Autor spomienok František Tabiš (1924) sa narodil v obci Radačov (teraz Radatice, vzniknuté spojením niekdajších samostatných obcí Radačov a Meretice) v okrese Prešov. Obaja jeho rodičia boli rodákmi z Prešova a v tomto meste on sám žil v rokoch 1936 – 1943. Študoval na niekdajšom učiteľskom ústave v Prešove, ktorý ukončil v roku 1943. Od jesene onoho roku pôsobil ako učiteľ na ľudových školách na východnom Slovensku. Učiteľskému povolaniu ostal verný až do odchodu na dôchodok. Neskôr býval v Trebišove, kde aj v roku 2005 zomrel. S pánom Tabišom som mal možnosť poznať sa, žiaľ, iba korešpondenčne. Ozval sa mi asi  v roku 2004 po vydaní zborníkov „Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov“  a niekoľkých článkov v časopise Kultúra. On sám sa takisto veľmi aktívne zaujímal o vojnové
udalosti z rokov 1944/1945. Napísal napr. články o bombardovaní Prešova, o osudoch svojho brata Jozefa, aktívneho dôstojníka slovenskej armády, ale najmä o krutých osudoch svojho bratranca Viktora Tabiša. Tento bol, ako učiteľ, povolaný v roku 1944 do slovenskej armády. Najskôr bol odvlečený Nemcami do internačného tábora v Nemecku; po návrate na Slovensko bol zas odvlečený Sovietmi do gulagov. František Tabiš takisto zbieral spomienky najstarších obyvateľov rodnej obce Radatice viažuce
sa k záverečným udalostiam druhej svetovej vojny v obci a v regióne. (Časť z nich vyšla aj  v časopise Svedectvo, č.1/2000). Ďalším z jeho písomných výstupov sú aj autobiografické spomienky na začiatky učiteľskej dráhy. Napísal ich v roku 2004 a venoval ich autorovi tohto úvodného slova. Nech sa teda dostanú k dnešným čitateľom a nech sú svedectvom o neľahkej životnej ceste nielen samotného autora spomienok, ale slovenskej inteligencie v 20. storočí vôbec.

Po maturite na Štátnej slovenskej učiteľskej akadémii (posledný to ročník bývalého učiteľského ústavu) v Prešove dňa 4. júna 1943 mojou prvou úlohou bolo podať si žiadosť na Ministerstvo školstva a národnej osvety v Bratislave o počiatočné ustanovenie do učiteľskej služby. V škole sme boli inštruovaní, že v žiadosti máme uvádzať okres a nie konkrétne školu v tej-ktorej obci i keby tam bolo voľné miesto. Neviem, z akého dôvodu, neuchádzal som sa o umiestnenie na školu v Prešovskom okrese. Tam bolo dosť voľných miest. Najmä Prešovčania dostali miesta temer ako doma. (Spolužiak Fero Tomečko v Sedliciach, Janko Gabzdil v Ondrašovciach, Jožo Lacko v Ruských Pekľanoch). Na svoju žiadosť som uviedol okresy v takom poradí: Sabinov, Vranov nad Topľou a Humenné. Neuvedomoval som si, že v týchto okresoch boli obce, kde od najbližšej železničnej stanice alebo od riedkych autobusových zastávok dostať sa do nich bolo možné len pešo alebo na príležitostnom voze. Do mnohých viedli len tzv. vicinálne cesty, v jeseni, v zime a na jar ťažko zjazdné, a tak zablatené, že i pešo sa nimi dostať napr. do okresného mesta bolo hotové utrpenie.

