Na prelome marca a apríla 1915 bol bojový duch vojakov na oboch stranách frontu vystavený kritickej zaťažkávacej skúške. Ruskí vojaci sa s nasadením všetkých síl  pokúšali prelomiť rakúsko-uhorskú obranu v Karpatoch, pretože verili, že prienik do Východoslovenskej nížiny otvorí bránu k víťaznému postupu na Budapešť a Viedeň. Dochované memoáre a spomienky potvrdzujú, že na jar 1915 po kapitulácii Przemyslu zavládlo v ruských vojskách presvedčenie, že stačí vyvinúť posledné rozhodujúce úsilie, aby bolo Rakúsko-Uhorsko porazené. Memoáre a spomienky z opačnej strany bojiska dokladajú, že vojaci habsburskej monarchie si na jar 1915 taktiež veľmi dobre uvedomovali, že nastal doposiaľ najkritickejší moment celej vojny. Zo všetkých síl držali svoje postavenia v Karpatoch, ktoré považovali za poslednú líniu obrany. Zákopy na ešte stále zasnežených výšinách a v rozbahnených a jarnou vodou zaplavených údoliach bránili s vedomím, že ústup by znamenal prelomenie karpatského frontu a preniknutie protivníkových armád do vnútrozemia monarchie.

V rámci rozhodujúcej ruskej ofenzívy v Karpatoch hlavný úder 3. armády generála pechoty R.Dmitrieva smeroval údolím Laborca na Humenné a údolím Ondavy na Stropkov, pričom pomocný úder bol zasadený aj v smere na Bardejov. Avšak po dobití sedla Dujava a výšiny „Kaštielik“ sa postup divízií ruského XXIV. armádneho zboru generálporučíka A.A.Curikova zastavil v Zborove. Rakúsko-uhorské divízie III. armádneho zboru generála pechoty E.Colerusa odolali ich ďalším útokom a udržali svoje obranné postavenia na prístupových cestách k Bardejovu.  Dramatickejšie sa na prelome marca a apríla 1915 vyvíjala situácia v ťažisku ruskej ofenzívy, kde divízie XII. armádneho zboru generálporučíka L.V.Leša vyvinuli enormný tlak v údolí rieky Ondavy a na výšinách po oboch stranách jej toku. Na západnom brehu Ondavy v priestore na pomedzí dnešných okresov Svidník a Stropkov došlo k veľmi ťažkým a krvavým bojom, ktorých sa na rakúsko-uhorskej strane frontu zúčastnili divízie XVII. armádneho zboru generála pechoty K.Křitka.

Napriek tomu, že ruská armáda na jar 1915 už pociťovala vážny nedostatok delostreleckej munície a domáca výroba nestačila plniť požiadavky frontu, tak  na rozhodujúcu ruskú ofenzívu v Karpatoch boli vyčlenené všetky disponibilné rezervy.  Pocítili to aj príslušníci rakúsko-uhorskej 1. pešej brigády Landsturmu, ktorí držali obranu pri obciach Mlynárovce a Mestisko na juh od Svidníka. Domobranci z Horného Rakúska sa každodenne stávali cieľom intenzívnej delostreleckej paľby. Pod jej krytím ruská pechota opakovane postupovala k ich postaveniam a keď sa priblížila do dostatočnej blízkosti, prechádzala do masových útokov na bodáky. Zatiaľ čo Rakúsko-Uhorsko v tejto fáze vojny už pociťovalo nedostatok vojakov, Rusko s tým zatiaľ nemalo žiadne problémy a z ľudských zdrojov impéria Romanovcov boli pravidelne dopĺňané všetky bojujúce jednotky ruských vojsk.

