezli ich do Ruska, kde ich zadelili do rôznych zajateckých táborov. Len poniektorým sa podarilo vrátiť domov pred skončením vojny. Najhoršie z Ľubišanov dopadli Štefan Šimurda, ktorému odtrhlo nohu a Jozef Kontuľ, ktorý sa zo zajateckého tábora z Jakaterinoslavu vrátil až v roku 1920. Hrozná vojna sa skončila 30. septembra 1918. Do Vianoc sa vrátili domov. Niektorí nevideli svoje rodiny štyri roky. Bola to veľká radosť a srdečné zvítanie. Za skromne prestretý vianočný stôl zasadli kompletné rodiny.
Rakúsko uhorská monarchia utrpela vo vojne porážku a rozpadla sa.

Zdroj:

Kronika obce Ľubiša.