Žiadosť som si podal a čakal, čo z toho bude. Blížil sa koniec augusta a nič. Prázdniny som využíval na ničnerobenie. Leto bolo teplé, a tak väčšinu dní som strávil kúpaním v riečke Svinka i keď tam nájsť aspoň krátky úsek, kde sa dalo plávať, bolo umenie. Väčšinou to bolo na začiatku Radačova, neďaleko prvého domu, kde bývali Mihaľovci. Ich dcéra Mária bola moja rovesníčka a šesť rokov spolužiačka na ľudovej škole a jej mladší brat Ján mojim nástupcom ako miništrant po tom, keď som v jeseni r. 1936 odišiel do školy v Prešove. Mimo kúpania občas išiel som na huby, maliny, alebo len tak túlal som sa po okolitých kopcoch a lesoch. Najčastejšie to bol hrubý les, Dubienka, Harbačovský jarek, Ščerbova hura, Žarinec (v chotári obce Meretice), Vypalenica a Bukonovec. Asi pätnásť pracovných dní som vykonával funkciu dozorcu pri mlatbe v Mereticiach. Zastupoval som delegovaného dozorcu, ktorým bol riaditeľ školy v Rokycanoch. Moja odmena za výkon tejto funkcie bola 1.500,– Ks, t.j. za každý deň po 50,– Ks.

Prišiel 1. september a ja som dekrét o ustanovení nemal. Došiel až niekedy v priebehu týždňa. Medzitým vyšlo úradné oznámenie, že začiatok školského roku 1943/44 sa prekladá na 1. október 1943. Bol som spokojný! K dvom mesiacom prázdnin pribudol tretí. Že to bol mesiac bez platu, to som si neuvedomoval. Veď býval som u rodičov, mal som čo jesť a nemusel som nič robiť. Nerobil som si nič ani z toho, že mojím prvým učiteľským miestom sa stala dvojtriedna Rím. kat. ľudová škola v Nižných Ladičkovciach, okres Humenné, kde som bol súčasne poverený vykonávať aj funkciu jej riaditeľa. Nikdy som nepočul o takej obci a o okrese Humenné ak niečo zo zemepisu a počutia. Môj brat Jozef pôsobil na Rím. kat. ľudovej škole v Kamenici nad Cirochou od školského roku 1932/33 až do nástupu na vojenskú základnú službu v októbri roku 1936. Po jej ukončení v roku 1938 sa už tam nevrátil.

Predsa len zo zvedavosti vybral som sa 14. septembra 1943 pozrieť sa na pridelenú školu. Dňa 5. septembra 1943 bola slávnostne daná do užívania nová trať Prešov – Vranov nad Topľou – Strážske. Ak by som bol chcel pred týmto dátumom cestovať do Humenného, to by som musel ísť cez Košice tzv. peážnym vlakom, ktorý umožňoval cestovať cez územie, ktoré po viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadlo horthyovskému Maďarsku. Zvedavo som sledoval novú trať a jej najbližšie okolie. Niektoré úseky sa ešte dokončovali , najmä tam, kde bolo treba trať zabezpečiť pred zosúvaním svahov a násypov, keďže trať prechádzala na mnohých miestach nestabilným terénom, ktorý najmä v období trvalých dažďov sa zosúval. Obdivoval som tunely vybudované na trase, najmä však viadukty, ktoré prekleňovali údolia. Najmä ten, ktorý viedol nad Hanušovcami nad Topľou. Bol zo všetkých najdlhší a najvyšší a v telese trase zaoblený. Bolo to skutočne impozantné staviteľské dielo!