Rozhodujúci ruský pokus o prelomenie karpatského frontu  vyústil do krvavých bojov, ktoré si na oboch stranách vyžiadali obrovské straty na životoch.  Priebeh tejto operácie v priestore na západ od údolia Ondavy zachytáva kniha o histórii 2. pešieho pluku Landsturmu, ktorá bola napísaná na základe spomienok priamych účastníkov bojov a publikovaná krátko po skončení vojny. (Jednotky domobrany  niesli v rakúskej časti monarchie označenie „Landsturm“.  Pluky domobrany boli sformované až po vypuknutí vojny a počas mobilizácie do nich rukovali záložníci starších ročníkov. Doplňovací obvod 2. pešieho pluku Landsturmu sa nachádzal v Hornom Rakúsku v okolí mesta Salzburg. V marci a apríli 1915 bol pluk súčasťou 1. pešej brigády Landsturmu, ktorá podliehala priamo XVII. armádnemu zboru 3. armády. V tomto období pluku velil plukovník Anton Möstl):

„V noci z 19. na 20. marca o 1.45 hodine zaútočili Rusi po prvý krát na naše postavenia pri obci Mestisko, ale boli krvavo odrazení. Nasledujúcu noc z 20. na 21. marca zaútočili o 0.45 hodine. Bola úplne hlboká tma a naši domobranci vo svojich zákopoch počuli iba mocné hučanie rozvodneného potoka, ktorý pretekal Mestiskom. Aj tento ruský útok bol odrazený a na svitaní sme pred našimi prekážkami z ostnatého drôtu uvideli ležať veľké množstvo padlých ruských vojakov. Protivník však ďalej vyvíjal veľký tlak a jeho ďalší nočný útok zaznamenal úspech na susednom úseku frontu. V dôsledku toho sa 22. marca náš II. prápor musel stiahnuť z Mestiska do pozícií na juh od obce Rakovčík, kde sa opäť zakopal. Ďalšie dva dni vládol na tomto úseku frontu relatívny pokoj.

Dňa 24. marca pod velenie pluku prešiel jeden prápor 9. pešieho pluku Landwehru. V noci z 24. na 25. marca o 1.40 hodine podnikli Rusi útok na pozície nášho II. práporu pri Rakovčíku, ktorý sme krvavo odrazili. V túto noc o 2.30 hodine zaútočili aj na úseku nášho 1. práporu pri obci Mlynárovce.  Pokúsili sa použiť vojnovú lesť a k našim prekážkam z ostnatého drôtu sa najprv priblížila necelá  stovka neozbrojených ruských vojakov s rukami nad hlavou. Naznačovali, že sa chcú vzdať do zajatia, ale naši vojaci si všimli, že niektorí z nepriateľov začali s nožnicami na drôt strihať naše prekážky. Okamžite bola zahájená paľba, ktorá tento pokus zmarila a nepustila k našim drôteným zátarasám ani hlavnú  skupinu ruských vojakov, ktorá sa so zbraňami v rukách skrývala v tme a chystala sa využiť úspech tejto vojnovej lesti“.

Výpoveď veteránov rakúsko-uhorského 2. pešieho pluku Landsturmu potvrdzujú aj  dobové dokumenty 12. sibírskej streleckej divízie uložené v Ruskom štátnom vojensko-historickom archíve v Moskve. (Táto divízia bola zložená  zo štyroch sibírskych streleckých plukov číslo 45; 46; 47. a 48.  V mierových časoch sa štáb divízie nachádzal v meste Irkutsk  a jej pluky boli dislokované v Irkutskej gubernii – súčasná Ruská federácia. 12. sibírska strelecká divízia bola na jar 1915 podriadená XII. armádnemu zboru 3.armády). Dochovalo sa hlásenie štábneho dôstojníka tejto divízie z 25. marca 1915, v ktorom sa opisujú výsledky nočnej akcie:

„Útok na kóty 389 – 388 sa nevydaril. 46. sibírsky strelecký pluk zanechal 6 rôt v priestore kót 388 – 254 s príkazom kryť svoje krídlo. Ešte pred svitaním tento pluk sústredil zvyšných 10 rôt do východiskových pozícií na západ od obce Mlynárovce. Počas dňa nevyvíjajú žiadnu bojovú činnosť a do útoku prejdú až po zotmení. Ich úlohou bude dobitie kóty 392 a prienik k ceste vedúcej z obci Beňadikovce do Rakovčíka. Dobitie kóty 389 pri Mlynárovciach dostane za úlohu 48. sibírsky strelecký pluk“.

