Na začiatku februára 1915 sa ruská ofenzíva vyčerpala a došlo k stabilizácii Karpatského frontu na línii Svidník – horný tok Ondavy – sedlo Dujava severne od Zborova. Mesto Bardejov sa ocitlo v bezprostrednom operačnom tyle rakúsko-uhorských vojsk ako dôležité logistické centrum, v ktorom končila železnica vedúca z vnútrozemia monarchie. Rovnako veľký význam mal aj Svidník, ktorý sa zasa ocitol v bezprostrednom operačnom tyle ruských vojsk. Vo Svidníku sa sústreďovali zásoby prevážané povozmi cez Karpaty po cestnej komunikácii vedúcej Duklianskym priesmykom. V oboch mestách boli umiestnené poľné ošetrovne, etapné sklady a ďalšie tylové vojenské zariadenia. Domy miestnych obyvateľov boli využívané na oddych  vojakov stiahnutých z prednej línie v rámci pravidelných rotácií útvarov.

V období  od začiatku februára do druhej polovice marca 1915 bol frontový úsek rakúsko-uhorských VII; XVII. a III. armádnych zborov a ruských XII. a XXIV. armádnych zborov relatívne stabilný.  Situácia na fronte rakúsko-uhorskej 3. armády generála pechoty S.Boroeviča a ruskej 3. armády generála pechoty R.Dmitrieva v Karpatoch nadobudla charakter zákopovej vojny. Bojová činnosť bola vedená najmä delostrelectvom a menšími pešími útvarmi, ktoré realizovali prieskum bojom a prepady protivníkových postavení. Príležitostne dochádzalo k väčším útokom, ktoré však mali len obmedzené taktické ciele a ich úlohou bolo pútať a vyčerpávať protivníkove sily. Zákopová vojna na karpatskom fronte mala svoje špecifiká, ktoré spôsoboval tunajší kopcovitý a zalesnený terén. V zimných podmienkach bol iba ťažko priechodný a frontové úseky s ucelenými líniami zákopov sa striedali s úsekmi, v ktorých sa nachádzali iba poľné hliadky.

Relatívny pokoj na fronte sa skončil v druhej polovici marca 1915. Veliteľ Juhozápadného frontu generál delostrelectva Nikolaj Iudovič Ivanov presvedčil ruské Vrchné veliteľstvo (Stavku), aby vojská, ktoré obliehali Przemysl,  boli využité  na prelomenie rakúsko-uhorskej obrany v Karpatoch. Táto ofenzíva bola koncipovaná veľmi ambiciózne a jej cieľom bol nielen prienik do nížin karpatskej kotliny, ale aj celkové vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny. Na jar 1915 rakúsko-uhorská armáda pociťovala akútny nedostatok vycvičených záloh a od začiatku vojny utrpela veľmi citeľné straty, takže nová ruská ofenzíva predstavovala pre Habsburskú monarchiu akútnu hrozbu.  Závažnosť tejto hrozby bola o to väčšia, že nemecký spojenec nesplnil svoje predvojnové sľuby a nedokázal za sedem týždňov vyradiť z vojny Francúzsko a presunúť svoje sily proti Rusku.  Rakúsko-Uhorsko tak namiesto pôvodne plánovaných siedmych týždňov čelilo  ruskej presile už sedem mesiacov  a odolnosť jeho armády bola na jar 1915 vystavená najťažšej skúške.

Rozhodujúca ruská ofenzíva na karpatskom fronte začala v noci z 19. na 20. marca 1915. Ruské velenie svoj útok vynikajúco načasovalo, keďže bol zahájený v predvečer kapitulácie rakúsko-uhorského fortifikačného komplexu okolo Przemyslu, ktorý sa po päťmesačnej obrane vzdal 22. marca 1915.  Jednotky obliehacej armády sa v dôsledku toho uvoľnili a boli okamžite presúvané do Karpát s cieľom posilniť útočiace ruské vojská. Ťažisko ich ofenzívy ležalo v údolí Laborca v smere na Humenné a v údolí Ondavy v smere na Stropkov, ale pomocný úder bol zasadený aj v smere na Bardejov. Cez sedlo Dujava severne od Zborova  zaútočili jednotky ruskej 49. pešej divízie generálporučíka Michaila Andrejeviča Prjaslova. Táto divízia bola súčasťou XXIV. armádneho zboru generálporučíka A.A.Curikova. Obranu na tomto úseku karpatského frontu držala rakúsko-uhorská 28. pešia divízia generálmajora Alfreda von Hinke. Táto divízia bola súčasťou III. armádneho zboru generála pechoty Emila Colerusa.  Charakter týchto bojov približuje kniha A.M.Kručinina, ktorý na základe archívnych dokumentov spracoval históriu ruského 195. pešieho „Aravajského“ pluku. (Mierová dislokácia pluku v meste Jekaterinburg , Permská gubernia – súčasná Ruská federácia. Pluk bol súčasťou 49. pešej divízie, ktorá bola na jar 1915 podriadená XXIV. armádnemu zboru 3. armády):