Do Humenného som pricestoval v dopoludňajších hodinách. Nájsť škôldozorný úrad nebolo mi problémom. Bol umiestnený v budove okresného úradu, hoci mu nepodliehal. Školský inšpektor Aurel Roštár bol v okrese nový. Okrem neho v úrade bola jeho tajomníčka a pomocná kancelárska sila. Inšpektor mi na nástennej mape ukázal, kde sa nachádzajú Nižné Ladičkovce a upozornil ma, že pred chvíľou bola sa na úrade prihlásiť budúca kolegyňa Zlatica Dvorščáková (zo Sabinova), možno, že sa tam stretneme. Na dekréte mi potvrdil nástup služby a záznam o zložení služobnej prísahy. Hneď najbližším vlakom vydal som sa do Ľubiše a odtiaľ cca 5 km ďalej že pôjdem pešo. Aká to bude cesta, o tom som nemal ani potuchy. Pri vystupovaní z vlaku v Ľubiši zbadal som slečnu, ktorá tak, ako ja, váhala, kde a ako sa vybrať do Nižných Ladičkoviec. A tak sme sa zoznámili! Ja som o nej totiž z rozhovoru so školským inšpektorom už vedel, ona však nie. Pridal sa k nám jeden mladý muž, ktorý mal tiež namierené do Nižných Ladičkoviec. Vysvitlo, že je to úradník Berného (daňového) úradu v Humennom. On už v Nižných Ladičkovciach bol. Jeho zásluhou sme si úsek cesty skrátili krížom cez kopec hneď od stanice v Ľubiši. Vicinálna cesta ho obchádzala pomerne veľkou zákrutou. Cesta v trojici nám pomerne rýchlo ubiehala. Na poliach ľudia vykopávali zemiaky, bolo pekné a teplé počasie vôbec ako celá jeseň roku 1943. Po kratšom úseku cestou opäť sme si ju skrátili tentoraz chodníkom po lúkach. Za krátky čas ukázali sa nám prvé domy v Nižných Ladičkovciach. Hneď na dolnom konci býval vládny komisár obce Jozef (Jusko) Gavaľa. Predstavili sme sa mu a on s nami sa osobne vybral ukázať nám školu. Bola to budova s jednou triedou a priľahlým dvojizbovým riaditeľským bytom skladajúcim sa z dvoch obytných izieb, kuchyne, komory a chodby. Hygienické zariadenia (WC a voda) sa nachádzali na školskom dvore v podobe kopanej studne a dreveného záchoda spojeného pod jednou strechou s drevárňou. Pred školou bol dvor (na jej západnej strane) a pod oknami triedy niečo ako zeleninová záhrada (nepoužívaná) a menšia lúčka. Na východnej strane stál medzi stromami kostol a vedľa neho na svahu obecný cintorín. Škola a kostol stáli osamotene od obývanej časti obce vo vzdialenosti 50 – 80 m.

Ďalšia trieda bola umiestnená v samostatnej budove bývalej židovskej krčmy severne od školy asi 100 m. Budova vlastnej školy bola pokrytá plechom, vedľajšie budovy eternitom. Dlážky v obidvoch budovách boli drevené, podobne aj v riaditeľskom byte. Časť bývalej krčmy, kde bola umiestnená jedna trieda, bola obývaná občanom Hrinom. Ku škole a kostolu viedla prístupová cesta z hlavnej dedinskej ulice. Medzi nimi sa rozprestierali malé zamokrené lúčky, preto rad dedinských domov bol postavený ďalej od ulice a súbežne ňou idúceho potôčika. Potôčik pretekal obcou Vyšné Ladičkovce, cez Nižné Ladičkovce a južne od Ľubiše sa vlieval do Laborca. Na hornom konci priamo pri potoku po jeho pravej strane stála dedinská vyhňa (šmykňa). Jej majiteľom bol občan Ján Budzila. Po letmom zoznámení so školou a obcou všetci traja s doprovodom sme sa stretli v miestnom hostinci p. Michala Hrina. Po malom občerstvení vydali sme sa na spiatočnú cestu pešo do Ľubiše a ďalej vlakom do Humenného a Prešova. Cesta vo vzájomnom rozhovore nám rýchlo ubiehala. Mňa v Prešove ešte čakala cesta pešo cez les až do Radačova, kde som došiel temer už za tmy.