Mozaika zložená z ruských a rakúsko-uhorských zdrojov sa ideálne dopĺňa, pretože kniha o histórii 2. pešieho pluku Landsturmu presne opisuje výsledky pripravovaného nočného útoku na kóty 392 a 389:

„V noci z 25. na 26. marca sa Rusom podarilo prelomiť obranné postavenia nášho I. práporu, takže sa jeho útvary museli stiahnuť ku kóte 501 a k ceste vedúcej z Rakovčíku do obce Beňadikovce.  Počas ústupu bola 5. rota odrezaná od materského pluku a do ruského zajatia padli 4 dôstojníci a 109 vojakov. Nepriateľ ukoristil aj dva naše guľomety a iba šiestim príslušníkom tejto roty sa podarilo uniknúť z obkľúčenia. Večer o 21. hodine sa k I. práporu pripojil jeden prápor 95. pešieho pluku, ktorý sa ako záloha rozmiestnil za našimi pozíciami. Ďalšie dva dni vládol na tomto úseku frontu relatívny pokoj. K novému ruskému útoku došlo až v noci z 28. na 29. marca. Presne o 1.15 hodine nepriateľ zahájil silnú paľbu na naše pozície po celej ich dĺžke od Beňadikoviec po Rakovčík. Hlavný ruský úder dopadol na nášho ľavého suseda – 13. peší pluk Landwehru, ktorý bol nútený ustúpiť. Na svitaní o 6.50 sa tento pluk stiahol na juh od Beňadikoviec, kde sa opäť zakopal“.

S rakúsko-uhorským popisom nočného boja pri Beňadikovciach plne korešponduje aj hlásenie štábneho dôstojníka 46. sibírskeho streleckého pluku, ktoré bolo odoslané na veliteľstvo divízie ešte popoludní toho istého dňa 29. marca 1915:

„Pri útoku, ktorý náš pluk uskutočnil dnešnú noc, bola dobitá kóta 388. V dôsledku toho protivník ustúpil z Beňadikoviec a zakopáva sa na výšinách za obcou. My sa opevňujeme na dosiahnutých pozíciách a sme vystavení nepriateľskej delostreleckej paľbe. Protivníkove delostrelectvo ostreľuje aj náš tylový priestor okolo Mlynároviec“.

Po nočnom boji z 28. na 29. marca 1915 na tomto úseku fronty zavládol  niekoľkodňový relatívny pokoj, ktorý narúšalo iba delostrelecké ostreľovanie a prestrelky predsunutých hliadok.  Systematické ruské prelamovanie rakúsko-uhorských pozícií sa však obnovilo 5. apríla 1915, keď 12. sibírska strelecká divízia podnikla ďalší útok. Veteráni salzburského 2. pešieho pluku Landsturmu o týchto bojoch priniesli nasledujúce svedectvo:

„Ruské zákopy sa nachádzali približne 400 krokov od našich pozícií. Počas jedného týždňa medzi 29. marcom a 4. aprílom protivník na nás neútočil, ale jeho delostrelectvo nás každý deň ostreľovalo. Rusi zbierali sily pre rozhodujúci úder, ktorý uskutočnili v noci z 4. na 5. apríla. V hlbokej tme o 1.25 hodine nepriateľ spravil pätnásťminútový palebný prepad postavení nášho pluku. Potom na dvadsať minút všetko utíchlo, ale o 2. hodine nasledoval ďalší palebný prepad. Koncentrovaná paľba delostrelectva a pechotných zbraní teraz dopadala už len na pozície nášho I. práporu. To malo poslúžiť na odvrátenie pozornosti od úseku nášho II. práporu, na ktorý v nočnej tme o 2.30 hodine prudko zaútočila ruská pechota. Tento úder bol odrazený a domobranci udržali svoje zákopy. Na ich úsek bola vyslaná posila v podobe troch rôt 58. pešieho pluku, ktorá dorazila o 4. hodine. Protivníkovi sa však podarilo prelomiť obranu susedného 9. pešieho pluku Landwehru, takže ešte pred svitaním o 4.45 hodine musel náš pluk zahájiť ústup. Veliteľstvo brigády nám nariadilo stiahnuť sa cez obce Šarišský Štiavnik a Radoma k obci Okrúhle. Tam sme dorazili ešte v ten istý deň 5. apríla a podvečer sme zaujali nové pozície južne od Okrúhleho“.

