Na prelome novembra a decembra 1914  malo najvyššie ruské velenie za cieľ postúpiť cez Krakov do nemeckého Sliezska, takže prienik cez Karpaty do Uhorska nebol prioritou. Hlavné sily ruského Juhozápadného frontu generála delostrelectva Nikolaja Iudoviča Ivanova však uviazli v ťažkých bojoch v okolí Krakova a ich ofenzíva bola zastavená.  Generál jazdectva A.A.Brusilov dostal rozkaz stiahnuť svoju 8. armádu z južnej strany Karpát, časťou síl udržať priesmyky a väčšinu jednotiek vyslať na pomoc na severnú stranu Karpát. Na začiatku decembra 1914 tak začali preteky s časom pri ktorých sa ruské aj rakúsko-uhorské velenie pokúšali sústrediť  pod Krakovom čo najväčšie sily. Rakúsko-uhorská 3. armáda generála pechoty S.Boroeviča prvý decembrový týždeň ukončila svoju redislokáciu a prešla do protiútoku.  Vojnová karta sa obrátila a tentoraz to boli ruské zadné voje, ktoré sa snažili spomaliť rakúsko-uhorský postup a získavať čas pre sťahovanie svojich hlavných síl na severnú stranu Karpát.

Ruskej 8. armáde generála jazdectva A.A.Brusilova sa nepodarilo udržať karpatské priesmyky  a rakúsko-uhorské vojská prenikli na severnú stranu Karpát. Tam ohrozili ľavé krídlo a tyl ruských vojsk bojujúcich pod Krakovom, ktoré boli preto nútené  ustúpiť na líniu rieky Dunajec. Protiútok  3. armády generála pechoty S.Boroeviča tak vo veľkej miere prispel k celkovému rakúsko-uhorskému víťazstvu v lapanowsko-limanovskej operácii, ktorá  predstavovala rozhodujúci strategický úspech habsburskej monarchie v začiatočnej fáze vojny. Memoárová aj odborná literatúra medzivojnového obdobia sa jednoznačne zhodovala v tom, že význam odrazenia hlavnej ruskej ofenzívy pri Krakove bol plne porovnateľný s významom odrazenia hlavnej  nemeckej ofenzívy na Marne. Rakúsko-Uhorsko vlastnými silami dokázalo v decembri 1914 odvrátiť hrozbu svojej vojnovej porážky a stabilizovalo líniu frontu od centrálneho Poľska po hranicu s Rumunskom.

Boje na severovýchode dnešnej Slovenskej republiky predstavovali dôležitú súčasť tejto operácie, ktorá rozhodla o výsledku celého ťaženia na Východnom fronte v roku 1914.  Malý kamienok do mozaiky vojnových udalostí nám prináša interview, ktoré spravil rakúsko-uhorský vojnový korešpondent L.Pilisi s bardejovským primátorom E.Feketem.  Rozhovor bol publikovaný 15. decembra 1914, iba týždeň potom, ako rakúsko-uhorské vojská  vytlačili protivníka z mesta, takže z textu na nás dýcha autentická atmosféra vtedajšej doby:

„Stojím pred bardejovským úzkym dvojpodlažným domom, na hornom poschodí ktorého žije tunajší primátor. Už na mňa čaká v spoločnosti štátneho úradníka, ktorý je poverený spoluprácou s armádou. Vo dverách ma víta usmievavá staršia dáma, ktorá sa predstaví ako matka primátora a pozýva ma ďalej.  Vstupujem do bytu v ktorom ma hneď zaujme obraz bozkávajúceho sa Amora visiaci na stene. Vzduch je presýtený príjemnou vôňou levandulového parfumu. Úradný poverenec ma zoznamuje s primátorom, štíhlym a energickým pánom v okuliaroch. Pôsobí inteligentne a v jeho výzore badať silu a odhodlanie. Jedným slovom príjemný a skromný človek.  Prosím ho, aby mi porozprával  o vojnových udalostiach v Bardejove. Primátor podíde k písaciemu stolu a s kalendárom v ruke sa posadí pri mne. Začínam zapisovať jeho slová:

