V júli 1914 titulky novín vychádzajúcich v Rakúsko-Uhorsku odrážali dramatický vývoj na medzinárodnej scéne v Európe, ktorý neveštil nič dobrého.  V oboch hlavných mestách ako aj vo všetkých kútoch monarchie  čitatelia každý deň s napätím sledovali vyostrovanie krízy, ktorú spôsobilo zavraždenie následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda a jeho manželky v Sarajeve. Výnimkou neboli ani obyvatelia Svidníka a Stropkova, dvoch provinčných mestečiek  v hornom Uhorsku, ktorí sa o vypuknutí vojny dozvedeli z prvých stránok novín.  Následne tieto správy prenikli do okolitých obcí Šarišskej župy  a svoje úradné potvrdenie našli v mobilizačných vyhláškach, ktoré boli vyvesované a ohlasované vo všetkých mestách a dedinách monarchie.  Väčšina mužov z územia súčasného svidníckeho a stropkovského okresu bola  povolávaná do dvoch peších plukov, ktorých  doplňovacie obvody sa nachádzali v tejto oblasti. Jednalo sa o 67. cisársky a kráľovský peší pluk s veliteľstvom v Prešove a 9. kráľovský honvédsky peší pluk s veliteľstvom v Košiciach. Niektorí muži boli povolávaní aj do delostreleckých a jazdeckých jednotiek podliehajúcich košickému VI. armádnemu zboru.

Počas prvých týždňov vojny Svidník ani Stropkov nemali príliš veľký vojenský význam, pretože sa  nachádzali mimo hlavných železničných komunikácií vedúcich z vnútrozemia Rakúsko-Uhorska na front v Haliči.  To sa však zmenilo už konci septembra 1914,  keď sa rakúsko-uhorské vojská po porážke v haličskej operácii po prvý krát stiahli do Karpát. Na  doplnenie oslabených jednotiek a prísun zásob sa začali vo väčšej miere využívať cestné komunikácie, pričom Svidník a Stropkov ležali na jednej z najdôležitejších. Jednalo sa o cestu, ktorá viedla cez Dukliansky priesmyk a spájala Halič s Uhorskom. Zálohy tvorené zmobilizovanými záložníkmi boli vykladané z vlakov na železničných staniciach v Bardejove, Čemernom a Humennom a peším pochodom sa presúvali k Duklianskemu priesmyku.  Taktiež zásoby munície, výstroje a proviantu boli na konských povozoch transportované po cestných komunikáciách vedúcich cez Svidník a Stropkov na severnú stranu Karpát.

Na začiatku októbra 1914 po prisunutí posíl a doplnení zásob prešli rakúsko-uhorské vojská do protiútoku a získali naspäť kontrolu nad časťou Haliče až po líniu rieky San. Avšak už začiatkom novembra 1914 zahájili ruské vojská svoju hlavnú ofenzívu namierenú na Krakow a nemecké Sliezsko a vojská habsburskej monarchie boli už po druhý krát prinútené stiahnuť sa do Karpát. Do oblasti Duklianskeho priesmyku ustupoval rakúsko-uhorský III. armádny zbor generála pechoty Emila Colerusa, ktorý podliehal 3. armáde generála pechoty Svetozara Boroeviča. Za nimi postupovali jednotky ruského XII. armádneho zboru generálporučíka Leonida Vilhelmoviča Leša, ktorý podliehal 8. armáde generála jazdectva Alexeja Alexejeviča Brusilova.

V dňoch 28. – 29.11.1914 jednotky ruského XII. armádneho zboru dobili Dukelský priesmyk a prekročili Karpaty.  Po strate tejto kľúčovej pozície jednotky rakúsko-uhorského III. armádneho zboru zahájili ústup smerom na juh. Veliteľ 3. armády generál pechoty S.Boroevič sa rozhodol obetovať územie s cieľom získať čas na redislokáciu svojich jednotiek. Po dôležitom víťazstve pri Humennom a Snine (27. – 28.11.1914) presúval sily z tohto pravého krídla svojej armády  na jej ľavé krídlo do priestoru Bardejova. Z tohto dôvodu ustupoval ruskému tlaku v strede svojej zostavy a III. armádny zbor 30. novembra 1914 opustil Svidník a stiahol sa ku Giraltovciam.  Útočiacim ruským jednotkám kládli odpor iba rakúsko-uhorské zadné voje, ktorých cieľom bolo spomaľovať  tempo ruského postupu a získavať životne dôležitý čas.  Charakter týchto manévrovacích bojov približuje  dobové hlásenie štábu ruského 11. streleckého pluku. (Mierová dislokácia pluku v meste Žmerinka, Podoľská gubernia – súčasná Ukrajina. Na prelome novembra a decembra 1914 bol 11. strelecký pluk 3. streleckej brigády podriadený XII. armádnemu zboru 8.armády):

„16. november 1914. (29.11. podľa súčasného gregoriánskeho kalendára). Po dobití obce Vyšný Komárnik je náš pluk vysunutý dopredu ako predvoj celej brigády. Od prieskumníkov dostávame hlásenie, že protivník ustúpil k obci Krajná Poľana a zakopal sa na výšinách južne od tejto dediny.  Štáb pluku nariadil I. práporu rozvinúť sa do bojovej zostavy a nadviazať bojový kontakt s nepriateľom.   Veliteľ I. práporu podplukovník Zagorskyj vyslal 4. rotu na výšinu „Obšár“ a 2. rotu do obce Krajná Bystrá. Vojaci 1. a 3. roty vystúpili na výšinu západne od obce Nižný  Komárnik a spustili sa do Krajnej Poľany, kde sa dostali pod nepriateľskú paľbu. Predsunuté hliadky protivníka sa nachádzali v budove píly a v tých domoch, ktoré neboli spálené. Po krátkej prestrelke sa protivníkove hliadky stiahli do zákopov na výšinách južne od tejto obce.