Spomienky rakúsko-uhorských veteránov týchto bojov sa plne zhodujú s ruskými archívnymi dokumentmi. Veliteľstvo 12. sibírskej streleckej divízie predpoludním 5. apríla 1915 zaslalo na štáb XII. armádneho zboru hlásenie o výsledkoch nočného útoku:

„Situácie na úseku našej divízie dnes ráno o 9. hodine je nasledujúca – dva prápory 48. sibírskeho streleckého pluku postupujú ku kóte 528, pričom dva roty vyslali cez lesy na obchvat tejto výšiny. Ďalšie dva prápory sa sústreďujú v dobitej obci Šarišský Štiavnik. Prápory 45. sibírskeho streleckého pluku prenikli do obce Radoma a dobili kótu 220. Momentálne sa zakopávajú na dosiahnutých pozíciách. Prápory 46. sibírskeho streleckého pluku postupujú od obce Beňadikovce k hrebeňu medzi kótami 446 a 356. Prápory 47. sibírskeho streleckého pluku sa práve sústreďujú pri obci Beňadikovce. Najväčší úspech pri dnešnom nočnom útoku zaznamenal 48. sibírsky strelecký  pluk, ktorý zajal viac ako 200 nepriateľských vojakov a ukoristil 3 delá a 1 guľomet“.

Ťažké boje v priestore západne od údolia rieky Ondava pokračovali na širokom fronte aj nasledujúci deň. V situačnom hlásení štábu ruskej 3. armády zo 6. apríla 1915 sa uvádza:

„12. sibírska strelecká divízia sa v priebehu noci z 23. na 24. marca (z 5.4. na 6.4.) opevnila na kóte 528, ktorú obsadila včera. Dnes táto divízia rozvíja úspech na svojom ľavom krídle smerom na kótu 372. Výsledkom našich útokov je začínajúci sa ústup nepriateľa zo Stropkova. Mesto horí, lebo Rakúšania ho na ústupe zapálili“. Obsadenie Stropkova bolo posledným úspechom ruských vojsk na tomto úseku karpatského frontu. Napriek územným ziskom sa ruským jednotkám nepodarilo prekonať obranu rakúsko-uhorských vojsk a dosiahnuť operačný prielom dolinou rieky Ondavy do Východoslovenskej nížiny.O vyčerpaní ich ofenzívneho potenciálu a zastavení ruského postupu svedčia aj spomienky veteránov 2. pešieho pluku Landsturmu: „Po vyše dvoch týždňoch urputných a krvavých bojov zavládol po 6. apríli pokoj. Na našom úseku frontu Rusi prešli do obrany a ich neúprosný postup vpred bol definitívne zadržaný. Relatívny kľud na bojisku však nepriniesol našim domobrancom oddych, pretože museli intenzívne pracovať na posilnení nových obranných postavení pri obci Okrúhle. Začínajúca jar v Karpatoch sprevádzaná silnými lejakmi a stúpaním vôd spôsobovala množstvo problémov. Museli sme opravovať rozmočené zákopy, upravovať rozbahnené prístupové cesty a naši ženisti neustále zlepšovali bojové pozície. Pomáhali im všetci vojaci, ktorí práve nekonali hliadkovaciu a strážnu službu v prednej línii“.

