V rámci popularizácie regionálnych dejín sme sa rozhodli dať priestor na našom webe príspevkom, ktoré vypracovali študenti stredných škôl  počas vyučovania dejepisu.  Je veľmi dôležité priviesť študentov k regionálnej histórii, aby si formovali vzťah k vlastnému regiónu. V duchu stratégie  rozvoja tohto webu chceme osloviť učiteľov dejepisu, aby v rámci vyučovania viedli študentov k poznávaniu regionálnej histórie.  Praktickým výsledkom by mohli byť študentské projekty, ktoré by sa pravidelne uverejňovali na tomto webe.  Študenti  a učitelia by tak prispeli k masívnemu budovaniu databázy informácii o histórii svojho regiónu.  Študentské práce budú redakčne upravené našimi editormi. Dnešný príspevok prináša úryvok z kroniky z obdobia prvej svetovej vojny v Humennom.

Klaudia Ivancová (Gymnázium arm. gen. L. Svobodu Humenné)

Tam, kde Laborec stretáva Cirochu stojí oddávna druhé najväčšie mesto historického Zemplína – Humenné. Nachádza sa kdesi uprostred Európy, medzi Košicami a Prešovom. Rieka Laborec a karpatské vrchy určili osud mestu a jeho okoliu. Pre výhodnú polohu a príjemnú, vrchmi chránenú klímu bolo mesto pomaly osídľované. K intenzívnemu a organizovanému osídľovaniu okolia mesta dochádza až v polovici 13. storočia po tatárskych nájazdoch. Prvá písomná zmienka o Humennom je z roku 1317. Dejiny mesta sú úzko späté s významnou šľachtickou rodinou Drugethovcov z Talianska, ktorá prišla do Uhorska začiatkom 14. storočia v sprievode kráľa Karola Róberta z Anjou. V roku 1684 vymiera rod Drugethovcov a v Humennom sa objavujú noví zemepáni, grófske rody Csákyovcov a Wandernátovcov. Uvoľnenie poddanských povinností a reformy za vlády Márie Terézie umožnili aj v Humennom prudký rozvoj remesiel. V 19. storočí sa v Humennom objavujú Andrássyovci, pochádzajúci zo Sedmohradska. Sprevádza ich hospodárske oživenie a stavebný rozvoj mesta. 20. storočie sa ohlasuje aj spoločenským oživením. Humenné bolo známe chýrnymi trhmi a jarmokmi. Sľubný, aj keď nesmelý rozvoj zastavila 1. svetová vojna. V úryvku z kroniky sa dozvieme ako sa Humenné menilo na bojisko, ľudia umierali hladom, smädom a na rôzne choroby.

