V priebehu januára 1915 rakúsko-uhorské velenie prisúvalo posily a v mestách a dedinách nachádzajúcich sa na ceste vedúcej k Duklianskemu priesmyku  sústreďovalo zálohy a vojenský materiál.  Jeho cieľom bolo zahájiť ofenzívu, ktorá by deblokovala obkľúčený fortifikačný komplex Przemysl v Haliči. Rovnako postupovalo aj ruské velenie, ktoré plánovalo Dukliansky priesmyk využiť pre svoju ofenzívu do vnútrozemia Habsburskej monarchie.  Ako prvé prešli 23. januára 1915 do útoku rakúsko-uhorské vojská, ktoré sa pokúšali v ťažkých bojoch a za zložitých klimatických podmienok karpatskej zimy prelomiť ruskú obranu v Duklianskom priesmyku. Jednotky VII. armádneho zboru generál jazdectva Arcikniežaťa Jozefa von Habsburg však nezaznamenali úspech a už 27. januára 1915 museli čeliť ruskej ofenzíve.

Z postavení okolo Duklianskeho priesmyku vyrazili do útoku jednotky ruského XII. armádneho zboru generálporučíka L.V.Leša. V priebehu 28. – 29. januára 1915 prekonali rakúsko-uhorskú obranu a prenikli na južnú stranu Karpát. Svoj hlavný úder smerovali popri hlavnej ceste na Svidník a podporné údery viedli aj po vedľajších komunikáciách. Jeden z týchto ruských podporných úderov bol vedený z Bodružale cez Miroľu a Pstrinú na Staškovce a Makovce. Rakúsko-uhorské velenie do tohto priestoru vyslalo svoju mobilnú zálohu, ktorou bol 7. husársky pluk.  (Husarenregiment Wilhelm II. Deutscher Kaiser und König von Preussen Nr.7. Doplňovací obvod – Budapešť a okolie. Národnostné zloženie pluku v roku 1914: 98% Maďari, 2% ostatné národnosti monarchie. Na prelome januára a februára 1915 bol 7. husársky pluk 1. jazdeckej divízie podriadený VII. armádnemu zboru 3. armády).

V tejto fáze vojny už bola jazda nasadzovaná na bojisku v role pechoty a svoje kone využívala iba na rýchly presun z jedného úseku frontu na druhý, respektíve na presun k ohrozeným úsekom a k miestam nepriateľského prielomu.  Kronika 7. husárskeho pluku prináša autentické svedectvo o bojovom nasadení husárov uprostred karpatských vrchov a zasnežených lesov počas  treskúcich mrazov vrcholiacej zimy:

„28. január 1915. Náš pluk vyrazil na pochod z obce Bukovce a cez Staškovce sa popoludní presunul do obce Miroľa. Tam sme prešli pod velenie generálmajora Ruiza, ktorého bojová skupina mala za úlohu udržať sedlo „Rozdiľa“ cez ktoré viedla cesta z Bodružale do Mirole.

29. január 1915. Na prieskum bola vyslaná jedna eskadróna, ktorá sa popoludní vrátila na naše pozície s hlásením, že v priestore obcí Bodružal a Príkra sa sústreďujú ruské jednotky v odhadovanej sile dvoch peších plukov. Čoskoro sme z našich zákopov na sedle „Rozdiľa“ už voľným okom videli, ako sa dolinou približujú početné skupiny ruských vojakov, ktorých začalo ostreľovať naše delostrelectvo. Krátko na to do postavení nášho pluku dorazili dve roty pešiakov pod velením majora Zeissa. Jedna rota sa rozmiestnila ako posila v našich zákopoch a druhá rota ostala ako záloha dole v Miroli. Chápali sme, že nás čaká ťažký boj.

30. január 1915. V skorých ranných hodinách predsunuté hliadky hlásili, že nepriateľ zahájil postup z Bodružale smerom k výšine „Vovči Verch“ (kóta 611). Útok Rusov smeroval proti susednej jednotke umiestnenej na našom ľavom krídle a po intenzívnom boji sa protivníkovi podarilo obsadiť pozície na vrchole výšiny. Jedna ruská rota odtiaľ zaútočila na ľavé krídlo pluku, ale bola odrazená. Naše delostrelectvo poskytovalo palebnú podporu a ostreľovalo nielen ruské jednotky v prednej línii, ale aj širšie okolie Bodružale.

