V rámci popularizácie regionálnych dejín sme sa rozhodli dať priestor na našom webe príspevkom, ktoré vypracovali študenti stredných škôl  počas vyučovania dejepisu.  Je veľmi dôležité priviesť študentov k regionálnej histórii, aby si formovali vzťah k vlastnému regiónu. V duchu stratégie  rozvoja tohto webu chceme osloviť učiteľov dejepisu, aby v rámci vyučovania viedli študentov k poznávaniu regionálnej histórie.  Praktickým výsledkom by mohli byť študentské projekty, ktoré by sa pravidelne uverejňovali na tomto webe.  Študenti  a učitelia by tak prispeli k masívnemu budovaniu databázy informácii o histórii svojho regiónu.  Študentské práce budú redakčne upravené našimi editormi. Dnešný príspevok prináša úryvok z medzilaboreckej kroniky  a rozpráva o problematike holokaustu.

Martina Kocurišinová (Gymnázium arm. gen. L. Svobodu Humenné)

Medzilaborce ležia v severovýchodnej časti východného Slovenska, na sútoku Laborca a Vydraňky, v malebnej prírode Laboreckej vrchoviny pod hrebeňom Nízkych Beskýd. Najstaršia písomná zmienka o meste sa zachovala z roku 1543, keď patrilo šľachtickému rodu Drugethovcov. Železnica, uvedená do prevádzky v roku 1874, spojila tento región s hospodárskymi a kultúrnymi centrami Uhorska. V tomto článku je úryvok z kroniky, ktorý sa týka deportácie všetkých židov z Medzilaboriec do pracovného tábora Osvienčim v druhej svetovej vojne.

 

V porovnaní s židovstvom v západnej Európe židovská komunita na našom území podľa jej ekonomicko- sociálnej štruktúry si udržala do značnej miery dedinský charakter. Bola pomerne chudobná na kultúrne a duchovné zdroje. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1930 sa k židovskej národnosti hlásilo 1179 osôb, čo predstavovalo 8,11% okresu. K najmajetnejším v našom meste patrili židia: Diller- obchodník s drevom a dreveným uhlím, Schinfeld- obchodník so stavebným materiálom, Mendlovič a Reich- obchodníci. Teichman, Galet, Gros a iní. I ostatné výhodné povolania vykonávali židia ako advokátstvo, lekárstvo, lekárnictvo a samozrejme i peňažníctvo.
Ortodoxní Židia a neologovia mali v meste dve osobité murované synagogy a tri drevené. Židovských rodín v centre mesta bolo toľko, ako povedal zriadenec a kronikár mesta Michal Pišo, že „Rusíni bývajú na jeho okraji a na hlavnej ulici Židia“. Úradne sa písal názov mesta Medzilaborce. Židia majú päť synagog a my len jednu cirkev. Ich dve-tri rodiny majú rabína. Sú tak medzi sebou rozvadené, že sa v jednej synagoge ani modliť nevedia ako my v jednom kostole-cirkvi. Roky sem prichádzal rabín z Mukačeva a Bratislavy, ale donútiť ich k tomu, aby sa modlili v jednej synagoge sa im nepodarilo. I školu ortodoxní židia mali len pre svoje deti. Jablko náboženského sváru medzi nimi pramenilo v zaslepenom bohatnutí, chamtivosti.“
Michal Pišo čo veštil aj prorokoval zvyčajne aj sa udialo: „ Židia Bohom potrestaní budú. Stihne ich taká pohroma, ktorú málo židov prežije, veľmi málo.“
Prorocké slová Michala Pisu nenechali na seba dlho čakať. Vychádzajúc zo starých antisemitických tradícií a podliehajúc tlaku hitlerovského Nemecka i domácim fašistom prijala slovenská vláda i snem rad diskriminačných opatrení a zákonov. Vyhlásenie autonómie Slovenska predstavitelia HSĽS v Žiline 6. októbra 1939 naznačovalo už čiastočne smer, akým sa nová slovenská vláda chce uberať. Boli to protižidovské tendencie od samého počiatku. Na prelome roku 1938 až 1939 sa začali protižidovské perzekúcie.
Zo začiatku snaha vládnucich kruhov „ zbaviť sa Židov“ dobrovoľnou emigráciou neuspela. Okrem toho sa zdá, že mnohí tunajší Židia vrokoch 1938 až 1940 čiastočne podcenili vzrastajúce nebezpečenstvo antisemitickej politiky a vysťahovať sa nechceli. Akosi nebrali vážne, aký osud ich čaká, že mali dostatok informácií o Hitlerových opatreniach proti Židom v nemecku, vytvorením pracovných táborov pre nich. Poniektorí medzilaborskí Židia dávali prednosť záchrane svojich životov v okolitých lesoch budovaním bunkrov, uzatváraním zmluv s roľníkmi, ochotnými ich zásobovať potravinami (Výrava a Varechovce), kde pôsobili partizánske jednotky, ktoré by ich chránili pred deportáciou.
Väčšina Židov z Medzilaboriec žiaľ túto možnosť nevyužila, vzácnejši im bol dom, obchod, ako vlastný život a život ich rodín. Kvôli domom a obchodom ostatní ostali v meste až do dňa ich neľudskej deportácie do Osvienčima. Postupne všetky oblasti verejného i súkromného života židovských občanov boli tzv.„ židovským kódexom“ obmedzené. Účinnosť 270 paragrafov kódexu znamenala pre nich odobratie všetkkých politických i občianskych práv, pozbavenie majetku, bankových kont, prepustenie zo všetkých štátnych i súkromných služieb, pohyb na verejnosti zákazom návštevy kina, reštaurácie, trhov. Ich deti nesmeli chodiť do iných škôl ako základných a všetci Židia museli nosiť žlté hviezdy.
Po porade 11.11. 1941 všetkých štátnych a politických inštitúcií v Prešove začali sa realizovať opatrenia slovenskej vlády i na východnom Slovensku. Občania Židovského pôvodu boli násilím sústreďovaní do pracovných táborov na niekoľkých miestach na Slovensku. Židia z okresu Medzilaborce boli sústredení do pracovného táboru pri Humennom.
V prvom slovenskom „pracovnom“ transporte boli mladé ženy a dievčatá vo veku 16 do 30 rokov z východného Slovenska, zo Šarišskej a Zemplínskej župy. Pre každú prišiel žandár a odviedol ju  na žandársku stanicu, kde ich zhromažďovali. Odtiaľ ich cez Humenné doviezli večer 20. marca 1942 do Popradu do bývalých vojenských kasární. Tam museli odovzdať veci zo zlata, zaobchádzali z nimi slušne (aby nevzbudili u nich akékoľvek podozrenie). Večer pred odchodom v noci z 25. marca na 26.marca  im bolo povedané, že idú pracovať do tovární v Nemecku.