Predpoludním 1. decembra o 11. hodine sa naše mesto ocitlo pod nepriateľskou delostreleckou paľbou.  Naše delostrelecké batérie opätovali paľbu protivníka a bardejovská kotlina sa ocitla v ohnivej  žiare výstrelov a explózií.  Neskôr sa k tomuto pekelnému koncertu pripojila paľba ručných zbraní, ktoré začali hrať svoju krvavú pieseň. Prestrelky delostrelectva a pechoty ustali až po zotmení okolo 18. hodiny. Nasledujúci deň do Bardejova prenikli ruskí vojaci, ktorí zajali niekoľkých našich vojakov a zadržali pár civilistov. Neskôr prehlasovali, že do ich zajatia padli dve tisícky vojakov, ale pravda je taká, že v Bardejove zajali okolo jednej stovky našich vojakov.  Ruské jednotky, ktoré vstúpili do mesta, mali na výložkách  čísla 45, 51 a 130, ktoré označovali ich materský pluk. (Bardejovský primátor E.Fekete mal dobrú vizuálnu pamäť, pretože aj ruské archívne dokumenty potvrdzujú  prítomnosť  45. pešieho „Azovského“ pluku  a 51. pešieho „litovského“ pluku  v meste v decembri 1914).

Po príchode Rusov som sa ukryl a hlavu som mal plnú starostí a obáv, priznám sa že plač som mal na krajíčku. Nakoniec som sa však odhodlal vyhľadať ruského veliteľa mesta. Oznámil som mu, že som bardejovským primátorom a požiadal som ho, aby jeho vojaci sa správali k miestnym obyvateľom slušne a korektne.  Zároveň som sa zaviazal, že  mestský magistrát bude  rešpektovať príkazy a nariadenia ruskej armády. Veliteľ mesta sa mi pozeral do očí a ja som pochopil, že tento rozhovor nemá zmysel, pretože dotyčný nerozumie mojej reči a ja nepoznám jeho jazyk.  Jednoducho sme si neporozumeli.  Preto bol vybraný jeden náš občan, ktorý sa s Rusmi dokázal dohovoriť a bol poverený stykom medzi miestnymi úradmi a okupačným vojskom. Od ruského veliteľa mesta dostal bielo-modro-červenú pásku s písmenami v azbuke, ktorú nosil na ramene.

Za ruskými vojakmi dorazili do Bardejova aj ich štáby.  Dôstojníci boli slušní ľudia. Vypozoroval som, že traja z nich boli podľa uniforiem aj podľa svojho vystupovania vo vyšších hodnostiach, určite to museli byť generáli.  Prvý z nich bol vysoký pán, údajne knieža.  Druhým bol veliteľ sevastopoľskej brigády, ktorý predstavoval typického ruského generála. Bol tlstý s  červenou tvárou, očnými vačkami a prižmúreným pohľadom. Tretím generálom bol veliteľ kozákov. Tento počerný fúzatý dôstojník, ktorý vyzeral  ako keby sa narodil u nás v Uhorsku, slúžil najprv v  cárskej garde a neskôr prešiel do kozáckych vojsk. Aktívne ovládal taliansky, poľsky, nemecky a francúzsky jazyk a trochu rozumel aj po anglicky. V pamäti mi utkvel aj vojenský kňaz, ktorého Rusi nazývali báťuška. Mal čierne dlhé vlasy až po plecia a nápadne sa podobal na nášho básnika Šándora Petőfi.

Hneď na druhý deň po obsadení Bardejova (3.12.1914) vydal ruský veliteľ mesta nariadenie, podľa ktorého museli naši obyvatelia okamžite odovzdať všetky svoje kone a povozy vojenskej okupačnej správe. Ďalej sa všetkým živnostníkom prikazovalo, aby si na svoje podnikanie vyžiadali súhlas od veliteľa mesta a aby svoje obchody mali otvorené až do 20. hodiny. Vstup do obchodov však mali povolení iba ruskí dôstojníci, ale už nie radoví vojaci. Bol vyhlásený prísny zákaz obchodovania s alkoholom a petrolejom, ktoré sa nemohli ani predávať ani nakupovať. Zákaz vychádzania platil od 20. hodiny do svitania. Nariadenie veliteľa mesta malo aj jeden zvláštny bod – primátor bol označený za rukojemníka a Rusi uložili pri mojom dome zásoby munície a trhavín.