Na začiatku apríla 1915 zlyhal rozhodujúci pokus ruských vojsk o prekonanie Karpát   a vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny a na východnom fronte došlo k celkovej zmene strategickej situácie. Armáda habsburskej monarchie vydržala kritickú zaťažkávaciu skúšku a vytvorila podmienky pre sústredenie nemeckých záloh presunutých zo západného frontu, ktoré potom 2. mája 1915 prešli do úspešnej ofenzívy pri Gorliciach. Na začiatku mája 1915 bol prelomený ruský front v západnej Haliči a postup nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk prinútil ruské velenie k okamžitému stiahnutiu jeho síl z južnej strany Karpát. Územie severovýchodného Slovenska, o ktoré ruské vojská tvrdo a za veľkých strát bojovali od januára do apríla 1915, muselo byť v priebehu niekoľkých dní opustené. Z dnešného bardejovského okresu posledné ruské jednotky ustúpili 5. mája 1915. Z dnešného svidníckeho okresu posledné ruská jednotky ustúpili cez Dukliansky priesmyk 6. mája 1915.

Osudový význam karpatských bojov veľmi výstižne charakterizujú slová K.Keľnera, ktorý počas I. svetovej vojny slúžil ako dôstojník v ruskom 9. streleckom pluku 3. streleckej brigády a osobne sa zúčastnil bojov na území severovýchodného Slovenska. V ruskej občianskej vojne bojoval proti Leninovmu režimu a po víťazstve komunistickej diktatúry emigroval do západnej Európy. V roku 1936 s odstupom vyše dvoch desaťročí o týchto bojoch napísal:

„Karpaty! Divoká a očarujúca príroda. Strmé svahy, kľukaté potoky, rozmočené úžľabiny. V zime všetko zavalené hlbokým snehom. Karpaty! Zalesnené hory, ktorých výška prekonáva tisíc metrov a ktoré videli stovky bojov. Tieto výšiny dobíjali hrdinovia našej statočnej armády a stáli desiatky tisícov ruských životov. Zlovestné Karpaty! Pripravili nás o najlepších kádrových dôstojníkov a vojakov, ktorých si ruská armáda starostlivo vycvičila v mierových časoch. Spôsobili, že vojna sa natiahla na niekoľko rokov a vytvorila podmienky pre nešťastnú februárovú revolúciu a kataklizmu boľševického prevratu. Popri tom nám však Karpaty dali možnosť ukázať celému svetu slávu a chrabrosť dôstojníkov a vojakov cárskej armády. Krvou týchto mužov sú zaliate svahy karpatských výšin a ich nespočetnými hrobmi sú posiate karpatské lesy. V nich pod nenápadnými pravoslávnymi krížmi ležia nezvestní ruskí vojaci…“

Tieto slová predstavujú symbolický epitaf  na pamiatku nielen ruských, ale aj rakúsko-uhorských vojakov, ktorí stratili svoje životy v Karpatoch. Najväčšie obete priniesla rozhodujúca ruská ofenzíva, počas ktorej sa na prelome marca a apríla 1915 severovýchodné Slovensko stalo dejiskom jednej z najvýznamnejších bitiek  I. svetovej vojny.   Do európskej vojenskej histórie vstúpili tieto boje ako „Veľkonočná bitka v Karpatoch“ a ruská vojenská historiografia ich označuje za „Tretiu karpatskú bitku“.

Zdroje:

Kolektív autorov: Der Heldenweg des Zweiter-Landsturm 1914 – 1918, Salzburg 1927

Ruský štátny vojensko-historický archív (RGVIA, Moskva): Fond 2524 Inventár 1, Fascikel 20 (Operativnoje dosssie štaba 12. sibirskoj strelkovoj diviziji No.5 s 1. po 25. marta 1915 goda  (13.3. – 7.4.1915), list 203

Ruský štátny vojensko-historický archív (RGVIA), Fond 2236, Inventár 1, Fascikel 83 (Delo No.1 o Beskidskoj operaciji štaba XXIX. armejskogo korpusa s 24. marta po 9. apreľa 1915 goda (6. – 22.4.1915), listy 78 – 86

Časovoj No.178 (15.11.1936), Paríž: Russkoje vojinstvo i nacionaľnoje dviženije za rubežom, 1936

Obrázok na úvodnej lište je iba ilustračný.