31. január 1915. V noci dorazila do pozícií pluku skupina ženistov pod velením nadporučíka Pechyho a pod príkrovom tmy položila pred našimi zákopmi päť mínových polí. Pred svitaním o 6. hodine ráno zahájili Rusi čelný úder na postavenia pluku v sedle „Rozdiľa“ a ich útok podporovala guľometná paľba z výšiny „Vovči Verch“.  Naši husári odolávali ich tlaku, ale predpoludním okolo 10. hodiny sa taktická situácia na bojisku zhoršila. Protivníkovi sa podarilo rozvinúť včerajší úspech na úseku nášho ľavého suseda a Rusi dobili obec Kožuchovce, ktorá sa nachádzala vo vedľajšej doline. Odtiaľ začali ruskí vojaci obchvacovať ľavé krídlo pluku. Krátko popoludní došlo hlásenie, že aj náš pravý sused bol nútený pod silným nepriateľským tlakom ustúpiť a vyprázdniť obec Suchá ležiacu v ďalšej doline. V dôsledku toho sa pozícia nášho pluku v sedle „Rozdiľa“ stala neudržateľnou, čo pochopil aj  štáb generálmajora Ruiza a nariadil nám ústup.

Vykonanie tohto rozkazu však narážalo na mnohé úskalia. Najväčší problém predstavoval meter hlboký sneh, ktorý veľmi sťažoval a spomaľoval náš pohyb. Na odpútanie od nepriateľa sme potrebovali získať čas, aby sa husári  po opustení zákopov stiahli dole do obce Miroľa  a mohli ustúpiť. Naši guľometníci preto ako jediní ostali v zákopoch a svojou paľbou kryli ústup svojich spolubojovníkov. Vďaka ich obetavej pomoci sa nám podarilo odpútať od nepriateľa, avšak prišli sme o všetky guľomety. Medzi Miroľou a Pstrinou sme ako zadný voj zanechali kapitána Waldbotta aj s 49 husármi. Títo muži napriek treskúcim mrazom, fyzickej únave a hladu neklesali na duchu a zachovali si bojový elán. Po zvyšok dňa kryli náš ústup k obci Staškovce a odrazili predné hliadky Rusov, ktoré nás prenasledovali. Do krajnosti vyčerpaní vojaci bojovali skutočne hrdinsky a umožnili, aby náš pluk zaujal nové obranné pozície pripravené ženistami pri Staškovciach. V nočných hodinách sa k pluku pripojilo ďalších okolo 30 husárov, ktorí počas ústupu zaostali. Boli medzi nimi aj poddôstojníci Hevér a Százsik, ktorí okolo seba sústredili oneskorencov  a v skupinách sa z veľkou námahou a rizikom dostali pomedzi postupujúce ruské jednotky k svojmu materskému pluku.

Príslušníci nášho pluku počas ťažkých bojov o sedlo „Rozdiľa“ podali vynikajúci výkon. Bojovali proti veľkej nepriateľskej presile, v zložitom teréne a v 18 stupňovom mraze. Ustúpili až pod hrozbou obkľúčenia a úplnej likvidácie. Husári predviedli ukážku príkladného hrdinstva a náš pluk utrpel vysoké straty. Traja dôstojníci boli po boji nezvestní a jeden utrpel zranenia. Jednalo sa o práporčíka Szabo, ktorý kvôli poraneniu zaostal pri ústupe, ale nakoniec sa mu podarilo prebiť z ruského obkľúčenia k našim novým pozíciám. Neskôr sme sa dozvedeli aj o osude  nezvestných dôstojníkov – kapitán barón Fiath padol a nadporučíci Zsilinský a Perczel boli zajatí.

1. február 1915. Podvečer bol náš pluk pri Staškovciach vystriedaný pešími jednotkami a stiahnutý z prvej línie. Husári sa po ceste zasypanej hlbokým snehom presunuli do obce Havaj“.

Zdroje:

Kolektív autorov: Cs. és Kir. 7. Huszárezred Hadi Emmlekkonyve, Budapest: Grill Károly Konyvkiadóvállalata, 1923