Dňa 4. decembra prišiel ku mne domov jeden ruský dôstojník poľského pôvodu, ktorý ma začal prísne vypočúvať. Pokúšal sa zistiť, či mám kontakt s našimi vojskami a dokonca sa ma pýtal, či mám niekde v dome ukrytý telefón s priamou linkou. Nič také som samozrejme nemal, takže mi dal pokoj a odišiel. Nasledujúci deň ruskí ženisti odniesli od môjho domu skladovanú muníciu a trhaviny, takže som si mohol vydýchnuť. Zobrali však so sebou aj môjho jazdeckého koňa, bola to posledná rekvirácia a v celom meste tak neostal ani jeden kôň.  Dňa 6. decembra sa na námestí konal slávnostný nástup ruských jednotiek sprevádzaný vojenskou hudbou. Ako primátor som mal povinnosť sa zúčastniť tejto ceremónie, rovnako aj nasledujúceho slávnostného obedu ruských dôstojníkov. Musel som sa pretvarovať, ale v skutočnosti mi jedlo vôbec nešlo dolu krkom a ešte aj teraz sa divím, že som sa vtedy nezadrhol…

Relatívny pokoj skončil 7. decembra, keď sa ruské jednotky začali pripravovať k ústupu. Radoví vojaci začali s masovým drancovaním a vykradli každý dom a vlúpali sa do každého obchodu. Za obeť im padla taktiež budova mestského magistrátu a všetky kostoly s výnimkou františkánskeho. Toho sa ani nedotkli rovnako ako františkánskeho kláštora. Väčšinu ukradnutých vecí následne rozdali tým sedliakom v okolitých dedinách, ktorí sa vedeli s Rusmi dorozumieť  ich rečou. Nasledujúci deň 8. decembra sa k mestu opäť priblížila línia frontu. Ruské jednotky držali pozície južne a východne od mesta na výšinách od Kľušova až po Bardejovskú Novú Ves.  Naše jednotky postupovali v dvoch smeroch – od  Hertníka na Kľušov a od Rešova na Lukavicu. Silná delostrelecká paľba dunela až do 17. hodiny, ale ani po zotmení nenastal pokoj. Aj v priebehu večera a noci zaznievali delostrelecké salvy, ktoré sa miešali s guľometnou paľbou a streľbou s ručných zbraní. Tento strašný koncert sa slovami nedá ani opísať. Všetci Bardejovčania sa v pivniciach svojich domov chveli od strachu a celú noc ani oka nezažmúrili. Ešte aj dnes mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. K najťažšiemu boju došlo na Kalvárii, kde naši vojaci prenikli do ruských postavení a s nepriateľom sa stretli v zápase na bodáky.  Bojový hurhaj, krik vojakov a strašný nárek ranených a umierajúcich bolo počuť až dole do mesta.  My sme so zamretými srdcami čakali na výsledok boja a horúčkovito premýšľali kto zvíťazí. Vstúpia do Bardejova naši, alebo udržia sa v ňom Rusi?

Nakoniec sa víťazstvo priklonilo na stranu našich vojsk a ráno (9.12.1914) po uliciach mesta už pochodovali rakúsko-uhorskí vojaci. Ruské jednotky sa po ústupe z Bardejova sťahovali severným smerom. Boj za oslobodenie mesta bol ťažší a zúrivejší ako boj pri jeho obsadení. Svedčí o tom aj množstvo strát. Padlých ruských vojakov sme doposiaľ nestihli pochovať.  Na záver nášho rozhovoru  si primátor opäť spomenul na ruského veliteľa mesta, ktorý sa pri ústupe lúčil so slovami: „Do skorého videnia Bardejovčania“. Išlo naozaj o prorocké slová, pretože tento dôstojník následne padol do nášho zajatia a dnes bol s eskortou privezený do mesta.

Zdroj:

Pilisi,  Lajos: A Kárpáti Harcokból. Budapest: Athenaeum, 1915.