September ubehol ako voda. Ešte predtým som sa vybral do Sabinova dohodnúť sa s kolegyňou, kedy pôjdeme na školu do Nižných Ladičkoviec. Bývala na Bernolákovej ulici č. 480. Pri ceste späť na železničnú stanicu som zistil, že niekde som stratil osobné doklady a medzi nimi aj ustanovujúci dekrét. Usúdil som, že prípadný nálezca doklady zanesie na školský inšpektorát. Zašiel som tam a oznámil, čo sa stalo. A skutočne o niekoľko dní mi z inšpektorátu prišla obálka a v nej stratené doklady. Asi 25. septembra nabalený v jednej ruke s veľkým a v druhej s malým kufrom vybral som sa do Nižných Ladičkoviec. Cestu som už poznal. S kuframi v rukách pešo som tam konečne dorazil. Prvé dni som sa ubytoval u vládneho komisára (taký bol vtedy názov starostu či richtára obce). Tam mali prázdnu izbu. Predtým slúžila ako krčma, lebo mala samostatný vchod. Dali mi aj niečo zajesť. Netušil som vtedy ešte, kde a ako sa budem stravovať. Pán Jozef Gavaľa (vl. komisár) osobne mi do školy zabezpečil posteľ, ktorú vypožičal u mojich susedov Hrinovcov. Nemala však dno. Urobil ho z dosák, ktoré slúžili ako pódium divadelného javiska. Obstaral mi do postele žitnú slamu, ja som si na ňu natiahol z domu prinesenú posteľnú plachtu, prestrel paplón a pod hlavu dal záhlavok a mohol som v škole aj spať. V jednej prázdnej izbe školského bytu našiel som skriňu s obecnou knižnicou. Knihy som vyložil a skriňu presťahoval do kuchyne, ktorú som zariaďoval ako obytnú. Do skrine som si uložil z domu prinesené šaty a bielizeň a iné drobnosti, neskoršie aj riady. Stôl som tiež našiel, stoličku (hokerlík) som si za pomoci požičaného náradia urobil sám. Našlo sa aj umývadlo a vedro na vodu. V kuchyni bola pomerne veľká murovaná pec s rúrou na pečenie, osobitne aj priestor na pečenie chleba. Súčasťou pece bol aj pomerne veľký prípecok vhodný a na spanie. Dvere na kuchyni nedoliehali a medzerou medzi nimi a zárubňou unikalo pomerne veľa tepla. O tom som sa presvedčil v priebehu zimy. Medzery som zaplnil viackrát zloženým papierom, ktorý som pribil na hrany dverí.

Kolegyňa prišla na školu hneď za mnou. Ubytovala sa u Beňovcov. Mali nový dom, tzv. vinkeľ. Bývala v prednej izbe. Majiteľ domu bol v USA. Do začiatku vojny sa odtiaľ nestihol vrátiť. Na majetku tak gazdoval dedo (otec z jeho strany) v pomerne ešte mužnom veku s babkou. Mladá p. Beňová (ako ich nevesta) pri sebe mala staršieho syna, ktorý práve 1. októbra rukoval na výkon vojenskej základnej služby a mladšieho Michala, vtedy absolventa Meštianskej školy v Humennom. (Po skončení vojny pokračoval v štúdiu na Obchodnej akadémii v Humennom). U Beňovcov bývala aj naša žiačka Haňka Drejovičová. Bola sirota, neviem však, v akom príbuzenskom vzťahu bola s Beňovcami.

Dňa 29. septembra je v Nižných Ladičkovciach odpust. Jeho patrónom je Michal archanjel. V nedeľu na dvore pred hostincom bola tanečná zábava. Súčasne sa lúčili regrúti, ktorí mali 1. októbra narukovať na vojenskú prezenčnú službu. Bolo ich asi päť. Išiel som sa tam pozrieť. Po kratšej chvíli pristúpil ku mne tzv. popánštený mladý muž a nástojčivo ma pozýval na pohárik. Keďže jeho pozvanie som trvale odmietal, vyjadril sa predo mnou: „Pán učiteľ – zajac“ a odišiel. Neskôr som zistil, že to bol občan Hudák, zamestnaný ako výpravca na železničnej stanici v Kostoľanoch nad Hornádom, rodák z obce  Nižné Ladičkovce. Jeho prostorekosť som mu nezazlieval, iste bol pod vplyvom vypitých pohárikov!