„Večer 6. marca  (19.3. 1915 podľa gregoriánskeho kalendára) prišiel rozkaz k rozvinutiu síl pluku a príprave na útok. Jeho začiatok mal byť určený podľa dohodnutého signálu.  Na tento signál príslušníci Aravajského pluku čakali  dva dni.  Protivník si tieto prípravy všimol a na jeho strane začali intenzívne presuny a jeho delostrelectvo viedlo silnú aj keď nesystematickú paľbu.  Signál k útoku bol vydaný na úsvite 9. marca  (22.3.1915) a o 06:00 ráno sa prápory pohli vpred.  Už za pol hodiny 4. prápor podplukovníka A.S.Riza útočiaci uprostred zostavy pluku obsadil dedinu Vyšná Polianka [1]. Rakúšania však viedli silnú paľbu a roty utrpeli straty.  Vo Vyšnej Polianke sa prieskumníkom podarilo získať jedného zajatca. Išlo o Henricha Unterperga, vojaka 2. čaty 4. roty 27. pešieho pluku.  Podľa výpovede zajatca bol jeho pluk nedávno doplnený a jeho rota mala 200 vojakov. V pravo od  postavenia jeho pluku sa nachádzal 3. pluk Landsturmu a v ľavo 47. peší pluk rakúsko-uhorskej 28. pešej divízie.

Postup 1. a 3. práporu Aravajského pluku sa však stretol so silným odporom a ich vojaci pod intenzívnou paľbou zaľahli v doline pozdĺž riečky Ondava a v  dedine Ondavka. Taktiež od susedných jednotiek začali prichádzať hlásenia o neúspešných útokoch a večer veliteľ divízie vydal rozkaz k ústupu do východiskových postavení.  Na dosiahnutých pozíciách nechali príslušníci Aravajského pluku len poľné stráže a stiahli sa, aby pripravili nový útok.  Spomedzi poľných stráži sa vyznamenala skupina prieskumníkov pod velením práporčíka N.M.Romanova, ktorá viac ako 24 hodín udržiavala dedinu Vyšná Polianka a svojmu pluku tým zabezpečila vhodné východisko pre nový útok.

3. prápor bol stiahnutý z prednej línie a na jeho miesto bol presunutý 2. prápor podplukovníka A.A.Dmitrijeva.  Na ľavom krídle pluku boli rozmiestnené 7. rota kapitána I.N.Dzbanovského a 14. rota štábneho kapitána M.S.Taraseviča, ktorých úlohou bolo udržať dotyk s Očakovským plukom susednej divízie [2]. Dňa 11. marca  (24.3. 1915) zaútočil Očakovský pluk a spolu s ním 14. rota Aravajského pluku, ktorá v bodákovom útoku obsadila rakúske zákopy. Jej veliteľ štábny kapitán M.S.Tarasevič bol pri tom vážne zranený, ale svojmu útvaru velil do konca boja a až potom v sprievode sanitára odišiel do lazaretu.

Dňa 11. marca  (24.3.1915) Aravajský pluk obdržal plán nového útoku, ktorého cieľom mala byť zalesnená výšina pri sedle Dujava. 2. prápor podplukovníka A.A.Dmitrijeva mal udržiavať dotyk s Insarským plukom a zaútočiť na sedlo Dujava zo severovýchodnej strany [3].  1. prápor mal z východnej strany predstierať útok na odvedenie pozornosti. Taktiež 4. prápor mal viazať paľbou pred sebou zakopaného protivníka.  Začiatok nočného útoku bol určený na 03:00 (25.3.1915).  Presne o tomto čase roty 2. práporu vyrazili vpred. Protivník však osvietil svoje predpolie svetlicami,  zahájil silnú paľbu a útok zastavil.  V rovnakom čase Rakúšania na paľbu 1. práporu odpovedali len sporadicky, zatiaľ čo na úseku 2. práporu podplukovníka A.A.Dmitrijeva sa ich paľba ďalej stupňovala. Keď to zaregistroval veliteľ 1. práporu podplukovník V.A.Polumordvinov, tak sa rozhodol využiť vhodnú situáciu a vydal rozkaz k útoku.  Roty 1. práporu rýchlim krokom vyrazili vpred, svojim náporom zvalili a polámali prekážky a vtrhli do rakúskych zákopov. Časť nepriateľských vojakov bola zapichnutá v boji na bodáky a časť utiekla hlbšie do lesa.  Pri prečesávaní zákopov a bunkrov príslušníci Aravajského pluku zajali 7 dôstojníkov a okolo 400 vojakov.