17. november 1914.(30.11.) Na svitaní naši prieskumníci zistili, že protivník opustil svoje pozície. Následne sledovali jeho pohyb a hlásili, že nepriateľ sa presúva na juh a počas ústupu spaľuje dediny popri ceste. Videli sme požiare v obci Hunkovce. Večer sa náš pluk priblížil k obci Ladomírová, odkiaľ sa ozýval hluk boja. Pred nami do tejto dediny prenikli vojaci susedného 73. pešieho „Krymského“ pluku, ktorý odtiaľ vytlačili protivníkov zadný voj. Po zotmení sme ako predvoj našej brigády dorazili do horiaceho Svidníka“.

V tesnom závese za pechotou postupovalo delostrelectvo, ktoré malo za úlohu poskytnúť palebnú podporu v prípade, žeby rakúsko-uhorské zadné voje kládli silný odpor a zabrzdili ruský postup. Ľavým susedom 3. streleckej brigády bola 19. pešia divízia, v rámci ktorej pôsobila aj 19. delostrelecká brigáda. (Mierová dislokácia brigády v meste Vinnica, Podoľská gubernia – súčasná Ukrajina. Na prelome novembra a decembra 1914 bola 19. delostrelecká brigáda 19. pešej divízie podriadená XII. armádnemu zboru 8.armády). Dôstojníci tejto brigády bezprostredne po skončení bojov zostavili hlásenie, z ktorého pochádzajú nasledujúce úryvky:

„Dňa 16. novembra (29.11)  bol  I. oddiel našej brigády pričlenený k 73. pešiemu „Krymskému“ pluku a spolu s ním začal presun z Tylawy cez Barwinek do Svidníka. Tam dorazili 18. novembra (1.12) a pripojili sa k ostatným útvarom 19. divízie.  V obci Lipowiec bola dislokovaná 4. batéria spolu s dvoma prápormi  76. pešieho „Kubáňskeho“ pluku. Ďalšie dva prápory tohto pluku spolu s 5. a 6. batériou sa pod velením podplukovníka Karabanova presunuli 17. novembra (30.11) z obce Lipowiec do obce Bodružaľ a odtiaľ 18. novembra (1.12) prešli do mesta Svidník.  V ten istý deň bola 2. batéria pripojená k 74. pešiemu „Stavropoľskému“ pluku a presunula sa do obce Rakovčík. Na nocľah sa však vrátila do Svidníka a na druhý deň 19. novembra (2.12) sa vydala k obci Šarišský Štiavnik, kde zaujala palebné pozície. V tomto priestore zotrvala až do 26. novembra (9.12) a ostreľovala nepriateľské zákopy na výšinách južne od Šarišského Štiavnika. Samostatne pôsobila aj 4. batéria, ktorá sa 19. novembra (2.12) dorazila do obce Bodružaľ, 20. novembra (3.12) prešla do obce Havaj a 24. novembra (7.12) sa presunula do Svidníka“.

Veľmi podobným spôsobom sa vyvíjala aj situácia v okolí Bardejova, ktorý rakúsko-uhorské zadné voje vyprázdnili po krátkom boji 2. decembra 1914.  Jednotky IX. armádneho zboru generálporučíka Rudolfa Králička sa sústredili južne od mesta v priestore Vaniškovce – Raslavice – Abrahámovce a čakali na ukončenie redislokácie síl rakúsko-uhorskej 3. armády.  Generálovi pechoty S. Boroevičovi sa vďaka rozvinutej železničnej sieti na východe súčasného Slovenska podarilo uskutočniť jeho zámer a rýchlo presunúť  väčšiu časť síl z pravého krídla svojej armády z priestoru Humenné a Snina na ľavé krídlo do priestoru južne a juhozápadne od Bardejova.  Ruská 8. armáda pri útoku cez Karpaty nemala k dispozícii železnice a jej postup bol preto výrazne pomalší ako manévre rakúsko-uhorských jednotiek.  Situáciu komplikovalo aj zložité zásobovanie realizované pomalými konskými povozmi po ťažko zjazdných cestných komunikáciách vedúcich cez karpatské priesmyky. Tieto faktory spôsobili vyčerpanie ruského ofenzívneho potenciálu a jednotky generála jazdectva A.A.Brusilova už neboli schopné preniknúť ďalej na juh do Východoslovenskej nížiny. Na obnovenie postupu potrebovali čerstvé zálohy a prísun zásob, avšak tie na prelome novembra a decembra 1914 smerovali na hlavný úsek frontu ku Krakovu. Z priestoru Stropkova a Svidníka ruské jednotky ustúpili už 10. decembra 1914 a stiahli sa na severnú stranu Karpát.

Zdroje:

Ruský štátny vojensko-historický archív (RGVIA, Moskva): Fond 2497, Inventár 2, Fascikel 34 (Reľaciji podčinenych  častej 3. strelkovoj brigady s 21.  senťabrja  1914 goda po  26. maja 1915 goda  (4.10.1914 – 8.6.1915), listy 25 – 29

Ruský štátny vojensko-historický archív (RGVIA, Moskva): Fond 2349, Inventár 1, Fascikel 90 (Donesenija častej 19. pechotnoj diviziji o bojevych dejstvijach s 27. ijuľa po 31. dekabrja 1914 goda (10.8.1914 – 13.1.1915), listy 126 – 131