Mojou úlohou ako povereného riaditeľa školy bolo po nástupe na škole túto aj administratívne prevziať. Jej pôvodná riaditeľka, kým som nastúpil na školu, odišla do obce Hankovce, kde bola preložená ako riaditeľka tamojšej dvojtriednej ľudovej školy. Bola to Prešovčanka Argayová. Jej sestra učila na Meštianskej škole v Sabinove, brat bol športovým činovníkom v Prešove. Teda ľahko sme sa zoznámili. Povedala mi, kde odložila úradné knihy. Z nich najdôležitejší bol pokladničný denník. Do neho sa zaznamenávali všetky príjmy a výdavky školy. Príjmy tvorili predovšetkým preddavky Notárskeho úradu v Udavskom, pod riadenie ktorého škola po hospodárskej stránke patrila. Kolegyňa mi predovšetkým odovzdala pokladničnú hotovosť. Činila asi 300,- Ks. Súčasne ma upozornila, že v denníku je početná chyba. Ľavá strana denníka, kde sa viedli príjmy a výdavky v celkovej sume, nesedí z rozdielom niekoľko korún s pravou, kde bol rozpis príjmov a výdavkov podľa jednotlivých kapitol. Pritom pokladničný denník neviedla ona sama osobne, ale jej kolega, ináč absolvent Obchodnej akadémie v Humennom, ktorý v predchádzajúcom roku ako výpomocný učiteľ pôsobil na škole. Bol ním syn prednostu železničnej stanice v Ľubiši p. Šecko. Účtovnú chybu v pokladničnom denníku som ani ja nenašiel a pokračoval som v jeho vedení, ako keby sa nič nestalo! Cestu do Hankoviec mi ukázali občania. Viedla cez polia a pastviny ako poľná cesta a lesný chodníček. Nedalo sa na nej zablúdiť. Obdivoval som množstvo lieskových kríkov. Naoberal som si pomerne veľa lieskovcových orieškov.

Školský rok 1943/44 sme začali 1. októbra v skromných podmienkach školskou slávnosťou. V dvoch triedach sme mali spolu 59 žiakov, ročníkov 1-8. V I. triede bolo 29 žiakov roč. 1-3, v II. triede 30 žiakov roč. 4-8. V I. triede som vyučoval ja, v II. triede kolegyňa. Moja trieda bola umiestnená v budove bývalej židovskej krčmy, II. trieda v pôvodnej budove školy. Vyučovali sme dopoludnia i popoludní každý deň od pondelka do soboty mimo štvrtka, keď bol tzv. feriálny (voľný) deň. Vyučovanie ráno sa začínalo o 8. hodine, popoludní o 14. hodine. Rozvrh hodín schvaľoval škôldozorný úrad. Ten ho opatril podpisom inšpektora a pečiatkou, len potom  platil. Dochádzka žiakov do školy počas celého roka bola bez výkyvov. V priebehu roka sa nevyskytli žiadne hromadné onemocnenia. Školu upratoval a vôbec staral sa o jej technický chod občan Michal Gutter. Býval neďaleko školy. Jeho úlohou bolo triedy po vyučovaní pozametať a upratať, v zime vykúriť. Z toho titulu musel  pripraviť (narúbať a naštiepať) palivové drevo. Nebolo najlepšej kvality. Bola to haluzina sviežo zoťatá a z lesa privezená zásluhou vládneho komisára. Za drevo a jeho prívoz teda škola nič neplatila. Odmenu za upratovanie a kúrenie vyplácal som p. Gutterovi z preddavku. Nedostával nejaký štátny plat ako učitelia.