2. prápor podplukovníka A.A.Dmitrijeva využil zakolísanie rakúskej obrany, vtrhol do lesa  a vytlačil  nepriateľa zo zákopov.  Tak ako bolo dohodnuté, vojaci po dosiahnutí tohto cieľa začali spievať hymnu „Bože ochraňuj Cára“ a postupne sa k nim pridali aj vojaci ostatných práporov, ktoré začali postupovať hlbšie do lesa.  Taktiež z pravého krídla, kde útočil susedný Insarský pluk,  bolo počuť  pokriky „urááá“ a následne spev hymny.  Čím ďalej do vnútra lesa vojaci postupovali, tým viac spev slabol.  Úspech 1. a 2. práporu využili aj vojaci 3. a 4. práporu Aravajského pluku a postupovali vpred.  4. prápor podplukovníka A.S.Rizo získal okolo 100 zajatcov a ukoristil 7 guľometov Schwarzlose.  Na ľavom krídle sa k prenasledovaniu pripojili aj 7. a 14. rota pod spoločným velením kapitána I.N.Dzbanovského a nasledovali 4. prápor.

Ráno 12. marca 1915 (25.3.1915) protivník ustupoval na celom úseku Aravajského pluku.   Po ceste smerom na Regetovku v druhom slede pluku postupoval aj jeho štáb, ktorý sa dostal pod paľbu jedného z rakúskych oddielov kryjúcich ústup. Črepinou delostreleckého granátu bol zabitý podporučík S.A.Perepelkin, štábny pomocník adjutanta pluku. Zranenie ruky utrpel aj plukovník A.G.Giberfon-Grejffenfels.  Veliteľa pluku evakuovali do lazaretu a velenie prevzal podplukovník V.A.Polumordvinov, dovtedajší veliteľ 1. práporu. Prenasledovanie protivníka však pokračovalo ďalej. Práporčík Anisimov s polovicou roty prenikli k dedine Becherov, vytlačili krycí oddiel a svojou paľbou vyvolali medzi ustupujúcimi veľký neporiadok. Vyznamenal sa aj práporčík V.K.Baljasnikov, ktorý s niekoľkými vojakmi postúpil k dedine Chmeľová a uvidel ju preplnenú ustupujúcim konským trénom.  Z boku od dediny jeho vojaci zahájili paľbu salvami a protivník v panike začal rýchlo ustupovať po ceste na Zborov.

Po prielome nepriateľských postavení však úspešne začatý útok nebol podporený, pretože v blízkom tyle neboli zálohy, susedné pluky zaostali a bolo s nimi stratené spojenie.  Preto o 15:00 podplukovník V.A.Polumordvinov dal pokyn zastaviť útok. Na ďalší deň (26.3.1915) veliteľ 49. pešej divízie vydal Aravajskému pluku rozkaz prejsť do obrany a vykonávať prieskum.   V bojoch 12. marca (25.3.1915) v 195. pešom „Aravajskom“ pluku padli 1 dôstojník a 28 vojakov, ďalší 2 dôstojníci a 311 vojakov bolo ranených.  V tento slávny deň  príslušníci Aravajského pluku zajali 20 dôstojníkov a 1134 vojakov, ukoristili 11 guľometov, 3 mínomety, muníciu, vojenský materiál a zásoby. Bol rozbitý rakúsky 27. peší pluk.

Archívne dokumenty, na základe ktorých bol zostavený vyššie uvedený opis bojov, prinášajú podstatne objektívnejší obraz o udalostiach ako je tomu v prípade dobových reportáži vojnových korešpondentov. Napriek tomu sa však ani súčasní historici niekedy nevyhnú tomu, že archívne dokumenty interpretujú subjektívnym spôsobom. Veľmi často sa to stáva pri analýze strát, ktoré utrpeli znepriatelené strany počas bojov. Typickým príkladom tohto prístupu je publikovanie strát iba v prípade víťazného boja 25. marca 1915. Avšak informácie o stratách pri neúspešnom boji 22. marca 1915 už neboli autorom zverejnené, takže nie je možné získať objektívnu predstavu o celkových stratách, ktoré utrpel ruský 195. peší „Aravajský“ pluk počas štvordňovej bitky o sedlo Dujava.

[1] V ruských archívnych dokumentoch je názov obce striedavo uvádzaný ako „Feľzopogani“ a  „Verchňaja Poljanka“. Je to spôsobené tým, že dobový úradný názov obce „Felsopagony“  bol v maďarčine a takto figuroval na vojenských mapách. Miestne rusínske obyvateľstvo však svoju obec nazývalo „Verchna Poľanka“ a postupom času tento názov prevzali aj ruskí štábni dôstojníci. Dôsledkom toho bolo striedavé používanie ruskej transkripcie úradného aj miestneho názvu obcí na uhorskej strane Karpát, čo je typické pre všetky ruské dokumenty.

[2] Jednalo sa o 190. peší „Očakovský“ pluk 48. pešej divízie, ktorá na jar 1915 podliehala  XXIV. armádneho zboru 3. armády.

[3] Jednalo sa o 196. peší „Insarský“ pluk 49. pešej divízie, ktorá na jar 1915 podliehala XXIV. armádneho zboru 3. armády.

Zdroj:

A.M.Kručinin: Rossijskij polk s finskym imenem  – očerky istoriji Aravajskogo polka (1811 – 1920), Jekaterinburg: UMC-UPI, 2000