Už v prvých mesiacoch svetovej vojny stalo sa Humenné dôležitým ohniskom krvavých bojov. Vlaky dopravujúce státisíce vojakov boli tesne uzavretou reťazou, uberajúcou sa na ruský front. V Humennom bolo počuť dunenie diel, ktoré sa približovali. Veľkou porážkou rakúsko – uhorskej armády nastal ústup spojeneckých vojsk. V septembri roku 1914 bolo Humenné zamorené ustupujúcim vojskom, ktoré prinieslo so sebou rôzne nákazlivé choroby, medzi nimi aj cholerovú epidémiu, ktorá si vyžiadala mnoho obetí nielen z radu vojakov, ale i občianstva. Školy boli premenené v poľné lazarety, ale ani takto nestačili na prijatie veľkého počtu nemocných. Nemocní vojaci ležali pod šírym nebom, na dvoroch a umierali bez dostatočného lekárskeho ošetrenia, a boli väčšinou pochovaní v spoločných hroboch. Tieto hroby, smutné dokumenty na zúriacu vojnu sú zriadené čiastočne na vojenskom cintoríne na stráni Klavárie, jednak na zarastlých strániach vrchu Sokola. Po veľkom ústupe rakúsko – uhorských vojakov dňa 22. novembra 1914, obsadili ruské vojská mesto Humenné a rakúsko – uhorské vojsko zriadilo svoje opevnenia na kopcoch okolo Humenného. Mestské obyvateľstvo prchalo pred smrtonosnou vojnou k nížine maďarskej. Mnohí sa dostali z Humenného iba v poslednej chvíli, zanechajúc všetok svoj majetok napospas zúriacej válečnej nešetrnosti. Tí, ktorí ostali v Humennom boli vojskom ztýraní a niektorí z nich aj svojim zraneniam podľahli.
Popis válečných operácií.
Dňa 26. novembra 1914 rakúsko – uhorské vojsko zdolalo nápor ruskej armády, takže Rusovia boli nútení ustúpiť smerom k Poľsku. Počas ruského obleženia a zúriacich bojov bolo mesto Humenné vyložené a v svojom sľubnom vývoji hatené. Bola vypálená najmä pravá strana Hlavnej ( teraz Masarykovej)  ulice od rohu Kostolnej ulice od rohu Hlavnej ulice, ďalej niekoľko domov na ľavej časti Hlavnej ulice a na Kováčskej ulici. Po návrate obyvateľstva do Humenného, mesto skytalo žalostného vzhľadu. Dymiace sa pozostatky stavané, od ťažkých kanónov rozryté ulice, ranami z pušiek a z kanónov poškodené domy, odhodené zbrane a iné vojenské výzbroje po uliciach, zranení vojaci a ruskí zajatci, to všetko svedčilo o tom, že mesto prežilo kruté chvíle. Normálne pomery nastali len sťažka. V Humennom boli zriadené dva zajatecké tábory, jeden naproti nádražiu, druhý na nežných zahumenkách pri pešinke ku kúpalisku na Laborci. V týchto táboroch žili ruskí a pozdejšie aj talianski zajatci. Zajatci boli úslužní a pokiaľ sa stýkali s domácim obyvateľstvom, nebolo mnoho ponosov na ich jednanie. Chodili k roľníkom na poľné práce, avšak väčšinou sa zaoberali vyrezávaním rôznych hračiek, palíc, fajok a podobných vecí z dreva, ktoré po domoch odpredávali, alebo vymieňali za chlieb a iné potraviny, ktorých mali v zajateckých táboroch nedostatok. Domáce obyvateľstvo počas postrádalo riadnych potravín, šatstva a iných potrieb. Rekviračné komisie dosť často navštevovali domácnosti a všetko čo bolo možné zrekvirovali. Múky, cukru, petroleja, tabaku, vôbec nebolo. Boli zavedené poukážky na tieto potraviny podľa počtu rodinných príšlušníkov, väčšinou však ani na tieto poukážky nebolo možné dostať ničoho. Chlieb sa piekol namiesto z pšeničnej z kukuričnej múky, bielej múky vôbec nebolo, ani bieleho pečiva, namiesto bieleho cukru sa dostávalo len žltého surového kryštalového cukru atp.
Pochodujúcim vojskom bolo mesto počas celej svetovej vojny zamorené rôznymi epidemickými nemocami, ktorým podľahlo mnoho osôb, najmä deti, trpiace podvýživou a nedostatkom hodnotných liečiv. Súkna a plátno sa taktiež nedalo kúpiť. Podrážky obuvi si ľudia pobíjali klincami, ba aj veľkými železnými kúskami, aby nepodliehali tak rýchlemu upotrebeniu. Namiesto vlnených súken sa dalo nakúpiť len súkno z preparovaného papieru, namiesto podrážok z kože, podrážky z papierovej lepenky a v lete chodili deti výlučne boso, alebo v drevených papučiach. Takto prežívalo mesto 4 dlhé roky svetovej vojny. Ženy bez mužov, rodiny bez svojich živiteľov, deti bez otcov, pole neobrábané, poludnia bez obedov a noci bez spánku v starostiach o zajtrajšok.
V svetových udalostiach v rokoch 1917 a 1918 nebolo obyvateľstvo vôbec informované. Časopisy prinášali len správy o víťazstvách spolkových vojsk, veľká ruská revolúcia bola premlčaná a ku koncu vojny ani dopisy zo zajateckých táborov a z fronty nedochádzali doma ostalým rodinám. Tým radostnejšie bolo prekvapenie obyvateľstva, keď sa dňa 1. novembra 1918 dozvedelo o skončení vojny a o štátnom prevrate, ktorý znamená koniec veľkej panskej Rakúsko – Uhorskej monarchie a koliebkou slobodného Československého štátu, podľa túžby našich dávnych predkov.

Zdroj:

Kronika mesta Humenné
Uverejnené so súhlasom zamestnankyne Archívu v Humennom