Jeseň roku 1943 bola suchá, teplá a slnečná. Nepamätám si, že by ešte aj väčšia časť mesiaca novembra bola taká príjemná. Na Všechsvätých som bol po prvýkrát doma. Keďže nebol výhľad na to, aby som sa niekde v obci mohol stravovať, priniesol som si z domu nutný riad i dlhšie trvajúce potraviny (cestoviny doma pripravené, masť, slaninu ap.), takisto aj mamine rady, ako ktoré jedlo pripravovať (tak som napr. varil aj halušky trepanky, hovädziu polievku s mäsom, zapekanú šunku so zemiakmi, ap.) a začal som sa viac – menej sám stravovať. Občas ma susedia ponúkli mliekom, prípadne aj priamo pohostili prostredníctvom svojich odrastených synov (parobkov), s ktorými som sa skamarátil. S kolegyňou sme sa zásobili zemiakmi, ktoré sme získali z obecného pozemku, ktoré na pokyn vládneho komisára vykopala kolegyňa so staršími dievčatami. Dosť ich bolo na obecný kontingent i pre nás. Základné potraviny (múka, cukor, soľ ap.) nakupoval som v miestnom obchode skromne zásobenom tovarom, majiteľom ktorého bol občan Pavol Hodor, známy aj pod menom Pirohaľ. Z múky mi párkrát upiekli chlieb susedia Belcákovci, resp. poštou mi ho poslali z domova. Pošta bola v Udavskom. Odtiaľ poštový doručovateľ p. Dolobáč trikrát týždenne nosieval poštu k nám i do Vyšných Ladičkoviec. V Udavskom bol notársky úrad, v Ľubiši rím. kat. farský úrad. Odtiaľ dochádzala na školu vyučovať rím. kat. náboženstvo dp. Drotár. Keďže fara bola na vyšnom konci Ľubiše, namieril si to rovno poľom a pastvinami chodníkom do Nižných Ladičkoviec. Na voze prichádzal do obce raz do mesiaca v nedeľu ako na filiálku. Privážali a odvážali ho občania, ktorí mali kone. S nim prichádzal aj organista p. Škabeľ, ináč riaditeľ tamojšej dvojtriednej rím. kat. ľudovej školy. S výnimkou jednej rodiny Nižné Ladičkovce bola obec čisto rímskokatolíckeho vyznania. S dp. Drotárom som dobre vychádzal. Jedine raz som mal riešiť problém s tým, že jedna žena sa mu sťažovala, že kolegyňa jej syna „poražovala“. Kolegyni som dohovoril a bolo po probléme. Dp. Drotár s úsmevom odrážal poznámky o tom, či sa nebojí partizánov, keď sa títo začiatkom jari 1944 začali objavovať v okolitých lesoch a niektorí občania pri práci na poliach a v lese sa s nimi začali stretať, ba niektorí ich zásobovali aj potravinami. V ďalšej fáze partizánskej činnosti napr. z Nižných Ladičkoviec odišli k nim štyria občania. Boli to Ištok, Papay, Marcinov a Hrin. Všetci v bojoch s Nemcami prišli o životy. Dp. Drotár počas nútenej evakuácie občanov z Ľubiše neodišiel, ale s niektorými z nich sa spolu ukrývali v lesnom kaštieli v lokalite zvanej Krosna.

Z Udavského cez Veľopolie a Nižné Ladičkovce do Vyšných Ladičkoviec viedla vicinálna cesta. Tam končila. Ďalej už viedli len poľné a lesné cesty. Cez Laborec poniže Ľubiše nemala ani most, len lávku pre peších. Mala však systematizovaného cestára. Bol ním p. Kuľha z Hrubova, odkiaľ do Nižných Ladičkoviec dochádzal na týždňovku. Ubytovaný bol u miestneho kováča na nižnom konci obce Jána Budzilu. Cesta nemala nejaký súvislý pevný kamenný základ. Práca cestára spočívala v zasypávaní jám pripraveným štrkom, kamením a hlinou a v údržbe priekop na odvádzanie vody. V jesennom a jarnom období bola totálne zablatená. Chodci ju temer nepoužívali, ale obchádzali ju chodníkom vedúcim s ňou temer súbežne po priľahlých lúkach.