Keď sa budú slušne chovať že sa im dobre povedie. Odchádzali v 25 nákladných vagónoch, v každom po štyridsať osôb cez Žilinu, Čadcu a poľskú pohraničnú železničnú stanicu Zwardoň, kde ich prevzali nemecké stráže, do Osvienčima. Ako neskôr vyšlo na javo, tam ich obrali o 50 kg zavazadla, ktoré mohli zobrať so sebou, vyzliekli do naha, ostrihali do hola a obliekli do koncentračných odevov.
Podobný osud stihol i ďalších šesť tzv.“ pracovných“ transportov, ktoré odišli do 2.4.1942. I u nich sa mal vyvolať dojem že Židia skutočne odchádzajú pracovať do Ríše. Slovenská vláda platila hitlerovskému Nemecku za každého Žida 500 korún. V obciach, kde neostal žiaden židovský občan sa mali vyvesiť zástavy. Vyvrcholením protižidovského zákonodárstva bol svojím obsahom zákon č. 68/1942 z 15.mája o vysťahovaní Židov, ktorý ich zbavili štátneho občianstva. Posledný transport so Židmi do Osvienčima prišiel 21.10.1942. Slovenská vláda sa rozhodla začiatkom roku 1944 obnoviť deportácie zvyškov slovenského židovstva a nariadila zrušiť čo najviac „výnimiek“ , ktoré doposiaľ platili. K obnoveniu deportácií došlo na jeseň 1944, po obsadení slovenska nacistickými vojskami, ktoré sa podieľali na ich organizovaní za príležitostnej asistencie príslušníkov pohotovostných jednotiek Hlinkovej gardy. Židovský kódex Nemci zrušili v plnom rozsahu a začala sa deportácia do koncentračného tábora znova.
Do Medzilaboriec prišla vari čata esesmanov s autami. Bitnerka so synom a hitlerovcom Jozefom Folkom, horliví členovia Deutsch partei, ich vodili od jedného židovského domu k druhému, z ktorých odvádzali kompletné rodiny na zhromaždište do priestoru meštianskej školy a pred synagogy. Okresný náčelník K. Reihárt, okr. náčelník HGP. Zvolenský a notár A. Zábredský vyjednávali s veliteľom esesmanov a Jozeom Folkom o ponechaní staviteľa Schinfelda na dokončenie rozostavaných stavieb a Mendloviča na dostavbu hasičského domu a Reichla, stavbivedúceho chodníkov od mostu smerom k železničnej stanici.
Predseda DPF. Schönvizner sa postaral o prípravu obilných vagónov pre deportovaných Židov. Okná na nich museli byť zabezpečené ostnatým drôtom. Esesmani viedli Židov na železničnú rampu v trojstupe. Išli pokorne, žiaden z nich neplakal, ba ani deti. Boli odovzdaní na tušenú smrť. Dali prednosť mamónu- chamtivosti a zato ich stihol taký krutý trest.
Zo Židovských rodín Dillerovci boli v Medzilaborciach najbohatší drevoobchodníci, ale životy si cenili viac, ako vilu a prosperitu obchodu. Dillerovi robotníci zhotovili drevenú priestornú klec, ktorú v noci umiestnili do vagóna. Diller do nej nanosil jedlo, pitnú vodu a vedrá na telesnú potrebu. V noci sa do nej aj s rodinou nasťahoval a robotníci za dobrý bakšiš klec zasypali dreveným uhlím, cez ktoré sa dostalo dostatok kyslíka na prežitie. Colníci potvrdili (tiež nie zadarmo) že vagón je naplnený dreveným uhlím a takýmto spôsobom sa Diller s rodinou dostal do Švajčiarska. Zabezpečil sa už vopred tým, že uhlie, ktoré posielal jednej firme peniaze  neinkasoval a tá sa o neho postarala.
Skoro celá Európska vrstva Židov bola v priebehu druhej svetovej vojny vyhubená nevídanou krutosťou.

Zdroj: Kronika mesta Medzilaborce
uverejnené s láskavým súhlasom samosprávy mesta
Klúčové slová: druhá svetová vojna, deportácia židov z Medzilaboriec, Osvienčim