Dlhé jesenné a zimné večere dievčatá a ženy trávili pri spriadaní vlákna z konopí, ktoré na tento účel pestovali. Ľan a ľanové plátno tam nepoznali. Konopnú priadzu do Veľkej noci spracovávali na domácich krosnách, aby ho na jar bielili vystretím na slnečnej pažiti s možnosťou neustáleho polievania vodou z neďalekého potoka. Spriadanie nití z konôp sa obyčajne konalo spoločne v tzv. „kudzeľnej chyži“. V Nižných Ladičkovciach boli dve takého chyže. Jedna na dolnom a druhá na hornom konci za potokom hneď naproti škole. Práve do tej som často zašiel. V tých časoch v obci nebolo rádio, obec nebola elektrifikovaná. Nik  neodoberal nejaké noviny. Spoločenský život v jeseni nahradzovali priadky. Boli aj akýmisi strediskami spoločenského života. Pred ich začiatkom skupina priadok sa dohodla s tou-ktorou gazdinou na podmienkach, za ktorých sa u nej mohli priadky konať. Mládenci (parobci) tiež prichádzali na priadky. Posedeli, požartovali, zaspievali, rozprávali, čo je nové, ap. Aj dievčatám práca rýchlejšie ubiehala. V predvečer sv. Ondreja časť priadok sa niesla v znamení rozličných ľudových zvykov, akým bolo liatie olova, varenie pirohov s lístkami mien mládencov, za ktorých tá-ktorá „kuchárka“ v nasledujúcom roku mala nádej sa vydať, ap. Okolo 22. hodiny sa priadky končili a ich účastníci sa rozchádzali do svojich domovov.

14. marca 1944 sme mali na počesť vyhlásenia Slovenského štátu pomerne vydarenú školskú slávnosť. Bohatá bola na nej aj účasť rodičov. V priebehu zimy na pokyn školského inšpektorátu organizovali sme peňažnú zbierku na zabezpečenie zimného oblečenia pre slovenských vojakov nasadených na východnom fronte. Škola za úspešné prevedenie tejto zbierky dostala osobitné poďakovanie.
Na priadkach vzišiel podnet zahrať divadlo. V minulosti v obci sa divadlo hrávalo. Existovala aj jednoduchá rozoberateľná konštrukcia javiska s kulisami. Divadlo sa nám nepodarilo zahrať ešte do Veľkej noci, ako to bolo vtedy zvykom. A tak divadelnú hru od Ferka Urbánka Hrob lásky sme nacvičili a pre domáce obecenstvo zahrali až v máji. To už vo východných okresoch Slovenska z titulu blížiaceho sa východného frontu a rozmiestenia jednotiek slovenskej armády v prihraničných obciach bolo predčasne ukončené vyučovanie. V Nižných Ladičkovciach vojenské jednotky neboli dislokované. Takto na nácvik divadla i samotnú realizáciu uvoľnil sa nám priestor triedy v pôvodnej školskej budove. Javisko som v podstate postavil sám. Oponu zošili dievčatá z domu prinesených plachiet. Horšie bolo z toho, že chýbali dosky, ktoré boli použité na dno mojej postele a oplotenie studne. Situáciu som vyriešil tak, že z drevárne som odbil a použil najširšie dosky a tými nahradil tie chýbajúce. Po odohratí divadla som ich pribil na pôvodné miesto.

Nácvik divadelnej hry po večeroch som viedol osobne. Kolegyňa mi pomohla už len pri prevedení samotnej hry. Pripravila hercov, pomohla pri oblečení, maskovaní, ap. Odohrali sme len jedno predstavenie, samozrejme, že to bolo v nedeľný podvečer. Účasť občanov na predstavení bola slušná. Vstupné bolo nízke. Časť získaných prostriedkov bolo nutné použiť na nákup materiálu na zhotovenie kulís (papier, farby). Zvýšilo sa pár korún. Nesmelo sme uvažovali o možnosti hrať v najbližších obciach. Školský rok sa skončil, nastávalo leto, pribúdali práce na poli, za Karpátmi hrmel front. Za tichých podvečerov bolo zreteľne počuť delostreľbu. Ako herci (herečky) v hre účinkovali sestry Hrinove (Anna a Alžbeta), ďalej parobci Galajda, Dušák, Hrin, Petrovčin a z dievčat ešte Haňka Fatulová. S ňou sme mali menší problém, keď sa nevedno prečo pohnevala a z nácviku v škole ušla. Jej sused sa vybral za ňou domov. Nakoniec sa udobrila a všetko bolo v poriadku.

Niekedy v apríli prišiel na inšpekciu školy školský inšpektor Aurel Roštár. Na motocykli ho priviezol jeho administratívny pracovník. S kolegyňou sme nejako podvedome cítili, že s inšpekciou sme na rade. Práve vtedy ju napadlo ísť domov do Sabinova. Nepovedala mi dôvod, prečo to tak musí byť. Ja som nemal ani odvahu sa jej naň spýtať. Poradila mi, aby som mal na stole pripravený prípis školskému inšpektorátu, že z rodinných dôvodov musela súrne odcestovať domov. Ak príde inšpektor, bude krytá ona i ja ako riaditeľ školy. Tak sa aj stalo! List som mal odoslať len v prípade inšpekcie. V opačnom prípade nie.
Dopoludnia som vyučoval jej žiakov, popoludní svojich. Všetkých 59 naraz nemohol som mať v jednej triede. Tu na dvore zarapčal motocykel. Za chvíľu do triedy vstúpil inšpektor. Vysvetlil som mu situáciu a ukázal pripravený list na odoslanie poštou. Nežiadal nijaké ďalšie vysvetlenie, veď aké som mu mohol dať? Posedel v triede, popočúval, prešiel sa po dvore a okolí školy. Inšpekcia netrvala dlho. Nič nepovedal, nič mi nevytýkal, nič nepochválil. Začínajúci učitelia nejakú pochvalu nemohli čakať. Tá patrila len starých učiteľským matadorom. Často to boli jeho priatelia. Taká inšpekcia sa nezaobišla bez pohostenia u riaditeľa školy. Aké pohostenie som mohol urobiť, veď sám som nič nemal. Správa o vykonanej inšpekcii nedala na seba dlho čakať. Nebol v nej nejaký rozbor, veď vyučoval som žiakov svojej kolegyne. Len také všeobecné veci. Zato poriadny výprask som dostal za žiacke záchody, lebo inšpektor sa aj tam pozrel. Akéže mohli byť na dedine vybudované v podobe drevenej latríny? Keďže p. Gutterovi, resp. jeho manželke, ktorá mu pri upratovaní pomáhala, by napadlo, aby denne sa na nich pozrel a najmä sedacie dosky očistil. Ešteže vtedy na záchode boli pribité dosky, ktoré som neskôr použil pri stavbe javiska. Neskôr z inšpektorátu som dostal tzv. osobný klasifikačný lístok s krátkym komentárom. Moje celkové učiteľské pôsobenie za školský rok 1943/44 bolo hodnotené známkou 3, čo bolo bežné u učiteľov – začiatočníkov.

Ešte jeden problém mi spôsobila kolegyňa Zlatica Dvorščáková. V jeden jarný deň popoludní vstúpil do mojej triedy žandár zo žandárskej stanice v Koškovciach, do ktorej obvodu patrili Nižné Ladičkovce s otázkou, kde je kolegyňa. Odpovedal som, že normálne učí svoju triedu. On mi však oznámil, že žiakov z vyučovania pustila domov a odišla do Ľubiše na železničnú stanicu odprevadiť jedného mladého pána, ktorý bol u nej na návšteve. Na železničnej stanici dotyčného nezastihli, lebo medzitým už odišiel vlakom smerom na Humenné. Bol to jej známy, dôstojník zo Sabinova, ktorý zbehol od svojho ústavu a prišiel k nej na návštevu. Neskôr jej napísal list ako aj to, že žandári ho zaistili.

Zdroj:

František Tabiš: Spomienky na začiatky učiteľskej dráhy. Nižné Ladičkovce 1943 – 1945.